Trochu inak o zime v rumunskom Bihore
„O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku“ ● V Gemelčičke viac ako 20 rokov máme elektrinu, najnovšie konečne už aj asfaltovú cestu. Máme oveľa viac ako kedysi. A predsa nám niečo chýba. Chýba nám čas. Vždy sa niekam náhlime, a v tom náhlení zabúdame jeden na druhého, na seba, na krásu zimy...
Konečne prichádza jar. Zima, ktorá nás tohto roku prekvapila, odchádza. Už pár rokov sme takú tuhú zimu nemali. Bola krásna, naozajstná a veľmi studená. Taká, ako kedysi.
Keď som v decembri pozerala von oknom a videla tie veľké záveje, celú cestu zaviatu, spomenula som si na časy, keď som bola malá, vo veku môjho syna. Bola som sedemročná. Vtedy sme v Gemelčičke ešte nemali elektrinu, ani cesty… Zima bývala tuhá. Aj preto som ako druháčka v zime čítavala rozprávkové knihy. Mali sme ich dosť a všetky som ich prečítala. No niektoré som si tak obľúbila, že som ich čítala aj dvakrát, ba aj trikrát. Medzi moje prvé rozprávky patrila kniha „O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku“. Tak sa mi táto knižka zapáčila, že keď som ju čítala, predstavovala som si, že ja som to dievčatko.
Často sme s oteckom stavali snehuliaka. A mala som aj sánky, také drevené. Urobil mi ich môj starý otec. Boli 
trocha ťažšie, keď som ich ťahala hore kopcom, ale mala som z nich veľkú radosť. V tých časoch neboli tie možnosti, ktoré sú dnes, ale boli to krásne rozprávkové zimy, plné šťastia, rodičovskej lásky a rodinnej pohody. Nezamýšľali sme sa nad tým, ako ťažko sa nám v Gemelčičke žije. Každú nedeľu sme chodili do kostola a to nie autom, ale pešo šesť až sedem kilometrov. Všetci obyvatelia Gemelčičky. Niektorí prešli v mraze aj desať kilometrov do kostola a desať späť domov.
Deti chodili do školy tiež pešo, cez „jarky“. Zišli z kopca do doliny a popri potoku prešli pod kostol a hore na kopec do centra dediny. V škole sa kúrilo do piecky drevom, ktoré privážali na jeseň rodičia, ktorých deti chodili do školy. Nemali sme v dedine obchod, a tak deti na desiatu jedávali chlebík, upečený doma, teda len to, čo im maminky zabalili z domu. Ale napriek takýmto podmienkam sme veľmi radi chodili do školy.
Od roku 1995/96 máme aj elektrinu a nemusíme čítať pri petrolejovej lampe, alebo iba cez deň. Od predminulého leta máme konečne aj asfaltovú cestu, ktorej sa veľmi tešíme. Máme oveľa viac ako v minulosti. A predsa nám niečo chýba. Teraz nám chýba čas. Vždy sa niekam náhlime, a v tom náhlení zabúdame jeden na druhého, na seba, na krásu zimy...
Text: Danuška Iabloncic ●Foto: Erika Fajnorová
