P11222024

Posledná aktualizáciaV, 10 nov. 2024 3am

Z najnovších básní a prekladov G. Papučka

grpano01Na sebazradu, Slovák, povedz: Nie! / Neodsekaj si vlastné korene! - Tak učil otec syna / Dívaj sa na mňa / Mám hrušku ozimnú / Úlomok z našej histórie / Osud človeka - Básne pre deti: Bubeník / Svet sa prebúdza / Ten môj psíček - Výber z prekladov: Ljubinko Galić, Marko Dekić, Stipan Blažetin a Endre Ady

 

Gregor Papuček:

Povedz: Nie!

Na sebazradu, Slovák, povedz: Nie!
Neodsekaj si vlastné korene!
Neobliekaj si kabát naruby,
neveď svoju budúcnosť do zhuby! 

grpano02
I keď ťa trápi neresť, sveta klam,
nezabúdaj, že nikdy nie si sám.
Vzopri sa klamstvu, neresti a zlu,
bojazlivcom tu ruže nerastú.

Osud si riaď, a never náhode,
nezabúdaj na svoje poslanie.
Nauč sa plávať aj v mútnej vode,
čistej sa ti tu sotva dostane.

Bor sa za pravdu, v pravde je sila,
keď ju zakopú, znovu vyrastie.
Pomôž jej, aby v tebe ožila.
Na trápnu sebazradu povedz: Nie!

Budín, 7. mája 2015

grpano03
Tak učil otec syna

Tak učil otec svojho syna:
- Svoju reč, syn môj, v láske maj,
za inú reč ju nepredaj,
naším zlatom je slovenčina.

Stratiť ju je ako keď zhorí dom,
predať si ju je trest boží,
trápne je žiť v cudzej koži,
len ňou tu môžeš ostať Slovákom.

Žiaden div sa vo svete nestane,
veď len tak je to prirodzené,
keď Slovák Slovákom ostane.

Ostaň len syn môj verným Slovákom,
buď verný našej slovenčine,
varuj, nech ti nezhorí dom.

Budín, 8. júl 2015

grpano04
Dívaj sa na mňa

Dívaj sa na mňa,
ja dobré myšlienky mám
za čelom.

Dívaj sa na mňa,
ja chcem byť tvojim verným
priateľom.

Prišiel som k tebe,
ja chcem byť vždycky s tebou,
aby si
viac nikdy už sám nebol..

Budín, 14. júla 2015

grpano05
Mám hrušku ozimnú

Mám hrušku ozimnú,
má plody zelené;
tá rodí na zimu
neskorej jesene.

Také sa sadili
už mnoho desaťročí
v pilíšskych dolinách,
pri cestách, po úbočí.

Sadil ich Orosdy1,
aj ešte mnohí iní,
Szűcs2 vodou polieval,
no hrušky nerodili.

Tie hrušky ozimné
polypie spodky majú,
našimi mozgami,
krvou sa napájajú.

Pre moju rodinu
neskorá jeseň prišla,
na hrušku ozimnú
nasadla farba pýšna.

A plody predsa len
po hruškách dozrievajú;
horké sú ako blen,
odpornú príchuť majú.

Mám hrušku ozimnú,
má plody zelené,
tá rodí na zimu
z neskorej jesene.

1 - br. Orosdy Fülöp, santovský veľkostatkár, ktorý pravidelne financoval slávnostné obdarovanie učiteľov, ktorí najúspešnejšie pomaďarčovali svojich žiakov, tých žiakov, ktorí si najlepšie osvojili maďarčinu (to všetko v rovoch pred Trianonom, keď sme ešte žili spolu v jednom štáte, v Uhorsku!).

2 - Szűcs Gyula, maďarský učiteľ v Mlynkoch. Po slovensky nevedel, zato však „vyučoval“ slovenské deti, ktoré nevedeli po maďarsky!

grpano06
ÚLOMOK
z našej histórie

Kedysi dávno, pred sto rokmi
naši aj Maďari
žili tu spolu, ale o nás
sa oni „starali”.

Naši len peši chodievali,
oni vždy na koni.
Mali diablov, jeden bol Grünwald,
a druhý Apponyi.

Plánmi týchto dvoch diablov bola
už plná stodola:
chceli nás všetkých vykoreniť
do nitky, dohola.

Naša reč sa im nepáčila,
pomaďarčili školy,
žiaci za každé „tótske” slovo
šikanovaní boli.

Riaditeľ sa modlil, nebol to
Otčenáš, ani Zdravas:
„Byť tak Bohom, zrútil by som ten
obrovský Pilíš na vás!”

Ale potom to prišlo pánu
riaditeľovi draho:
Boh poslal poňho tú zubatú,
tá šla a zobrala ho.

Grünwalda dostal do Paríža,
rozsudok naňho zveril,
On potrestal samého seba:
pri Seine sa zastrelil.

A potrestal aj Apponyiho
sebeckého to sklonu,
čo krivou cestou, zaslepene
viedol vlasť k Trianonu.

Dal mu pred smrťou na vedomie,
vysvetlil dopodrobna:
kade po celý život chcel ísť,
tá cesta nie je schodná.

Chápal, že zomrie bez výsledku,
ktorý tak ťažko čakal…
Nebyť zubatej, čo ho vzala,
snáď by sa bol rozplakal.

Pán Boh je sudca spravodlivý,
„zubatá” - jeho žnicou.
Je pravda a spravodlivosť, že:
Boh nebije palicou.

grpano07
Osud človeka

Po narodení hneď
do zeme rastieme,
ostanú po nás len
obrazy na stene.

Toto bola mamka,
toto bol môj otec
a toto som tu ja,
ako malý chlapec.

A čas len uteká,
presnejšie: čas beží,
a ten chlapec tu už
ako starec leží.

Čas daný sa scvrkol,
na týždne, hodiny,
až raz len zmizneme
zo stavu rodiny.

Osud nám urobil
nepatrnú zmenu,
a tak aj náš obraz
zavesia na stenu.

grpano08
BÁSNE PRE DETI

Bubeník

Bijú na bubon,
bijú na bubon,
bubon
duní, volá!

V hluku velikom
ja a ty a on
staňme
dookola!

Reve bubeník,
nech nie je tu nik
nemý
ako skaly.

Volá nás všetkých,
aby sme jak on
aj my
bubnovali.

Svet sa prebúdza

Už kvitnú vtáčky po stromoch,
zo zobáčkov im džavot pučí.
Ako v prírodných kostoloch
znejú piesne až hora hučí.

Už svet sa vôkol zelená,
z krov púčky kvetov vykúkajú,
svet v radostný raj premenia,
hory horlivú hymnu hrajú.

Vzmáha sa šťastie, radosť vrie,
jar z dlhého sna prebudená
roztvára svoje priehrštie,
delí, dôstojná svojho mena.

Ten môj psíček

Ten môj psíček trávuje,
jak kozička - trávu je.
Skonzumuje batoh trávy,
potom v noci trávy trávi.

Ráno keď sa prebudí,
divno hľadí na ľudí,
že myšlienky v tráve má.
V tráve, čo je strávená.

grpano09
VÝBER Z PREKLADOV

Ljubinko Galić

Zimný obraz z hôr

Bol som v horách, kamaráti,
vrátil som sa, keď sa stmilo,
a môžem vám porozprávať,
čo všetko sa tam zmenilo.

Poznáte ten potok čulý,
čo sa kriví z boka na bok?
Na ňom by sa mohli kĺzať
všetky deti v dlhých radoch!

Oj, a tam tie vŕby staré,
čo sú radom kraj potoka,
aj agáty, husté duby,
kam dovidí pohľad oka…

Všetko je tam také biele,
ako cukor rozosiaty!
Niet tam chýru po zeleni,
hory nosia zimné šaty.

Po agátoch sa černejú
veľké hrušky z každej strany.
Ba ani nie hrušky sú to,
to tam sedia smutné vrany.

Takto čupia na tisíce,
čas im tajnú nádej marí.
V šírych poliach, hustých horách
vyčkávajú príchod jary.

Marko Dekić

Vanko

Malý som bol,
no dobre si pamätám
tie skoré predjarné dni,
keď raz ruskí vojaci
prišli k nám do dediny.

Malý som bol,
no dobre si pamätám:
prach na koňoch, na lícach
ľudí z krajov ďalekých
v preplnených uliciach.

Malý som bol,
no dobre sa pamätám:
pred chalupou zastali,
jeden ma vzal na ruky,
ten, čo Vankom ho zvali.

Malý som bol,
no dobre sa pamätám:
po ránach si čaj vypil,
o porciu „sácharu”
so mnou sa vždy podelil.

Malý som bol,
no dobre sa pamätám:
túžili sme po chlebe -
On nám štedro doniesol
všetky veci potrebné.

Malý som bol,
no dobre sa pamätám:
traja vzali gitaru
tichučko zanôtili
pieseň ruskú, prastarú.

Malý som bol,
no dobre si pamätám
tú salvu prostred dvora,
i tie smutné pohľady,
že musia ísť, „dolg” volá.

Malý som bol,
no dobre sa pamätám:
Objal ma - a šiel na boj.
Cez slzy som zafňukal:
„Do svidánija, Vanko môj!”

Stipan Blažetin

Moja matka

Moja matka je sedliačka pravá,
roľníčka, čo večne robí,
jedna z usilovného milióna
stavbáriek budúcej doby.

Moja matka je sedliacka žena,
čo život a nádej hľadá,
a čo aj preletelo mnoho rokov,
predo mnou stále je mladá.

Moja matka je sedliacka žena,
a ja sa nehanbím zato.
Spomínam si šťastné detstvo, keď ma
hladkala tou rukou zlatou.

Moja matka je sedliačka pravá,
roľníčka, čo večne robí,
jedna z usilovného milióna
stavbáriek budúcej doby.

Vidiny

Veľké oči chodia nad korunami stromov
i nad strechami.
Veľké oči rastú, šíria sa.
Odpudia všetko, čo sa ich v tieni bytia
dotkne.

Prší

Strechy svietia.
Záclona dýcha
od toho dažďa.
Tráva žije.
Holuby letia medzi anténami
a krídla si myjú.
Prší.
Kdesi traktor hučí.

grpano10
Endre Ady

Kúnova žena

Desať detí zrodila na svet
na boj, na žiaľ, mukami Krista.
V chalupe pod slamenou skrýšou
stará Kúnka umrieť sa chystá.

Starý sediac kochŕňa strašne,
pľúca mu chripia zlú áriu,
dych mu pokĺzava a vonku
divé zimné vetriská vijú.

Dvaja zodratý starí mrzáci
zmučení hnevom na seba hľadia;
a slamenú chalupu šibne
biely anjel - osud z pozadia.

Nepoznali smiech, sami ostali,
Rozpŕchla sa ich detí rota
po tom smutnom širokom svete.
Hľa, vyschla šťava ich života.

Chalupa, kahan, deti, drina,
lunty, hlad, hanba, strašná núdza!
Nakoniec prišiel hlavný rozkaz:
„Nech sa páči vykašľať pľúca!”

Starý Kún sa zamyslí chmúrne
na lásku, čo tak márne vzbĺkla.
Zabíjať by chcel! Kahan žmurkne,
Starena sa mu smeje - mŕtva.

Ilustračné zábery: Imrich Fuhl

Gregor Papuček: Haiku haiečku, haiku zelený...
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/162-literatura2-literatura2/1349-gregor-papuek-haiku-haieku-haiku-zelen

Korene, výhonky a umieranie slov
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/1042-g-papuek-77-korene-vhonky-a-umieranie-slov

grpano11