alt : header1.swf



Fri12142018

Posledná aktualizácia23:17:19

Aké-také zastúpenie národností v parlamente

ParlZa01Imrich Fuhl: Špeciálne špinavá robota Ak nemôžeme, čo by sme chceli, musíme chcieť to, čo sme nechceli Aké-také zastúpenie sa zrodilo až po niekoľko desaťročnom trápení Nevôľa, neschopnosť, krátkozrakosť a vlastné góly Plnoprávne zastúpenie zostalo snom Štatút „hovorcu“ bez hlasovacieho práva

„Oní-iní-menšinoví“ poslanci asi nikdy nebudú / Nečistá politická hra a krátkozrakosť / O zmarenom priamom zastúpení menšín v parlamente“ - Autor týchto riadkov dlhé desaťročia (vlastne už od konca 80-ych rokov minulého storočia) uverejňoval svoje úvahy na danú tému pod týmito a podobnými titulkami, a to čoraz rezignovanejšie. O večne zelenej téme, aké neprekonateľné ťažkosti by znamenalo dostať predstaviteľov našich národností do budapeštianskeho Parlamentu - samozrejme, nie ako turistov, ale ako poslancov - sa toho už premnoho povedalo a napísalo.

ParlZa04Špeciálne špinavá robota

„Politika je špinavá robota“ - hovorievajú často nielen jej obete a politické barančatá, ale aj takí ľudia, ktorí sa s politikou dostávajú do užšieho styku z pozície takmer všemohúcej moci. Zo strany neraz impotentných „kompetentov“, čertovských vlkov skrývajúcich sa za masky anjelských strážcov demokracie, skutočne príliš často zvyklo ísť o čosi úplne iné ako o zodpovedné (nedajbože spravodlivé) rozhodovanie alebo aspoň o dobromyseľnú, nevinnú hru nepoškvrnených Božích stvorení. Nie, ani autor tohto príspevku nie je natoľko naivný, aby od politiky očakával panenskú čistotu, ale nemôže si nepoložiť otázku: „Prečo musí byť tá politika neraz rovno prostitútkou?!“. Ťažko sa mu totiž chce veriť, že by sa tá špeciálne špinavá robota nedala robiť aspoň trošku čestnejšie a svedomitejšie.
Žiaľ, aj tá údajne veľmi príkladná maďarská národnostná politika veľakrát hrala s nami nečistú hru. Jej podstatou bolo, aby sme mali všetko - nie však v praxi, ale viac-menej iba na papieri. Platilo to o mnohých ParlZa03„výdobytkoch“ povestne výnimočného maďarského politikárčenia s vlastnými národnosťami a - ako inak - na ich úkor. Sľubovali nám napríklad parlamentné zastúpenie so zvýhodneným mandátom. Štátotvorní činitelia, duch Ústavy, nedotiahnuté paragrafy zákona o národných a etnických menšinách a opätovné zisťovania Ústavného súdu o desaťročia trvajúcom protiústavnom stave... Vedeli sme, poznali sme, mali sme o tom svoju mienku, dali sme ju už x-krát najavo, súhlasili s nami najmä zahraniční, a navonok, formálne dokonca aj domáci politici. No a čo? Dlhé desaťročia aj tak sa nič nedialo. Národnostná politická strana vraj u nás nemá šancu, o zvýhodnenom národnostno-menšinovom mandáte a plnoprávnom zastúpení v najvyššom zákonodarnom zbore sme prestali už aj snívať, Národné zhromaždenie sa kvôli nám nepretvorí na dvojkomorový parlament, úprimná politická vôľa - ParlZa02aj nami - zvolených poslancov na riešenie tejto otázky dlhé desaťročia nebola, atď. Vraj sme to nemohli myslieť vážne, že akýsi (vlastne ani nevieme, prečo) málolegitímni „oní-iní-menšinoví“ poslančíci budú hrať úlohu jazýčka na beztak preťaženej vážnej váhe... To ani keby svetové veľmoci či sám Pán Boh zasiahol.
Nezostalo nám iné, museli sme sa zmieriť s tým, že ak chceme vidieť zvnútra tú prekrásnu budovu, ktorú - ako je to všeobecne známe - stavali v značnej miere (aj) naši predkovia, či nás uznávajú za štátotvorných činiteľov a či teoreticky máme právo na parlamentné zastúpenie, či nie... - musíme sa zahrať na turistov, na vopred ohlásených, riadne registrovaných návštevníkov. No a aj keď takto „tatam tájďeme do teho Orságházu“, svojho slovenského poslanca, akéhosi nášho novodobého Ondriša Áchima bez vlastnej strany, ale zato s pozitívne diskriminujúcim plnoprávnym mandátom tam naďalej nenájdeme. V tej krásnej budove ako Slováci zato aspoň jednu pamätnú tabuľu alebo akési nie príliš monumentálne mini-memento by sme si určite zaslúžili. Nielen o ParlZa05tom, že koľko slovenských staviteľov, robotníkov priložilo ruku k tomuto obdivovanému dielu, ale aj o tom, že sme tu kedysi mali svojich Slovákov (boli časy, boli...) a že aj potom sme v zmysle Ústavy v tomto parlamente mali byť zastúpení.

Nevôľa, neschopnosť, krátkozrakosť a vlastné góly

Dlhodobá totálna nevôľa a neschopnosť riešiť parlamentné zastúpenie našich národností... - už aj pre maďarskú politickú elitu to začalo byť očividne viac než trápne. Stále sa iba vyhovárať, posúvať zodpovednosť doprava-doľava, z vlády na opozíciu a opačne - podľa toho, komu ako sa práve darí striedačka a kopačka... O tzv. vysokej lopte ani nehovoriac, ParlZa06ktorú by trafil aj slepý súper, veď ponúkali ju (neobrazne povedané) na tácni. Potom aj tie vlastné góly museli byť boľavé, a nielen pre aktuálne nešťastného hráča na trávniku, ale pre celý tím a aj pre fanúšikov. Na malo-veľkom maďarskom a najmä európsko-svetovom politickom ihrisku sa teda kvôli takejto malichernosti dostávať na lavicu obžalovaných nijako nemohlo byť záujmom zodpovedných činiteľov našej krajiny, v ktorej sme doma prakticky odjakživa a ktorej sme vraj štátotvornými činiteľmi. Najmä ak tí nie vždy zodpovední činitelia chcú brať vážne tzv. všemaďarské národné záujmy a nemienili aj takýmto spôsobom škodiť „odtrhnutým častiam národného tela“, teda Maďarom žijúcim v okolitých štátoch.
Z času na čas sa teda aktuálna parlamentná väčšina akože pochlapila a snažila sa nájsť nejaké riešenie na ten prekliaty problém zvaný parlamentné zastúpenie v Maďarsku žijúcich národností. Právom sa to dalo očakávať aj po parlamentných voľbách v roku 2010 a 2014. Už aj preto, lebo revolučne ladenej, unortodoxne ParlZa07konzervatívnej, pohodlne dvojtretinovej väčšine Národného zhromaždenia očividne nerobilo nijaké ťažkosti bez ozajstných konzultácií so zainteresovanými a bez vypočutia si argumentov inak zmýšľajúcich bleskovo prepísať takmer celú legislatívu vrátane ústavy.

Plnoprávne parlamentné zastúpenie zostalo snom

Pri riešení parlamentného zastúpenia národností malo ísť nielen o také technické záležitosti, že voľba národnostného poslanca sa môže viazať k miestnym zoznamom menšinových ParlZa08voličov a že v prípade národností bude celá krajina jedným volebným obvodom, ale najmä o stanovenie zvýhodneného mandátu, o plnoprávne parlamentné zastúpenie národností a o to, aby národnostní poslanci boli volení a nie delegovaní. Zmenou ústavy a volebného zákona sa však oprávnené očakávania nenaplnili, na plnoprávne parlamentné zastúpenie naďalej nemáme reálne šance, naďalej zostáva iba snom, no a hovoriť o adekvátnom spôsobe volieb národnostných poslancov za takých okolností, keď iba celoštátna samospráva (volený zbor) tej-ktorej národnosti má právo zostaviť kandidačnú listinu, keď teda ide jednoznačne o úplné ignorovanie občianskej sféry a uplatnenie princípu delegovania či skôr kooptovania, svedčí prinajmenšom o svojskom ponímaní demokratických volieb, podstatou ktorých je predsa možnosť slobodného výberu spomedzi ParlZa09kandidátov (aspoň teoreticky) s rovnakými šancami. Toto nám ponúkali ako riešenie. Pravda, reagovali sme nato rôzne, napokon horko-ťažko berúc na vedomie „politickú realitu“ viac-menej takto: Ak nemôžeme, čo by sme chceli, musíme chcieť to, čo sme nechceli...
Závažným nedostatkom platného volebného zákona je, že parlamentné zastúpenie národnostných komunít rieši na úkor uplatňovania základných politických práv príslušníkov menšín. Úprava podľa volebného zákona č. CCIII z roku 2011 je v rozpore so zásadou dvojakej identity, ktorá je údajne jedným so základných postulátov maďarskej národnostnej ParlZa11politiky. Ak sa niekto zaregistruje na parlamentné voľby ako národnostný volič, je ukrátený o možnosť vyjadriť sa k volebným programom rôznych politických strán [§ 12, ods. 2 bod a, b]. Občan zaregistrovaný na zoznam národnostných voličov totiž stráca právo hlasovať na stranícke listiny. Je postavený pred dilemu a musí si vybrať: buď chce hlasovať na stranícku listinu, a tým ovplyvniť politické a mocenské pomery v parlamente, od ktorých závisí smerovanie spoločenského, politického, ekonomického vývoja Maďarska (napríklad výška jeho platu, dôchodku, pracovné príležitostí, podmienky pre vykonávanie živnosti, dane, ceny potravín, sociálne a nemocenské zabezpečenie, vzdelávanie jeho detí a podobne.), alebo bude hlasovať na národnostného kandidáta, s ktorým ho síce spája etnická súdržnosť, ale nevie, ParlZa13-tartako sa tento ním zvolený zástupca zachová pri hlasovaní o veciach, ktoré presahujú horizont otázok spojených s národnostnou problematikou. Keďže národn(ostn)é povedomie príslušníkov v Maďarsku žijúcich národností zďaleka nie je až také silné ako povedomie etnických Maďarov v susedných štátoch, je iluzórne očakávať, že by sa vo veľkom počte zaregistrovali na listiny národnostných voličov.

Štatút „hovorcu“ bez hlasovacieho práva

Našim národnostiam ponúknutý, presnejšie vnútený model nezaručuje plnoprávne zastúpenie národností v parlamente. V preambule volebného zákona je síce uvedené, že „národnosti žijúce v Maďarsku sú štátotvorným prvkom a ich právom uznaným v Základnom zákone je ParlZa12zúčastniť sa práce Národného zhromaždenia“. Formulácia „zúčastniť sa práce parlamentu” však môže znamenať rovnako štandardné poslanecké miesto ako aj prakticky oveľa menej znamenajúci štatút „hovorcu“ bez hlasovacieho práva [§ 18 ods. 1]. Viacerí odborníci na menšinovú problematiku sa zhodujú v tom, že zákonodarcovia takýmto riešením vopred zakódovali neúspech volieb národnostných poslancov, lebo odvracajú národnostných občanov od hlasovania na kandidačné listiny zostavené celoštátnymi samosprávami. Kandidáti aj v prípade početnejších menšín (napríklad nemeckej) majú iba minimálnu šancu získať plnohodnotný parlamentný mandát. Tento model okrem spomenutej dilemy má aj ďalšie negatívne následky, napríklad v tom, že z hľadiska elementárnych záujmov stavia proti sebe politické strany a národnosti, lebo robí z nich konkurentov, ktorí súťažia o tie isté hlasy. Nebuďme teda prekvapení, ak politické strany začnú agitovať v národnostných osadách proti národnostným listinám.
Na záver (veríme, že nie celkom zbytočnej) úvahy o niekoľko desaťročnom trápení sa politiky so zastúpením národností v maďarskom parlamente by sa nám ešte patrilo skúsiť zodpovedať už spomínanú otázočku, teda či sme sa rozhodli správne: Ak už raz nemôžeme to, čo by sme chceli, musíme chcieť to, čo sme nechceli... Naozaj nie toto sme chceli, nie takto sme si to predstavovali. Ale čo s tým? Naďalej to iba skepticky odmietať, ostro kritizovať alebo skúsiť aj z tohto nášho „okypteného“ zastúpenia vyťažiť maximum? (Chcela to byť básnická otázka, zato ak si myslíte, odpovede môžete posielať do našej redakcie.)

Imrich Fuhl