alt : header1.swf

Tue06272017

Posledná aktualizácia08:08:37

Po minulých a súčasných slovenských stopách

cinkot01Ján Jančovic: Od Cinkoty po Albertiršu - V priebehu 18. storočia Slováci obývajúci severné stolice Uhorska v rámci svojho postupného sťahovania po celej krajine sa dostali do takého pohybu, že svojím celoplošným usadením vytvorili súvislé slovenské osídlenie, názorne povedané od Tatier až po Dolnú zem.

Ján Jančovic
Od Cinkoty po Albertiršu

Jedným najviac zaznamenaným koridorom, ktorým slovenskí poddaní putovali zo severu do najjužnejších častí krajiny, bola novohradsko-peštianska trasa. Bol to lievik, do ktorého sa zbiehali cesty do desiatok po Osmanoch spustošených a vyľudnených osád a zemepanských majerov, v ktorých prevažne utekajúci poddaní hľadali lepšie podmienky pre svoj život. Kým zo začiatku sa usádzali na juhu Novohradskej stolice, po Rákócziho povstaní a Satumarskom mieri (1711), sa osídľujú a zakladajú prvé osady v Peštianskej stolici. Druhý významný koridor viedol zo západnej časti Slovenska a poddaní v tom čase osídlili západnú časť Peštianskej a ďalších zadunajských stolíc. Kým mnohí sa tu na uvedených miestach usadili natrvalo, ďalší priamo zo severu, ale niektorí aj z týchto na začiatku prechodne prebývajúcich miestach, putovali postupne do najjužnejších častí Dolnej zemi: Békešu, Čanádu, Báčky, Banátu a Sriemu.

cinkot02Slovenské osídlenie Peštianskej stolice zaznamenalo v prvých desaťročiach 18. storočia nebývalé rozmery. Polyhistor Matej Bel v Notítiách Peštianskej stolice vyzdvihuje usilovnosť a plodnosť usadených Slovákov a uvádza, že sa tam rozmnožujú ako včelie roje. Následne historik a demograf A. Petrov uverejnil údaj, že v roku 1773 sa zo 181 osád uvádzaných v Peštianskej stolici, slovenské osídlenie nachádza v 63 osadách, čo predstavovalo viac ako tretinu obcí. Podľa historikov zaoberajúcich sa v minulosti sťahovaním Slovákov v 18. a 19. storočí na Dolnú zem (medzi nimi Ján Sirácky) uvádzajú, že podľa Lexikónu z roku 1773 boli v Peštianskej stolici dva slovenské ostrovy. Menší na pravom brehu Dunaja ako predĺženie slovenského ostrova Ostrihomskej stolice a veľký, tzv. kerepešský, ktorý sa tiahol až po Albertiršu. Do venca Slovákmi osídlených obcí, ktoré obopínajú Budapešť, patrí na východ od nej aj takmer dvadsiatka obcí, ktoré historici nazvali už uvedeným Veľkým slovenským kerepešským ostrovom. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že do väčšiny týchto obcí sa nasťahovali slovenskí evanjelici, ktorí majú pôvod v Zvolenskej, Novohradskej a Hontianskej stolici a v obciach, ktoré osídlili slovenskí katolíci, títo majú pôvod v Trenčianskej a Nitrianskej stolici.

http://www.nhrad.hu/index.php?option=com_content&;view=article&id=131:od-armot-po-asod-po-minulych-slovenskych-stopach&catid=1:aktuality

cinkot03Kým som sa nedávno vydal po novohradskej ceste po minulých slovenských stopách na ľavej strane Ipľa až po Asód, teraz prechádzam po minulých a súčasných slovenských stopách niektorých obcí a miest patriacich do už spomenutého Veľkého slovenského kerepešského ostrova, aby som na nej čo to slovenského našiel. Dôvodom boli oslavy trojstého výročia založenia Alberti (Albertirša) na ktoré som bol pozvaný. Rozhodujúce dvojdňové oslavy prebiehali koncom minuloročného mesiaca september. Keďže som bol na ne pozvaný ako hosť spolupracujúci pri bádaní a spracovaní histórie príchodu a usadenia prvých Slovákov v Alberti, zvolil som si zložitejšiu, ale pre mňa poučnejšiu cestu autom na miesto osláv. Z pôtorskej rodnej postati som sa vybral ráno o siedmej hodine „slovenskou“ trasou cez Balašské Ďarmoty a rad za sebou nasledujúcich v minulosti Slovákmi osídlených obcí Novohradskej a Peštianskej stolice. Prechádzal som obcami, kde vždy nachádzam nové stopy a poznatky o v nich žijúcich Slovákoch. O jedných viac a u druhých menej viditeľných. Takými obcami a mestami na ceste do Albertirše boli mne dobre známe Sudice, Mohora, Galgaguta, Pišpek, Ďurka, Jača, Domoň, menej známe Gedeľov, Išaseg, Kerepeš, Demrov, Maglód, Peterka, Monor, Bíň, Pilíš a dnes už pre mňa dobre známe cieľové mesto Albertirša. Už predtým som navštívil Cinkotu a Čemer (Csömör), ktoré do tejto trasy zapájam. Do Albertirši som dorazil v sobotu 24.septembra tesne po obede a podarilo sa mi ešte zastihnúť na evanjelickom školskom dvore prebiehajúcu súťaž v tradičných slovenských pochúťkach - pečení kapustníkov.

Cinkota - Čemer - Veľká Tarča - Gedeľov - Kerepeš – Išaseg
- Maglód - Demrov - Monor - Peterka - Bíň - Pilíš - Albertirša

cinkot04V nedávnej minulosti samostatná obec Cinkota, dnes súčasť XVI. obvodu Budapešti, bola na začiatku 18. storočia prevažne slovenská. Podľa súpisu z roku 1715 polovica priezvisk je slovenských a v roku 1720 už väčšia polovica, ktoré svedčia o pôvode z Novohradu a Hontu. Pri urbárskej regulácii (1770-71) sú maďarské priezviská ojedinelé. V súpise utečencov z Novohradskej stolice z roku 1720 sa uvádza, že do Cinkoty z Horných Strhár utiekol Pavol Pastorok, z Lešti Matej Beňov, Maškovej Ján Varga, Nedelišta Matej Čeman a Šule Ján Vitál a Matej Dečko. Neskôr svojich poddaných zo Zvolenskej stolice tu usadil zemepán Benický. Na druhej strane veľa prvých slovenských osadníkov v Cinkote ušlo od svojho zemepána až na Dolnú zem a svoje pôvodné priezviská si zmenilo na Cinkotský, Cinkocký. Po založení Kysáča v Báčke sa tam slobodne presťahoval roku 1790 Laukonides. Prví slovenskí prisťahovalci do Cinkoty boli evanjelickej viery. Medzi nimi hneď od začiatku pôsobili významné slovenské osobnosti z radov farárov. Zo Slovenského Komlóša sem v roku 1780 za farára prišiel Pavol Valaský, po ňom spisovateľ a jazykovedec Juraj Ribay, ktorý tu pôsobil v rokoch 1785-1798. O niekoľko rokov neskôr, v rokoch 1826-1833 zase zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian (Petényi). V Cinkote sa definitívne rozhodol pre vedeckú činnosť a len s ťažkým srdcom sa lúčil so svojimi cirkevníkmi. Tlačou vtedy v bibličtine vyšla aj jeho kázeň s názvom „Kázeň laučivá, kterou sa od cirkwe ew. A.w. cinkotské w ned. VI. Po Veliké noci dne 19.Května 1833 odebíral sedmiletý kazatel gegi, chtěge na čas cele zpytování přírody vlastenske obětovati“.

cinkot05V rokoch 1808 - 1820 bol tu farárom a tiež peštianskym seniorom Pavol Jozeffy, cirkevný hodnostár a významná slovenská osobnosť. O sto rokov (1929-31) neskôr tu pôsobil ako kaplán publicista a národno-kultúrny pracovník Michal Francisci, ktorý odtiaľto odišiel do Békešskej Čaby. Dovtedy si mohli cinkotskí evanjelici vypočuť „Slovo Božie“ aj v materčine. Blízkosť Budapešti spôsobovala čoraz väčšie pomaďarčenie tunajších Slovákov. Že tu ešte ako tak okolo kostola a vôbec na tejto periférii veľkomesta žije slovenčina, som sa mal možnosť presvedčiť pri inštalácii nového cinkotského evanjelického farára Istvána Vetőa, ktorý ako mi prezradil po praslici má aj slovenské korene. Uvedenie tohto nového farára evanjelického cirkevného zboru s bohatou slovenskou tradíciou malo veľkolepý priebeh. V preplnenom kostole, kde sa
neušlo pre všetkých miesto na sedenie, medzi dvoma desiatkami farárov a vyšších cirkevných hodnostárov nechýbala ani farárka slovenského evanjelického zboru v Budapešti Hilda Gulácsiová-Fabuľová, ktorá nielen počas obradu v kostole, ale aj na slávnostnej recepcii prehovorila k prítomným viackrát po slovensky. Dojímavé bolo, keď táto slovenská farárka odovzdávala novému cinkotskému farárovi ako dar slovenskú Novú zmluvu a ten z nej prečítal za veľkého potlesku prítomných jeden citát po slovensky. O slovenskom pretrvávajúcom povedomí cinkotských evanjelikov svedčí aj ďalší fakt, že už desať rokov sa priatelia s evanjelickým zborom z Hornej Mičinej. Ich priateľstvo vzniklo aj na historickom základe, keď zemepán Benický osídľoval Cinkotu, nechýbalo medzi nimi aj niekoľko rodín z Dolnej a Hornej Mičinej. Na inštalácii nového farára prišla do Cinkoty delegácia z Dolnej a Hornej Mičinej v najsilnejšom zložení.

cinkot06Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Čemer (Csömör), do ktorého prišli ako prví evanjelickí Slováci vo väčšom počte po roku 1715. Podobne ako v Cinkote a Veľkej Tarči (Nagytarcsa), Slováci v Čemeri pochádzali najviac z Novohradskej, kde podľa celostoličného súpisu z roku 1720 utieklo 26 rodín, menej Hontianskej a Zvolenskej stolice a v roku 1720 podľa priezvisk Slováci z týchto troch stolíc tu mali prevahu. Okrem prvých utečencov, ďalší sem prišli na pozvanie zemepána Vattaya a už v roku 1721 si postavili prvý kostol. Mnohí z prvých tu osídlených Slovákov ušlo od zemepána nižšie na Dolnú zem a zmenili si priezviská na Čemerský, ktoré sa dodnes vyskytujú aj v Báčke, Banáte a Srieme. Po osadníckej zmluve s Grasalkovičom (Grassalkovich) zo septembra 1731, keď sa stal Čemer súčasťou jeho majetkov, prichádzajú sem neskôr aj Slováci - katolíci, ktorí tu postupne získali početnú prevahu. Z hľadiska majetkovej podstaty dve tretiny pôdneho bohatstva obce mali evanjelici, ktorí sa od začiatku držali roľníckeho stavu. Katolíci sa venovali viac vinohradníctvu. Napríklad zástupca panstva v Gedeľove (Gödöllő) uzaviera roku 1759 s richtármi Čemera novú zmluvu o obrábaní vinohradov, ktoré obrábali v rámci robotných povinností. V roku 1880 sa k slovenskej národnosti v obci hlásilo 1028 z 1890 obyvateľov (57,4 %). Do roku 1946 žilo v Čemeri aj početné nemecké obyvateľstvo, ktoré sa venovalo vinohradníctvu a remeselníctvu a k Slovákom sa v tom čase hlásila ešte polovica obyvateľov. Etnologička Zuzana Beňušková, ktorá skúmala v obci vplyv náboženstva na sociálne vzťahy a kultúru, prílevom nových obyvateľov z veľkomesta, ktorý pretrváva, sa počet obyvateľov za ostatné polstoročie zdvojnásobil, čo spôsobilo, že väzby medzi etnicitou, konfesionalitou a zamestnaním sa začali trhať. To malo veľký vplyv aj na používanie slovenského jazyka. Od roku 1962 sa prestalo v katolíckom kostole kázať po slovensky a od roku 1974 aj v evanjelickom. cinkot07Tieto skutočnosti potom vplývali aj na výučbu slovenčiny v škole, ktorá zanikla a pokusy o jej zavedenie sa už nepodarili. Je preto dnes chvályhodné, že sa staršia generácia Slovákov drží jazyka svojich predkov a zase stredná a mladá sa snaží udržiavať a ďalej pestovať kultúrne tradície tunajších Slovákov. Porozumenie nachádzajú v obecnej samospráve, ktorá aj s cieľom posilnenie ich snáh v roku 2006 uzatvorila dohodu o vzájomnej spolupráci a priateľstve s obcou Mojmírovce na Slovensku, ktorú podpísal vtedajší starosta veľkoobce Čemer Juraj Bátovský a starosta obce Mojmírovce Imrich Kováč. Toto priatelenie hlása pred vstupom do Čemera veľký umelecký drevorezbou zhotovený propagačný panel. Táto voľba nebola náhodná, pretože aj v ich prípade historickým spojivom sú Grasalkovičovci, najmä Anton, ktorý sa v Mojmírovciach roku 1694 narodil. Rod mal v Mojmírovciach nielen majetky, ale dodnes je tam po nich významná a využívaná pamiatka - Grasalkovičov kaštieľ. Čemer zase patril od roku 1731 Grasalkovičovcom sídliacim v neďalekom Gedeľove. Časté vzájomné návštevy predstaviteľov obce, kultúrno-umeleckých súborov, pracovných kolektívov značne napomáhajú Čemeranom k udržiavaniu tradícií a celkovej identity Slovákov v obci. Obecné zastupiteľstvo v Čemeri má pri organizovaní slovenských akcií plné pochopenie a morálne a finančne ich podporuje. Pri kultúrnom dome v obci v osobitnej stavbe zriadili Obecné múzeum, ktoré na historických exponátoch dokumentuje hmotnú a duchovnú kultúru života čemerských Slovákov v minulosti. Zakladateľom dedinského múzea je Kultúrny spolok, ktorého vedúcim je Michal Tóth. Tento spolok úzko spolupracuje so Slovenskou samosprávou v Čemeri, ktorej predsedníčkou je neúnavná pracovníčka na poli kultúry Alžbeta Szabová. cinkot08Hodnotný výklad o jednotlivých predmetoch som dostal od kultúrnej ochotníčky a aktivistky slovenskej samosprávy Alžbety Peršekovej. Staršie ženy sa bežne vo sviatok a piatok obliekajú do ľudového odevu, čím aj takto navonok preukazujú, že sú tu slovenské tradície stále živé. Pri mojej septembrovej návšteve Čemera zašiel som aj na cintorín a tam som našiel pri hroboch svojich zosnulých takto oblečené tety - 85-ročnú Alžbetu Gerhátovú a Zuzanu Fabókovú a porozprával sa v rodnej reči rovnako ako doma v Nitre. Na náhrobníkoch čítam slovenské priezviská Bátovský, Fabian, Pitlík, Križan, Báďovský, Slauko, Gubek, Slovský, Mrva, Vereský, Varga, Prochádzka... Ani mladá generácia, a to aj napriek slabšiemu ovládaniu jazyka svojich predkov nechce ostať ľahostajná k slovenskosti tejto už vyše sedemtisícovej obce. Dobrým príkladom je ľudová tanečná skupina Furmička a Malá Furmička, ktorý vedie Alžbeta Szabová a pracuje s dvomi skupinami mladších a starších detí za aktívnej spolupráce rodičov. Deti majú veľkú radosť z účinkovania a nosenia slovenských krojov. Do skupiny ich prijímajú už od 5 rokov. Na šitie krojov a ich obliekanie dohliadajú najstaršie Čemeranky, ktoré sa sami podľa veku bežne obliekajú do tradičného slovenského ľudového odevu, typického pre Čemer a okolie. Prekrásne slovenské kroje im šije aj Erka Siroňová - Briežková, ktorá účinkujúcich aj do krojov oblieka a prísne dbá o ich úpravu. Z Čemera som odchádzal plný dojmov a spokojnosti, že som sa okrem pôžitku z vystúpení detí zo slovenských rodín, mohol v materčine do sýtosti porozprávať s množstvom Čemeranov. Nechce sa mi preto veriť a prekvapuje ma to, že v Čemeri sa pri oficiálnom sčítaní ľudí hlási za Slovákov len hŕstka obyvateľov slovenského pôvodu.

cinkot24cinkot25cinkot26

Je zaujímavé, že vo Veľkej Tarči (Nagytarcsa - do roku 1900 Čiktarča) sa objavujú slovenské priezviská (Tomáš Šipický, Juraj Prácky, Ján Darida...) už v roku 1699. Aj súpis utečených poddaných Novohradskej stolice z roku 1720 dokladá, že prví utečení slovenskí poddaní sa v tejto obci nachádzajú pred rokom súpisu. Boli medzi nimi aj Ján a Ondrej Šajben, ktorí ušli z Pôtra od zemepána K. Zičiho v roku 1715. Šajbenovci tu žijú dodnes a často stáli na čele obce. Zachovaná osadnícka zmluva s Grasalkovičom (Grassalkovich) je až z roku 1731. Jedným z prvých učiteľov tu bol už v roku 1718 Ján Pažitnay, ďalšími boli Jozef Štrba, Daniel Turdely, Daniel Bukovský, Peter Záborský, Juraj Hrúz, Ján Karpáty (Krátky), Oskár Blaškovič... V rokoch 1740 - 1752 tu nachádzame slovenské priezviská Bartoš, Benčík, Čižmár, Husák, Fraňo, Šajben, Šinka... V roku 1830 žilo v Čiktarči 637 obyvateľov, z nich 557 evanjelikov, 71 katolíkov, 3 reformovaní a 12 židov, v roku 1846 809 obyvateľov, z toho 710 evanjelikov, 88 katolíkov, 4 reformovaných, 7 židia. V roku 1880 sa k Slovákom prihlásilo 86,6 % obyvateľov. Slovenské priezviská na pamätníku padlých v prvej svetovej vojne Benčík, Čielka, Guľášik, Klinčok, Lauko, Slauko, Terjansky, traja Šajbenovci, dvaja Šinkovci, piati Šipickí. V roku 1939 evanjelický farár Gabriel Stehlo potomok významnej slovenskej breznianskej rodiny, známy v Maďarsku záchranou židov, založil v obci vyššiu ľudovú školu tešedíkovského typu. V obci s 3700 obyvateľmi pracuje aj miestna slovenská samospráva, ktorej predsedníčkou je Mária Galantaiová - Slauková. Slováci sú v obci známi svojou tradičnou ľudovou kultúrou, ktorou sa prezentujú nielen na nimi organizovanom národnostnom dni, ale aj vystúpeniami v susedných Slovákmi obývaných obciach. V správe obce je Dedinské múzeum, v ktorom väčšina národopisnej zbierky pochádza od obyvateľov slovenskej národnosti, čím jednotlivé exponáty a nainštalované stále výstavky pripomínajú návštevníkom múzea prevažne život a prácu tunajších Slovákov v minulosti. Žiaľ k slovenskej národnosti sa tu roku 2001 prihlásilo len 21 obyvateľov.

cinkot09cinkot10cinkot11

Mestom, kde v písomných dokumentoch zo začiatku 18. storočia nachádzame údaje o slovenských osídlencoch, je Gedeľov (Gödöllő). V súpise utečených poddaných z Novohradskej stolice z roku 1720 je napríklad zaznamenané, že sem pred pár rokmi ušiel z Malých Stracín Martin a Ondrej Michal, zo Sklabinej Ondrej Tuška, Veľkých Stracín Jakub Prístavok, Žihľavy (teraz časť Pôtra) Pavol Lauko a Tomáš Matúš. Viacerí prichádzali aj z iných stolíc, ale väčšina z nich sa tu dlho nezdržala a putovala ďalej južným smerom. A to znova ako utečenci, ale už so zmenenou identitou, čiže pomiestnym priezviskom Gedeľovský a Gedeľa. Takéto priezviská sú dodnes rozšírené najmä medzi Slovákmi v dedinách Vojvodiny. V Gedeľove, ktorý je dnes univerzitným mestom, sa nachádza Grasalkovičov kaštieľ, jedna z najvznešenejších barokových budov v Maďarsku. V rokoch 1867 - 1898 slúžil ako rekreačná rezidencia panovníka Františka Jozefa I. a kráľovnej Alžbety. Dobové interiéry stálej expozície Múzea kráľovského kaštieľa pripomínajú Uhorsko z obdobia monarchie. V roku 2001 sa tu k slovenskej národnosti prihlásilo 25 obyvateľov.

V čase prvých súpisov po Satumarskom mieri v susednom Kerepeši (Kerepes) sa vyskytuje ešte málo slovenských priezvisk (1715 - 20, 1720 - 50) a vo väčšom počte sem prišli Slováci neskôr, keď sa tam už usadili aj Nemci. Tým, že aj táto obec patrila Grasalkovičovcom, prisťahovali sa sem viacerí Slováci zo susedných obcí ich panstva. Aj stadiaľto časť prvých dočasne prisťahovaných Slovákov hľadala svoj ľahší život v dolnozemských priestoroch. Svedčia o tom aj pomiestne utečenecké slovenské priezviská Kerepecký v Békešskej župe. V roku 1880 mala obec 1064 obyvateľov, z nich bolo 783 Slovákov a 269 Maďarov, roku 1920 1310 Slovákov, 815 Maďarov a 7 Nemcov. V roku 1930 vzrástol počet obyvateľov na 3159, Slováci z 1062 obyvateľmi zostali v menšine a takto obec postupne strácala slovenský ráz. V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 13 obyvateľov.

Aj v Išasegu (Isaszeg) v roku 1715 je polovica z prvých 20 rodín slovenská, roku 1720 už majú miernu prevahu a rovnako aj v roku 1770. Z už viackrát citovaného súpisu úteku poddaných z Novohradskej stolice v uvedených rokoch je známe, že sem mal pred rokom 1720 ujsť z Hornej Strehovej Michal Labát, Veľkého Lomu Šimon a Juraj Zantalog, Martin a Juraj Hrehov a Tomáš Šiar. Išaseg dostal Grasalkovič v roku 1734. V roku 1880 tužilo 2090 obyvateľov, z ktorých bolo 1385 Slovákov a 677 Maďarov. Roku 1930 vzrástol počet obyvateľov obce na 5641 a k Slovákom sa prihlásilo už iba 41 obyvateľov. Išaseg je dnes mestom v ktorom dominuje rímsko - katolícky kostol, v ktorom sa dlhé roky modlili Slováci aj vo svojej rodnej reči. Hneď oproti kostolu stojí pamätník s menami padlých v prvej a druhej svetovej vojne. Sú na nich takmer samé slovenské priezviská. Z prvej svetovej vojny: Baran, Benkovič, Brdár, Česko, Darida, Doholucky, Durda, Frajna, Fuferenda, Gubčo, Grznár, Hanák, Hruštínky, Huska, Jáger, Klinček, Klimko, Kapor, Kubišík, Moravec, Mrňo, Mrzula, Orel, Palaga, Petrík, Pohorensky, Potvorsky, Raško, Slovák, Štefčík, Šugár, Tesanský, Tóth, Trajčík, Vašica, Vidák, Zavalič. Z druhej svetovej vojny: Babinský, Dragoňa, Ďurdák, Hálik, Hruštínsky, Kašuba, Kisel, Klinček, Lipaj, Mikeš, Palaga, Škribek, Šurman, Smolica, Veršecký, Vilimek.

cinkot12cinkot13

Dvadsaťšesť kilometrov od Pešti leží v rovnakom čase ako predchádzajúce obce a mestá Slovákmi osídlený Maglód. Niektoré pramene uvádzajú, že prví Slováci sem prišli už v rokoch 1704 - 1705. Podľa súpisu obyvateľov z rokov 1715 a 1720 sa tu už slovenskí poddaní nachádzajú vo väčšom počte. Na druhej strane zo súpisu utečených z Novohradskej stolice z rokov 1720 a 1723 vyplýva, že v Maglóde zemepáni Ábelovej tu hľadali svojich poddaných Mateja Filika, Martina Filipa, Martina Repu, Michala Šajbana, Mateja Feragu, Ondreja a Martina Pálika, Mateja Králika a Mateja Kováča, zemepán Ľuboreče Juraja Tomka, zemepán Mýtnej Mateja Blazana a Jána Bradu, zemepán Pravice Martina Lacku a Ondreja Turčana, zemepán Nedelišťa Juraja a Mateja Zahorca. Predpokladá sa, že mnohí z nich ušli veľmi skoro aj stadiaľto. Prvých osadníkov sem priviedol Pavol Ráday a Fáyovci. Celé 18. storočie tu slovenskí evanjelici tvorili väčšinu obyvateľstva. Zaujímavý je údaj, že koncom 18. storočia tu bolo veľa želiarov, až 123 na 28 roľníkov. Už na začiatku osídlenia mali svoj prvý kostol, ktorý stál bez strechy. Terajší kostol nachádzajúci sa na návrší evanjelického cintorína má oltár, na ktorom je slovenský nápis. Poznáme aj mená evanjelických farárov, ktorí tu pôsobili od roku 1712. V uvedenom roku bol prvým farárom Ján Hajčík, po ňom v rokoch 1713 - 1749 Samuel Nikléci, 1749 - 1753 Ján Stanovský, 1756 - 1772 - Pavol Salaj, 1772 - 1778 - Samuel Stankovič, 1778 - 1784 Martin Klanica, 1784 - 1810 Ján Hrdlička, 1810 - 1818 Michal Martíni, 1818 - 1832 Ondrej Seberíni, 1833 - Ján Gabriel Korecký, 1853 - 1855 Ján Kemény, 1855 - 1890 Samuel Kemény, 1891 - 1893 Dezider Kemény, 1893 - 1931 Július Šimko... 1977 - 95 Ján Blatnický. Maglód je rodiskom a miestom umretia viacerých významných slovenských osobností. V roku 1751 sa tu narodil čuvársky farár Ján Polerecký, 1824 farár v Nadlaku, spisovateľ Ondrej Seberíni, 1772 umrel farár v Maglóde a Bodoni Pavol Salaj, 1810 člen Učenej spoločnosti banského okolia farár Ján Hrdlička. Prechádzam po evanjelickom cintoríne a na pomníkoch postupne čítam slovenské priezviská a epitafy s maďarským pravopisom: Barica, Bocko, Borsík, Brezník, Čelovský, Glózik, Guba, Kalina, Kriško, Lacko, Lipták, Mičinsky, Potočka, Rakita, Sľuka, Sever... Pri hrobe s priezviskom Potočka stretávam pred pomníkom ženu stredných rokov, ktorá sa s rovnakým priezviskom hlási k Slovákom a usmerňuje ma na oddelene umiestnené historické pomníky, na ktorých sú ešte slovenské nápisy. Na jednom z nich je okrem iného nápis Cselovsky Juro zomrel 1877... Aj pri Maglóde sa potvrdzuje, že Peštianska stolica bola v prvej polovici 18. storočia pre slovenských poddaných roľníkov len prechodnou stanicou, z ktorej mnohí útekom odchádzali do nižšie položených častí Uhorska. Dôkazom toho sú na Dolnej zemi pomiestne priezviská Maglócky, Maglovský, Maglódsky, odvodené od tejto obce. Koncom 19. storočia sa tu už k Slovákom hlásilo málo Slovákov, roku 1890 iba 7,2%. Pri ostatnom sčítaní roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 70 obyvateľov.

cinkot14cinkot15cinkot16cinkot17cinkot18

cinkot19Na trase po Albertiršu prechádzam cez Demrov (Gyömrö) a Monor, v ktorých sú už naozaj len stopy po slovenských osadníkoch, ktorí sa tu natrvalo usadili a ďalší podobne ako putujúci poddaní z iných zakladajúcich osád sa tajne od zemepánov presúvali z miesta na miesto a tak ich nachádzame pod slovenskými priezviskami Demrovský, napríklad v Báčke. Pôvodných Slovákov tu môžeme nájsť ako členov evanjelickej cirkvi. Zo začiatku evanjelici z Demrova, Menďu (Mende) a Monoru patrili k evanjelickému cirkevnému zboru v Peterke (Péteri), ale Demrov sa po druhej svetovej vojne cirkevne od Peterky osamostatnil a mal hneď farára v osobe Martina Drobu a teraz ma tisíc členov. Môžme sa tu stretnúť z evanjelických dokumentov s priezviskami Foltín, Pecník, Remeník, Svorák, Vančo, Žolnaj. V roku 1786 sa po založení Kysáča v Báčke z Demrova odsťahoval Ravko. V Monore zase s priezviskami Bolek, Boržák, Bretka, Burian, Čerňuš, Dančo, Hanko, Hodrušský, Jánošovic, Jeruška, Rosík, Sučák, Vikidal... Pred rokom 1720 mal sem z novohradskej Maškovej ujsť Tomáš Petrík. V Monore sa roku 2001 k slovenskej národnosti prihlásilo 26 obyvateľov. V nedávnej minulosti bola Menďa významnou slovenskou obcou. V roku 1880 tu žilo 756 Slovákov a 393 Maďarov, roku 1930 podľa oficiálnej maďarskej štatistiky už iba 61 Slovákov a 2476 Maďarov. Po uvedených troch obciach nachádzame pomiestne utečenecké slovenské priezviská Demrovský, Menďan, Monorka najmä vo Vojvodine.

Dnes už medzi Demrovom a Monorom, ktoré sa vyznačujú mestským charakterom, leží Peterka (Péteri), ktorá ako je už skôr uvedené bola pre obe predošlé evanjelickou matkocirkvou, tá si doteraz zachováva dedinský ráz s tradičným slovenským spôsobom života. Slovenských osadníkov pochádzajúcich prevažne zo Zvolenskej stolice osídlil tu v roku 1842 zemepán Daniel Bohuš. V rokoch 1798 - 99 neskorší superintendent a významná slovenská osobnosť Pavol Jozeffy bol tu vychovávateľom syna šľachtica Karola Földváryho. V obci sa narodili evanjelickí farári Michal Semian a Karol Dobroňovský. Ako mi povedali slovenské aktivistky Kalinová, Seňanová a Mišániová z miestnej slovenskej samosprávy, medzi prvými, ktorí sem v najväčšom počte v uvedenom roku na pozvanie zemepána prišli, boli Slováci z Iliaša, ktorý je dnes súčasťou mesta Banská Bystrica. Uvádzajú prvých sedem hláv rodín: Bolčík, Hrk, Seňan, Tučný, Hrudka, Horňák, Kalina, ktoré by mali pochádzať z tejto obce. Z dostupných dokumentov a mojich skúseností pri priezviskách Hrk, Seňan, Hrudka sa skôr prikláňam na pôvod z Novohradu.

cinkot20cinkot21cinkot22

Peterčania a Iliašania nadviazali pred rokmi priateľské styky a pravidelne každý druhý rok sa vzájomne navštevujú. Ďalšie priateľské styky majú s obcou Veľká Paka pri Šamoríne, do ktorej sa v rámci výmeny obyvateľstva v roku 1947 presídlila významná časť Slovákov z Peterky. Aj medzi nimi prebieha rovnaká výmenná spolupráca. Okrem akcií členov slovenskej samosprávy, na slovenských akciách sa aktívne zúčastňujú najmä členovia klubu dôchodcov a evanjelického cirkevného zboru. Mládež dostáva možnosť prejaviť sa vo folklórnom súbore, kde najmä tanečno-spevácka skupina nacvičuje kultúru svojich slovenských predkov. Pri príležitosti 250. výročia osídlenia obce roku 1992 na priestranstve pred kostolom postavili pamätník, ktorý dokumentuje príchod Slovákov a tým aj zrod obce. Pred kostolom je vývesná skrinka, v ktorej je možné dočítať sa aj v slovenčine o zrode obce, cirkevného zboru a stavby kostola. V roku 1880 tu žilo celkom 1040 obyvateľov, z nich 810 Slovákov a 226 Maďarov. Pri ostatnom sčítaní obyvateľstva roku 2001 sa tu k slovenskej národnosti z 2080 obyvateľov prihlásilo 28 obyvateľov.

cinkot23Krátkou odbočkou od hlavnej cesty sa dostávam do ďalšej Slovákmi osídlenej obce Bíň (Bénye). V tejto obci sa už vyskytujú slovenské priezviská pri súpisoch z rokov 1715 a 1720 a prevažujú. Domáci evanjelický farár Zsolt Buday má vedomosti, že do tejto obci prišli evanjelickí Slováci roku 1713. To znamená, že po Irši to bude ďalšia obec, ktorá si na budúci rok pripomenie svoju tristoročnú históriu. Mala by existovať osadnícka zmluva z roku 1714 so zemepánom M. Fáym, kde by s našli dôležité údaje. Predpokladá sa, že Slováci tam prišli už v roku 1712. Podľa priezvisk zapísaných v urbárskych tabuľkách, slovenskí poddaní pochádzali podobne ako v Alberti z Veľkohontianskej, Novohradskej a Zvolenskej stolice. V roku 1730 mali evanjelického farára Samuela Jakobeiho, učiteľa Jána Letkovica a vo vedení obce bol Juraj Stodola - richtár, Juraj Štiglic, Ondrej Tóth, Pavol Macháč, Ondrej Šimkovic. V čase urbárskej regulácie (roky 1770-1772) sú Slováci vo veľkej prevahe a ešte aj pri sčítaní ľudu roku 1880 tvorili 77,5 % (743 z 958) obyvateľstva Bíne.

Keď v rokoch 1715 a 1720 župný súd v Lučenci riešil utečených poddaných z Novohradskej stolice, svedkovia z obce uvedení v týchto zápisoch uviedli, že z jednotlivých novohradských dedín utiekli dole uvedení slovenskí poddaní do Bíne. Z Dolnej Strehovej to bol Juraj Struha, Peter Strehon, Michal Mišojech, Ján Braták, Juraj Šteuko, Ján Braxátor, Hornej Strehovej Ján a Pavel Labát, Ján a Michal Jakubec, Pavel a Matej Beňo, Michal Kováč, Pavel Šedro, Chrtian Ján a Štefan Bartoš, Michal Račko, Michal Ďurík, Martin Michal, Ľuboriečky Ján Brindza, Kalinova Andrej Okoš, Uderinej Andrej Miťovský a Ján Polát, Slovenských Kľačian Michal Gašpar. V rokoch 1848 - 49 rozšírenými priezviskami boli Černák, Duchenko, Husák, Lomen, Salaj, Stodola, Vician. Teraz sa možno stretnúť s priezviskami Demeter, Gubík, Hargaš, Lomen, Panďanský, Šaranský, Šimon, Šinka, Viskok... Nie všetky priezviská prvých osadníkov pretrvali v Bíni doteraz. Z pravidla prví presídlenci do týchto končín putovali o pár rokov nižšie na Dolnú zem. Svedčia o tom utečenecké pomiestne priezviská Bíňan. Slobodne do Kovačice neskôr odišla rodina Jána Mladonického. V Bíni sa roku 1750 narodil náboženský spisovateľ Žigmund Paulíny Tóth (1750 - 1831 Z. Podhradie), ktorý bol farárom v novohradskom Legínde a Zemianskom Podhradí. Prispieval básňami do Tablicovej Poézie. Tlačou vydal Šlabikár pre deti. Jeho vnukom bol slovenský spisovateľ, novinár, stoličný komisár v Kečkeméte (1853-1860), podpredseda Matice slovenskej Viliam Paulíny-Tóth (1826 Senica - 1877 Martin).

Predposlednou zastávkou pred konečným cieľom je od roku 1720 Slovákmi hromadne osídlený Pilíš (Pilis). Osadnícka zmluva s J. Beleznayom a Z. Grasalkovičovou bola podpísaná o dva roky neskôr. Z niektorých dokumentov vyplýva, že túto obec Slováci osídlili o niekoľko rokov skôr. Neskôr sa stala zaľudnenou obcou s prevažným slovenským obyvateľstvom, pochádzajúcim prevažne z Novohradskej, Hontianskej a Zvolenskej stolice. Slovenská prevaha trvala až do konca 19. storočia, keď napríklad roku 1880 úradná štatistika vykázala, že z celkového počtu 3900 obyvateľov sa k Slovákom hlásilo 2578 obyvateľov, roku 1930 už iba 210. Na zachovaní slovenskej reči najväčšiu zásluhu tu dlho mala evanjelická cirkev a jej školstvo. Medzi svojimi krajanmi tu pôsobili významné slovenské osobnosti. Medzi takých patril farár a senior peštiansko-békešského seniorátu Ondrej Stehlo (1718 Štítnik - 1775 Pilíš) a učiteľ a spisovateľ Pavol Michalko (1774 Liptov - 1825 Irša). Narodil sa tu roku 1788 Samuel Žigmondy, filozof a historik, ktorý učil na evanjelickom kolégiu v Bratislave Jána Kollára, roku 1793 zase farár, pedagóg a prekladateľ Ján Geguš, ktorý umrel roku 1788 v Očovej. Aj z Pilíša sa po rokoch už slobodne niekoľko rodín odsťahovalo do dolnozemských stolíc. V rokoch 1773 - 1804 po založení Kysáča v Báčke odišli rodiny Halajiho, Malíka, Strehovského, Števčíka, Turčana, Vardžíka, roku 123 pri založení Jánošíka (vtedy Šándor) v Banáte rodiny Staňa a Guľáša. Do banátskej Kovačice slobodne odišla rodina Štefana Puškára. V muzeálne uchovávanej kovačickej národopisnej zbierke sa nachádza drevená mierka (merica), na ktorej je nápis Pilíš 1801, ktorú z Pilíša priniesol možno práve spomenutý Puškár. Zaujímavé údaje týkajúce sa začiatkov Pilíša som vypísal v matrike zomrelých (1781-1799) békeščabianskej evanjelickej cirkvi. Vyplýva z nej, že v roku 1792 tam zomrela Anna Šipková, ktorá sa narodila roku 1712 v Pilíši, roku 1790 Alžbeta Kováčová, ktorá sa v Pilíši narodila 1714, ďalší zomrelí na Čabe narodení v rokoch 1723 - 1749 v Pilíši boli Matej Kuruc (1791), Eva Rešetárová (1790), Ján Šipický (1730), Ondrej Vantara (1793), Matej Kerepecký (1784), Judita Skalnická (1784), Martin Žibritovský (1795). Ak je správne zapísaný rok narodenia Anny Šipkovej a Alžbety Kováčovej, tak Slováci v Piliši boli už roku 1712. Prekvapuje, že v Pilíši sa roku 2001 k slovenskej národnosti prihlásilo len 17 obyvateľov.

Obyvatelia dvanástisícového mesta Albertirša, ležiaceho sedemdesiat kilometrov na juhovýchod od Budapešti, oslávili vlani trojsté výročie príchodu prvých Slovákov a nimi založenej samostatnej obce Alberti (v roku 1950 sa Alberti a Irša zlúčili). Na pozvanie organizátorov slávnosti trojstého výročia založenia Alberti, som takto dorazil do cieľa. Na rozdiel od už skôr uvedených obcí, predstavenie Albertirše vzhľadom na významnú udalosť je širšie. Alberti je rodiskom a pôsobiskom viacerých slovenských osobností, medzi nimi agrárneho reformátora Uhorska Samuela Tešedíka a jazykovedca Štefana Jančoviča a v Irši zase pôsobil a umrel učiteľ, farár a spisovateľ Pavol Michalko. Oslavy začali začiatkom septembra stretnutím slovenských evanjelikov z okolia Pešti v miestnom evanjelickom kostole a v kultúrnom dome, na začiatku druhej dekády mesiaca pokračovali dvojdňovými slávnostnými kultúrnymi a duchovnými podujatiami a skončili sa začiatkom októbra záverečnou bohoslužbou.

cinkot27cinkot28cinkot29
 
Čo prezrádzajú historické dokumenty?

Po takmer tristo rokoch sa našiel v katolíckej matrike Irše doteraz neobjavený slovakizovanou češtinou písaný dokument z roku 1729 o založení Alberti, ktorý napísal vtedajší notár albertskej evanjelickej cirkvi Michal Chovan. V tomto dokumente objavenom práve pri príprave 300.výročia osláv založenia Alberti sa uvádza, že prví evanjelickí Slováci pochádzajúci z Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej stolice sem prišli roku 1711 na pozvanie zemepána Ondreja Varačkaia všetci naraz „na den poswiceni Sw.Kríže, t.j. 14.septembra“ a na 27 vozoch. O pár dní pod holým nebom mali prvú slovenskú bohoslužbu, slúžil na Michala (29.septembra) farár Bedrich Klaudíny, ktorý sem prišiel s nimi. Vodcami celej skupiny slovenských osadníkov boli Juraj Čáni, Pavel Havran a Michal Tkáč. O desať rokov neskôr ich zemepánom sa stal Martin Selecký, ktorý s nimi podpísal novú osadnícku zmluvu (9.3.1711). Z ďalších historických dokumentov vyplýva, že rozhodujúca prvá skupina, ktorá sa už predtým usadila vo Svätej Márii pochádzala zo Slatinky. Dodnes však zostáva nepotvrdené, že z ktorej Slatinky pochádzala prvá rozhodujúca skupina Slovákov. Viacerí autori (A. Mocsári, J. Dobronyovszky, J. Sirácky...) uvádzajú, že to bola Slatinka, teraz miestna časť Pôtra a len z Chovanovho záznamu, kde sa píše, že prví prišli aj zo Zvolenskej stolice, niektorí albertskí činovníci sa domnievajú, že by to mohla byť aj Zvolenská Slatina. Tento názor prezentujú aj na webovej stránke mesta. Viac faktov však hovorí za pôtorskú Slatinku, potvrdzujú to aj novohradské priezviská prvých troch vodcov. Ďalšie neskoršie priezviská z Alberti a Irše viditeľné aj na náhrobníkoch v obidvoch cintorínoch (Alberti, Irša), zase napovedajú viac o hontianskom pôvode (Cerovan, Čelovský, Príbelský...). Dôležité z hľadiska trojstého výročia založenia Alberti je, že všetci autori zhodne uvádzajú o založení osady a evanjelického cirkevného zboru september a rok 1711. Podľa súpisu z roku 1720 utečených poddaných z Novohradskej stolice sa objavili aj na tomto zemepanskom majetku prví utečenci, u ktorých poznáme aj ich rodné mená. V súpise z roku 1720 utečených zbehov, ktorí ušli pred niekoľkými rokmi do Alberti, nachádzame z Dolných Strhár Jána a Ondreja Križana, Michala Mišova, Jána Frčku, Ondreja Borovského, Jána a Juraja Sabu, z Hornej Strehovej Pavla Jambricha, Chrtian Ondreja Križana, Lehotky Jána Vanču a Štefana Miháľa, Novej Vsi Jána Husára, Senného Martina Križana a Materaj Straku, Tomášoviec Mateja Motošku, Juraja Haršániho a Juraja Janoviča, Pôtra (Žihľavy) Ondreja Kukeľa. Do bývalej samostatnej Irše prišli Slováci o dva roky neskôr a založila ju rodina Iršaj (Irsay). Aj z Albertu sa v začiatkoch osídlenia presunula časť jeho prvých obyvateľov na Dolnú zem, niektorí aj ako utečenci s novoprijatým priezviskom Albertský. Mohli to byť práve tí, ktorí do Alberti ušli z Novohradu a potom opäť za chlebom a slobodou putovali do dolnozemských končín. Po vydaní tolerančného patentu Jozefom I I., ďalší už odchádzali slobodne. Takto sa do Kovačice v Banáte roku 1802 presťahovali rodiny Brtku, Gajan, Kňazovica, Stvorca, Šipického a Brnkára.

Začiatok osláv v znamení stretnutia evanjelikov

Dokázaného faktu mesiaca a roku sa držali aj organizátori vlaňajšieho trojstého výročia a pripravili veľkolepé oslavy, ktoré trvali celý mesiac. Tretieho septembra začali stretnutím slovenských evanjelikov z okolia Pešti. Na slávnostnej slovensko-maďarskej bohoslužbe v kostole v Alberti, ktorú slúžil generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik a emeritný biskup Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Imrich Szebik, sa zišli okrem domácich evanjelikov aj veriaci so Slovákmi osídlenej Cinkoty, Čomádu, Ďurky, Irše (spojené mesto Albertirša, ma cirkevné zbory a kostoly samostatne v oboch častiach), Maglódu, Vácegrešu a dvoch obvodov Budapešti. Z kostola prechádzal krojovaný sprievod ulicami a úvodný program osláv pokračoval v miestnom kultúrnom dome vystúpením folklórnych súborov. Tanečné a spevácke súbory z Cinkoty, Maglódu, Veľkej Tarči, Rákoškerestúru preukázali, že aj týmto činom zachovávajú slovenské tradície a dedičstvo svojich predkov.

cinkot30cinkot31cinkot32
 
Kapustníky sú slovenským ľudovým jedlom

Slovenské ženské kolektívy z Alberti, Bíni, Dabaša, Irše, Maglódu, Pilíša, Sarvaša a spojeného kolektívu Albertirše súťažili o najchutnejší koláč. Víťazstvo si nenechali ujsť kuchárky zo Slovenskej samosprávy Albertirša, ktoré sa umiestnili na prvom mieste. Za družstvo prvú cenu prevzala Judita Mužíková. Ďalšie poradie kolektívov: Maglód, Evanjelická cirkev Pilíš, Slovenská samospráva Sarvaš, Rossmann Alberti, Rozmaring Dabaš - Šára, Bíň, Klímabarát Pilíš. Každý kolektív uplatnil svoj recept, všetky kapustníky boli chutné, aj preto sa tak rýchlo rozpredali. Program na pódiu medzi kostolom a základnou školou vo sviatočný deň spestrili vystúpenia speváckych a tanečných súborov, prehliadka rázovitých krojov z okolitých Slovákmi osídlených obcí, ukážky spoločenských tancov, plieskanie karikášom.... Miestna hudobná škola predviedla svoje umenie školským koncertom a deti mali na hry vyčlenený priestor na školskom ihrisku. Organizátori osláv si nezabudli pripomenúť túto významnú udalosť mesta aj prípravou expozície, ktorá bola inštalovaná vďaka scenáru a realizácie autora Ladislava Ruvuczkého, vo výstavnej sieni miestneho kultúrneho strediska. Návštevník tejto výstavy má možnosť názorne na najstarších písaných dokumentoch, fotografiách, starých tlačiach, mapách, obrazoch a trojrozmerných dobových predmetoch, ktoré charakterizujú tristoročnú cestu a život Slovákov v Alberti pripomenúť si ich aj týmto spôsobom. Tristoročnú históriu založenia Alberti a evanjelického zboru spracovala do knižnej podoby autorka Melinda Ivaničová a ako bolo vidieť o knižku bol u Albertanov záujem.

cinkot33cinkot34cinkot35
 
Vozová alegória na príchod prvých Slovákov

Na druhý deň pokračovali oslavy dopoludňajšou bohoslužbou. Popoludňajší program začal zoradením konských povozov pred kostolom, na ktorých sa viezli mladí a najstarší Slováci oblečení v dobových krojoch a ľuďom na ulici aj takto symbolicky pripomenuli príchod prvých slovenských osídlencov, ktorí na vtedajšiu pustatinu prišli na 27 vozoch. Na jednom z vozov, ktoré prešli Peštianskou ulicou až po námestie Alžbety v Irši a späť, sedel aj jeden z najstarších albertských Slovákov - 81-ročný Ján Košťjalik, ktorý je v meste jedným z tých, s ktorým sa dá ešte rozprávať po slovensky. - Ani ja som sa už v škole neučil po slovensky, ale moji rodičia a starí rodičia sa medzi nami rozprávali po slovensky a je len samozrejmé, že sa tak rozprávali aj so mnou. Mojou manželkou je Anka Košková z ktorou máme dve dievčatá, jedna žije v Alberti a druhá v Budapešti. - vyznal sa o svojom slovenskom pôvode. Ako vojak základnej služby bol v Jágri šoférom a tak aj na oslavy prišiel svojim autom. Sťažoval si, že ho bolia nohy, čo ja slovne vyjadril, že staroba - choroba. Prezradil, že práce má stále dosť okolo domu a vo vinici, kde má 300 „kŕčov“ o ktoré sa vraj načim veľmi starať, aby dali dobrú úrodu. Vyjadril radosť, že po dlhom čase sa mohol porozprávať v materčine. Nebol však sám, čo celkom dobre vedeli po slovensky. Boli medzi nimi aj takí, ktorí mi zaspievali slovenské piesne a po slovensky zarecitovali básne od Janka Kráľa a Alexandra Petroviča - Petöfiho. Takými boli napríklad Michal Cerman a Ján Lehocký. Zažil som aj príjemné prekvapenie. V tento deň ma oslovila rodina Kukučkovcov, ktorá podľa zanechaného odkazu svojich predkov neprišla do Alberti v prvej vlne, ale o niečo neskôr, ale aj to, že pochádzala z novohradského Pôtra. To ma ako pôtorského rodáka veľmi potešilo, keď som to počul z úst Kataríny Kukučkovej. Priznám sa, že takú príjemnú správu som v týchto priestoroch neočakával.

Záverečné poďakovanie

Taký názov dali organizátori celomesačným oslavám trojstého výročia príchodu Slovákov do Alberti, ktoré boli ukončené 2. októbra 2011. Záver jubilejných osláv začal evanjelickou bohoslužbou, pokračoval kultúrnym programom a záverečným stretnutím organizátorov so zástupcami štátnych orgánov a spoločensko-politických organizácií, počas ktorého vyhodnotili priebeh osláv. Keďže som sa podieľal na bádaní histórie o príchode prvých Slovákov a založení Alberti, organizátori mi za túto službu udelili čestné uznanie a odovzdali jubilejnú medailu. Na začiatku osláv a v dňoch 24. 9. - 25. 9. 2011 sa osláv zúčastnili hostia a viaceré delegácie partnerských miest zo zahraničia, medzi nimi aj delegácia mesta Malacky. Slováci a Maďari z Albertirše túto historickú udalosť spoločne dôstojne a pokojne oslávili. Pri stretnutí s tunajšími obyvateľmi bolo všade cítiť veľkú ochotu, srdečnosť a toleranciu, ktoré sú pre toto multinacionálne prostredie charakteristické. Aj napriek tomu, že slovenskú menšinu tu zo známych dôvodov postihla jazyková asimilácia, ku svojim slovenským koreňom sa stále hlásia. Bolo to cítiť aj na ich správaní, vystupovaní a mentalite. Svedectvom toho bol aj celý program a priebeh týchto jubilejných osláv. Osobné stretnutia s viacerými mladšími i staršími pôvodom Slovákmi, ma presvedčili o tom, že veľmi ľutujú, že od povojnového obdobia nedostali možnosť naučiť sa jazyk svojich predkov. Veď ešte roku 1880 sa v Alberti k Slovákom prihlásilo 1218 a v Irši 749 obyvateľov.

Ján Jančovic
Foto: autor