alt : header1.swf

Thu04272017

Posledná aktualizácia19:36:56

Neohrozene v službách cirkvi a národa

jozeff01„Otec slovenského národa“ Pavol Jozeffy viac ako dvadsať rokov pôsobil medzi krajanmi na území terajšieho Maďarska Učil ľud ovocinárstvu a zúrodňovaniu pôdy podľa Tešedíkovej školy Postavil sa do čela ochrany slovenského jazyka - Proti zneužívaniu náboženstva na maďarizačné ciele

Pavol Jozeffy takmer polovicu svojho pracovného života
pôsobil medzi dolnozemskými Slovákmi

V Myjavskej pahorkatine je celý rad obcí, v ktorých sa v minulosti narodili významné slovenské osobnosti. Jednou z nich sú aj Vrbovce, kde sa narodil spisovateľ Pavol Beblavý, autor náboženských a národných piesní Ján Leška a na Dolnej zemi pôsobiaci básnik a jazykovedec Štefan Leška. V tejto rozsiahlej kopaničiarskej obci pod Bielymi Karpatmi sa 31. januára 1775 jozeff02narodil aj národnokultúrny pracovník, cirkevný hodnostár a spisovateľ Pavol Jozeffy (pôvodne Jozefák). Vyrastal v roľníckej rodine otca Štefana Jozefáka a matky Barbory, rodenej Vaculovej. Základnú školu vychodil v rodisku, v rokoch 1788-93 pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po jeho ukončení bol v rokoch 1794-95 domácim učiteľom a vychovávateľom detí kráľovského úradníka Františka Darvaša.

V rokoch 1796-98 pokračoval v štúdiu teológie na univerzite v Jene. Navštevoval aj univerzity vo Wittenbergu, Halle, Lipsku a Salzmannov pedagogický ústav v Schnepfenthale. Keď sa vrátil domov, v zimných mesiacoch rokov 1798-99 bol vychovávateľom a učiteľom synov horlivého evanjelika Karola Földváryho v Peterke (Peštianska stolica). Hneď nato ho v roku 1799 pozval Samuel Tešedík za kaplána a učiteľa na svoj Hospodársky inštitút do Sarvaša. Pavol Jozeffy tam vyučoval pedagogiku, antropológiu, fyziku a poľnohospodárstvo. Za farára ho 7. februára 1799 vysvätil superintendent banského dištriktu Martin Hamaliar. Po dva a pol ročnom pôsobení na Tešedíkovom ústave odišiel roku 1801 za farára do slovensko-nemeckého evanjelického zboru v Asóde, ktorý bol v tom čase významným slovenským strediskom. Po sedemročnom pôsobení v Asóde prešiel roku 1808 za farára do neďalekej jozeff03Cinkoty, kde pôsobil plných dvanásť rokov (do roku 1820). Počas cinkotského pôsobenia medzi rodákmi zastával funkcie seniorálneho zapisovateľa, školského dekana, peštianskeho konseniora a seniora. Aj keď bol medzi ľudom, s ktorým si veľmi rozumel aj rečovo, obľúbený a neohrozene bránil práva poddaných voči zemepánom, nakoniec musel Cinkotu opustiť. Po viac ako dvadsaťročnom pôsobení medzi Slovákmi v Peštianskej stolici a na Dolnej zemi jeho novým pôsobiskom sa v roku 1820 stal evanjelický cirkevný zbor v Tisovci.

Mesto Tisovec sa aj jeho zásluhou stalo významným strediskom slovenského národného života. Po odchode od svojich slovenských krajanov, na novom pôsobisku popri farárskej službe rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, učil ľud ovocinárstvu a zúrodňovaniu pôdy podľa Tešedíkovej školy. Zavádzal pestovanie nových odrôd plodín a ovocia, propagoval všestranné vzdelávanie ľudu a jozeff04podnecoval zakladanie nedeľných škôl pre dospelých. Za týmto účelom zaviedol na evanjelických cirkevných školách 6-ročnú školskú dochádzku. Pavol Jozeffy je aj pôvodcom myšlienky súťaženia žiakov na kežmarskom lýceu v čítaní kníh zo školskej knižnice a ich využívanie vo vyučovacom procese. Roku 1823 na dištriktuálnom konvente konanom v Kežmarku bol zvolený za superintendenta Potiského dištriktu a túto hodnosť vykonával plné štvrťstoročie. Do tejto superintendencie patrili aj Slovákmi obývané mestá a obce na severovýchode terajšieho Maďarska. Počas pôsobenia v Tisovci dal postaviť nový kostol a školu. V roku 1830 získal na univerzite v Jene čestný doktorát.

Začiatkom 30-tych rokov 19. storočia stál spoločne s Jánom Seberínim na čele úsilia vydať nový slovenský evanjelický spevník. Nakoniec v roku 1842 pod jeho patronátom pripravili a vydali nový evanjelický Zpěvník. Bol horlivým podporovateľom vydávania slovenských kníh, udržiaval priateľské kontakty so slovenským peštianskym farárom Jánom Kollárom, ktorému bol pomocníkom a podporovateľom pri budovaní slovenského evanjelického cirkevného zboru v hlavnom meste Uhorska. Po nástupe za superintendenta (biskupa) si uvedomoval, že uprednostňovanie maďarského jazyka v Uhorsku namiesto dovtedy memorovanej latinčiny a nanucovanej nemčiny jozeff05začínalo nadobúdať veľké rozmery. Zo strany svetskej a cirkevnej vrchnosti vychádzali nariadenia obsahujúce pozdvihnutie maďarského jazyka na štátnu reč a používať ho v úradoch, školách a v cirkvách. Na Slovensku v celej svojej superintendencii to bol práve on, ktorý sa postavil do čela ochrany slovenského jazyka. Značnú odozvu vo verejnosti vzbudil jeho pastiersky list Potiského superintendenta k níreďházskej evanjelickej cirkvi proti zneužívaniu náboženstva na maďarizačné ciele. V liste adresovanom 6. decembra 1839 vyzýva miestny konvent, aby sa náboženstvo vyučovalo len v slovenskej materinskej reči. Pavol Jozeffy sa takto stal neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov v Sabolčskej stolici proti krutej a zúrivej maďarizácii. Tento problém sa dostal do širokej verejnosti zásluhou slovenského korešpodenta časopisu Květy, ktorý ho uvádza v časopise 23. apríla 1840. Roku 1841 Jozeffy vystúpil na evanjelickom generálnom jozeff06konvente proti maďarizačným snahám generálneho dozorcu grófa Karola Zaya. Jozeffy bol roku 1842 vedúcim deputácie v takzvanom Slovenskom prestolnom prosbopise k panovníckemu dvoru vo Viedni. Prvýkrát v slovenských dejinách v ňom boli predložené národné požiadavky s prosbou o ich záštitu. V slovenskom národnom hnutí pokračoval v rokoch 1843-44, keď svojou autoritou vystupoval ako obranca Ľudovíta Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol členom spolku Tatrín, v ktorom ako jeho predstaviteľ odporúčal vydávať ľudu prístupnú a zrozumiteľnú literatúru a nabádal evanjelických duchovných, aby nasledovali jeho príklad. Upozorňoval, aby Tatrín nezabúdal ani na Ukrajincov. Aktívne, a to i hmotne podporoval národné hnutie a snahy štúrovcov. Ľudovít Štúr ho nazval otcom slovenského národa. Jeho národnobuditeľské zásluhy vysoko ocenil aj August Horislav Škultéty v článku Žiaľ cirkvi a národa v časopise Orol tatranský roku 1848 a ocenili ich aj Štúrove Slovenskje národňje novini roku 1848.

Pavol Jozeffy bol autorom viacerých kázní a pastierskych listov, ktoré vyšli tlačou. Takmer polovicu svojho pracovného života pobudol medzi krajanmi na území terajšieho Maďarska. Zomrel 29. marca 1848 v Tisovci. Božetech Klemens namaľoval po jeho smrti obraz, ktorý zostal jednou z mála pamiatok, na ktorej nám jeho podobizeň aspoň takto pripomína jeho veľké zásluhy o slovenský národ.

Text a foto: Ján Jančovic

JozeffXX