O pevných koreňoch, výhonkoch a umieraní slov
Gregor Papuček - Básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku. Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Maďarského zväzu spisovateľov. Nositeľ Radu Bieleho dvojkríža II. triedy udeľovaného prezidentom SR.
Gregor Papuček sa narodil v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) 24. júna 1938. Základné vzdelanie získal v budapeštianskej slovenskej škole. Maturoval r. 1958 na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Potom študoval v Budapešti na vojenskej dôstojníckej škole, kde bol r. 1961 vyradený na poručíka. Už ako dôstojník študoval slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, diplom získal r. 1984. Ako dôstojník spojovacej služby slúžil vo Vacove, od r. 1978 ako tlmočník a prekladateľ v Budapešti. R. 1993 odišiel do dôchodku ako podplukovník.
Básne začal písať už v základnej škole (1949). Uverejňoval ich v Našej slobode, neskôr v Ľudových novinách. R. 1958 získal 2. cenu v literárnej súťaži DZSM. R. 1975 sa zaradil do prúdu literárneho života Slovákov v Maďarsku - nielen ako tvorca, ale aj mnohostrannou organizátorskou činnosťou. Vydal 7 zbierok vlastných básní, 2 zbierky básní pre deti, zbierku preložených básní pre deti od S. Weöresa, zbierku a kompaktný disk (CD) zhudobnených básní pre deti, zbierku mlynských ľudových piesní a monografiu Mlynkov, je spoluautorom zbierky mlynských rozprávok a 6 antológií.
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_ako_nam.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_dozvuky.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_hrajme_sa.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_nezabudaj.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_tvrde_hrudy.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_zahucali.doc
Slováci sú autochtóni Plešských hôr:
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/165-historia2-historia2/557-slovaci-su-autochtoni-pleskch-hr
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura-archiv-literatura/528-gregor-papuek-modlitba-za-re-nau
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/662-slovenska-hymna-koreni-hlboko-v-dui-naroda
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/594-g-papuek-ach-tie-nae-skomolene-mena
http://www.aktuality.sk/clanok/145303/papucek-v-madarsku-sa-uraduje-len-v-madarskom-jazyku/
http://nemzetisegek.hu/repertorium/2011/02/belivek_35.pdf
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/161-literatura1-literatura1/528-gregor-papuek-modlitba-za-re-nau
http://dolezite.sk/Mame_svoju_historiu_jazyk_kulturu__94.html
http://narod.sk/komentare/94-a-co-tak-reciprocita
O pevných koreňoch, živých výhonkoch a umieraní slov
Živé svedomie našej Slovače - Na margo tvorby G. Papučka
„Keby nebol, museli by sme ho vymyslieť” - o Gregorovi Papučkovi (iba napoly) žartovne sa neraz týmito slovami zmieňujú nielen jeho priaznivci či priatelia, ale aj tí, ktorí by ho radi neuznávali, ktorí s nim v mnohých zásadných otázkach nesúhlasia, ktorým svojou vraj „prehnanou zanietenosťou za slovenskú vec” neraz takpovediac lezie na nervy či pľuje do polievočky. Netreba byť prorokom k tomu, aby človek predpovedal, že ak sa raz napíšu najnovšie (kultúrne) dejiny Slovákov v Maďarsku, z konca 20. storočia nijako nebude možné vynechať všestrannú osobnosť, život a dielo G. Papučka. Na tomto mieste nám, pravda, ide v prvom rade o popredného básnika, z hľadiska súčasných potrieb Slovákov v Maďarsku je však aspoň tak dôležitá jeho - pre mnohých tak nebezpečná - publicistická tvorba, a to sme ešte ani nenaznačili, že táto vedúca osobnosť literárneho života a zároveň známy verejný činiteľ našej Slovače je i významným prekladateľom, redaktorom, zberateľom ľudových piesní a bádateľom histórie (najmä pilíšskych Slovákov).
Pokiaľ ide o básnickú tvorbu a celkové pôsobenie živého svedomia našej Slovače autor týchto riadkov sa musí hneď úvodom priznať, že sotva by dokázal byť nezaujatý. G. Papuček je totiž jeho rodákom, ktorému môže príliš veľa ďakovať - nielen v mene Pilíšanov, ale aj osobne. Nebyť G. Papučka a Alexandra Kormoša totiž pravdepodobne ani pisateľ tohto príspevku by sa v živote literárne neprevinil a zrejme by sa ani nechcel stať nijakým novinárom-redaktorom... Tvorba G. Papučka je snáď najvhodnejším príkladom demonštrovania toho, že slovenská písomná tvorba na území dnešného Maďarska má nielen pevné korene, ale aj živé výhonky; a to napriek čoraz zložitejšej situácii, keď v krajine slovenské „slová umierajú” snáď ešte rýchlejšie ako v predchádzajúcich desaťročiach.
O G. Papučkovi takpovediac oficiálne treba vedieť, že sa narodil 24. júna 1938 v podpilíšskej obci Mlynky (Pilisszentkereszt). Slovenské gymnázium skončil v Békešskej Čabe a diaľkovo vyštudoval odbor slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity ELTE v Budapešti. Pôvodným povolaním bol vojakom; v maďarskej armáde, v ktorej pracoval ako technický prekladateľ, dosiahol hodnosť podplukovníka. Básne začal písať už na základnej škole a roku 1958 vyhral cenu literárnej súťaže DZSM a Ľudových novín. Roku 1975 sa zapojil do diania, ktoré vyústilo do čulého literárneho života Slovákov v Maďarsku. Básnici a prozaici z tohto okruhu vydali r. 1978 antológiu Výhonky. G. Papuček bol zakladateľom a prvým predsedom Literárnej sekcie pri Masovokomunikačnom výbore Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (1981-1988), neskôr predsedom Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku (1990-1993) a spoluzakladateľom časopisu SME. Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Maďarského zväzu spisovateľov. Od druhej polovice 70. rokov pravidelne publikuje najmä v Ľudových novinách, ako aj v časopisoch na Slovensku. V týždenníku Slovákov v Maďarsku dlhé roky viedol rubriku pod názvom Škola milovníkov literatúry, ktorej cieľom bolo získavať a vychovávať literárne talenty najmä z radov mládeže. S tým je spojená aj Papučkova tvorba pre deti. V slovenskej škole v Budapešti viedol literárny krúžok a bol spoluzakladateľom školského časopisu Plamienok. Venuje sa aj prekladaniu z maďarskej poézie a z tvorby v Maďarsku žijúcich národnostných autorov. Vo svojej publicistike sa zameriava v prvom rade na bytostné problémy slovenskej menšiny. V súčasnosti neúnavne obhajuje práva a záujmy Slovákov v Maďarsku aj ako podpredseda Slovenskej samosprávy Budapešti a vedúci redaktor jej časopisu, ktorý vychádza ako (dvoj)mesačník pod názvom Budapeštiansky Slovák. V otcových literárnych stopách kráča aj jeho syn Zlatko, ktorý sa úspešne prezentoval na rôznych literárnych prehliadkach.
Nie náhodou tak silne rezonuje národnostná problematika ako v publicistike, tak aj vo veršoch G. Papučka. Mnohí literárni kritici si všimli, že je to svojrázna črta čiastočne charakteristická aj pre ďalších slovenských literátov v Maďarsku, s ktorou sa nie veľmi stretávame v súčasnej slovenskej poézii (dokonca ani v našich dolnozemských končinách, v Juhoslávii či Rumunsku). Fakt, že poézia G. Papučka a vo väčšej či menšej miere aj jeho kolegov od pera sa snaží upevňovať identitu domácej Slovače, vonkajším pozorovateľom sa na prvý pohľad môže zdať akýmsi ťažko pochopiteľným anachronizmom.
„Zanedbať nemožno ani to, že táto literatúra vzniká v maďarskom prostredí, v ktorom je otázka národného povedomia (vlasteneckého cítenia) výraznejšia aj v súčasnosti ako napríklad na Slovensku...” - píše Peter Andruška vo svojej knihe venovanej literárnej tvorbe Slovákov z Dolnej zeme. Zaiste má pravdu, podobne ako Ľubomír Feldek, ktorý o Papučkovej poézii už v roku 1981 napísal: „Reč, v ktorej a o ktorej Papuček píše, je slovenská - ale nie je náhodou naliehavosť jeho výpovede rodu maďarského? Osudovo hlboký vzťah k reči nie je vlastnosť príliš našská... Tá vlastnosť je o to podivuhodnejšia, o čo lepšie si uvedomíme, že existencia národa a existencia jednotlivca sú dve rôzne veci - jednotlivec by nemusel svoju existenciu spájať s rečou tak nevyhnutne, ale len jednotlivci, ktorí to predsa urobia a teda preukážu schopnosť pociťovať nadosobné ako osobné, môžu v súčte tvoriť silný národ.”
Pravdou môže (a nemusí) byť i to, že za službu svojej národnosti naši tzv. verejne angažovaní autori občas musia zaplatiť tvrdú daň, veď - ako to vidí P. Andruška - „tým, že svojim textom prisudzujú úlohu propagandistickú, osvetovú, národnobuditeľskú, obyčajne musia opustiť od požiadaviek umeleckej náročnosti, čo zákonite spätne pôsobí na dosah ich umeleckých výpovedí...” Nemienime bagatelizovať tento objektívne existujúci problém, veď aj v tej najúprimnejšie myslenej, prípadne i dostatočne módnej (post)modernej či inej „angažovanej poézii” sa spomínané nebezpečenstvo skutočne skrýva. V Andruškovom varovaní však za kľúčové predsa pociťujeme slovíčko „obyčajne”; čo znamená, že tak môže a nemusí byť - ako o tom koniec-koncov svedčí aj tvorba G. Papučka, ktorému v celom rade svojich básni sa podarilo viac ako šikovne prekonať tento problém. Pravda, ani pre tzv. angažovanú poéziu nestačí dokonalé ovládanie básnického majstrovstva či remesla, odhodlanie alebo akýsi prešpekulovaný tvorivý zámer. Ak ide o ozajstného básnika, jednoducho potrebuje, aby ho múza poriadne kopla - ak už z nejakého dôvodu pobozkať nechce. Skutočný tvorca sa nijako nezaobíde bez nefalšovanej inšpirácie, bez bližšie ťažko definovateľného (možno až božského) dotyku odkiaľsi zhora... - prípadne práve zdola či zboku, na tom nezáleží.
G. Papuček aj podľa Laca Zrubca, ktorý o ňom o. i. píše, že „syntetizuje súčasný stav našich hlbokých koreňov v Maďarsku”, pochopil ľudský rozmer tajomstva umenia a slova. Nášmu básnikovi zďaleka nejde „iba” o náš krásne ospevovaný rodný Pilíš, ktorý v uplynulých desaťročiach vyrástol na jeden z najvýraznejších symbolov Slovákov v Maďarsku - v neposlednom rade práve vďaka pôsobeniu G. Papučka. Vyrastajúc z pevných koreňov aj sám prináša živé výhonky, i keď tie trochu paradoxným spôsobom hovoria prevažne práve o odumieraní slov. Za ten paradox však náš básnik ani nemôže, veď život našej Slovače je snáď ešte paradoxnejší a komplikovanejší, pre mnohých z nás pochopiteľný možno práve cez verše G. Papučka, ktorého úprimne, bolestne a životne trápi osud našich Slovákov.
Čoraz užšia skupinka príslušníkov tvorivej inteligencie, literárnych snaživcov našej tiež čoraz ochabnutejšej Slovače si často kladie oprávnenú otázku, pre koho vlastne písať v Maďarsku po slovensky a načo sa vôbec namáhať. Ozajstný literárny život má - popri základnej požiadavke existencie tvorcov a recipientov - viac kritérií, ktoré nespĺňame, napríklad v podstate nemáme vlastnú literárnu kritiku. Najväčším problémom (pre našich autorov a nielen pre nich) je predsa celkové ťaživé položenie našej národnosti a z toho vyplývajúca skutočnosť, že máme až priveľmi obmedzený okruh čitateľov. Žiaľ, môže to postupne viesť i k úplnému zániku pred takmer 30 rokmi znovuoživenej slovenskej literatúry v Maďarsku, ktorú sme zvykli nazývať i zázrakom či zmŕtvychvstaním. Podľa všetkého v (nielen literárnom) živote Slovákov v Maďarsku bytostne by sme potrebovali celý rad ďalších zázrakov a zmŕtvychvstaní...
Imrich Fuhl
Odznelo na vedeckom seminári Život a dielo troch...
17. mája 2001 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Básnik, publicista, prekladateľ, verejný činiteľ
- Pán kolega od pera, blíži sa tvoje okrúhle životné jubileum, úctyhodná osemdesiatka, ktorá (spolu s nami) ťa dozaista núti k zamysleniu sa a bilancovaniu, no zrejme aj k plánovaniu. Ako prežívaš toto obdobie?
- Som ako ten sedliak, ktorý keď pohnojil, pooral a zdravým zrnom zasial svoju roľu, vášnivo sleduje počasie, či bude dostatok dažďa, netrpezlivo skúma, či mu zrno vzíde, pokúša sa odhadnúť, akú asi bude mať úrodu. Žiaľ, počasie tu nebolo žičlivé. Väčšina zrniek (Veronka Halušková, Gabriel Kara, Tünde Anika Erdősiová a mnohí ďalší) po nádejnom vzklíčení následkom nepriaznivého počasia zvädla. Dozrelo nám iba jedno z nich (Imro Fuhl). Naša pôda nám postupne vyschýna, tvrdne. Bolo by veľmi potrebné zastaviť tento nepriaznivý trend a skvalitniť naše podmienky, lebo na betóne ani tráva nerastie.
Plány? Syn ma nahovára, aby som vydal knižne svoje spomienky, ktorými som ho občas pobavil a zrejme sa mu páčili. Je tej mienky, že by sa oplatilo zachovať ich písomne. Možno z toho aj voľačo bude. Ale môžem ti prezradiť, že mám takmer hotové rukopisy, ktoré by som v blízkej budúcnosti rád vydal. Sú to Györgyom Faludym prebásnené balady Françoisa Villona, ktoré som preložil do slovenčiny. Niektoré z nich už boli uverejnené v Ľudových novinách aj na Slovensku, v časopise Alfreda Nicholsona Renesancia. Mám pozbieraný celý rad pilíšskych anekdot, ktoré by som chcel ešte doplniť. Teda nenudím sa, mám čo robiť, a robím to v nádeji, že to má zmysel. Chvála a vďaka Spoločnosti SlovakUm aj v týchto dňoch mi vo vydavateľstve Croatica vyšla zbierka básní Hviezdne nebesá.
- Básnik, publicista, prekladateľ, miestny historik, verejný činiteľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku a mohli by sme pokračovať, čím všetkým si sa stal. Náhodou, alebo plánovane?
- Narodil som sa v slovenskej rodine, v slovenskej dedine (Pleš - Pilíš - Mlynky - Sancta crux - Pilisszentkereszt), v slovenskom kraji: pod horou Pleš. Z toho vyplýva, že u mňa: „... nebude z vtáka madár. Keď som mal matku Slovenku a otca jak hrom Slováka, ja nemôžem byť Maďar.“ Viem dobre po maďarsky, ale slovenská reč je mojím osudom. Viedla ma celým životom. Tento osud som si nie ja naplánoval a nebola to ani náhoda. Tak isto by som žil, aj keby som sa znovu narodil. Najviac ma teší, že vždy som dokázal ostať tým, kým som sa narodil, nikoho som nesklamal, ani seba samého. Narodil som sa a aj som ostal Slovákom, uchránil a zdokonalil som si znalosť svojej slovenskej reči a mal som z toho dokonca len výhody.
- Pracoval si ako dôstojník, podplukovník maďarskej armády. Bola to zrejme výhoda, že ako pomerne mladý si mohol v roku 1993 odísť do dôchodku, veď potom si sa ešte intenzívnejšie venoval svojim tvorivým aktivitám.
- Hneď v prvom samostatnom zväzku básní som napísal Vyznanie: „Rodičia slovenskí mi život dali, a on ma zlákal sudbou vojenskou...“ Vojakom z povolania som sa stal zhodou okolností, ktoré súviseli so skutočnosťou, že som študoval v čabianskom slovenskom gymnáziu. Po maturite som pokračoval v štúdiu na vojenskej vysokej škole v Budapešti. Po jej úspešnom absolvovaní som ako poručík začal pracovať vo Vacove. Keďže som dobre ovládal slovenčinu, hravo som sa dokázal dorozumieť aj s Čechom, Poliakom, Rusom... Čoskoro si to všimli moji nadriadení a urobili zo mňa tlmočníka. Tak som s nimi pochodil Bratislavu, Prahu, Varšavu, Moskvu, Sofiu, dokonca v Petrohrade som pracoval 30 mesiacov a lepšie som už poznal mesto na Neve než Budapešť. Skutočne som mal výhody, a to všetko vďaka tomu, že som ovládal slovenčinu, reč takú blízku ostatným slovanským jazykom, ktorú práve preto občas nazývajú aj „esperantom slovanských jazykov“. Ovládal som ju a nezriekol som sa jej ako mnohí iní.
- Ľubomír Feldek už v roku 1981 nastolil básnickú otázku, že reč, v ktorej a o ktorej píšeš, je slovenská, ale či nie je náhodou naliehavosť tvojej výpovede rodu maďarského? Spolu s ním myslíme na tvoju osudovú spätosť, hlboký vzťah k materinskej reči. Naozaj, nemáš to vlastne od Maďarov?
- Ľubomír Feldek toho času prejavil záujem o moje básne a vydal mi v Bratislave zbierku Ako mám ďalej žiť (1983). Ešte skôr v časopise Romboid č. 8/1981 na s. 60 uverejnil článok Poďakovanie Gregorovi Papučkovi, z ktorého uvedená otázka pochádza. Slovák žijúci v Maďarsku deň čo deň vidí, ako vehementne si Maďari chránia svoj jazyk a využívajú k tomu najrôznejšie spôsoby, ako bojujú za to, aby si ho zachránili aj maďarské menšiny v susedných štátoch. Nemohlo ma to neovplyvniť. Aj my máme svoj materinský jazyk, je to naša ľubozvučná slovenčina, ktorou sa dohovoríme od západných Čiech až po Vladivostok a od Severného mora až po Jadran, prakticky vo všetkých slovanských krajinách! Je to nielen pekný, ale aj veľmi vzácny a užitočný jazyk. My, Slováci, máme teda prečo chrániť si a zachovať reč našich predkov! A maďarský vzor nás v tom len posilňuje. Aj mne sa zdá, že je to u mňa aj rodu maďarského. Ale dôraz kladiem na tú nespornú skutočnosť, že je vlastným záujmom každého Slováka zachovať si a zachrániť si svoj/náš osožný a ľubozvučný jazyk!.
- Ak môžem byť aj ja trochu osobný: spolu s Alexandrom Kormošom ste boli pre mňa (a našťastie nielen pre mňa) už ako školáka nasledovaniahodnými príkladmi, vzormi, ktorým môžem(e) ďakovať za svoje literárne previnenia. Veľa si nám pomohol napríklad vedením podrubriky Ľudových novín, teda Školy milovníkov literatúry. Si spokojný s „dorastom“, takto si si predstavoval pokračovanie vašich vtedajších snažení vytvoriť a rozprúdiť literárny život Slovákov v Maďarsku?
- Dobre mi padne zaspomínať si na tie dávne časy, keď nám to ešte tak pekne išlo. Ale s „dorastom“ nie som a ani nemôžem byť spokojný, lebo je takmer neviditeľný. Už aj z odpovede na prvú otázku vidno, že niet sa čomu tešiť, všetko tu ide dolu vodou. Aj to nám zaniklo, čo sme už mali. Nefunguje Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, nevychádza časopis SME, v Ľudových novinách už dávno zanikla Škola milovníkov literatúry, ale ani v našich školách nepôsobia literárne krúžky, ako vtedy napr. v Slovenskej škole v Budapešti. Naše noviny neprejavujú osobitný záujem o tunajšiu slovenskú literatúru, aj keď by ju mali odkiaľ čerpať. Následok: náš literárny život nieže sa nerozprúdil, ale naopak, postupne a ustavične chradne. K tejto situácii bývalý maďarský politik na Slovensku László Dobos mal toho času takúto mienku: „Zmiznutie slovenskej menšiny v Maďarsku - podľa povahy politických spojených nádob - neprispeje k celkovej dobrej nálade Maďarov žijúcich na Slovensku.“ (Magyar újság č. 9/1989). Čiže vadí to nielen nám, lež má z toho obavy aj maďarská menšina na Slovensku! Veru, nie takto som si to toho času predstavoval. Veď dnes už nerobíme v záujme našej literatúry ani len to, čo by sme hravo mohli urobiť.
- Vieme, uvedomujeme si, že zlaté časy, plodné desaťročia sú už za nami, „naša mladosť, tá sa nenavráti“. Nájdu sa ešte medzi nami mladší literárni snaživci, ktorí nenechajú úplne zakapať literatúru našej Slovače a vôbec sú k tomu dané podmienky?
- Naše ľudové piesne vznikli na základe stáročných skúseností ľudu. Aj v nich sa hovorí, že „naša mladosť, tá sa nenavráti”. Ale mladí nádejní literáti by tu mohli byť, slovenská literatúra by tu mohla prekvitať aj bez našej mladosti, keby sme mali ozajstné slovenské školy všade tam, kde naši Slováci žijú. Lebo to by bola živná pôda pre pestovanie slovenskej literatúry. Veď aj tráva rastie len tam, kde je dobrá pôda, ak na ňu občas aj dáždik naprší. Bez dobrých skutočne slovenských škôl tu nemôže existovať slovenská literatúra. Čiže chýbajú nám podmienky a preto nám chýbajú aj tí „mladší literárni snaživci, ktorí by nenechali úplne zakapať literatúru našej Slovače“. Navyše naše noviny (Ľudové noviny, Budapeštiansky Slovák) by mohli viac propagovať to, čo tu už naši literáti vytvorili, mohli by sa robiť reedície publikácií, CD platní, ktoré by naši učitelia slovenčiny potrebovali pri výučbe a výchove detí atď. Nerobí sa to.
- Nikdy si sa neobmedzoval iba na literárnu tvorbu, zbieral si naše ľudové piesne a rozprávky, venoval si sa histórii a vlastivede, no a v neposlednom rade bol si vždy aj publicistom, dokonca neraz pre aktuálnu moc veľmi nepríjemným kritikom našich národnostno-politických pomerov. Čo si myslíš, ktoré tvoje aktivity mali najväčší zmysel a ak by si mohol začať znova, na čo by si sa sústredil?
- Keby som ešte raz musel žiť v takýchto macošských podmienkach, znovu by som robil všetko, čo by bolo v mojich silách, aby som prispel k pozitívnej zmene. Keďže podľa skúsených ľudí jedna lastovička leto nerobí, usiloval by som sa získať pre túto činnosť čím viac ľudí. Snažil by som sa prebudiť slovenských politikov nášho materského štátu, aby nás nenechali napospas bezodnej asimilácii, aby sa neuspokojili so stavom, že kým maďarská menšina na Slovensku má množstvo čisto maďarských škôl (materských, základných, stredných, ba aj univerzity), zatiaľ Slováci v Maďarsku aj v tej najslovenskejšej dedine (Mlynky) majú „slovenskú národnostnú školu“ s vyučovacím jazykom maďarským Aby sa už konečne dohodli s maďarskými politikmi na spravodlivej reciprocite.
- Zrejme každý tvorivý človek sa snaží zanechať po sebe nejaké stopy. Možno tušíš, ktoré budú tie tvoje, ktoré nás prežijú...
- Z publicistiky by to mohol byť Zamlčaný protipól, ďalej Potreba riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu reciprocity, Slovenský živel v maďarskej apokalypse, Kniha zapýrená od svojho obsahu, alebo kto potrebuje o nás šíriť klamstvá?, Prekotil sa šerbeľ maďarskej (proti)národnostnej politiky, Súvislosť medzi možnosťami Slovákov v Maďarsku a odumieraním ich literatúry, Tragédia Slovače v Maďarsku a možno aj niektoré ďalšie oprávnene kritické príspevky.
Svet mojich myšlienok, radostí a bolestí je obsiahnutý v desiatich zväzkoch básní, v troch zväzkoch básní a zhudobnených básní pre deti, množstve z maďarčiny a ruštiny preložených veršov. Kto si ich raz v budúcnosti všimne, prečíta a čo si z nich vyberie, to bude závisieť od jednotlivcov. Možno to bude Otčenáš za reč našu, alebo Pilíšska hymna, či Chvála Pilíša, alebo Pilíšske hrušky, prípadne Pilíšske etudy či Nepoznám krajšiu reč.
- Tí, ktorí ťa poznáme, vieme, že ani po osemdesiatke nebudeš vysedávať so založenými rukami. Čo všetko figuruje ešte v tvojich plánoch, čím nás prekvapíš v najbližších rokoch?
- Veruže nie! Nepatrí sa nečinne vysedávať ani po osemdesiatke. Naopak, treba sa snažiť prekonať ešte jednu desiatku, dopracovať sa do slušnej istoty. Povráva sa totiž, že nad deväťdesiatkou aj podľa štatistiky je úmrtnosť už pomerne zriedkavá. Plány do budúcna, samozrejme, mám, len ti ich nemôžem prezradiť, lebo potom - aj keby sa to uskutočnilo - to už nebude prekvapenie.
- Aj v mene našich čitateľov ti blahoželám k jubileu a ďakujem za rozhovor!
Imrich Fuhl
(Náš kalendár 2018)
B i o g r a f i a
Básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku Gregor Papuček je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov, členom Maďarského zväzu spisovateľov v Budapešti a nositeľom Radu Bieleho dvojkríža II. triedy udeľovaného prezidentom SR. Narodil sa v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) 24. júna 1938. Základné vzdelanie získal v budapeštianskej slovenskej škole. Maturoval v roku 1958 na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Potom študoval v Budapešti na vojenskej vysokej škole, kde bol v roku 1961 vyradený v hodnosti poručíka. Už ako dôstojník študoval slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, diplom získal v roku 1984. Ako dôstojník spojovacej služby slúžil vo Vacove, od roku 1978 ako tlmočník a prekladateľ v Budapešti. V roku 1993 odišiel do dôchodku ako podplukovník.
Básne začal písať už v základnej škole (1949). Uverejňoval ich v Našej slobode, neskôr v Ľudových novinách. V roku 1958 získal 2. cenu v literárnej súťaži DZSM. V roku 1975 sa zaradil do prúdu literárneho života Slovákov v Maďarsku. Bol nielen tvorcom, ale aj mnohostranným organizátorom nášho literárneho života.
Najvýznamnejšie diela autora: básnické zbierky Pilíšske ozveny (1982), Ako mám ďalej žiť (1983), Tvrdé hrudy (1988), Dozvuky (1994), Nezabúdaj (1998), Dvomi chodníčkami (2002), Na tom našom nátoni (2009), Úsmevné epitafy (2010), Jesenná (2015), Hviezdne nebesá (2017); básne pre deti: Hrajme sa (1990), Konvalinky 2003); zbierka zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si! (2004) a CD s nahrávkou zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si s Debničkou (2007), preklad detských básní Sándora Weöresa Keby svet bol drozdom (1997); monografia Mlynky a okolie (2000), Bibliografia beletristických publikácií slovenských spisovateľov v Maďarsku (2002).