Historický región Malohont, na území ktorého ležia od začiatku jeho založenia (l5. storočie) slovenské obce rimavskej doliny, dnešnej severnej a strednej časti okresu Rimavská Sobota a východnej časti okresu Poltár, bol už od jeho zrodenia predmetom nespokojnosti so stavom samosprávy zo strany zemianstva.
Drienčany sú malebnou obcou Rimavskosobotského okresu. Prvý záznam o jej existencii pochádza z r. 1291, kedy patrila rodu Derenčéniovcov, od ktorého pochádza aj názov obce. Na konci 13. storočia si tu tento rod postavil hrad, ktorého sa na začiatku 15. storočia zmocnil Jan Jiskra, ale r. 1451 ho dobyl Ján Huňady.
27. mája 2012 uplynulo 70 rokov od atentátu na Reinharda Heydricha - jedného z najvyšších predstaviteľov Tretej ríše, architekta holokaustu a kata českého národa. Uskutočnili ho Čech Jan Kubiš a Slovák Jozef Gabčík. - Čas na pripomenutie hrdinov - Reklama atentátom - Nenechajme spomienku na Jozefa Gabčíka umrieť...
Pred mesiacom sme si vo Vyšehrade pripomenuli 190. výročie narodenia Jozefa Karola Viktorina a hľa, za dverami je ďalšie významné jubileum: 190. výročie narodenia jeho najlepšieho priateľa, významného dramatika a publicistu Jána Palárika (* 27. apríla 1822, Raková - † 7. decembra 1870, Majcichov).
„V Nadlaku Ivan Bujna aj s manželkou pracovali na zveľaďovaní tamojšieho evanjelického ľudu. Snažili sa dvíhať jeho náboženské povedomie, jeho kultúru, a hmotnú úroveň. Organizovali pre ľud rôzne divadelné predstavenia, kultúrne večierky, besiedky. Pomáhali ľudu radou v jeho každodenných problémoch...“
V Bratislave a Budapešti sa v dňoch koncom marca 2012 uskutočnili paralelné akcie: diskusia o Trianone a pomníkoch ako o miestach pamäti a o prístupoch slovenskej a maďarskej historiografie k týmto závažným témam. ● Pri posudzovaní spoločných dejín viac odvahy ● Bojovať proti zakoreneným predsudkom
Úryvok z pripravovaného rozšíreného vydania diela PaedDr. Heleny Rusnákovej „Búrlivý život J. K. Viktorina“ - Bol pod drobnohľadom vrchnosti a neprajníkov, musel sa brániť proti obvineniam, že poburuje miestne obyvateľstvo a že spoločne s J. M. Hurbanom organizuje panslavistické hnutie.
V uplynulých dňoch sme si pripomenuli 201. výročie narodenia jednej zo známych osobností slovenského národnobuditeľského hnutia Juraja Holčeka. - Dráhu rímsko-katolíckeho duchovného začínal v roku 1835 ako administrátor v Slovákmi osídlenej obci Kostelec (Kestúc, maď.: Kesztölc) pri Ostrihome.
Medzi významné slovenské osobnosti patriace do skupiny ľudovo-výchovných osvietencov, literárne činných najmä v počiatkoch národného obrodenia, ktorí pôsobili pri Pešti, sa zaraďuje aj učiteľ, farár a spisovateľ Pavel Michalko. - Príspevok Jána Jančovica obsahuje aj novoobjavené údaje o jeho pôsobení a živote...
Chotárna skala: Ödön Téry a Slovensko - Pri Ostrihome ukončil svoj búrlivý a plodný život zvolensko-liptovský protiturecký bojovník Valent Balaša (Bálint Balassi) - Pilíšske Moravce: Svätopluk a bitka pri brode Zub
Okolie sa hemží slovenskými priezviskami... ● Pestovanie vlasteneckého ducha, čo by v konečnom dôsledku malo prispieť k svätej veci, pre nás všetkých najdôležitejšej: k získaniu späť starých hraníc Maďarska ● Meniť si meno = vlastenecký čin ● Ábrahámfalvi vitéz Machula Béla
„Jednu noc na Tri Krále som prespal s ranenými vojakmi v blízkosti domova. Aj keď si na všetko nepamätám, veď som mal iba deväť rokov, previezli nás na niektorú fungujúcu železničnú trať na území Maďarska a stadiaľ sme sa po častých prerušeniach a presunoch na rôznych dopravných prostriedkoch, po týždni opäť vlakom dostali do Miškovca. Z Miškovca do Debrecína nás prepravovali na konských záprahoch. Ešte aj teraz po rokoch si v sluchu pripomínam drnčanie a natriasanie voza, ktorý šiel po mačacích hlavách - kamenných kockách na značnej časti cesty...“
Pre maďarského čitateľa je osobnosť Ľudovíta Štúra neuralgickým bodom. - Ak si človek dovolí položiť otázku náhodnému metropolitnému, ale nie hornovidieckemu, čiže z územia Slovenska pochádzajúcemu Maďarovi, čo mu napovedá meno Štúr, ten si akiste spomenie iba na miestny názov Štúrovo. A so Štúrovom nemal Štúr jakživ pranič spoločné. Slovenského pedagóga v Maďarsku to nemôže prekvapiť. Mladí ľudia vychádzajú z maďarských škôl s faktickou neznalosťou neoddeliteľnej slovenskej súčasti multietnickej minulosti Uhorska.
Novohradská stolica bola na konci 17. storočia a v prvej tretine 18. storočia nielen hlavnou cestou, po ktorej prúdili tisícky slovenských poddaných do južnejších stolíc krajiny, ale stala sa aj územím, kde sa v jej osadách a obciach osadzovali, či už nakrátko, alebo natrvalo mnohí, ktorí obrazne povedané so žobráckou palicou putovali z miesta na miesto, aby nakoniec našli svoj vytúžený cieľ - natrvalo sa usadiť na mieste s vyhovujúcimi životnými podmienkami. Na ceste zo severných stolíc časť z nich prijala podmienky novohradských zemepánov, ktorí boli zväčša evanjelického vyznania, čím sa snažili na svojich majetkoch osadiť takých, čo vyznávali ich vieru a tak utečenci u nich zostali.
V roku 1885 začal redaktor a vydavateľ kníh Viktor Horňánsky vydávať v Budapešti pre Slovákov v Uhorsku okrem kníh aj denník Slovenské noviny.
Jeho obsah bol zrkadlom vtedajšej doby a preto v mnohom bol ústretový vtedajšiemu maďarskému režimu a tak nám po rokoch poskytol nejedno svedectvo o potláčaní práv Slovákov v Uhorsku.
V tom istom roku začal tiež v Budapešti vychádzať slovensky písaný, poučný a hospodársky časopis Vlasť a Svet.
