Deviata zbierka 96-ročného J. Dolnozemského
JURAJ A. DOLNOZEMSKÝ: SRDCE A OSUD
SÚKROMNÉ VYDANIE AUTORA, SLOVENSKÝ KOMLÓŠ 2023
„My máme nad všetkým zlom / pretrvať, prežiť!
A naša pravda musí vonkoncom, / nakoniec na večnosť zvíťaziť!“
(Slová, zbavte sa okov!, s. 114)
Nestáva sa to často, ba možno je až raritou, že sa v Slovenských pohľadoch (či v inom časopise) objavuje recenzia o knihe skoro storočného, avšak dodnes tvorivého básnika. Je to radostný prípad Juraja Dolnozemského, občianskym menom Györgya Antala, doyena slovenskej literatúry v Maďarsku. Nateraz posledná (tentokrát dvojjazyčná) publikácia s názvom Szív és sors / Srdce a osud je jeho deviatou samostatnou básnickou zbierkou.
Juraj Dolnozemský, jedna z emblémových osobností slovenskej Dolnej zeme, teda aj celoslovenského literárneho kontextu, sa narodil 14. novembra 1928 v Slovenskom Komlóši v roľnícko-robotníckej rodine. Základné vzdelanie získal v miestnej evanjelickej škole. Absolvoval štyri ročníky meštianskej školy v rodisku; potom začal študovať na evanjelickom gymnáziu v Orošháze, kde úspešne ukončil prvý ročník. Neskôr prešiel viacerými zamestnaniami: vykonával poľnohospodárske práce, vypaľoval tehly, robil plavčíka i futbalového rozhodcu. Bol však aj zakladajúcim členom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, predsedom miestnej 
organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku a spolupracovníkom mesačníka Komlóšsky hlásnik. Dodnes je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov. V súčasnosti žije a tvorí v Slovenskom Komlóši.
Tento ˏšľachtiteľ slova, pevecˊ je pritom zberateľom hmotnej a duchovnej kultúry svojho rodiska: jeho národopisná zbierka je famózna (!), unikátna, široko-ďaleko chýrečná, plne vhodná pomenovania ˏmúzeumˊ. Ňou sa Dolnozemský významne usiluje o záchranu slovenskej identity a tým – v prenesenom význame – aj o zachovanie slovenského jazyka na Dolnej zemi (teda aj v Maďarsku).
Jeho literárna činnosť sa v Maďarsku datuje od roku 1978, v Československu (a následne na Slovensku) od roku 1984. Básne začal publikovať najsamprv vo svojom materinskom jazyku, neskôr však aj v maďarčine (Ľudové noviny, Náš kalendár, Čabiansky kalendár, Čabän, Evanjelické listy, Barátság). Časť z jeho literárnej tvorby sa nachádza aj v antológiách Chodníky (1984) a Čo nás spája (1994). Doteraz mu vyšlo deväť samostatných zbierok básní, ktoré sú dodnes piliermi novodobej poézie Slovákov v Maďarsku: Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006), Živé korene (2013), Pozdrav z diaľavy (2018), Srdce a osud (2023). Vo svojej poézii sa venuje témam, ktoré ˏvyrastajú z jeho srdcaˊ: láske k rodnému kraju, úcte k predkom, tradíciám a materinskému jazyku, kolobehu prírody i samotného života. Je nositeľom viacerých vyznamenaní, z ktorých na tomto mieste spomenieme ˏlenˊ cenu Pro Cultura Minoritatum Hungariae a Cenu Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete (obe v roku 2012).
Už v období svojich tvorivých začiatkov sa tento básnik často definoval ako ˏmuž-šedivákˊ. Odvtedy, nehľadiac na svoje prirodzene čoraz belšie vlasy, neúnavne píše. Prihliadnuc však na jeho celoživotnú (mnohostrannú, hodnototvornú) komplexnú kultúrnu aktivitu, môžeme len súhlasiť s 
literárnou vedkyňou Katarínou Maruzsovou Šebovou, významnou odborníčkou v oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku, že: „Pri čítaní poézie Juraja Dolnozemského sa v nás načrtáva predstava o básnikovej nekaždodennej mentálnej mape (vedomosti) vynikajúcej širokým spektrom historickej pamäti týkajúcej sa kultúrnych dejín svojich rodákov a bohatými osobnými skúsenosťami vyplývajúcimi z bezprostredného kontaktu s dolnozemskou krajinou“ (Ľudové noviny, 2023, roč. 67, č. 45, s. 17). Aj preto sa tu a teraz pýtame: môže urobiť kontextovo viac slovenský národnostný básnik?
Lyrický subjekt v zbierke Srdce a osud poukazuje na potrebu individuálnej i kolektívnej pamäti. Človek pritom musí bdieť a modliť sa, aby sa jeho identita nestratila v prúde dejín. Aj z toho dôvodu má hľadať budúcnosť, zdolávať schody a sledovať diaľavy. V národnostnom rozpoložení je však dôležité dbať nielen na vonkajšie atribúty existencie, ale aj na myšlienky duše. Človek je pritom nedokonalým tulákom, ktorý kráča dopredu, zápasí s neúprosným časom a lieta po vlastných snoch. Neustále baží po pokoji, obklopuje ho však hurhaj mikrospoločnosti. Aj napriek tomu práve v duši nachádza zmysel slov, ktoré majú svoju vlastnú cestu. Na jej konci sa nachádza nádej svetlejších zajtrajškov. Minoritný človek volá z periférie, prežíva krízu národnostného bytia, pričom presne identifikuje okolitý chaos, 
manipulácie, záhady súčasnosti.
V jednotlivých básňach sa vyzdvihuje potreba viery, ktorá je taktiež daná z aspektu minulých čias. Dnešok je každodenné bojisko so stratami, kde potlačení hrdinovia obžalúvajú mohyly. Doba si však žiada nové, razantnejšie skutky. Lyrický subjekt tak musí vzbudiť trpiacich a udrieť päsťou na stôl. Jeho zbraňou sú do radu postavené slová; pomocníkom Boh ako stvoriteľ a spasiteľ. Zmysel každodenného bytia a trvalých úspechov žitia pritom prinášajú zodpovedné lásky ako živé pravdy zmysluplností. Tie sú skryté v symbole chleba, pričom sa v jednotlivých veršoch často opisuje drsná realita jednotlivca i kolektívu: panuje závisť, túžby sú okradnuté, človeka obklopujú polopravdy. Aj z toho dôvodu sa vnímavý človek musí oprieť o objektívne dejiny vlastnej národnosti a primknúť sa ku kolobehu prírody, ktorý sa, prirodzene, vždy cieľavedome obnovuje. Je to základ komplexného (teda aj národnostného) pretrvávania v pozadí permanentnej ochrany ˏonoho našehoˊ.
Postupne sa do popredia dostáva jednotlivec, hľadajúci šťastie a hrejivé slovo. Identifikuje, že práve v budúcnosti pramení sila, ktorá sa však môže zhmotniť len v pevnej viere. Prízvukuje sa pritom osudovosť existencie, teda určitá istota súdržnosti prírodného a spoločenského. Centrálnym pojmom sa opäť stáva nádej, ktorá zdolá tmavú noc a pre každého prinesie povšimnutiahodné chvíle slobody. Len tak si človek 
uvedomuje znovuzrodiace sa záhady vlastného pozemského bytia. Jeho kontúry sa vytvárajú v lineárnom priestore, pričom často musí zápasiť s výzvami novej doby, ktoré vyzdvihujú samotný boj o prežitie. Zodpovednosť, statočná práca, vzájomná pomoc sú potrebami pokojného žitia a hľadania správnej cesty. Súčasná doba však často ponúka iba horkastý kalich. Ľudia sú preto sklamaní vo väznici svojich snov. Z aspektu lyrického subjektu chýbajú horlivci s čistým svedomím a odhodlaním. Básnik tak hľadá zmysel života, rozmýšľa nad slovami a aluzívne myslí na starobylú Poľanu či jarmo svojich predkov. Očakáva osvietenie duše očistným pravým svitom. Dobrí ľudia teda musia premôcť silu zlosti a brať príklad zo svojich predkov, ktorí na Dolnej zemi pretrvali v plnej nádeji. Dosiahnutie ich cieľa bolo možné len vďaka duševnému a fyzickému zjednoteniu. Po tejto trajektórii, ktorej svedkami sú žírne dolnozemské polia s naklonenými klasmi, si každý človek – a teda aj dolnozemský Slovák – musí hľadať ono veľké šťastie. Má sa vyhýbať aktuálnym impulzom, ktoré sústavne ukazujú dravú súčasnosť. Kritizuje sa pritom polopravda, ktorou sa hatia mladé pokolenia; zdôrazňuje sa život ako najkrajší dar od Boha. Lyrický subjekt sa následne obracia k deťom, ktorým hlása potrebu dorozumenia a súladu: práve v nich je nádej, cesta i pravda. Nie sú ešte zneistení, a tak môžu nájsť spomínané cesty k vytýčenému cieľu zmysluplností. V očiach ešte nemajú strach, v pohľadoch chlad, v ústach pálčivé otázky. Vo svojich srdciach nesú túžbu všakového pretrvania v pozadí nevinnej ľudskosti. V ich dlaniach je možnosť premeny času, na ktorú úporne čaká celé ľudstvo.
Spomienky sa postupne uzatvárajú do nenávratna. Básnik je pritom sprostredkovateľom, túži viac vedieť o tomto svete a so svojimi veršami pátrať po slobodnej pravde. Po spomínanej ceste hľadania lásky, úcty a dôvery tak srdce spokornie a ľudia sa postupne upokoja. Jednotlivec i celé ľudstvo pritom stoja pred budúcnosťou, ktorá má byť dôveryhodná a plná istôt. Lyrický subjekt sa tak k osudu človeka stavia optimisticky. Aj v tom je čaro týchto básní Juraja A. Dolnozemského, pre ktorého je dôležitá nie iba minulosť či prítomnosť, ale aj budúcnosť. A to nielen pre seba, ale najmä pre čitateľov dobrej vôle.
Patrik Šenkár
Slovenské pohľady (11-12/2024)
Ilustračné fotografie: Imrich Fuhl
„Chráňme to, čo zo srdca vyrástlo”
Zrodila sa nová kniha
Dvojjazyčná publikácia Srdce a osud / Szív és sors uzrela svetlo sveta pri príležitosti 95. narodenín nášho uznávaného slovenského poeta dolnozemských rovín, Juraja Dolnozemského (občianskym menom Antala) narodeného 14. novembra 1928 v Slovenskom Komlóši. Je to prvý opus svojho druhu, keďže všetky predchádzajúce zbierky básní emblematickej osobnosti slovenskej Dolnej zeme vyšli doteraz v slovenskom jazyku.
Juraj Antal Dolnozemský popri poézii písanej v materinskom jazyku sa však občas venoval aj tvorbe básní v maďarčine, ktoré boli publikované časopisecky. Nekaždodenné žiavotné jubileum prinútilo napriek veku optimizmom a sviežou mysľou prekypujúceho autora pozbierať svoje básne v oboch jazykoch. Výsledkom jeho vytrvalého pátrania po časopisoch a kalendároch vzniklo zostavenie súboru skladajúceho sa z vyše 200 lyrických, či príbehových titulov, s prevahou básní v maďarčine. Náš jubilant nám celý súbor ponúkol a zveril ho do našej opatery - zveril ho svojmu básnickému druhovi Imrichovi Fuhlovi, zostavovateľovi slovenskej časti knihy a autorke týchto riadkov, zostavovateľke maďarskej časti zbierky. Jeho gesto a dôvera voči nám je pre nás veľkou cťou.
Titul a zostavenie zbierky
Titul knihy Srdce a osud / Szív és sors vnímame ako osobitnú kompozičnú zložku, ktorej hlavnou funkciou je, aby signalizovala tému a obsah a vzbudila záujem. Srdce je symbolom života a rôznorodých citov ovplyvňujúcich naše činy a myšlienky, ako aj náš osud. V súvislosti s poéziou J. Dolnozemského vychádzajúc z nadpisu nášho príspevku: „Chráňme to, čo zo srdca vyrástlo” (citát z básne Už aj preto), ako aj zo samotného zamerania básní myslíme si, že poet pod entitami „vyrastajúcimi zo srdca“ rozumie pozitívne hodnoty, ktoré sú preňho dôležité, ktoré má rád a ktoré treba chrániť. Počas lektúry básnikom preferované hodnoty môžeme identifikovať priamo v básňach. No a tie hodnoty sú rovnako nespochybniteľné ako autentickosť a z hĺbky srdca prameniace a za nijakých okolností nemeniaca sa úprimnosť a čestnosť J. Dolnozemského, ktorý dokáže nájsť podstatu v neposlednom rade vďaka svojim bohatým životným skúsenostiam. „Poézia je aj spôsob života. Byť účastníkom, nielen pozorovateľom,“ – napísal na margo „Ďurko-báčiho“ tvorby básnik, prekladateľ a redaktor Vojtech Kondrót (1940-2003) s tým, že to všetko J. Dolnozemský v sebe naozaj má. Dodajme, že chvalabohu je tomu tak aj po dlhých desaťročiach.
Pri zostavení materiálu bolo našim hlavným cieľom, aby sme vyzdvihli jedinečné črty Dolnozemského poézie a poukázali na jeho ľudskú podstatu, ako aj na svojský charakter jeho poézie. V záujme toho sme zo slovenskej časti vyradili niektoré básne a nahradili sme ich novými titulmi (zo starších zbierok). Ďalšou našou snahou bolo vytvoriť jazykovo vyrovnaný korpus, keďže v pôvodnej zostave boli básne v maďarčine až v trojnásobnej prevahe oproti slovenskej časti. V tejto forme by nová zbierka nevyhovela kritériám dvojjazyčnosti. Preto sme pri zohľadnení nášho prioritného cieľa slovenskú časť rozsahovo mierne rozšírili, kým počet básní v maďarskom jazyku znížili, dosiahnuc tak o niečo vyrovnanejší pomer medzi jazykmi. Brali sme pri tom do ohľadu pôvodný a akceptovateľný zámer autora, t. j. predstaviť sa širšej čitateľskej verejnosti ako básnik tvoriaci v oboch jazykoch.
Básnikov záujem o minulosť ako východisko jeho poézie
Už pri prvom letmom čítaní básní novej dvojjazyčnej zbierky sa v čitateľovi môže vytvárať pocit domáckosti (najmä keď už niekedy zalistoval v básnikových starších dielach), veď sa ocitá v známom svete poézie J. Dolnozemského vychádzajúcej z dejín slovenskej komunity usadenej v poslednej dekáde osemnásteho storočia na komlóšskej pustatine. Básnikov záujem o minulosť možno sledovať od začiatku jeho poetickej kariéry (1978) až po súčasnosť. Navyše na jeho subjektívnej časovej osi zohráva rozhodujúce miesto a stáva sa súčasne aj jeho nevysýchajúcim tematickým a inšpiratívnym prameňom. Autorova pripútanosť k histórii predkov určuje aj jeho postoj k súčasnosti, k svojmu užšiemu a širšiemu prostrediu. V jeho predstavách existujúca niekdajšia jednota a svornosť predkov sa stvárňuje v básňach ako príklad pre dnešných potomkov. Náš básnik teda nežije v akejsi začarovanej minulosti, i keď časť jeho tvorby môžeme vnímať z určitého hľadiska aj ako akúsi poetickú kroniku udalostí jednak jeho bezprostredného prostredia, jednak celkového národnostného diania Slovače na Dolniakoch. Časová os minulosť – súčasnosť – budúcnosť v tvorbe J. Dolnozemského sa odráža v podobe večne pestrej dúhy /po/citov a náhľadov poznamenaných nielen skepsou a nádejou, ale veľmi bohatou paletou rôznych farieb a ich odtieňov.
Pestré dielčie námety odvíjajúce sa z „minulosti“
K dominantnej téme „minulosť“ sa pripájajú, respektíve sa od nej odvíjajú rôzne javy, myšlienky, postoje a pocity sprevádzajúce životné osudy slovenskej národnosti v juhovýchodnej časti Veľkej nížiny (Nagyalföld), na ktorú neraz myslíme aj ako na našu Slovenskú Dolnú zem. Možno povedať, že takmer všetky dielčie témy poézie J. Dolnozemského vyrastajú z tohto ústredného tematického okruhu. Svedkami toho sme aj v novej publikácii, preto sa opierame o toto poznanie a cez neho sa pokúsime priblížiť čitateľom hlavné črty tohto čerstvého diela. Motívy, ktoré nižšie uvádzame, sa objavujú v básnickom texte vo forme spomienok a momentov spomínania v nadpisoch alebo priamo v textúre básní, či nepriamo medzi riadkami. Často sa v rámcoch jedinej básne vyskytuje viac motívov, ako to vyplynie i z citovaných veršov. Podľa našej mienky patria do významovej siete minulosti v chápaní básnika - bez nároku na úplnosť - napríklad tieto čiastkové témy či motívy:
1) láska k rodnej krajine a jej atribúty: „Naša dedina / je naším zdedeným / domovom. / Budúcnosť zuní v nej / jak v slove otcovom. / Zvykli sme si na prašné / a krivé ulice. / Viem, aj vy z našej pôdy / do sveta roztrúsení / že po nej túžite.“ (Naša dedina);
2) odveký zápas roľníka s prírodnými živlami: „(…) Mňa všetko viaže sem, / známa mi je čierna hruda! / Krajina ma naučila / aj ľúbiť, / nielen plakať. / Niečo ma predsa trápi: / ten, kto orie / hlas zvona už ledva počuje! / Čas plynie a znovu mení krok.” (Sen generácií);
3) kolobeh prírody a života: „Nemáme sa začo hanbiť. / Už aj preto, že po jari príde leto./ A po zime príroda sa obnoví, / čo nezhynie, to sa kvetom / novou silou ozdobí / (…) Chráňme to, čo zo srdca vyrástlo, / to naše / Už aj preto, že v hlbinách vrie to.“ (Už aj preto);
4) láska a úcta k predkom, k tradíciám a materinskému jazyku: „Z hĺbky duše minulosť volá: / láska, otec, matka, / syn, dcéra, / slová, slová, slová / Prosté slová. / Každé v srdci zvoní, / krásne slovíčko / ako z básne, / a v duši plodnie / znie vytrvalo, / zhlboka, / úctyhodne.“ (Každé v srdci zvoní);
5) spoločenská kritika: „Čo chce? Čo chce toto storočie?! / Veď denno-denne / je tu čoraz viac smútku / (…) Tí bohatí sa prehrabávajú / v nezaslúženej hojnosti, / kým proféti a ľudia Boží / len v chudobe sa potkýnajú. / V zrkadle: falošný obraz. / Sivé myšlienky - sivý kruh.” (Sivé myšlienky);
6) sebakritika: „Čudné to tvory: / ľudia, sme ľudia / s voskom na tvári.” (My ľudia) Básnikova hlboká evanjelická viera a vrodená ľudskosť
V situácii, keď sa človek cíti stratený a bezmocný voči rizikám rozporuplnej doby, je prirodzeným záchranným reflexom, že hľadá pre seba nejakú istotu, nejaký pevný bod, ktorý mu sľubuje spásu. J. Dolnozemský kresťanské zásady nasával do seba už v období detstva a riadi sa podľa nich aj v súčasnosti. Pri čítaní autorových básní si všímame jeho hlbokú vieru sprítomnenú v jeho celej poézii a sledujeme aj jeho snahu o zmierenie a porozumenie medzi rodákmi a vôbec medzi ľuďmi v duchu kresťanských zásad. Vo svojej básni Szív és sors / Srdce a osud bolestne registruje hrozivé udalosti v širšom a užšom svete: (…) „Je ťažké obstáť v búrke / kráčať v nej proti vetru, / rodinný pokoj stretnúť / s vedomím smrteľnosti, / s dôstojnou krásou cnosti / silnieť vo viere – Božie nádeje.“, avšak v osobnom a náboženskom živote nachádza upokojenie. Posolstvo tvorby J. Dolnozemského podľa nás treba chápať aj ako vyznanie viery v Boha a zároveň aj v ľuďoch hľadajúcich skutočný zmysel a účel svojho pozemského bytia.