alt : header1.swf

Sun03262017

Posledná aktualizácia12:02:15

Ondrej Seberíni (1824-95): Marína Hrúzová

hruzova1Celý Turiec je jedno slávičie hniezdo. Z tohto hniezda vyletela Marína, aby dala dolnozemským rovinám maďarského spevca.Naša Marína so spevom vstávala, so spevom líhala, bôle a radosti ním vyjavovala.Koľké matky spievali slovenské piesne nad kolískou svojich synov, ktorí zapreli svoju materinskú reč…?

I

Bolo to počiatkom tohoto storočia, keď Marína Hrúzová vyšla zo svojho rodiska, zo župy milej, kde rodia sa tie krásne devy - z Turca. Tak vravia, že Turiec je pekná záhrada, nie div, že tam aj slávičí spev sa ozýva, preto aj svetoznámy Kollár do svojich „Spievaniek“ dal vykresliť Turčianku. Celý Turiec je jedno slávičie hniezdo. Z tohto hniezda vyletela Marína, aby dala dolnozemským rovinám maďarského spevca. So žiaľom a radosťou lúčila sa so svojou domovinou; so žiaľom, bo veď aj ten najbiednejší kraj je nám najobľúbenejším, keď ho našim rodiskom menujeme, tým viacej, keď je on krásny ako Turiec; ale aj s radosťou, veď išla ku Dunaju, išla k svojmu strýkovi. Už tá zvedavosť ju tešila: vidieť Dunaj a Pešť, vidieť strýka a u neho sa ubytovať. Keď ona vyšla z domu, keď obzrela sa na osadu, v ktorej mladé dni hruzova2svoje strávila, zanôtila si ľubozvučným hlasom:

Poďme, milý, poďme preč,
Tu nás ľudia vzali v reč;
Poďme, milý, k Dunaju,
Kde nás ľudia neznajú.

Ale nič jej city tak nezradzovalo, ako pieseň, ktorú viacráz vyspevovala:

Ústa mi spievajú, oči sa mi smejú,
Ale od srdiečka slzy sa mi lejú.

Nutno nám pripomenúť, že naša Marína so spevom vstávala, so spevom líhala, bôle a radosti ním vyjavovala.

Od Pešti na východ počínajú sa briežky, po dvojhodinovom pieskovom mori, teraz už zväčša holé, ale na ten čas dojímavými lesmi ovenčené. Pod takýmto vinicami vysadeným briežkom leží čisto slovenská osada Maglód, na brehoch nepatrného potôčka. Na ľavej strane potôčka, v samom stredišti dediny stojí jednoduchá budova, pri ktorej v zimný čas čuť vravot a krik mladého pokolenia. Kto by neuhádol, že je to škola? Tu učil, aspoň by bol mal učiť miestny pán učiteľ, Hrúz. Bolo to v stredu popoludní, škola bola prázdna, ale náš pán učiteľ neľúbil prázdniny, a postaral sa, aby aspoň jeho hlava bola plná. No darmo je, vyznať pravdu musíme, aj pán Hrúz nechcel zahanbiť porekadlo: cantores amant humores,[1] a hruzova3jeho najobľúbenejšia pieseň bola:

Každý deň, každý deň,
Má sa vínko píti,
Koliko, toliko
Máme sa opiti.

A čo viac, aj jeho verná rebrinka, pani učiteľka, to držala, že vo všetkom má vernou byť svojmu mužovi, a tak aj ona spievala s pánom manželom, nielen spievala, ale aj v humore podiel brala. Ktože môže z toho, že silica,[2] či je vo víne, či v pálenom, zmúti hlavu a že zmútená hlava jazyk nezbedne pohybuje, takže z reči do reči - potom väčší a väčší krik, až vznikne vada a z vady bitka, ktorá svoje bojište z počiatku nájde v izbe, potom pri reterovaní[3] jednej alebo druhej stránky na dvore a konečne až na ulici. Veru sa to, bohužiaľ, často opätovalo aj v maglódskej škole. Tak to bolo aj v spomenutú stredu, keď podvečer jedna švárna deva dorazila do bytu pána učiteľovho.

„Počkaj, bezbožníku!“
„Čo? Ja že bezbožník? Ba ty si na čertovom kolese krútená planieta!“
Tieto útle výrazy bolo počuť, keď predesená deva vstúpila do školského dvoru a bojazlivo preriekla:
„Dobrý večer, pane strýčko.“
„Dobrý večer,“ odvetil mrzute učiteľ: „Kto si, čo si a čo chceš?“
„Ja som Marína Hrúzová z Turca.“
„Ach, ach, dcéra to môjho bratova Jánova. No či ho vidíš, dieťa moje, tento môj kríž? No ale veď sa sama presvedčíš. Čakal som ťa.“

Po boji stalo sa utíšenie veliké. Marínu zaviedol pán strýk do izby, šomral na svoju Rebeku, potom sa doptával, čo nového v Turci? Ako a s kým prišla? Po chvíli zavolal na svoju starú:

„Nuž ani neprivítaš moju pokrvnú? Maj rozum! Prines voľačo k večeri. Daj doniesť vína.“

Toto posledné slovo pohlo Rebeku tak, že pravda s jedom a nemotorne, ale predsa dala sa do práce. Medzitým začal pán strýk rozhovor s devou. Ona ale zhrozená tým neočakávaným vítajom, dávala len chúlostivé odvety. Priniesli jedlo, lačná bola, ale jej nechutnalo. Uložili ju do postele, ustatá bola, ale sladký sen neprišiel na jej oči. Lietali jej myšlienky ďaleko, ďaleko až ta do Turca. Slzila, modlila sa, až konečne o polnoci zjavil sa anjel sna, pávím perom potrel jej pekné čierne oči a ona usnula.

II

Krásny to život v malej osade, tam niet tajomstva, všetko sa dozvie o krátky čas. Kaviarne, kasína a rozličného druhu kluby nahradia: mlyn, vyhňa a jatka. Aj ženičky a panny majú svoje schôdzky, kde sa všetky miestne udalosti roztrubujú a pretriasajú: páračky a priadky. O tom, čo sa stalo v škole, držal sa rozhovor na všetkých spomenutých miestach. Jedni hlavou krútili a ľutovali pána rechtora, ktorý viac ráz bol napomenutý tým výrokom, že akonáhle podobné verejné pohrešenie opätovať sa bude, musí zložiť úrad. Druhí sa hrozili, ktorí ho v žalúdku mali, vraviac: no, tu je zvrchovaný čas, ten nebude viac za organom sedávať. Mládenci a panny hovorili o čiernookej deve, ktorá do školy prišla. Nebudeme slova šíriť a nakrátko pripomenieme toľko, že pán učiteľ musel opustiť svoju stanicu. A Marína? Ach, tá mnoho trpela. Mohla som ja, myslela ona, tam v Turci zostať, čoby som len každý druhý deň suchého chlebíčka bola mala. Kde sa, úbohá, tu v cudzine pohnem? Bola by svoj žiaľ v trúchlospeve vydala, bola by prenikavým hlasom city ubiedeného srdca vyjavila, ale čože by riekol pán strýk, že vyspevuje v dome zármutku. Slzy jej tiekli z očú, boli to horké slzy, veď sa tými vylieval bôľ srdca. Zadumaná sedela v záhrade z konca školy a vzdychala pritom tak žalostne, že by aj to hruzova4najzatvrdlivejšie srdce bolo nad ňou zaplakalo.

„Neplač, devo, dobrý Pán Boh!“ Tieto slová ju z ťažkého sna žiaľu vzbudili. Pozdvihne hlavu a koho vidí pred sebou? Miestny to pán farár Michal Martini.
„Dobre poznám tvoje smutné položenie, milá dcéro, ale aj to poznám, že Pán Boh neopustí spravodlivých.“
„Ďakujem za lásku, velebný pane, ale kdeže sa ja podejem?“
„Neboj sa, Marína, vidím, že si zdravá, čerstvá, a tak môžeš slúžiť na statočnom mieste.“
„Vďačne, veľmi vďačne, nech ma len ráčia odporúčať.“
„No dobre, od dneska máš u mňa službu.“

Marína srdečne bozkala ruku pánu farárovi, a aj hneď sa presťahovala na faru, ktorá na druhom boku potôčka leží.

No tu akoby sa znovu bola zrodila. Robila verne a svedomite, ale aj vyzískala si priazeň svojich pánov. Nepovažovali ju za služobnú, lež za chovanicu. Pani farárka ju vždy rada posielala do jatky, bo tak pekné a dobré mäso žiadna slúžka jej nenosila. Ale jej najmilejšia práca bola ísť do poľa s kosákom, nažať trávy pre kravičky. Tam si ona po vôli vyspevovala, takže sa jej ľubozvučný hlas rozliehal po celej doline. Každý vedel, že ona spieva, keď počul pieseň:

Žalo dievča, žalo trávu,
Neďaleko Temešváru,
Keď nažalo, poviazalo,
Na šuhajka zavolalo:

Kde si, šuhaj, duša moja,
Potrebná je pomoc tvoja,
Pomáhaj mi batoh dvíhať,
V jednom dome spolu bývať.

„Tu som, Marína, vďačne ti pomôžem ten batoh trávy pozdvihnúť, a bude-li vôľa Božia, môžeme aj spolu bývať.“

Prekvapená Marína nevedela, či z neba spadol švárny šuhaj, pred ňou stojaci. Sklonila oči na zem, ale predsa tajne pozerala na mladíka, ktorého už viac raz videla v kostole a na ulici. Bol to poctivý mládenec Samko Láni, poctivého remesla čižmárskeho majster. Samá dobrá duša, v kresťanskom duchu vychovaná, útleho citu, škoda, že nevychodil školy, bol by šľachetným kňazom býval, sťa jeho brat na Morave. Beľavé vlasy za uši začesaná otáčali červené líčka ako háj ružami ovenčený briežok a tie sivé čisté oči zradzovali nevinnosť neporušeného srdca.

Marínina bľadá tvár očervenela, ako by ju boli karmínom potreli. Nevedela, čo má robiť, či si ho nevšimnúť a spurno odvetiť: čo ma do vás? Ach, ale srdiečko iné šeptalo: to je on, ktorý ma vždy pozdravuje, to je on, s ktorým keď sa stretnem, klope srdce, ako by bola v niečom zvinila. Nie, to neurobím, žeby sa nezdvorile chovala k nemu. Iste on náhodou šiel touto cestou. Konečne po krátkej chvíli preriekla.

„Ďakujem vám, pane, za vašu lásku, ale kdeže tu chodíte?“
„Darmo je, Marína. Počul som hlas, trímal[4] som ho za slávičí, šiel som za hlasom a našiel som slávika v anjelskom tele.“
„No to by sa veru nebola ponazdala, že vy chudobnú devu v posmech obrátiť chcete.“
„Nie, Marína, veru nie. Od toho okamihu, čo som ťa prvý raz videl, nemám pokoja. Tam si v srdci mojom vykreslená. Keď si ľahnem spať, sen mi na oči neprichodí, lebo ty stojíš predo mnou. Keď zadriemem, v snách sa mi predstavuješ. Keď ku práci sadnem, všetko naopak ide, podošvu prišijem o sáru. Marína, ty máš mojou byť!“

Marína nebola pripravená k takémuto výjavu, nevedela slova preriecť, a preto sa roztrhol rozhovor. Spolu šli dolu briežkom, obaja mlčali, ale to mlčanie mnoho znamenalo. Dosť na tom, Marína už vedela, že ju Samko ľúbi; on síce žiadnu odvetu nedostal, ale predsa s nádejou šiel do svojho domu, bo veď kto mlčí, ten svedčí.

III

Na jedno asi strelenie od školy, na tom brehu potôčka, kde je škola, leží jatka. Tu bol na tento čas mäsiarskym tovarišom Števo Petrovič rodom z Novohradu. Driečna slovenská chlapina. Nebol on nadmier vysokej postavy, ale ako hovoríme, územčistý. Fúzy s vlasmi jednej, totiž čiernej farby. A keď obliekol sa do svojho vyšnurovaného a striebornými gombíkmi okrášleného rúcha, dobrý dojem urobil, nielen na slovenské no i na susedné maďarské devy. Útlym ho nazývať nemôžeme. Sebou nesie to remeslo, že ľudia surovinou, klaním, bitím a krvou sa zaoberajúci, sú zatvrdilejší, a aj pri najlepšom srdci zjavujú istú spurnosť. Pritom ale aj on ľúbil žarty a mal veselosť ducha, zvlášť keď švárna deva vkročila do jatky nebolo konca kraja preharčania, žartu, smiechu, ba často dovolil si aj poštipnúť tváričku. No mladé ženičky a panny neurážali sa na tom, ba prirodzene trímali, že pán mäsiar fígľuje, veď ozaj keď sa do jatky ide, nejde sa na pohreb. Podobným spôsobom začal náš Števo aj s Marínou, keď ona s cínovým tanierkom pod pazuchou vstúpila do jatky, aby na faru, dľa obyčaju, mäso zaniesla.

„Pane, to si vyprosím,“ odvetila Marína, a s istou hrdosťou si zastala.
„No odpusť, Marína,“ hovoril Števo, „veď to nevinný žart.“
„Ja žarty ľúbim, ale nechže tie neprekračujú medze slušnosti.“
„To sa mi páči, Marína; ty si deva po mojej vôli. Ach, nie nadarmo si ma okúzlila. Dávno som čítal z tvojich očú, že nie jednoduché city kolujú v tvojom srdci. Odpusť, Marína, akže som ťa urazil. Ver mi, že mám tie najšľachetnejšie úmysly. Sem ruku na mier.“

Zdráhala sa ona ruku podať, ale Števo, tak rečeno sviatočne postavil sa pred ňou a nepopustil, pokiaľ ruka v ruke nebola.

„Tak hľa, Boh mi je svedkom, že toto rukovanie bude závdavkom nášho blížneho pomeru.“

Marína nerozumela alebo nechcela rozumieť slovám, a pritom vzdychala si a myslela na Samka. Možnože by sa bol aj dlhší rozhovor rozpriadol, ale prišiel jeden, prišla druhá volajúc: pán mäsiar, dajte nám mäsa! Dosť na tom, že na fare toho dňa tak dobré mäso jedli, ako odjakživ nie a tak hojne bolo odmerané, že sa aj Maríne hodný kus dostal.

Ide čas za časom, blížilo sa už aj poludnie, a v jatke nastala tichosť. Hej ale nebolo ticho v Števovom srdci, tam mlelo koleso lásky; krútilo sa tak, že krv točila sa po všetkých žilách. V hlave mu hučalo, nič nepočul, nič nevidel. Už po druhý raz mu privolal Samko Láni: „Dobrý deň“, a on ho nespozoroval, až konečne mu hodne uderil na plece: „Pán Boh daj, bračok,“ a len vtom prišiel k sebe.

„Vitaj, bračok,“ odvetil Števo, ale aj to nie celkom povedome, bo jeho myšlienky lietali ďaleko, ani sám nevedel kde. Po malej chvíli snažil sa aspoň naoko uspokojiť a priateľa privítať.
„Pán Boh ťa priniesol, Samko. Veruže som zadumaný ako keď by ma vešať mali.“
„Nuž a čože ti je?“
Nič, Samko môj, nič. No pravda, rok za rokmi ide, a už by aj ja žiadal začať na svoju ruku.“
„A čo najskôr sa oženiť?“
„No, no, o tom potom. Najprv faru, potom Maru, ako páni farári vravia.“
„Nuž, brat môj Števko, ja by už faru mal, a dá Boh, že aj Mara bude.“
„Pomáhaj Pán Boh! Asnáď si ma prišiel zavolať na svadbu?“
„Tak ďaleko ešte neprišlo, ale sťa s dôverným priateľom chcem sa poradiť.“
„Odo mňa nepýtaj, ja si sám neviem rady.“
„Predsa, ale čo povieš? Ja som si už zvolil; neviem ako to vypadne.“
„Kde? Koho? Ak smiem vedieť?“
„Prečo nie? Ja nejdem tajiť, ale predsa uhádni.“
„Bračok, neviem ani hádať.“
„No už ti len poviem: Marínu som si zvolil.“
„Ktorú Marínu? Kedy? Ako?“
„Marínu Hrúzovú, priateľskú to bývalého pána rechtora, čo teraz na fare slúži.“

Kto pozná ten cit, keď v čiernych mračnách zahrmí a nebeská strela pri našom boku uderí, ten vie si predstaviť Števa Petroviča. Tak sa mu zdalo, ako by bol uhlušený. Sotva vedel priniesť svoje myšlienky do poriadku. V prvom ohni bol by naskutku hotový zaškrtiť toho, ktorý na Marínu mysli. Snaží sa zadržať chladnokrvnosť, ale to ťažko šlo. Či zradiť, či nezradiť, že aj on Marínu ľúbi, po nej túži? Konečne sa rozhodol a nemohol udusiť, čo v ňom vrelo, a s celým ohňom vybuchol:

„Z toho nebude nič, z toho nebude nič! Marína je moja!“
„Tvoja?“ riekol predesený Samko. „Tvoja? Odkedy? Dala ti už slovo?“
„Slovo mi nedala, ale dala mi ruku, tu, tu na tomto mieste!“

Aj jeden, aj druhý stál ako Lótova žena, aj rozumel jeden druhému, aj nerozumel. Mrmlal aj jeden aj druhý, ale z toho nemohol byť žiaden múdry. Samo odišiel, Števo doma zostal; to nevedia ako sa rozišli, ani len to, či si ruky podali, či sa pozdravili jeden druhému. To ale istotne vieme, že v tú noc ani jeden z nich nespal pokojne, aj to istotne vieme, že od tej doby neboli takí dôverní priatelia ako predtým.

IV

V Pešti sme, roku 1818. Od evanjelického kostola, no rozumie sa, že nie od toho na Kerepešskej ceste, k severu vedie dlhá ulica, ktorú Kráľovskou menovali a menujú. Keď v tejto ulici na ľavej strane sa poponáhľame a dorazíme takmer ku katolíckemu kostolu, ktorý s predmestom rovný názov má (Theresienkirche), tam bol jednoduchý domčok, kde teraz stojí impozantný rad velikánskych budov. Bol to majetok usilovného sviečkára, menom Karola Veisa, z Rábu, ktorý mal za manželku Seničanku z rodu Podhradských. Ona sťa Slovenka, vždy kládla váhu na to, aby Slovenky do služby dostala. No nebola to národná povedomosť, ale vyznajme pravdu: slovenská čeľaď je a bola vždy vernejšia, usilovnejšia a hruzova6lacnejšia. Tu v tomto spomenutom dome nájdeme našu Marínu v službe. Akože sa ona sem dostala?

Veisovský dom žil s pánom farárom Martinim vo veľmi dobrom, takrečeno priateľskom pomere. U neho sa učili dietky slovenčine; na ten čas páni Pešťania viac dali na slovenčinu, než na maďarčinu. Ako sa časy menia! Toho požiadali odporučiť potrebnú čeliadku. Tou cestou prišla aj Marína k pánu Veisovi, tým viac, že s pánom farárom Martinim stala sa veľká premena, bo pozvaný bol do Malého Kerešu, a Marína nemala chuť ich tam sprevádzať.

Nový svet otvoril sa pred ňou v Pešti. Pravda, na ten čas nebola Pešť tak hlučné mesto ako teraz, ale predsa bolo tam už aj vtedy dosť hluku a plesku, k čomu neprivykne ľahko každý dedinčan. Spočiatku sa jej páčilo, bo veď každého človeka za pána pokladala. Tie rozličné vývesy, tie preplnené sklepy, panské kočiare, nedeľné zábavy, a keď pravdu vyznať, aj lepšia chova, bo tí páni Pešťania neodťahujú si od žalúdka.

No ale skoro nasýti sa človek aj najchutnejšími lahôtkami. Tak to bolo aj s Marínou; spočiatku ju zaujímalo všetko, ale o krátky čas zošklivila si mesto a panštinu. Zvlášť jedno jej chybovalo. Už sme spomenuli, že Marína ľúbila vyspevovať. Chcela to ona robiť aj v Pešti, ale to nešlo, pani jej to zabránila. Kedykoľvek začala svoje milé piesne, hneď bola upozornená: veď si nie na dedine. Ach, Bože môj, Bože môj, vzdychala ona; tu v tejto Pešti nečuť ani nábožné, ani svetské piesne. Tu behá každý ako nasolený, handluje, kupčí, akoby vždy bol jarmok. Veru by som radšej tie batohy s trávičkou, len aby som si mohla zanôtiť. Nie, ja tu nezostanem, pôjdem, kde ma nohy zanesú, pôjdem, kde si zaspievať môžem. Ako myslela, tak aj učinila, tým viac, že jej srdca dotkla sa veľká boľasť, ktorú hneď zdelíme.

Samko Láni sa oženil a Marína zostala bez čepca! Keď počula túto zvesť prišla veľká ťažoba na jej srdce. Bolo jej do plaču, ale aj tie slzy zdreveneli v nej. Keď išla po ulici, každý sa búšil do nej, veď len telo chodilo, duša bola chorá. Keď do ruky vzala tanier, ten jej vypadol, veď boli zmeravené jej žily. Keď sa jej prihovoril niekto, neodpovedala, veď jej hučalo v ušiach ako tomu, čo horúčku má. Vo dne bola, akoby sny mala a v noci neprišiel sen na oči. Taká je, hľa, tá mužská láska, myslela Marína. Ej, či skoro vyšlo mu z pamäti, čo mi riekol: „Tam si vykreslená v mojom srdci, ty musíš mojou byť.“

Pravda, ona nevedela, čo stalo sa medzi Samkom a Števom. Po tej rozhodnej dobe, keď Samko Láni zdôveril sa svojmu priateľovi, že hodlá Marínu pojať za tovarišku života a ten s mohutnou žiarlivosťou dal najavo svoju nevôľu nad tým, tamtem mnoho premýšľal o veci. Spočiatku nevedel spriateliť sa s tou myšlienkou, aby Marína iného dni života mala osladzovať. Veď viazala ho k nej nielen ľúbosť, ale aj tá udalosť, že jej sľúbil: ty máš mojou byť. Z druhej strany divné mu to bolo, prečo Marína mlčala, prečo mu nikdy nevyznala: ja tvojou chcem byť! Mýlilo ho veľmi aj slovo Števovo: „dala mi ruku“. Takže tí sú zrečení, boli iste aj oddávky, ak nie pred farárom, ale pred Hospodinom. Budem-li dotierať a privolí ona, nebude-li horší posledný blud než prvý? Kto vie, či neľúbi Petroviča? Nezostane-li mne sťa žena nevernou? Žiarlivý Števo nechová-li pomstu v svojom srdci, bo láska slepá je, a s akou prudkosťou napadol ho sok, možnože časom krvopachtiac oborí sa naň. Tieto myšlienky činili Samka chladnokrvnejším, k tomu rodičia nútili ho, aby sa oženil čo najskôr, a keď pravdu máme vyznať, nebola im vôľa synova cele po vôli; konečne Marína odišla do Pešti, kto vie, či si už tam nezvolila iného. Dosť na tom, Samko nežil v ideáloch ľúbosti a na radu priateľov oženil sa. Nevedel on, čo trpela Marína. Nič ju netešilo na tom svete. Udusený žiaľ morí človeka, a jej žiaľ bol udusený. Komuže sa mala žalovať? Oj, ani len v speve nemohla vyliať bolestné city raneného srdiečka.

V tom istom dome bola priateľka domovej panej Katinka Krížová[5] zo Senice, panna v najkrajšom kvete, k tejto priblížila sa s dôverou, tejto zjavila, čo jej leží na srdci, túto prosila, aby ju naučila dojímavý nápev tej piesne „Lúčenie, lúčenie, však je to ťažká vec,“ čo Katinka aj ochotne urobila a krem toho napísala jej aj mnohé iné slovenské piesne, bo veď maďarskú reč ani jedna z nich nepoznala. Marína ich prečitovala, ale bohužiaľ, nemohla si po chuti zaspievať.

„Uspokoj sa, Marína,“ riekla Katinka. „Keď ti Samko neverným zostal, máš mäsiara, ako si vyznala, že sa aj ten okolo teba mal.“

„Pravda, mal sa,“ odvetila Marína. „Aj sa okázal vrelejším ku mne, než Samko. Ale veď ten ta šiel ďaleko na dolniu zem, a musím priznať, že Samkovi som sa dúfala. To je tichá dobrá duša, kdežto Števo, no je driečny, môžem povedať pekný, ach ale nemá tej útlosti.“

„Už ale darmo, musíš sa uspokojiť, bo ináče nebude, Láni má už ženu.“
„Ach, čože mám robiť, keď tak chce mať Hospodin. Ale viete čo, Katinka, ja tu v Pešti nezostanem.“
„Kamže pôjdeš?“
„Či poznáte, kde je Asód?“
„Veru ja neviem.“
„To je mestečko tu od Pešti neďaleko na východ. Tak čujem, že leží na briežku ako Maglód, a že sú tam blízko háje a lesy. Mám tam priateľských po strýkovi, ta pôjdem. Bo znáte, Katinka, ja tu v Pešti nemôžem zostať, ja by som tu umrela. Tu to behá všetko, tu nevidí človek prívetivej tváre, tu nemôžem si ani zaspievať. No, ani tie Božie služby nie sú tak nábožné ako u nás, alebo na Maglóde.“

Tak sa stalo. Akonáhle vyslúžila Marína rok, opustila Pešť a presťahovala sa do Asódu.

V

Keď vyjdeme cez kerepešskú bránu, ktorá leží na severo-západnej strane Pešti, dostaneme sa na hradskú, ktorá vedie cez Rákoš, kde otcovia naši krajinský rákoš držiavali a Matiáša za kráľa zvolili, pri Cinkote, pamätnej to dedinke pre jej veľkú hoľbu, do Kerepešu. Tu začína sa krajší vidiek. Pravdaže už pri Cinkote a Čemeri vidíme briežky hroznom vysadené, ale pri Kerepeši vítajú nás háje a lesy. V dolinách, ktoré sú pokryté zelenou trávou, tečú tiché potôčky. Tu i tam ozývajú sa drozdi a iné vtáky. A čím bližšie prichodíme ku Gedelovu, tým je príjemnejší vidiek.

Sám Gedelov je nepatrné mestečko, ale ho vždy pozdvihoval palác Gražalkovičov s utešenými záhradami, ktorý v najnovšej dobe zakúpený je skrz uhorské ministerium pre slávne panujúceho kráľa. Za tým privíta nás v utešenej doline kláštor Bešeňov, kde niekedy pridržiaval sa aj povestný dejepisec Fessler. Naproti kláštoru nachádza sa jeden z najpamätnejších zverincov, v ktorom vidieť bolo jeleňov na stá a stá; prislúcha k hruzova7panstu Gedelovskému.

Tu potom otvára sa nám nová dolina, a v tej doline mestečko Asód. Na briežku ležia a dobrý dojem činia na človeka tri, jeden nad druhým stojace kaštiele rodu Podmanických.

A tak sme už v Asóde roku 1819. A čože nás sem doviedlo? Stopujeme Marínu Hrúzovú, ktorá sem dorazila. Už či vskutku mala tu priateľských, či len chcela pekným spôsobom službu zanechať a len voslep zverila sa svojmu osudu, to skryté je pred nami, ale to vieme s neodškriepiteľnou istotou, že ona v spomenutý rok tu bytovala. Lež viďme: čo a ako sa to stalo?

Seno boli už skosili, jačmeň dozrieval a raž začínala žltú farbu dostávať, len ovsy mali ešte zelenosti, no a kukurice po rannej rose boli sťa krušpán, keď do Asódu vchádzal chlapík na koni, ktorý mal pokrútenú trúbaľku a kedy tedy zanôtil na nej. Bol to listonoš z Bagu. Vedieť máme, že na ten čas neboli pošty ani v mesteškách. Tento doniesol list aj Maríne Hrúzovej, ktorá pridržiavala sa u istého Ďorďa Voštiara. Nevedela si predstaviť, od koho by ten list pochádzal. Nikdy v svojom živote nedostala list. Vzala ho do ruky, pozerala písmo - bolo jej neznáme. Hľadela na pečať: tam bola vykreslená volia hlava. Konečne s poradou pána Voštiara otvorila list, v ktorom stálo:

Milá moja Marína!
Akože smädný jeleň túži po čerstvom prameni, tak túžilo srdce moje po Tebe. Nemôžem zabudnúť tie Tvoje čierne očká a blahodarím asódskym mäsiarom, s ktorými som sa zišiel v Kečkeméte na jarmoku a vyrozumel som od nich, že si Ty v Asóde a doteraz slobodná. Tak to malo byť, mne si Ty Bohom súdená. Či znáš, keď nám v maglódskej jatke ruka v ruke boli? Čo sa potom stalo, to nejdem písať; dosť na tom, ja v tej mienke, že si sa Ty Samkovi Lánich sľúbila, nechcel som vám byť na závade, zobral som sa na dolniu zem, tým úmyslom, že nezastanem po tureckú hranicu. Ale človek mieni a Pán Boh mení. Tu na Sabadsálaši naskytla sa mi dobrá stanica a chvála Pánu Bohu, darí sa mi dobre, takže od Michala začnem v Kiš-Kéreši na svoju ruku. Samko Láni, čujem, sa oženil; požehnaj ho Pán Boh, že Ťa nevzal.
Týmto listom Ti oznamujem, že Ťa aj teraz ľúbim a za tovarišku života mať chcem. Odpíš, či privoľuješ k tomu. Ak áno, tak pred Michalom zobrať sa máme, bo v ten deň mám prevziať kiš-kerešskú jatku. Radil som sa aj pánom farárom Martinim, ktorý veľmi schvaľuje moje predsavzatie.
No, s Bohom, milá moja Marína! Píš, čo najskôr píš, bo zatiaľ nebudem mať ani dňa, ani noci. Košík neprijímam.
Objíma Ťa vo vzdialenosti Teba do smrti milujúci

Števo Petrovič.

hruzova5Rozličné city vzbudil tento list v Maríne. Boli to aj radostné, ale aj istú obavu prezrádzajúce city. No, ale darmo je! Aj panenský veniec na veky nosiť nemôžem, myslela ona, ide rok za rokom, bo ver’ už 29. sa blíži. Napísala list, zapečatila ho, odniesla na poštu, v ktorom sľúbila sa - Števovi.

*

Pekný jesenný deň bol 19. septembra roku 1819. Malý svadobný zástup šiel do asódskeho ev. chrámu Božieho, do ktorého ide sa po schodoch, bo na vŕšku stojí; cesta je vysadená stromoradím. Na čele svadobníkov kráčal Števo Petrovič so svojou Marínou. Prívetivá tvár prezrádzala radosť a spokojnosť ducha. Pri prítomnosti Jozefa Schöna s manželkou Máriou, Ďorďa Voštinara a Judity Sánta, oddal a požehnal ich miestny pán farár Daniel Mikuláš. Na druhý deň ráno odcestovali novomanželia, ktorí spojení boli nielen prísahou, ale aj srdečnou láskou.

*

Týmto mala by byť dokončená naša besiedka, ale jej účel nie je ešte skončený. V Malom Kereši, kde náš básnik Želo spieval, v nepatrnom, ale vnútorne dobre usporiadanom dome stála kolíska a v tej kolíske ležalo 1. januára 1823 narodené nemluvniatko. Pri kolíske sedela matka, kolembala ju a pritom spievala hneď nábožné, hneď svetské slovenské piesne. Šťastná matka je naša Marína Hrúzová, z otca Jána a z matky Zuzany v Turci zrodená, ktorá za prostonárodnie slovenské piesne oduševnená bola, čo mohlo mať vplyv aj na jej plod. A to nemluvniatko? To je najvýtečnejší maďarský básnik, Alexander Petrovič, ktorý pomaďarčil si meno na „Petőfi“-ho. Koľké matky spievali slovenské piesne nad kolískou svojich synov, ktorí zapreli svoju materinskú reč…?

*

V peštianskej maďarsko-evanjelickej matrike stojí toto:

Číslo 14. Umrel 1849. dňa 21. marca a bol pochovaný v Pešti skrze Jozefa Sekáča, Štefan Petőfi, rodom z Novohradu, ženatý, mäsiar, 58-ročný: nemoc typhus.

Číslo 20. Umrela 1849 dňa 17. mája a pochovaná bola skrze Jozefa Sekáča 18., vdova Petőfi, rodená Maria Hrúz z Turca, 58-ročná; nemoc: žlčová horúčka.

hruzova8Petőfiho posledná báseň zvečnila smrť jeho rodičov; na matkinom pohrebe bol aj sám prítomný, nie ale na otcovom, bo v spomenutej básni takto vraví:

Szüleim halálára[6]

Végre megtörtént a
Rég várt viszontlátás!
Nincs köszönet benne,
Nincsen istenáldás.
Láttam jó atyámat... vagy csak koporsóját,
Annak sem látszott ki csak az egyik széle,
Ezt is akkor láttam kinn a temetőben,
Mikor jó anyámat tették le melléje.
___________________________

[1] cantores amant humores (lat.) - speváci majú radi tekutiny, alebo speváci radi pijú
[2] silica - prchavá vonná súčasť živice
[3] reterovanie - ustupovanie, cúvanie
[4] trímať - držať, dvíhať dohora, zachovávať, radiť sa
[5] Matka pôvodcu tejto besiedky, ku ktorej ona niťou poslúžila.
[6] Szüleim halálára (maď.) - „Smrť rodičov“, báseň Sándora Petőfiho