alt : header1.swf



Thu10172019

Posledná aktualizácia16:43:34

Doba Pilíšskeho opátstva a Pavlínskej rehole

pilkla01Záhada benediktínskeho kláštora - Úryvok z monografie Gregora Papučka Mlynky a okolieArchívy nám zatiaľ len veľmi málo prezradili o benediktínskom kláštore, ktorý kedysi stál pod Pilíšom. Vieme o ňom len toľko, že v roku 1184 bolo vidno už iba jeho zrúcaniny. Bolo by dobre vedieť: kto a kedy ho postavil?

Záhada benediktínskeho kláštora

„Túto najstaršiu dosiaľ existujúcu mníšsku rehoľu založil sv. Benedikt z Nursie (asi 480 - asi 550) v roku 529. Prvý benediktínsky kláštor bol postavený v Taliansku na vrchu Monte Cassino. Významné bolo vo Francúzsku clunyské opátstvo. U nás knieža Gejza r. 996 daroval benediktínskej rehole Pannonhalmu. Štefan I. a jeho následníci im darovali obrovské majetky.” (Új Magyar Lexikon, Budapest 1960. Zväzok 1., s. 285. Heslo: Benedek-rend.) Tak o tom hovorí Nový maďarský lexikón. Keď arpádovskí panovníci tak podporovali benediktínskych rehoľníkov, potom kto mohol zrúcať kláštor pod Pilíšom? Kto prinútil podpilíšskych benediktínov, aby svoj kláštor opustili?

Posledné roky Veľkej Moravy, na území ktorej tento kláštor stál, boli veľmi rušné. V roku 906 vo výprave proti Maďarom v bitke pri Dunaji padol kráľ Mojmír II. a jeho brat, knieža Svätopluk II. Ríša ostala bez centrálnej moci, nastal v nej zmätok. Pokúsme sa logicky uvažovať. Ako to tu vlastne mohlo pilkla02byť?

Maďarské bojové jazdecké družiny tu nezačali hneď stavať kostoly a kláštory, veď boli pohania. Po kresťanskej Európe sa vtedy údajne takto modlili: Od šípov Maďarov, ochraňuj nás, Pane! Knieža Gejza a ešte aj kráľ Štefan I. museli tvrdo, ohňom a mečom bojovať, aby svoj ľud zachránili od skazy a obrátili ho na kresťanskú vieru. Staré pohanské zvyky sa ťažko poddávali a taký benediktínsky kláštor mohol byť pre nich červeným súknom. Čo sa to teda asi mohlo stať s tým našim benediktínskym kláštorom? Pravda, viac by stála taká stará dobová listina z X. storočia so zmienkou o tomto kláštore, než naše prázdne úvahy. Možno raz na ňu dakto z našich Pilíšanov natrafí.

Pilíšske opátstvo a Pavlínska rehoľa

Omnoho viac toho vieme povedať o cisterciánskom kláštore, sídle Pilíšskeho opátstva, ktorý sa začal stavať v roku 1184 a stál tu - s výnimkou malej epizódy - nenarušený až kým ho turecké vojská v roku 1541 nepodpálili a definitívne nezničili. Ale nepredbiehajme udalosti.

Cisterciánska mníšska rehoľa svoje meno dostala od miesta svojho prvého kláštora. Ten bol založený vo Francúzsku, v meste Citeaux (po latinsky Cistercium) v roku 1098. Bola to vlastne rímskokatolícka rehoľa. Zo začiatku sa zaoberali predovšetkým obrábaním pôdy a záhradníctvom, ale od 16. storočia už iba výučbou a kázaním slova božieho.

Pilíšski rehoľníci pochádzajú z vetvy Clara-Valliskej (t. j. z Clara-Vallisu v roku 1131 vznikol kláštor Carus-Locus v Burgundii, z toho v roku 1136 vznikol kláštor v Acey, tiež v Burgundii, a nakoniec z toho posledného 27. mája 1184 bol založený kláštor Pilíš v Bezpremskej cirkevnej župe). Pod Pilíš sa dostali nasledovne: K uhorskému kráľovi Belovi III. (1173-1196) v roku 1183 z Francúzska prišlo posolstvo s prosbou, aby kráľ zabezpečil v Uhorsku pre cisterciánov také isté práva, ako pre ostatných rehoľníkov. Kráľ si ich vypočul, a v nasledujúci rok, 27. mája vyznačil pre ich budúci kláštor miesto tesne pod Pilíšom, hlavným štítom Pilíšskeho pohoria, na mieste tamojšieho benediktínskeho kláštora. Potom cisterciáni benediktínsky kláštor čiastočne pilkla03rozobrali a zamurovali do stien svojho nového kláštora.

Ak sme vyššie uvažovali o tom, kto ten benediktínsky kláštor mohol zrúcať, tak po tejto vete už ani presne nevieme, nakoľko bol ten kláštor zrúcaný, či vôbec bol zrúcaný, alebo len opustený. Dosť na tom, že na jeho mieste, čiastočne aj na jeho základoch a z jeho rozobratého muriva bol postavený nový cisterciánsky kláštorný kostol, a okolo neho postupne aj celý rad hospodárskych budov. Tak vzniklo cisterciánske Pilíšske opátstvo.

Asi o 65 rokov neskôr, okolo r. 1250 sa tu sformovala aj Pavlínska rehoľa svätého kríža. Na základe Eggererovej práce Fragmen Panis Corvi (Mon. Strig. I., č. 456., s. 363-364.) o založení Pavlínskej rehole vieme, že ostrihomský kanonik Eusebius s niekoľkými svojimi druhmi sa utiahne do trojitej jaskyni Pilíša, blízko dnešného Pilíšskeho Santova: „...ubi ca 1250 Ecclesiolam modicam s. Crucis in Pilisio dictum erexit, cui tardius adiecit monasterium funditus, sub in Turcis derolatum”.

Teda pavlínski pustovníci si založili svoju rehoľu hneď po plienení Tatárov. S týmto tvrdením súhlasí aj najnovšia odborná literatúra, opierajúca sa o tzv. Pavlínsky kódex, napísaný okolo r. 1520. Po tatárskom plienení krajina sa pomaly začínala spamätať z pohromy. Kráľ Belo IV. údajne rád chodil do okolia pilíšskeho cisterciánskeho kláštora na poľovačky. V roku 1270 sa tu stretol s pavlínmi, ktorí už vyše 20 rokov žili v jaskyniach a živili sa korienkami a lesnými plodmi. Zľutoval sa nad nimi a daroval im svoj poľovnícky dom, ktorý stál neďaleko cisterciánskeho kláštora, aby sa doňho nasťahovali. To bol prvý „kláštor” pavlínov, stredisko Pavlínskej rehole, ktorá sa nazvala neskôr rehoľou svätého kríža.

S menom Rehole pilíšskeho svätého kríža (Pilis Szent Kereszt) sa prvýkrát stretneme v roku 1291 v prepise listiny biskupa Pavla z r. 1263 o povolení účinkovania pustovníkov na území biskupstva. Listiny z r. 1309 a 1341 ich tiež nazývajú „pustovníkmi svätého kríža” (Győrffy Gy.: Adatok a pilismegyei pilkla04monostorok középkori történetéhez - MÉ 1956/238.)

Ťažko súdiť, kde ten poľovnícky dom asi mohol byť. Miera „neďaleko” je aspoň taká presná, ako tá druhá, v tej dobe často používaná: „čo by kameňom trikrát dohodil”. Mohlo by to byť aj na mieste dnešného mlynského kostola, hoci to je skôr vedľa ako neďaleko. Pavlíni totiž, po vyhnaní Turkov si vyhľadali svoje bývalé kláštory zničené počas tureckej nadvlády, a na ich mieste si stavali kaplnky, neskôr kostoly.

Poznáme listinu z r. 1725, v ktorej sa píše: „Reverendi Patres ordinis S. Pauli primi Eremitae Pesthini In Pilisiensibus Sylvis habent rudera Monastery Sanctae Crucis,” (ÁL. 2. Acta Pol. Mirc. Ant. 1725 No 15.) ktorá odzrkadľuje už tento stav. Pavlíni si v roku 1757 na mieste údajne svojho bývalého kláštora (!) skutočne dali postaviť kaplnku. O osem rokov neskôr, r. 1765 prior peštianskeho konventu pavlínskej rehole na miesto tejto kaplnky dal postaviť kostol, ktorý v roku 1766 bol dostavaný a stojí tu podnes. Nevyzerá to však na miesto bývalého kláštora, skôr by to mohlo byť miesto niekdajšej dediny Pilíš. Mohol tam stáť kedysi kláštor pavlínov? Sotva.

Podozrenie len posilňuje skutočnosť, že po tureckom období, hneď v prvých rokoch 18. storočia sa tu stala vec, ktorá nebola celkom v kostolnom poriadku. Peštianski pavlíni si totiž prisvojili kláštor cisterciánov s celým jeho okolím. A to spôsobom viac než divným, i keď toho času najvyšším súdom podporeným.

A je tu ešte jedna zaujímavosť. Pôvodný kláštor pavlínov totiž mohol stáť aj na kopci medzi druhým a tretím majerom vedľa pomázskej cesty. V pamäti Pilíšanov, resp. Mlynčanov, sa meno tohto miesta zachovalo ako pútskí kostel”. Teraz je tam hôrka, ale naši pradedovia kedysi v 18. storočí tam mohli vidieť ešte múry toho kostola. Nebol to náhodou ten pavlínsky kláštor?

Keď po 2. svetovej vojne, kedysi v 50-tych rokoch, pri tomto mieste kopali základy pre hydinárske krmníky, natrafili na murované základy a rôzne stopy niekdajšieho obývaného miesta. Navyše toto miesto v Archíve Peštianskej župy má aj pomerne bohatú literatúru. (Sashegyi Sándor: Újabb adatok a pilisi Szent Keresztről elnevezett Pálos kolostor helymeghatározására. PML. Lelt. sz.: 3717 a 3912, ako aj A pilisszentkereszti Pálos kolostor-pusztatemplom.) O tom kostole vedeli Pilíšania a vedel o ňom aj Sándor Sashegyi. Je to možné, že by o ňom len práve pavlíni neboli vedeli? Prečo si tam nepostavili kaplnku? Hľa, opäť jedna záhada, ktorú by mohol niekto v budúcnosti rozuzliť. To sme sa však dostali až k udalostiam, ktoré už budú patriť pilkla05k počiatkom histórie znovuzaloženia Pilíša, dnešných Mlynkov. Vráťme sa preto k stručnému predstaveniu ďalšieho osudu cisterciánov.

Kláštor a jeho obyvatelia čoskoro po založení Pilíšskeho opátstva sa stali tak významnými, že napr. pilíšskeho opáta rímsky pápež občas vyznačil za sudcu alebo vyšetrovateľa v rôznych cirkevných sporoch takých vysoko postavených cirkevných hodnostárov, ako bol vacovský biskup, päťkostolský biskup atď. Pilíšsky opát neraz zastupoval Uhorsko ako poslanec uhorského kráľa. Tak napr. aj 23. februára 1226 „Svätomartinský opát a nemocničný prior Ján pred pilíšskym opátom a belehradským prepoštom ako pred pápežom vyslanými sudcami, sa dohodnú...”, (A pannonhalmi Szent Benedek-rend története, Pannonhalmi főapátság I., s. 372., čl. 82.) alebo 11. júla 1226 „Pápež Honorátius III. poverí vacovského biskupa, pilíšskeho opáta a peštianskeho hlavného dekana,... aby vyšetrili... a aby predvolali stránky na Vianoce pred apoštolskú stolicu.” (A pannonhalmi Szent Benedek-rend története, Pannonhalmi főapátság I., s. 673., čl. 84.)

Opátstvo malo majetky na 41 miestach. Z jeho členov založili r. 1190 Pastúchovské, r. 1232 Bélhámorkútske a r. 1263 Abrahámske opátstvo. Pilíšske opátstvo údajne bolo vzácnym a obľúbeným miestom arpádovských kráľov. V roku 1213 bán Bánk tu, pod Pilíšom, pri poľovačke zavraždil manželku kráľa Ondreja II. Kráľovná Gertrúda bola pochovaná v chráme tohto opátstva. Jej hrob počas vykopávok v roku 1977 aj našli. (Pest Megyei Hírlap z 1. januára 1978: Megtalálták Gertrúdis sírját /Našli hrob Gertrúdy/. Dr. László Gerevich o vykopávkach v Pilisszentkereszte.)

Pre uhorské národy tak tragické tatárske plienenie zanechalo svoje hrozné stopy po celej krajine. Strašnú cestu Tatárov značili všade očadené ruiny a mŕtvoly. Keď v lete r. 1242 sa rozleteli chýry o smrti veľkého chána Ogodeja, Tatári sa otočili späť a opustiac krajinu rútili sa na východ. Vo veľkej časti krajiny ani v jeseň 1241, ani na jar 1242 neorali, nesiali. Strašná bieda a núdza pustošila tých, ktorých tatárske vojská nevyvraždili, alebo do zajatia neodvliekli. Ľud, ktorý sa skrýval v horách, alebo v trstinách, vyšiel zo svojho úkrytu a živil sa koreňmi a rôznymi bobuľami. Kráľ Belo IV., ktorý sa zachránil len akýmsi zázrakom, musel znovu zakladať krajinu. Tatárske vojská neobišli ani Pilíšske opátstvo. V roku 1241 cisterciánsky kláštor podpálili. Zhorela však len strecha, časť kníh, listín a nábytku. Pilíšski cisterciáni sa čoskoro vrátili, kláštor si opravili a pomocou kráľa Belu IV. tak hospodársky ako i pilkla06právne boli postavení na svoje bývalé miesto. Žili tu ešte dlhé stáročia, hospodárili na svojej pôde okolo kláštora.

Medzitým sa s nimi všeličo postávalo. Mali také obdobie, keď sa morálne i hospodársky natoľko zvrhli, že iba zásahom kráľa boli v stave postaviť sa na nohy. Ale boli aj časy, keď boli silní, bohatí, dokonca mali aj právo meča, a široko ďaleko mali veľkú autoritu.

Rok 1541 priniesol na kláštor a jeho obyvateľov ešte väčšie nešťastie ako Tatári. Po bitke pri Mohácsi, kde bolo uhorské vojsko Turkami porazené, Turci postupne napredovali dovnútra krajiny. 7. septembra 1541 sa dostali až do Budína a ešte v ten deň podpálili aj kláštor pilíšskych cisterciánov.

Rehoľníci statočne vyčkali až poslednú chvíľu, a len tesne pred príchodom Turkov, keď už inej možnosti nemali, utiekli z kláštora, nesúc so sebou iba niektoré najcennejšie veci, netušiac, že sa sem už nikdy nevrátia. Jeden z nich, Georgius, na vlastné oči videl, ako Turci vyvliekli na dvor kláštora jedného z jeho druhov a tam ho upálili.

Rehoľníci pilíšskeho opátstva sa utiahli údajne najmä v Rakúsku. (Zdá sa však, že tomu protirečí skutočnosť, že po odchode Turkov stredisko majú nie v Rakúsku, ale na Morave, v Brne). V r. 1541 celá Pilíšska župa sa poddala Turkom, a tak o zhorený kláštor sa nemal kto starať. Ba čo viac, po páde Ostrihomu Turci dali rozoberať múry vyhoreného kláštora a odvážať kamene do Ostrihoma na posilnenie múrov ostrihomského hradu. Prešli potom celé dve storočia a po pilíšskom cisterciánskom kláštore ostalo iba rumovisko zarastené burinou a krami. Za tak dlhý čas prešiel takmer do úplného zabudnutia.

Osudy pilíšskeho opátstva podrobne a veľmi dôkladne opísal učiteľ cisterciánskeho gymnázia v Päťkostolí Remig Békefi. Jeho obsiahle dielo pod názvom A pilisi apátság története 1184-1541 (Dejiny pilíšskeho opátstva 1184-1541) vyšlo r. 1891 v Budapešti. Dielo je viazané do jedného, neskôr do dvoch pilkla07zväzkov. Nájdeme ho takmer vo všetkých archívnych a verejných knižniciach.

Treba ešte povedať, že existencia na jednom mieste dvoch odlišných mníšskych rehôľ a prezentovanie iba jedného konkrétneho kláštorného rumoviska, nedostatok a často aj nepresnosť, ba zdá sa, že občas aj úmyselné skresľovanie niekdajšej skutočnej situácie a novodobých písomných prác, ako aj zvláštne spôsoby pavlínov v potureckých rokoch, zapríčinili pomerne veľký chaos okolo týchto dvoch rehôľ a ich kláštorov. Tento chaos pociťoval nejeden historik, ktorý skúmal históriu našej dediny, resp. týchto dvoch rehôľ, medzi nimi aj historik umenia Dezső Dercsényi, ktorý redigoval dielo Magyarország műemléki topográfiája (Miestopis umeleckých diel Maďarska). Jeho V. zväzok má názov Pest megye műemlékei (Umelecké diela Peštianskej župy), v ktorom pod heslom Pilisszentkereszt története (História Mlynkov) píše nasledovne: „Na mimoriadne rozsiahle rumovisko, nachádzajúce sa v tzv. Kláštornej záhrade na čistine ležiacej od obce na západ, ale v jej bezprostrednom susedstve, sa môže vzťahovať tento novodobý záznam: „Reverendi Patres ordinis S. Pauli primi Eremitae Pesthini In Pilisiensibus Sylvis habent rudera Monastery Sanctae Crucis.”, (Békefi Remig: A pilisi apátság története II., s. 150.) i keď aj to je možné, že ruiny pavlínskeho kláštora sa podnes kdesi skrývajú, alebo že ten rudera Monastery spomínaný v tej listine ešte v roku 1725 stál, z čoho by vyplývalo, že jeho miesto môže byť totožné s farským kostolom postaveným v 18. storočí, ktorý je tiež pavlínskeho pôvodu. Pavlínske kláštory zničené v tureckej dobe pavlínski mnísi po oslobodení si vyhľadajú a začiatkom 18. storočia na tento majetok si znovu získajú darovaciu listinu postavia tam nové kostoly. Vyššie uvedený listinný údaj odzrkadľuje už tento stav. Avšak je ťažko pochopiteľné, - aj keď dedina vtedy už patrí peštianskym pavlínom - že vedľa nej zakreslené a podnes tam jestvujúce rumovisko istá chotárna mapa z roku 1766 s označením Joh. Jäger ing-geom.nazýva rudera Monasterii Cisterciensis”. (Mapa ing-geom. Johana Jägera z r. 1766. OL. Kamarai térképek /116.sz./ S-11, 51/a.) V roku zhotovenia tejto mapy totiž peštianski pavlíni - na mieste svojej kaplnky postavenej v roku 1757 - stavajú farský kostol, ktorý tam stojí podnes. Stavajú ho zemepáni súdnou cestou späť získaného majetku, oni sú aj znovuzakladateľmi obce (hľa, opäť jedno tvrdenie, že naša dedina po tureckej dobe bola nie založená, ale znovuzaložená! - pozn. G.P.) a duchovnými pastiermi jej obyvateľov. Jäger, renomovaný geometrus (zememerač) by sotva bol písal na rumovisko dnešnej kláštornej pilkla08záhrady označenie monasterii Cisterciensis, keby to boli pokladali za totožné s pradávnym kláštorom pavlínskych zemepánov.

Ale nepredbiehajme udalosti. Po odchode Turkov z Uhorska, cisterciáni, ktorí v tom čase svoje stredisko mali už v Brne (hľa, vraj toho času utiekli do Rakúska a stredisko majú v Brne!) v čele s opátom Floriánom Nezorinom pomýšľali na znovupostavenie svojho bývalého kláštora. 13. novembra 1712 vyslali na miesto zrúcanín Bernarda Widenmana, predstaviteľa pilíšskeho opáta, aby si obhliadol stav kláštora a jeho okolia. A tu sa začal spor medzi pavlínmi a cisterciánmi.

20. novembra 1712 prior peštianskych pavlínov, Imre Bakay, protestuje u vacovskej kapituly. Cisterciáni boli prekvapení, že si pavlíni kladú nároky na ich majetok. Medzi r. 1744 až 1748 spor prebieha už pred kráľovskou tabulou, zdĺhavo a častými pojednávaniami. V roku 1746, 22. a 23. mája v Pilíšskom Santove (dedina na 3 km od Mlynkov, resp. od rumoviska cisterciánskeho kláštora) prebiehal výsluch svedkov. (Békefi Remig: A pilisi apátság története II., s. 150.) Medzi svedkami boli pomázski a čobánski Srbi, a tiež aj santovskí Slováci. Výsluchu boli podrobení aj Martin Remeš, Martin Voderaczky (správne: Voderadský) a Jakab Terkal (správne: Jakub Trkal).

Súdny proces sa skončil - čuduj sa svete - výhrou peštianskych pavlínov! K ich menu sa viaže znovuzaloženie niekdajšieho Pilíša, dnešných Mlynkov. Dedina, aj jej celý chotár bude ich majetkom, t. j. zemepánom dediny a jej chotára bude peštianska pavlínska rehoľa. To sú však už začiatky nasledujúcej kapitoly, začiatky nových dejín Pilíša, dnešných Mlynkov. A tie vyššie uvedené mená budú z tohto hľadiska veľmi zaujímavé.

X          X          X

Dnes už vykopávky jednoznačne určili, že rumovisko ležiace od Mlynkov na západ v ich bezprostrednom susedstve, ktoré Pilíšania poznajú ako Klášter”, je totožné s pozostatkami niekdajšieho cisterciánskeho kláštora. V obrovskej záhrade blízko dediny nájdeme neobyčajne rozsiahle pozostatky dvojloďového chrámu, základy pekne vykresaných kamenných stĺpov, vydláždenú podlahu, obrysy oltára, a okolo chrámu základy hospodárskych budov. Vzorkované dlažobné tehly, aké sa tu našli, sú doteraz známe výlučne z cirkevných, a síce niekdajších premontrejských alebo cisterciánskych stavieb. Tieto tehly sú predkami v 13. a 14. storočí vyrábaných dlažobných tehál (celkom sú im podobné), ktoré poznáme jedine z francúzskych kláštorov cisterciánskych rehôľ. A na dôvažok - ako sme o tom už hovorili, - poznáme aj mapu z roku 1766 od známeho inžiniera-geometrika J. H. Jägera, ba môžeme tu spomenúť aj ďalšiu mapu z rokov 1762-1765 od S. Zellera, obidve znázorňujú aj vedľa dediny ležiace zrúcaniny kláštora, a hoci dedina už patrí pavlínom, zrúcaniny sú označené poznámkou: Rudera monasterii Cisterciensis”. (OL. Kamarai térképek /116.sz./, S-11, 52. Pilisszántó /Pilisvörösvár, P. pilkla09Szentkereszt, Csobánka/. Cop. Zeller S. Farebná latinská mapa.)

Historici sa už dávnejšie zaoberali pôvodom tohto rumoviska. Prvý bol už spomínaný dr. Remig Békefi, ktorý po vydaní svojho veľkého diela o histórii pilíšskeho opátstva, hneď v nasledujúcom roku pristúpil aj k praktickému preskúmaniu objektu svojej teórie. Pod jeho vedením v roku 1892 sa tu začali prvé vykopávky. V roku 1913 sa v týchto prácach pokračovalo, teraz už pod vedením Pétera Gereceho. Na základe týmito dvomi bádateľmi dosiahnutých výsledkov riaditeľ Archeologického ústavu Maďarskej akadémia vied dr. László Gerevich a jeho spolupracovníci v 1970-tych rokoch vylúštili tajomstvo tohto rumoviska. Podľa dr. L. Gerevicha opátstvo vo svojom rozkvete vyzeralo nasledovne:

„Rozprestieralo sa na prekrásnom mieste v horami obkľúčenom údolí na 7 jutrovom obrovskom území medzi Chotárnou skalou a Pilíšom. Malo kostol dlhý 60 m., jedálnu sieň dlhú 35 m. Obklopovala ho stĺpová chodba a vedľa ciel, v ktorých mnísi bývali, bol postavený celý rad dielní. Podľa zápisov: okrem mníchov často sem chodili aj rôzni francúzski majstri, predovšetkým stavitelia. Tento kláštor, ktorý bol aj významným kultúrnym a hospodárskym strediskom, francúzski mnísi dali postaviť v tom ranogotickom štýle, ktorý sa práve z Francúzska rozšíril po Európe. Majstri dielní tohto kláštora pracovali aj na ostrihomskom kráľovskom paláci, a tiež aj na prestavbe katedrály. Cisterciti sa vyhýbali prepĺňaniu priestorov, ich stavby charakterizovala presnosť. Štýl, ktorý vytvorili, bol zo všetkých ohľadov pokrokovejší, modernejší. Počas vykopávok vysvitlo tiež, že na mieste opátstva predtým už stála podobná budova, bol to benediktínsky kostol s kláštorom, ktorý Francúzi čiastočne rozobrali a zabudovali do nového kláštora. Natrafili sme na mnohé nepoškodené pletencové palmetové primitívne klasicistické pozostatky stien a pilkla10kameňov.”

O spôsobe života tunajších ľudí všeličo prezrádzajú tie desiatky predmetov dennej potreby, ktoré počas vykopávok po stáročiach opäť uzreli svetlo sveta. V tejto súvislosti dr. L. Gerevich medzi inými povedal:

„V budovách opátstva vodu zabezpečoval vodovodný systém, zhotovený z kameňa a vypálených črepových rúr. Aj kanalizačná sieť bola zhotovená z kameňa. V jednom takomto kanáli sme našli zlomenú pečať jedného z opátov zo 14. storočia. Kto sa toho času v eráre predstavil touto pečaťou, platili mu tam cengavým zlatom. Preto, keď opát zomrel, pečať mu zlomili, aby ju nikto nemohol zneužiť. Do inventáru sme zaradili veľké množstvo kameňov. Zložili sme z nich aj jeden sarkofág. Na základe jeho ozdobných prvkov sme usúdili, že v tomto sarkofágu mohli pochovať iba kráľa. Bravúrnym pátraním a trochou šťastia sme natrafili na darovaciu listinu kráľa Belu IV., v ktorej stojí, že cisterciánskemu kláštoru daruje pozemky, lebo mu matku dôstojne pochovali. Z toho vyplýva, že v chotári Mlynkov v zrúcaninách kláštora leží hrob Gertrúdy, manželky Ondreja II., ktorú podľa histórie zabili pri pilíšskej polovačke.” (Pest Megyei Hírlap z 1. januára 1978: Megtalálták Gertrúdis sírját /Našli hrob Gertrúdy/. Dr. László Gerevich o vykopávkach v Pilisszentkereszte.)

Samozrejme, našim cieľom ani zďaleka nemohlo byť, aby sme dali úplný prehľad dejín týchto dvoch rehôľ. Mohli sme tu podať z ich histórie len krátku ukážku, vzbudiť voči ním pozornosť a naznačiť literatúru, z ktorej sa záujemci môžu o nich ďaleko viacej dozvedieť. Niektoré diela sme už spomenuli, iné ešte nie, preto bude účelné, ak si ich tu na jednom mieste zhrnieme.

Úryvok z monografie
Gregora Papučka Mlynky a okolie
Vyd.: Samospráva obce Mlynky
a Spoločnosť Fuhl BT (r. 2000)
www.oslovma.hu/XXX/MlynkHis.rtf
www.oslovma.hu/XXX/PsztkTor.rtf

pilkla11

O cisterciánoch písali:

1. Dr. Békefi Remig: A pilisi apátság története 1184-1541, Pécsett, 1891.
(História pilíšskeho opátstva 1184-1541, v Päťkostolí, 1891).
2. Dr. Leopold Janauschek: Der Cist. Orden, Brünn, 1884.

O pavlínoch písali:

1. Eggerer András: Pálosok évkönyve I. (Ročenka pavlínov I.), Viedeň, 1683
(V knižnici ostrihomskej cirkevnej župy).
2. Benger Miklós: Pálosok évkönyve II. (Ročenka pavlínov II.), Kalocsa, 1743.
3. Gyöngyösi Gergely: Kronika... (rukopis). Univerzitná knižnica, Budapešť.
4. Sashegyi Sándor:
a) A pilisszentkereszti Pálos kolostor puszta-temploma
(Pustinný kostol pilisszentkeresztského pavlínskeho kláštora),
b) Újabb adatok a pilisi Szent Keresztről elnevezett Pálos kolostor helymeghatározására
(Novšie údaje k určeniu miesta pavlínskeho kláštora nazvaného po pilíšskom Svätom Kríži). PML. Lelt. sz.: 3117 a 3912.


1213. szeptember 28. - Meráni Gertrudis királyné meggyilkolása
„A királynét megölni nem kell félnetek jó lesz ha mindenki egyetért én nem ellenzem.”
(János esztergomi érsek híres kétértelmű mondata Gertrudis megölése kapcsán)

http://www.rubicon.hu/magyar/oldalak/1213_szeptember_28_merani_gertrudis_kiralyne_meggyilkolasa/

Gertrúd magyar királyné
http://hu.wikipedia.org/wiki/Gertr%C3%BAd_magyar_kir%C3%A1lyn%C3%A9


Pilisszentkereszten emléktáblát avattak Gertrudis királyné tiszteletére

Halálának 800. évfordulója alkalmából emléktáblát avattak Gertrudis magyar királyné tiszteletére Pilisszentkereszten. A II. András király feleségének, Szent Erzsébet és IV. Béla király édesanyjának emlékére állított alkotást Mádl Dalma, Mádl Ferenc egykori köztársasági elnök özvegye és Lendvai József polgármester (SZPKE) leplezte le 2013. szeptember 28-án. Horváth Sándor, a Szentkereszti Polgári Kör Egyesület (SZPKE) elnöke avatóbeszédében elmondta: éppen 800 éve vált merénylet áldozatává a pilisi erdőségben az ötgyermekes, 29 éves királyné. Alakját felidézve úgy fogalmazott, hogy hazai megítélését nagymértékben befolyásolta Katona József Bánk bán című drámája, amelynek irodalmi értéke megkérdőjelezhetetlen, az irodalmi főhőst és a történelmi alakot azonban ketté kell választani; személyéről és szerepéről a tudományos kutatás feladata kideríteni az igazságot. Horváth Sándor kifejtette: Gertrudis bizonyára erős, karizmatikus személyiség volt, leánya, a későbbi Szent Erzsébet tőle kapta az első karitatív impulzusokat. Csallóközi Zoltán, a Miniszterelnök-helyettesi Kabinet kabinetfőnöke köszöntőjében arra hívta fel a figyelmet, hogy a magyar történelem két markánsan elhatárolható részre oszlik, s a Mátyás királyt követő időszakot a szabadság elvesztése határozta meg. „E küzdelem szolgálatába szegődött a magyar irodalom, erőt öntve a nemzetbe. Katona ezért választhatta történetének főszereplőjévé Gertrudist, akinek megítélése ezzel megpecsételődött” - mondta. Lendvai József polgármester beszédében emlékeztetett rá, hogy a település mindig is törekedett arra, hogy a nagy történelmi emlékek közül minél többet megragadjon. Anna Elisabeth Neppel, Gertrudis királyné szülőhelye, Andechs polgármestere az ünnepi alkalomból küldött üzenetében azt írta, a királyné „okos, körültekintő háziasszony volt, aki az ország és a korona javait jól kezelte, a mezőgazdaságot fejlesztette, a kereskedelmet ösztönözte, és gyermekeit bölcsen nevelte”. A katolikus templom falán elhelyezett emléktáblát Rieger Tibor szobrászművész alkotta. Az ünnepséghez kapcsolódóan Szent Erzsébet emlékhelyek címmel nyílt kiállítás. A királyné földi maradványa a közeli ciszterci monostorban nyugodott sírjának feltárásáig. (mti)