Petőfi pochádzal z číro slovenskej rodiny
Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923-1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. Predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici (protestantskí Maďari evanjelikmi nezvykli byť). Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské, z čoho sa usudzuje, že predkovia otca mohli byť Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí. Niektoré zdroje zvyknú chybne uvádzať, že aj priamo Petőfiho otec bol srbského pôvodu. Otec sa volal Štefan Petrovič, bol mäsiarsky majster a 
maďarčinu ovládal len lámane, matka sa volala Mária Hrúzová, nevedela poriadne po maďarsky a (podľa všetkých zdrojov) komunikovala po slovensky.
Alexandra Petroviča v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ako 10-ročného po slovensky konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina. Bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školy v Asóde (Aszód), neskôr bol spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici, kde prejavoval záujem o literatúru a divadlo. Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou. Časom sa začal považovať za Maďara. Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od svojich dvadsiatich rokov, čiže len posledných šesť rokov svojho života. Vo svojich veršoch vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.” Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.
Keď mal Alexander Petrovič dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Navštevoval 
viacero škôl (1833-34 piaristické gymnázium v Pešti, 1835-38 slovenské evanjelické gymnázium v Asóde, 1838-39 lýceum v Banskej Štiavnici). Z lýcea v Banskej Štiavnici utiekol, aby sa mohol venovať divadlu. Podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov. Alexander Petrovič prešiel na vlastných nohách celé Uhorsko. Istý čas patril k skupine potulných hercov. Striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľom a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841 a 1842 študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim. O rok neskôr, v 
roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčenom mene „Petőfi“.
Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1844 putoval z Debrecína do Pešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom Versek, v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu Pesti Divatlap. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epickú báseň pod názvom János vitéz. V rokoch 1845-46 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus.
V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou. V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho. Redigoval časopis Életképek. V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu. 15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. 
Napísal Pieseň národa, ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov, ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskému cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca. Na jeseň 1848 bol v armáde ako vojnový korešpondent.
Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála J. Bema. Bol aktívnym účastníkom revolučných bojov v rokoch 1848-1849, počas ktorých zahynul vo veku 26 rokov. Básnika naposledy videli živého v posledný júlový deň 
1849, keď na bitevnom poli neďaleko dnešného rumunského mesta Sighisoara (Segesvár) peši unikal pred kozákmi. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Podľa tradičného maďarského názoru Petőfi padol pri Segesvári, no iní oponujú a podľa nich ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde ešte dlhú dobu (do roku 1856) žil na Sibíri.
Sándor Petőfi (http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%A1ndor_Pet%C5%91fi)
Kálmán Mikszáth (1847-1910):Petőfiho legenda v Štiavnici
www.oslovma.hu/XXX/45-2006-10.pdf
Ondrej Seberini: Marína Hrúzová
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/162-literatura2-literatura2/
1114-ondrej-seberini-1824-95-marina-hruzova
Sándor Petőfi: S ú d
Skúmal som príbeh človečenstva, a čo som to zistil?
Podstata ľudských dejín je veľká krvavá rieka,
Z hmlistých skál dávnych veľhôr ďalekých prameniaca,
Stále tečúca z čias starodávnych až k našej ére.
Nech si nemyslí nikto, že na dnes prestala tiecť už.
Nezná odpočinok, len v rušnej šírave morskej.
Tam končí tok jej, v strašnom krvavom oceáne.
V hĺbke mojej duše cítim krízu približovať sa,
Hrôzu takú strašnú nevidel svet nikde a nikdy.
Dnešný mier je však napäté hrobové ticho veľké,
Za bleskom mĺkvym hrmenie tu spôsobujúce,
Zem našu dobrú, vernú k otrasu vystavujúce.
Vídam temný závoj blížiacich sa tajomstiev.
Zažnem tajný ohník predtuchy, cez jeho závoj
Všetko vidím už: Ach, čo je pod ním, od toho odpor,
Strach cítim, však zároveň už sa v radosti kúpem:
Už si odel brnenie Boh vojny, a šabľa mu žiari
V pevnej hrsti a po svete šírom na koni cvála.
Vzýva v rozhodujúcu zrážku tu zástupy vinných.
Ach, potom už len dve strany začnú zápasiť o svet:
Tí dobrí, spasení, so zlými v bitke sa nájdu.
Víťaz má byť dobro, čo večne prehralo vojnu.
Od krvi padlých hladina morská odrazu stúpne.
Spravodlivý súd! Ten čo hlásal prorokmi pán Boh.
Po ňom sa začne život šťastný, ten, naskrze dobrý,
Láskyplný, večný, nekonečný. Kvôli nemu však
Ku hviezdam jasným, ďalekým vzlietnuť nemusíme,
Veď jasavé nebo sem priletí k nám z výšavy navždy.
Preložil Alexander Kormoš
Ďalšie básne Sándora Petőfiho v slovenskom preklade:
Pieseň národa (Nemzeti dal):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/Nemzeti_dal/sk/3874-Piese%C5%88_n%C3%A1roda
Sloboda, láska! (Szabadság, szerelem):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/Szabads%C3%A1g%2C_szerelem/sk/3866-Sloboda%2C_l%C3%A1ska!
Tisa (A Tisza):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/A_Tisza/sk/1941-Tisa
More sa zdvihlo (Föltámadott a tenger):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/F%C3%B6lt%C3%A1madott_a_tenger/sk/3869-More_sa_zdvihlo
Koncom septembra (Szeptember végén):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/Szeptember_v%C3%A9g%C3%A9n/sk/3870-Koncom_septembra
Apoštol /úryvok/ (Az apostol /részlet/):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/Az_apostol_%28r%C3%A9szlet%29/sk/3865-Apo%C5%A1tol
Divý kvet prírody (A természet vadvirága):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/A_term%C3%A9szet_vadvir%C3%A1ga/sk/3872-Div%C3%BD_kvet_pr%C3%ADrody
Spev vlkov (A farkasok dala):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/A_farkasok_dala/sk/1942-Spev_vlkov
Hortobáďska krčmaročka (Hortobágyi kocsmárosné):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/Hortob%C3%A1gyi_kocsm%C3%A1rosn%C3%A9/sk/3873
-Hortob%C3%A1%C4%8Fska_kr%C4%8Dmaro%C4%8Dka
Maďarský zeman (A magyar nemes):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/A_magyar_nemes/sk/3867-Ma%C4%8Farsk%C3%BD_zeman
Pán Pavel Pató (Pató Pál úr):
http://www.magyarulbabelben.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor/Pat%C3%B3_P%C3%A1l_%C3%BAr/sk/3871-P%C3%A1n_Pavel_Pat%C3%B3
Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) pochádzal z číro slovenskej rodiny
V rozpore so všeobecne rozšírenou mienkou básnik Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) nepochádzal zo zmiešaného srbsko-slovenského manželstva, keďže jeho otec bol (pomaďarčený) slovenský evanjelik a matka Slovenka - uisťuje čitateľov článok v maďarskej mutácii časopisu National Geografic. Štefana Petroviča (1791-1849) a Máriu Hrúzovú (1791-1849) zosobášil 15. septembra 1818 v Asóde evanjelický duchovný Mikuláš Daniel. Sobáš sa konal v Asóde preto, lebo tu žil nevestin otec. V tejto obci a tiež v blízkom Maglóde žilo veľa slovenských evanjelikov, ktorí sa sem prisťahovali zo severouhorských stolíc. Spornou je otázka, akým jazykom sa rozprávali v rodine Petrovičovcov. Podľa článku uverejneného v týždenníku Élet és Irodalom „Petőfi nemal nič spoločné so srbským pôvodom. Petőfi bol po obidvoch rodičoch slovenského pôvodu.” Otcovi predkovia pochádzali z Vaďoviec v Nitrianskej stolici. Obidvaja rodičia boli evanjelici, čo tiež potvrdzuje ich slovenský pôvod. Keby hocikto z nich bol Srb, potom jeho vyznanie by bolo pravoslávne. Na rozdiel od mienky slovenských odborníkov, maďarskí literárni historici zdôrazňujú, že Sándor Petőfi sa narodil ako Maďar. Otec Štefan Petrovič v tom čase údajne rozprával skôr po maďarsky, kým matka Mária Hrúzová oveľa lepšie ovládala slovenčinu.
„Petőfi mindkét ágon szlovák származású“
Petőfi apja nem szerb ortodox, hanem - a feleséghez, Hrúz Máriához hasonlóan - evangélikus szlovák volt. - „Igaz-e, hogy Petőfi Sándor apja, Petrovics István szerb származású volt? Ebben az esetben mi magyarázza az etnikai alapon valószínűleg ortodox (pravoszláv) vallású atya fiainak - abban az időben szokatlan, a szlovák származású édesanyjukét követő - evangélikus vallását?” A kérdés teljesen jogos. Akkoriban, Petőfi szüleinek házassága idején nem volt szokás az anya vallását a család egészére kiterjeszteni. (Kicsit később mindez úgy módosult, hogy a vegyes házasságokban a lányok az anya, a fiúk az apa vallását követték.) Petőfiéknél azonban - a köztudattal ellentétben - nem volt probléma a vallás. Ugyanis Petőfi apja nem szerb ortodox, hanem - a 
feleségséghez, Hrúz Máriához hasonlóan - evangélikus szlovák volt.
Teljesen szlovák származású volt a család
Így tehát a közvélekedéssel ellentétben Petőfi nem szerb-szlovák vegyesházasságból származott, hanem egy elmagyarosodó szlovák evangélikus apától, és egy szlovákságát inkább megtartó anyától. Ennek megfelelően az apa, Petrovics István (Kartal, 1791. aug. 15. - Pest, 1849. márc. 21.) és az anya, Hrúz Mária (Necpál, 1791. aug. 26. - Pest, 1849. máj. 17.) Aszódon, 1818. szeptember 15-én házasodtak össze Mikulás Dániel evangélikus lelkész előtt. A szülők valószínűleg Maglódon ismerkedtek meg, majd a házasságkötés után költöztek Szabadszállásra, s innen tovább vándoroltak a Kiskunság területén. Maglódon Hrúz Mária egy evangélikus lelkész, Martiny Mihály cselédje volt. Azért volt Aszódon az esküvő, mert itt élt Hrúz Mária édesapja. Ekkoriban Maglódon, Aszódon és az Alföld más városaiban nagyon sok szlovák evangélikus élt, akik az előző évszázadokban vándoroltak északról, a Felvidékről, Nyitrából, Nógrádból dél felé, amikor a törökök kiverése után újra benépesedett ez a térség.
Szlovákul vagy magyarul beszéltek-e a családban?
A Petőfi család származásáról legutóbb Péter László közölt igen érdekes írást az Élet és Irodalom hasábjain (43. évfolyam, 13. szám). Eszerint is „Petőfinek semmi köze sem volt a szerbséghez. Petőfi mindkét ágon szlovák származású.” Péter László a szakirodalomra hivatkozik ezután, elsősorban Kiss József és Jakus Lajos kutatásaira. 1685-ig követhetők visszafelé Petőfi felmenői. Az apai ág egészen a Nyitra megyei Vagyócig (Vadovcéig) vezethető vissza, vagyis a Petrovicsok csakúgy a Felvidékről származnak, mint az anyai ág, amely a Túróc megyei Necpál (Necpaly) községből ered. Péter László ezután megállapítja: „Mind a két ág evangélikus, s ez is a szlovák (tót) származás bizonyítéka. Ha szerb lett volna bármelyik is, ortodox, görögkeleti lett volna.” 1822/23 fordulóján Petőfi Sándor tehát egy alföldi szlovák családban született, amelynek evangélikus vallásához kétség sem férhetett. Az irodalomtörténészek véleménye azonban eltér abban a tekintetben, hogy milyen nyelven beszélt a család ekkoriban. Vannak - elsősorban szlovák szakértők -, akik szerint szlovákul folytak a beszélgetések. A magyar irodalomtudósok viszont azt hangsúlyozzák, hogy Petőfi Sándor már magyarnak született, Petrovics István ugyanis ekkoriban már talán inkább magyarul beszélt. Hrúz Mária viszont még bizonyára inkább szlovákul tudhatott jobban. E kérdésre bizonyos választ tehát nem adhatunk, mint ahogy az alföldi városok vetélkedésében sem dönthetünk, hogy pontosan hol is született Petőfi Sándor, aki egyébként utóbb megváltoztatta a nevét, s a (talán) idegen hangzású Petrovicsot elhagyta. Kezdetben állítólag még a „Petőfy” aláírást is alkalmazta (legalább kétszer), és csak később szilárdult meg a Petőfi írásmód.