Pretrvávajúce styky s pôvodným domovom
Pôtorčania na svojich v Banáte nezabúdajú ani po dvesto rokoch ● Kovačické deti prázdninovali v rodine farárky a v rodine starostu ● Organizátor prvých slovenských osadníkov v Banáte ● Od začiatku osemdesiatych rokov sa roztrhlo vrece návštev Kovačičanov a Padinčanov v Pôtri a okolí●Hľadanie koreňov a priateľské styky
Srbská časť Banátu zaberá severovýchodný cíp krajiny. Tento historicky kraj vo Vojvodine, rozprestierajúci sa medzi Dunajom a Tisou, bol v minulosti neobrábaným močaristým krajom. Vyhnaním Osmanov z Temešváru a neskoršie z Pančeva sa spod ich jarma oslobodil celý Banát, vrátane časti v Rumunsku. Za obdobie osmanskej nadvlády sa táto pohraničná 
marka uhorského kráľovstva takmer vyľudnila, preto cisárske úrady mali veľký záujem o jej zaľudnenie. Dôvodom bola nielen neobrábaná pôda, ale aj to, že toto územie bolo súčasťou Vojenskej hranice, teda osobitne spravované územie. Koncom 18. storočia tu bolo už pestré národnostné zloženie. Najneskôr sa sem dostali Slováci-evanjelici, ktorým sa slobodne Banát otvoril ako posledným, a to až po nástupe panovníka Jozefa II. na trón a vydaní jeho Tolerančného patentu v roku 1781. Zo začiatku Slováci prichádzali do spustnutých neobývaných osád a majerov neorganizovane a aj z iných, už skôr osídlených dolnozemských osád. Prvou slovenskou osadou sa tu stal Banátsky Komlóš, inak nazývaný Nový Komlóš, ležiaci severovýchodne od Kikindy, teraz už na území Rumunska ako Comlosul Mare. Prví Slováci sem prišli neorganizovane roku 1782 z Novohradu, Hontu, Peštianskej a Békešskej stolice. Už v nasledujúcom 
roku si sem slovenskí osadníci povolali prvého farára Mateja Barániho, rodáka z Veľkej Paludzi (Liptov), ktorý vtedy už 16 rokov pôsobil v Pôtri a práve on sa stal vôbec prvým evanjelickým farárom na území Banátu. Počas jeho účinkovania v Pôtri a pod jeho vedením sa v kostole uskutočnila najrozsiahlejšia úprava a modernizácia interiéru kostola a zakúpilo sa do neho vnútorné zariadenie. Jeho 
meno je v interiéri dodnes zachované na viacerých pamätných historických nápisoch, čím takto pripomína jeho veľké zásluhy, že evanjelický kostol v Pôtri je aj jeho pričinením významnou sakrálnou kultúrnou pamiatkou regiónu.
Organizátor prvých slovenských osadníkov v Banáte
Predpokladá sa, že Mateja Barániho poznali niektorí prví sa usádzajúci novohradsko-békešskí slovenskí evanjelici v Banáte, ktorí požiadali superintendenta Banského dištriktu Jána Čerňanského, aby medzi nich poslal práve tohto farára. Zachoval sa dokument, keď dňa 16. augusta 1783 v Pôtri pred svojim odchodom do Banátu za prítomnosti seniora Martina Gerengaja, farára v Lešti a svedka Martina Hamaliara st. (od roku 1803 farár a biskup Banského dištriktu v 
Sarvaši, kde aj roku 1812 zomrel), farára vo Veľkom Krtíši odovzdával M. Baráni farský úrad v Pôtri svojmu nástupcovi Jurajovi Goldpergerovi. Žiadosť novousadlíkov sa stala skutočnosťou. Novokomlóšania si v auguste roku 1783 prišli osobne do Pôtra presťahovať ľahkými povozmi Barániho s rodinou na Dolnú zem. Ten po strastiplnej deväťdňovej ceste, čoskoro po svojom príchode založil v Novom Komlóši (teraz Comlosul Mare) prvú slovenskú evanjelickú cirkev v Banáte a hneď aj inicioval stavbu kostola. Z tohto dôvodu prišiel do konfliktu s predstaviteľmi kráľovskej komory a miestnym zemepánom, ktorý bol na strane rumunského pravoslávneho obyvateľstva. Po vyhrážkach sa Matej Baráni 
sťahuje na pozvanie grófa Gabriela Buttlera na jeho panstvo na neďaleký Bardán, ktorý predtým pre nevhodné podmienky opustilo srbské obyvateľstvo. Gróf požiadal farára Barániho, aby mu pomohol osídliť novozískané panstvo. Matej Baráni prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf vopred zmluvne garantoval svojim budúcom osadníkom - slovenským poddaným určité výhody a výsady ako záväzné podmienky na osadenie. Potom sa základe 14-bodového kontraktu - uzavretého 30. 
9. 1784 medzi grófom Gabrielom Buttlerom a farárom Matejom Baránim - začal sa organizovaný príchod Slovákov najskôr do Bardánu a potom podľa jeho návodu aj do celého Banátu. Farár Matej Baráni počas svojho dlhého účinkovania v Pôtri dobre poznal pomery v celom novohradskom senioráte, v ktorom bol aj funkcionárom, preto sa pri osadzovaní nového územia obrátil predovšetkým na evanjelikov z Novohradu. Aj z toho dôvodu najväčší počet Slovákov do Banátu prišiel z Novohradskej stolice. Z Pôtra a Žihľavy do Bardánu a Kovačice prišli rodiny Ondreja Dudoka, Ondreja Hudeca, Lukáša Kukučku, Pavla Šimáka, Jána Repu, Ondreja 
Ľavku, Pavla Ďuricu, Juraja a Ondreja Mateja, Jána a Michala Vaľu, Ondreja, Mateja a Pavla Urbana. Ondrej Demiterčok prišiel s rodinou Lukáša Kukučku ako slobodný (20-ročný). Podľa záznamov z kovačickej (bardánskej) matriky pôvod z Pôtra mala aj rodina Hriešik, Vaškor, Varga, Števčok a zo Žihľavy Galo a Ištók. Pôvodne osadení Slováci v Bardáni a Ečke pre nesplnenie zmluvných podmienok zemepánmi tieto osady opustili. Tretina z nich sa rozišla do iných častí Dolnej zeme a do 
pôvodných sídel. Druhá tretina týchto nespokojencov založila neďaleký Slovenský Aradáč a nakoniec ostatná tretina z nich natrvalo roku 1802 zakotvila na pustatine Kovačica. V roku 1806 v susedstve Kovačice založili Slováci Padinu, v ktorej aj tu rozhodujúci pôvod tvoria prisťahovalci z Novohradu a Gemera. Pôtorský pôvod poznáme už pri prvých zakladateľoch Kovačice (s predvojom v Bardáni a Ečke), kde medzi prvými boli Dudkovci, Hriešikovci, Kukučkovci, Repovci, Hudecovci (Ondrej odišiel do Petrovca), Valtíniovci, zo Žihľavy Urbanovci, Galovci, Ľavkovci, Repovci. Významnú úlohu v prvých rokoch usádzania Slovákov v Kovačici a v 
Padine a budovaní obidvoch dedín a cirkví zohral ďalší Novohradčan, veľkokrtíšsky rodák, tam pôsobiaci farár Martin Hamaliar ml., ktorý sa stal po kaplánovaní pri otcovi v Sarvaši v Padine prvým farárom, a následne v Kovačici roku 1814 v poradí druhým farárom.
Pretrvávajúce styky s pôvodným domovom
O odchode slovenských poddaných na Dolnú zem neraz rozhodol aj odkaz cez cirkev, obchodníkov, drotárov či list ich príbuzných a známych, ktorí sa už predtým vysťahovali a podarilo sa im tam osadiť za priaznivejších podmienok. Zo zažltnutých dokumentov poznáme aj vzájomnú krajanskú pomoc. Napríklad v roku 1798 pôtorský cirkevný inšpektor Martin Hriech a kostolník Ján Demeter okrem iných záznamov zapísali: „Dal sem zase na kostol Ečskánsky 5 zlatých“, čiže na kostol, ktorý si začali stavať prví novohradskí prisťahovalci v Banáte, 1823 „na cirkev Banátsku Sent Miklóšsku a Sentešskú po 1 zl“, 1824... Na druhej strane v súvislosti s 
odchodom na Dolnú zem nachádzajú sa v pôtorskom cirkevnom pokladničnom denníku aj dary odchádzajúcich cirkevníkov. Napríklad roku 1764, keď odovzdával Fabian Hriech kostolníctvo Lukášovi Kukučkovi, je záznam „Jedna z Dolnej zemi dala 1 grajc“, to isté aj v roku 1769. Roku 1784 - 14. mája - „tí, ktorí sa na Dolnú zem odsťahovali oferovali 1 zl. 90 grajc.“. Roku 1813 inšpektor Ondriš Kukučka poznamenal „podarúnok pri odchode na Dolnú zem 10 zlatých“. Medzi Slovákmi z Novohradu a Banátu 
sa tradujú z polovice 19. storočia živé rodinné a obchodné styky, podľa ústnych podaní i knižných prameňov najmä v oblasti pastvy a obchodu s ovcami. Na začiatku minulého storočia pre rozvoj ovčiarstva v Novohrade malo mimoriadny význam nakupovanie ovčích stád mimo slovenského územia, najmä v Banáte. Spomienky starých Pôtorčanov, s ktorými som sa v päťdesiatych rokoch rozprával boli ešte živé. Ovčie stáda v Banáte odchádzali nakupovať ešte pred prvou svetovou vojnou. Putovali pešo po známej trase a zástavky mali najmä v strediskách, kde žili Slováci. Ich cesta viedla z Pôtra cez Sečany (Szécsény), Chotvan (Hatvan), Jászberény, Szolnok, Sarvaš 
a stadiaľ cez Makov (Makó) do Banátu, do okolia Kikindy, Veľkého Bečkereku (Zreňanin), ale i Aradáča a Kovačice.
Po rozpade monarchie a vzniku nových štátov, prvé osobné ojedinelé rodinné styky začali po skončení druhej svetovej vojny. Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia prišli na návštevu pôtorských Vargovcov - Hrieškovcov manželia právnik Ján Hriešik a učiteľka Mária Hriešiková z Kovačice. Od začiatku osemdesiatych rokov sa roztrhlo vrece návštev Kovačičanov a Padinčanov v Pôtri a okolí. Do Pôtra prichádzali rodiny Šimákovcov, Ďurišovcov, 
Karkušovcov, Tomanovcov, Balážovcov, Babkovcov, Slivkovcov, ktoré boli v obci i oficiálne prijaté bývalou predsedníčkou MNV Emíliou Vredíkovou, po nej starostkou Vlastou Liptákovou. Najpočetnejšia návšteva skupín Slovákov z Banátu, Báčky a Sriemu je v Pôtri zaznamenaná v roku 1997, kedy obec oslavovala jubilejné sedemsté výročie svojho založenia, keď už starostkou obce bola Vlasta Liptáková. V ďalších rokoch pokračovali návštevy jednotlivcov, insitných maliarov, náhodných skupín, ale hlavne vystúpenia kovačických tanečno-speváckych kolektívov v sprievode najvyšších predstaviteľov mesta a okresu Kovačica. Insitní maliari z Kovačickej trojky (Cicka, Hajko, Marko) pobudli v Pôtri viac dní. Pôtorčania ako oficiálna delegácia, tak aj jednotlivci návštevy Kovačičanov a Padinčanov viackrát u nich opätovali. Už na začiatku tohto roka zavítal do Pôtra svojou jedinečnou výstavou obrazov najstarší predstaviteľ kovačickej insity Martin Bačúr. Na 2. Medzinárodnom majstrovstve vo varení a jedení bryndzových halušiek, konaného v tohtoročnom júni v Kovačici, nechýbalo ani družstvo Pôtorčanov. 26. augusta 2018 spestrí program pôtorského Dňa obce, v Srbsku i na Slovensku známy súbor Detská svadba. Jej predvojom boli v Pôtri štyria členovia, ktorí tam prázdninovali. Ivonu Husárovú a Gabrielu Nosáľovú prijala do svojej rodiny na týždenný pobyt evanjelická farárka Jana Šťastná a rovnako Ivana Benku a Viktora Brngára rodina starostu obce Miroslava Činčuru. V obidvoch rodinách podľa slov mladých hostí dostali najvyššiu pohostinnosť spojenú s spoznávaním a obdivovaním krás Slovenska. O svojich zážitkoch strávených v Pôtri - podľa ich umeleckého vedúceho Pavla Baláža - deti dodnes rozprávajú nielen svojim rodinám, ale aj priateľom, spolužiakom a členom súboru Detská svadba.