Tvoríme so slovenskými deťmi v Rumunsku
Život ponúka rôzne príležitosti a možnosti, ktoré nás môžu obohatiť. Napríklad tým, že sa snažíme byť prospešní druhým. Keď som dostala v roku 2003 ponuku navštíviť Gemelčičku v Rumunsku, premýšľala som, ako môžem byť užitočná, myslela som predovšetkým na miestne deti. ● Príspevok Hany Stadlerovej
Mala som iba sprostredkované informácie o fungovaní miestnej školy, chcela som zúročiť profesijné vedomosti učiteľky a ponúknuť deťom akúkoľvek pomoc, a to nielen materiálne. So skupinou dobrovoľníkov sme priviezli rôzny materiál, ku ktorému som pridala aj prostriedky pre výtvarnú tvorbu.
Keď sme stúpali kopcovitú krajinou Plopišských hôr, očarení sme sledovali domčeky rozptýlené po oblých kopcoch aj pracovný ruch na poliach, obklopených lúkami a lesíkmi. Našu cestu autom sme 
často striedali s pešou chôdzou, pretože naložené auto nezvládalo náročný terén kamenistých ciest. Pohľad na slnkom prežiarenú jarnú prírodu, kvitnúce stromy, sviežu zeleň trávy, na ľudí obrábajúcich pôdu, povozy ťahané koňmi pôsobil takmer idylicky. Slováci, ktorí sem doputovali v rámci vtedajšieho Rakúsko - Uhorska, si do nového domova priniesli tradičný spôsob života, vieru, kultúru, jazyk. Preto sme mali pocit, že sa tu akoby zastavil čas. Predstavy o živote miestnych ľudí boli čoskoro korigované vďaka ich rozprávaniu, predovšetkým ale autentickým poznávaním ich života. Začali sme si uvedomovať, ako ťažko sa ľuďom žije v izolácii od moderného sveta, pretože ich spojenie s civilizáciou bolo väčšinou závislé na obťažnej dostupnosti (dodnes neexistuje asfaltová cesta v dedine s rozlohou 42 km²), ktorá bola aj jedným z najväčších limitov rozvoja tunajšieho kraja. Zdravotná starostlivosť, pracovné príležitosti, zásobovanie potravinami, ktoré sú v našom svete samozrejmosťou, tak boli závislé na prírodnom dianí. Len ťažko si vieme predstaviť život bez elektriny. Niektoré slovenské dediny v tomto regióne sa jej dočkali až v 21. storočí. Všetky tieto aspekty ovplyvňovali aj život miestnych detí a často sa premietli aj do možnosti získať kvalitné vzdelanie.
Pri poznávaní lokality a jej obyvateľov sme mali veľkú česť spoznať človeka, ktorý je s krajom silne spätý, a to 
miestneho farára Martina Roľníka. Práve pán farár a rádové sestry, ktoré pôsobia v miestnom Charitnom dome, ale aj v škole, podporovali príležitosti detí získavať kvalitnejšie vzdelanie, aby obstáli v budúcom živote, mali možnosť voľby aj iného spôsobu života, obživy. Ešte v roku 2003 mnoho detí nedokončilo základné vzdelávanie, pretože neboli schopné vykonať vyrovnávaciu skúšku v rumunských školách. Ich nedostatočné znalosti nevyplynuli z nezáujmu učiť sa, ale z reálnych podmienok a minima príležitostí. Deti vždy museli pomáhať rodičom pri domácich prácach, starostlivosti o dobytok na poli či v záhrade. Na ich vzdelaní sa podpísala aj nízka úroveň vedenia výučby. Často nezrozumiteľný výklad v rumunčine, minimálne vybavenie škôl pomôckami, ale aj nedocenenie významu vzdelania rodičmi detí ich totiž predurčovalo iba pokračovať v zavedenom tradičnom spôsobe života.
Keď som spoznala miestne deti, zaujalo ma ich slušné správanie a rešpekt k rodičom i ďalším dospelým. Spočiatku som pracovala s malou skupinkou detí, ktorá žila na fare a v jej blízkosti. Keď sme skončili s niekoľkohodinovú prípravou do školy, ponúkla som deťom možnosť výtvarnej tvorby. Spočiatku prejavovali ostych, strach z kreslenia, maľovania, ktorý pramenil predovšetkým z nízkeho sebahodnotenia. Tieto deti nemali veľa priestoru výtvarne sa vyjadrovať. V škole nemali veľa príležitostí, v triedach bolo možné vidieť iba drobné tematické kresby, realizované najčastejšie ceruzkou či pastelkami. Mnoho podnetov vzhľadom k povinnostiam nemali ani doma. Preto aj ponúknuté veľké formáty spočiatku vzbudzovali nedôveru detí v to, že by ich zvládli pomaľovať alebo pokresliť. Bolo treba sa deťom individuálne venovať, komunikovať o témach, ktoré ich zaujímajú, motivovať ich k prekonaniu obáv, potrebe skúsiť niečo nové. Vnímanie okolitého sveta, bežné životné situácie, sa stali prvými zobrazovanými námetmi. Deti mali možnosť si vyberať, čo budú tvoriť aj aké výtvarné postupy si vyskúšajú. Prvé dielne im ponúkali predovšetkým maliarske a kresliarske výtvarné prostriedky. Preto sa objavili kresby domácich zvierat, konské povozy, ktoré boli doménou predovšetkým chlapcov, budúcich hospodárov. Dievčatá zobrazovali domy obklopené stromami a kvetmi, ale aj drobné zvieratá. K najobľúbenejším námetom však patrili kvety.
Činnosti, ktoré prebiehali v rámci výtvarných dielní, nesmerovali k učeniu výtvarných postupov alebo zlepšovaní výtvarného prejavu. Snahou bolo iniciovať potrebu sa výtvarne vyjadriť, prežiť proces tvorby a mnohokrát odhaliť neprejavené výtvarné schopnosti. Preto niektoré deti strávili vo výtvarnej dielni kratšiu dobu, iné tvorili aj niekoľko hodín. U mnohých sa prejavila potreba experimentovať aj obdivuhodná schopnosť pracovať a rozvíjať získanú výtvarnú skúsenosť a uplatniť ju v nasledujúcom diele.
Napr. dvanásťročná Rózka ako prvá vyskúšala maľbu akrylovými farbami. Rozhodla sa maľovať tulipány. Spočiatku bola ovplyvnená tým, čo o námete vie, postupne však tvary kvetov štylizovala. Rovnako sa menila aj práca s farbou. Práve v komunikácii nad vznikajúcim dielom objavovala 
možnosti, ktoré jej ponúkla krycia farba, ale tiež podkladový materiál. Nehoda v podobe tečúcej farby bola spoločne interpretovaná ako kvapky vody na rastlinách, prvok sa následne objavil v celej kompozícii. Náhodné zmiešanie farieb viedlo k premenám modrej plochy v pozadí. Rózka vypozorovala aj „kúzlo“ redšej farby na hladkom povrchu kriedového papiera, možnosť práce s odtlačkom štetca a ďalších inštrumentov, zasvetľovanie a stmavovanie farby. Tieto objavy využila pri zobrazení kostola, v kompozícii uplatnila aj „svoj“ tulipán. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa vyvíja jej hodnotenie vlastnej tvorby. Aj keď ju tešilo ocenenie druhých, neprijímala ho automaticky. Napr. keď dynamickou kresbou zobrazila sliepku, ktorú sme obdivovali, odmietala ju ukázať na verejnosti a vystaviť, pretože nebola s výsledkom spokojná.
Na mnohých výtvoroch detí sa objavili dominantné podpisy. Deti im v kompozícii dali dôležité miesto, akoby naznačovali vlastnú významnosť, ktorú chceli prejaviť alebo získať v očiach ostatných. Niekoľkodňové výtvarné stretávania boli zavŕšené prvou výstavou, ktorá sa odohrala v rámci nedeľnej omše na plote miestneho kostola. Deti s hrdosťou ukazovali svoje diela dospelým, získali zaslúžený obdiv i úžas, že dokázali vytvoriť veľkoformátové maľby a kresby, hoci 
predtým nikdy veľkoplošne netvorili. Zážitky z prvého tvorivého stretnutia s deťmi z Gemelčičky otvorili tradíciu dielní, ktoré tu takmer každoročne prebiehajú, vrátane tohto roku.
Nadviazali sme na ne hneď na jeseň roku 2003, kedy som prišla spolu so študentmi Pedagogickej fakulty MU Brno. Ponuka programu pre deti bola pestrejšia, mohli sme sa tiež venovať väčšiemu počtu detí. Bolo pre nás vždy odmenou, keď deti prichádzali vo svojom voľnom čase, aby sa zapojili do výtvarných dielní alebo využili možnosť učiť sa za asistencie študentov pedagogickej fakulty. Často ich neodradilo zlé počasie, niekoľko kilometrov dlhá cesta, chlad v priestoroch, kde sme všetci pracovali. Bolo potešujúce sledovať, ako sa rozširujú počty detí, ktoré za nami 
prichádzali, ako rastie ich záujem, ale aj tvorivá odvaha, o čom svedčí množstvo vytvorených diel. Námety tvorby na týchto dielňach boli ovplyvnené farebnosťou babieho leta, väčšinou reagovali na jesenné dianie. Vznikli veľkorysé maľby v expresívnej farebnosti, deti sa už tvorby prestávali obávať, vzájomne sa inšpirovali. Nové skúsenosti získavali všetci zúčastnení. Pre študentov bolo motivujúce sledovať záujem detí učiť sa, tvoriť, aj spontánna odozva, prejavy uznania za starostlivosť a pozornosť, ktorú deťom venovali. Vyvrcholením každého stretnutia bola výstava vytvorených diel, ktoré deti s patričnou hrdosťou ukazovali dospelým.
Našli sme si postupne cestu nielen k deťom, ale aj k mnohým ľuďom, ktorí ocenili našu snahu aspoň chvíľu pomáhať (napr. prácou na poli, v lese, obnovou sôch v kostole a pod). Postupne sme si vytvorili priateľské väzby, ktoré boli založené okrem iného na rešpekte a úcte. Mnohí ľudia v Gemelčičke síce žijú jednoduchým spôsobom života, sú však pre nás symbolom hodnôt, ktoré sa z našej spoločnosti pomaly vytrácajú. Otvorenosť, nesebeckosť, nezištné priateľstvo, rodinná pospolitosť a pracovitosť. Môžeme obdivovať a vážiť si ich aj preto, že nie sú v našom svete vždy samozrejmosťou.
Keď sme pripravovali program dielní, vždy sme sa snažili priniesť deťom niečo nové. Každá dielňa sa teda niesla v znamení nových tém i nepoznaných výtvarných prostriedkov. Napr. nasledujúcu jar sme tu prežívali čas veľkonočný. Bol spojený s náročnejšími podmienkami, ktoré sa odrazili aj na priebehu výtvarných dielní. Deti prichádzali do priestorov tunajšieho kultúrneho domu, často putovali za chladného počasia, dažďa aj niekoľko kilometrov, aby mohli s nami tvoriť. V priestoroch kultúrneho domu nebolo zvlášť útulne, chlad prenikal dverami aj netesniacim oknami, nebolo možné sa ohriať inak ako teplým čajom. Napriek tomu deti situáciu zvládli.
Táto dielňa priniesla určité premeny v námetoch - v niektorých kompozíciách sa prvýkrát objavila ľudská figúra, vykazujúca iba elementárne znaky, hoci ju zobrazovali deti desať až dvanásťročné. 
Jav môžeme interpretovať v kontexte so sebaponímaním miestnych detí, predovšetkým ich častým podceňovaním vlastných schopností, i postavením miestnych ľudí, ktorí sú často odkázaní napospas svojmu osudu, ktorý nie je najľahší. Kompozícia väčšinou reagovala na veľkonočné zvyky. Vznikli tiež obrazy, stvárňujúce prebúdzajúcu sa prírodu, predjarnú krajinu.
V rámci ďalších jarných dielní sme rozvíjali plošnú tvorbu. Ďalej deti spoznali napríklad techniku batikovania. Mali radosť, že si vytvorili originálny odev, ktorý si po ukončení slávnostnej vernisáže, spojené s vystúpením folklórnej skupiny miestnych detí, obliekli. Je potrebné vyzdvihnúť premeny, ktoré sme pozorovali v starostlivosti o vzdelávanie miestnych detí, o ktoré sa zaslúžili miestnej slovenské učiteľky, ale aj pedagógovia prichádzajúci zo Slovenska. Aj vďaka nim tu vznikla folklórna skupina, podporujúca tradície.
Ďalšia návšteva Gemelčičky prebehla v jesennom čase, kedy sa miestni obyvatelia intenzívne venovali zberu húb. Predaj čerstvo nazbieraných hríbov je pre nich významným zdrojom príjmov, preto sa činnosťou zaoberajú všetci členovia 
rodiny. Aj pre nás bolo silným zážitkom vidieť „prírodné kompozície“ hríbov či kozákov, ukryté takmer na každom kroku v tráve či lesíku. Preto bolo prirodzené, že sa huby stali aj námetom priestorovej tvorby, tentoraz realizovanej kašírovaním. Deti vytvorili pestré objekty, ktoré boli v rámci záverečnej výstavy umiestnené do priestoru v blízkosti kultúrneho domu. Okrem toho sme sa venovali veľkoformátovým maľbám na textil. Deti mali možnosť spoločne ponímať veľkú plochu, umiestnenú na zemi, alebo si vyskúšať maľovať na nezvyčajný formát, zavesený medzi stromami. Práve tu sa východiskom prvých ťahov štetca stali tiene konárov i siluety postáv, ktoré sa na ploche objavili vďaka slnečnému svitu. Deti ich záznamy čoskoro opustili, rovnako tak aj kresbu konkrétnych tvarov a skúšali i nové maliarske prístupy, napríklad akčnú maľbu. Aj námety boli trochu akčnejšie. Boli reakciou na rozširujúce sa možnosti prijímať informácie aj zábavu 
prostredníctvom sledovania televízie. Deti ďalej experimentovali s farbou, vyskúšali si tvorbu monotypov aj maľbu špachtľou. Všetko nové, čo sme deťom ponúkli, bolo pre nich natoľko atraktívne, že opäť prekvapili svojím záujmom aj časom, ktorý s nami strávili. Napr. chlapci, ktorí pred dvoma rokmi so strachom kreslili slniečka, sa pustili do maľby na zavesené plátno. Viac ako zobrazovanie konkrétnych tvarov ich zaujal proces tvorby - zaznamenávať dynamická gestá, striekať farbu, a tak podporiť akčnosť námetu - letiaceho vrtuľníka. Napriek tomu sa deti s obľubou vracali aj k námetom z vidieckeho života.
Ďalšie experimenty s farbou si vyskúšali v nasledujúcom roku. Novinkou pre ne bola aj výroba ručného papiera. Dielne prebiehali v blízkosti novopostavenej školy, ktorá tu vyrástla čoskoro po vstupe Rumunska do EÚ. Do lokality vedie spevnená cesta, stavajú sa ďalšie školskej budovy, ktoré sú lepšie vybavené, zlepšuje sa kvalita výučby. Deti už nie sú také hanblivé, neboja sa tvorenia, naopak, chcú si vyskúšať ponúkané výtvarné postupy a rady si z dielní odnesú svoje výtvory. Tiež učitelia sú otvorenejší našim aktivitám, je povzbudivé, keď sa chcú niečo nové dozvedieť a priučiť.
Keďže sme aj tento rok premýšľali, čo nové pre deti pripravíme, reagovali sme na skúsenosti z minulých dielní - záujem 
detí experimentovať. Bolo nesmierne potešujúce, že tohtoročné dielne prebiehali priamo v novej škole a vzbudili veľký záujem nielen detí, ale aj pedagógov, ktorí s nami nielen komunikovali, ale niektorí si ponúkané výtvarnej činnosti aj vyskúšali. Najviac ich zaujala maľba voskom (Encaustic), ktorú samostatne zvládali aj deti predškolského veku. Vzniknuté diela sa po skončení dielní stali súčasťou interiéru školskej budovy, mnohé výtvory si odniesli hrdé deti domov, aby sa pochválili svojim rodičom.
Takmer každoročné cesty do Gemelčičky (posledná sa konala v apríli 2013) nám umožňujú pozorovať premeny života jej obyvateľov. Menia sa nielen mestá v údolí, ale aj život v kopcovitej krajine. Prašné cesty často strieda asfaltový „had“, ktorý sa vinie krajinou, objavujú sa nové stavby, 
budované za podpory EÚ, ale aj bohatých Rumunov.
V chalúpkach, kde donedávna nebola elektrina, majú dnes deti počítače, bohužiaľ často bez kvalitných programov. V kraji expandujú mobilní operátori, ľuďom je uľahčená komunikácia, mení sa ale aj vzhľad ešte donedávna civilizáciou nepoznamenanej krajiny. Miestni obyvatelia túžia vlastniť automobily, televíziu. Hľadajú spôsoby, ako si obstarať finančné prostriedky. Predaj poľnohospodárskych produktov je čoraz ťažší, pretože je regulovaný prísnymi pravidlami Európskej únie. Získať prácu v rumunských mestách nie je jednoduché. Mnohé priemyselné podniky v deväťdesiatych rokoch skrachovali a ďalšie vyžadujú kvalifikovaných pracovníkov. Preto miestni využívajú každú príležitosť, ako si privyrobiť. Pracovných príležitostí tu nie je veľa, a preto sa niektorí ľudia vydávajú za prácou na Slovensko, do Čiech, ale aj do Nemecka a iných európskych krajín. Aj tu však vykonávajú vo väčšine prípadov podradné práce. Nie je výnimkou, že na týchto pracovitých ľudí nazerá „civilizovaný“ svet s dešpektom a pohŕdaním. Preto sa často sklamaní vracajú do svojich domovov. Je smutné, že niekedy zanevrú na svoje okolie a podľahnú závisti. Napriek tomu sa tu objavujú aj snahy podnikať, napríklad nalákať do týchto miest turistov, poskytovať ubytovanie, stravovanie a iné služby. 
Mohli sme sledovať, že sa miestni snažia byť v kontakte s príbuznými predovšetkým zo Slovenska, vzájomne sa navštevujú, pomáhajú si. Pri návštevách a pracovných pobytoch sledujú, spoznávajú, konfrontujú životné podmienky. Radi by žili v dostatku, svojim deťom by priali ľahší život. Sú očarení zábavnými reláciami, telenovelami a reklamou, čo tiež ovplyvňuje ich predstavy o živote a jeho hodnotách. Môžeme konštatovať, že tieto vplyvy sa prejavili aj v rámci výtvarnej tvorby, ovplyvnili niektoré námety.
Civilizácia prináša do Gemelčičky a ďalších miest v kopcovitej krajine aj negatívne javy. Náš obdiv k tomuto miestu, kam sa tak radi vraciame, bol napríklad zasiahnutý, keď sme videli vyrastať nové „zákutia“ plné odpadkov, nepojazdných vrakov a pneumatík. Preto bolo príjemným prekvapením tohto roku zaznamenať pri domčekoch pre nás bežný objekt - smetiak. Ale len ťažko sme mohli 
obdivne reagovať na premenu chalúpky, ktorú jej stará majiteľka vylepšila plastovými oknami, plávajúcou podlahou, umelohmotnými podhľadmi a ďalšími modernými prvkami a materiálmi, na ktoré bola patrične hrdá a dávala to pri prehliadke domu najavo.
Čas sa nedá zastaviť, nie je možné brániť sa pokroku, technickým vymoženostiam. Je však potrebné učiť miestne deti, že ich obklopuje bohatstvo, za ktorým aj my sem tak radi jazdíme. Sú to nielen miestni ľudia, ale aj krajina, ktorá má svoje čaro a čistotu, preto je potrebné ju chrániť, aby nám ju za niekoľko rokov nepripomínali iba fotografie alebo idylické detské maľby a kresby. Moderný svet priniesol miestnym ľuďom veľa dobrého.
A tak mnohé z detí, ktoré sme spoznali v roku 2003, študujú na stredných školách alebo sa pripravujú na novú profesiu. Môžu sa, ako ich predkovia, vydať na cestu za prácou, iným životom, lebo sa im otvárajú nové možnosti. Nemali by však zabúdať, odkiaľ vzišli, kde sú ich korene tak, ako to dokázali ich predkovia, ktorí našli svoj nový domov pred viac ako 200 rokmi v Gemelčičke.
