Pôtorčania privítali Slovákov z Banátu
Novohrad bol kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem
Pôtorčania privítali Slovákov z Banátu
s ich umením a históriou
Novohradská stolica sa v 17. a v 18. storočí stala kolískou sťahovania obyvateľov na Dolnú zem. O odchode do južnejších stolíc už koncom 17. storočia svedčia aj viaceré súpisy 
poddanských zbehov z tejto stolice, a to z obidvoch strán Ipľa. Pokračovaním súvislého slovenského osídlenia v Novohradskej stolici bolo osádzanie sa Slovákov ďalej na juh, a to najskôr do Peštianskej stolice. Migrácia neustále pokračovala a obyvatelia niektorých osád, často aj behom jedného desaťročia, sa celkom vymenili. Zistilo sa, že cez územie Novohradskej stolice prešlo po svojej dlhej púti na Dolnú zem najviac slovenských osadníkov. Po odchode Osmanov z okupovaných území Uhorska, najmä po Satmárskom mieri (1711) sa zo severných stolíc, ale už aj zo skôr osídlených osád Peštianskej stolice, pohol veľký prúd slovenských poddaných, viac útekom ako organizovane do najjužnejších stolíc Uhorska - Békešu a Báčky.
Zmluvné osídlenie so zemepánmi sa v Bardáni a Ečke nevydarilo
V roku 1785 nadobudol aj v Uhorsku platnosť patent panovníka Jozefa II. z roku 1781 o zrušení nevoľníctva, okrem iného aj o práve poddaného slobodne sa sťahovať. A keďže tento patent obsahoval aj slobodné vyznávanie viery, za takýchto pomerov sa mnohí poddaní rozhodli slobodne sa vysťahovať. Práve vtedy sa im otvorila aj posledná oblasť na Dolnej zemi - Banát. Terajšia srbská časť Banátu zaberá severovýchodný cíp krajiny. Tento historický kraj vo Vojvodine, rozprestierajúci sa medzi Dunajom a Tisou, bol v minulosti neobrábaným močaristým územím. Za obdobie tureckej nadvlády sa táto pohraničná marka uhorského kráľovstva takmer vyľudnila a preto je len prirodzené, že cisárske úrady mali veľký záujem na jeho zaľudnení. Dôvodom bola nielen dlhé obdobie neobrábaná pôda, ale aj to, že toto územie bolo súčasťou vojenskej hranice ako osobitne vojensky spravované 
územie. Cisárske úrady začali s postupným organizovaným osadzovaním kolonistov. Daňové bremeno v tomto období, ako aj nedostatok pôdy, ako aj dovtedajšie náboženské prenasledovanie v slovenských stoliciach ostro kontrastovali s výhodami, ktoré sa vtedy núkali v tejto časti uhorskej Dolnej zemi. Začalo sem prichádzať obyvateľstvo z Uhorska. Koncom 18. storočia tu žilo už pestré národnostné zloženie. Najneskôr sa sem dostali evanjelickí Slováci, pre ktorých sa Banát otvoril ako pre posledných. Keď nastúpil na trón Jozef II., otvoril sa Banát aj pre nich. Prichádzajú sem neorganizovane do neobývaných osád. Prvou slovenskou osadou tu bol Banátsky Komlóš, inak Slovákmi nazývaný Nový Komlóš, ležiaci severovýchodne od Kikindy, ale dnes je to už na území Rumunska, tesne na hranici so Srbskom (Comlosul 
Mare). Žiadosť novousadlíkov sa stala skutočnosťou. Novokomlóšania si v auguste 1783 sami do Pôtra prišli ľahkými povozmi po Barányiho a jeho rodinu. Tento prvý farár evanjelický v Banáte po strastiplnej dvojtýždňovej ceste, hneď po svojom príchode založil v Novom Komlóši (Comlosul Mare) prvú slovenskú evanjelickú cirkev v Banáte a hneď aj inicioval stavbu kostola. Z tohto dôvodu prišiel do konfliktu s predstaviteľmi kráľovskej komory a miestnym zemepánom, ktorý bol na strane rumunského pravoslávneho obyvateľstva. Po vyhrážkach sa Matej Barányi sťahoval na pozvanie grófa Gabriela Buttlera na jeho panstvo na neďaleký Bardán, ktorý predtým pre nevhodné podmienky opustilo srbské obyvateľstvo. Gróf požiadal farára Barányiho, aby mu 
pomohol osídliť novozískané panstvo. Farár Barányi prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf vopred zmluvne garantoval svojim budúcom osadníkom - slovenským poddaným - určité výhody a výsady ako záväzné podmienky na osadenie. Potom sa na základe 14-bodového kontraktu, uzavretého 30. 9. 1784 medzi grófom Gabrielom Buttlerom a farárom Matejom Barányim, začal organizovaný príchod Slovákov najskôr do Bardánu (pôvodne Pardan) a neskôr podľa jeho návodu aj do celého Banátu. Farár Matej Barányi počas svojho dlhého účinkovania v Pôtri dobre poznal pomery v Novohradskom senioráte, v ktorom bol aj školským dekanom, preto sa pri osadzovaní nového územia obrátil predovšetkým na evanjelikov z Novohradu, ale aj v Békešskej a Peštianskej stolici. Avšak najväčší počet Slovákov tam prišiel z 
Novohradskej stolice. Pôvodne osadení Slováci v Bardáni po predčasnej smrti svojho farára a sprostredkovateľa Barányiho, rovnako aj postupne v Ečke pre nesplnenie zmluvných podmienok zemepána Lukáša Lazara, ktoré v kontrakte uvedený farár so zemepánmi dohodol, tieto osady postupne opustili. Z Ečky sa jedna tretina roku 1802 presídlila do novozakladajúcej Kovačice, druhá už z Bardánu do Slovenského Aradáča a tretia sa vrátila domov do Novohradu a iných domovských miest. V Novohrade v rodinách navrátilcov z Bardánu, sa dodnes zachovalo pri pravom priezvisku prímeno Bardán. V Bardáni z Pôtra sa 
ocitli rodiny Ondreja Dudka, Ondreja Hudeca, Lukáša Kukučku, Pavla Šimáka, Jána Repu, Ondreja Ľavku, Ďura Mateja, Ondreja Mateja, Ondreja Urbana, Jána Vaľu, Michala Vaľu a Pavla Šimáka. V Kovačici to boli už aj Hriešikovci, Šimákovci, Valtíniovci, Ištókovci, Števčokovci.
Mnoho poznatkov o stykoch a vzájomnej pomoci zo začiatkov osídľovania Novohradčanov v Banáte sa dá zistiť z dobových dokumentov, nachádzajúcich sa v evanjelických cirkevných zboroch. Najmä údaje z Pôtra prezrádzajú, že aj pri odchode cirkevníkov na Dolnú zem, títo po spoločnej spovedi oferovali zlatky na kostol, alebo už aj počas pobytu na Dolnej zemi 
nezabúdali na svoju pôvodnú matkocirkev a posielali milodary. V pokladničnej knihe pôtorských kurátorov je takýchto záznamov viac. Údaj týkajúci sa odsťahovania Pôtorčanov do Banátu v roku 1784 je tu zachytený takto: „14. mája - tý který se na Dolnú zem odstehovali oferovali 1 zlatku, 90 gr.“. Medzi najzaujímavejšie údaje v pokladničnom denníku patrí aj záznam, keď si naši Slováci chceli postaviť kostol v Ečke. Pôtorský kurátor v roku 1793 okrem iného vtedy napísal „Dal sem zase na Kostol Ecskánsky 5 zlatých“. Inšpektor cirkvi Ondriš Kukučka zase v roku 1813 zapísal výdaj: „Podarunek pri odchode na Dolnú zem, 10 zlatiek“. Z tej istej knihy sa možno dozvedieť, že pôtorská cirkev svojimi príspevkami pomáhala nielen cirkvám na Slovensku, ale aj slovenským dolnozemským cirkvám. O tom v roku 1822 zase zapísal: „Dal sem na 
Cyrkew Dolnozemskú 2 zl.“ A v roku 1823-24 pôtorská cirkev takto prispela aj na „Banatsku Szent Miklos cirkev“ (teraz Ostojičevo).
Nakoniec zakotvili na pustatine Kovačica
Po smrti prvého farára a organizátora osídlenia prvých osád Slovákmi sa tej časti Slovákov, ktorá prešla do Ečky a pokračovala do Kovačice, ujal na odporučenie superintendenta, ktorým bol už Michal Sinovic, ktorý bol predtým farárom v Pôtri, František Jesenský, rodák z Horného Jasena v Turci. Toho ako čerstvého absolventa bohoslovia, Sinovic vysvätil a vyslal do Ečky ako duchovného opatrovateľa a vodcu, ktorý potom Slovákov od zemepána s 
veľkým sebazaprením úspešne priviedol do ich nového sídla, cisársku pustatinu - Kovačica. Noví obyvatelia Kovačice sa tam stali podľa zákona hraničiari, ktorí užívali cisárske nehnuteľnosti, čiže léna. Úžitok zo zeme tvoril ich plat za vojenskú službu. Aj v Kovačici sa o nich staral v poradí druhý farár, ktorý bol ich krajanom. Za účinkovania tohto veľkokrtíšskeho rodáka farára Martina Hamaliara postavili v Kovačici v priebehu štyroch rokov nový chrám, ktorý bol posvätený v októbri roku 1828. Začínal ako prvý farár v susednej Slovákmi roku 1806 založenej Padine, kde významná časť jej prvých obyvateľov pochádza tiež z Novohradu, medzi nimi napríklad pôtorská rodina Ďurišovcov, Šimákovcov, Kadancovcov, Vaškorovcov, ktorých pôvod je matrične doložený. 
Kovačica za svoju dvestoročnú existenciu zo stále pretrvávajúcou slovenskou prevahou, sa stala kultúrnym strediskom banátskych Slovákov s vyvinutou infraštruktúrou, sídlom komúny (malým okresom) s takmer tridsaťtisíc obyvateľmi. Len v samotnej Kovačici žije 5500 Slovákov a v Padine 4500 Slovákov, kde u obidvoch vďaka slovenskému školstvu, kultúre, tradíciám, Slováci v rôznych formách udržiavajú kultúrne dedičstvo svojich predkov.
Zaujímavé obchodné príbehy z nákupu oviec
Po rokoch dlhšieho odlúčenia medzi materským Novohradom a Slovákmi v Banáte, až v polovici 19. storočia sa začali objavovať prvé správy vo forme ústnych či písomných posolstiev, ktoré obyčajne prinášali putujúci poslovia z radov remeselníkov (drotári), prípadne ich písomne kontaktovali učitelia a farári, aby medzi možnými príbuznými rodinami našli nejaké rodinné spojenia. Z konca 19.storočia poznáme aj konkrétne cesty Novohradčanov do Banátu. Podľa ústnych podaní i knižných prameňov išlo najmä o obchod s ovcami. V minulých storočiach pre rozvoj ovčiarstva v Novohrade malo mimoriadny význam nakupovanie ovčích stád mimo slovenského územia, najmä v Banáte. Spomienky starých Pôtorčanov, s ktorými som sa v 
päťdesiatych rokoch minulého storočia rozprával, boli ešte živé. Veď ovčie stáda v Banáte nakupovali ešte pred prvou svetovou vojnou nielen Pôtorskí gazdovia, ale ešte viac chovatelia z novohradských vrchárskych obcí. Za účelom nákupu oviec v Banáte sa Pôtorčania vychystali na cestu pred Veľkou nocou. Skupinu tvorili štyria až šiesti gazdovia a na cestu, ktorá trvala približne desať dní, si každý zobral do batôžka dostatok domácich potravinových výrobkov. Putovali pešo po známej trase a zástavky mali najmä v strediskách, kde žili Slováci. Ich cesta viedla z Pôtra cez Sečany, alebo Balašské Ďarmoty, Hatvan, Jászberény, Sarvaš a stadiaľ cez Makov do Banátu, do okolia Kikindy, Veľkého Bečkereku ale i Aradáča, Kovačice a tiež Temešváru. Ovce 
nakupovali od dobrých chovateľov, o ktorých priaznivé informácie dostávali od tam žijúcich krajanov, ktorých osobne poznali a s niektorými boli aj vzdialenejšia rodina, najmä v Kovačici, Padine a Aradáči. Podobne aj v blízkosti Temešváru, najmä vo Vukovej, kde boli usadení Veľkokrtíšania, Pôtorčania, Žihľavčania, Stracinčania. Každý gazda obyčajne nakúpil 40 - 50 okotených oviec aj s jahňaťom. Na náročný a mesiac trvajúci návrat domov, si na pomoc počas dlhej cesty kúpili somáre. Počas cesty sa ovce popásali na zatrávnených pásoch pri cestách, aby stádo nepoškodilo poľné kultúry. Na somároch mali naložené potraviny, kabanice a menšie zásoby zrna. Domov sa vracali okolo Ďura (Juraja), aby ovce mohli vyhnať na pašu. Banátske ovce sa všeobecne pokladali za kvalitnejšie než domáce. Pamätníci evidujú, že jeden gazda z 
najrozšírenejšieho pôtorského rodu Kukučkovcov sa na jednej ceste z Banátu utopil v rieke (Tisa, Bega, Maruša ? ). Voľakedajšie styky medzi novohradskými Slovákmi doma a v Banáte ostali dlho živé v rôznych spomienkach a prirovnaniach. Jedna z humorných sa dodnes zachovala a ešte aj často používa. Ak napríklad žena idúca z obchodu nesie v rukách prípadne i na chrbte tovar či batožinu a vidí svojho muža nečinne sa prizerať, pripomenie mu, že či nevidí, že je obvešaná ako banátsky somár a on jej nepomôže. Aj na tomto prirovnaní vidieť, že aj po storočí zostala spomienka Novohradčanov na pôvodné styky i keď nie práve v najvhodnejšej podobe na nákup ovčích stád v Banáte.
Hľadanie koreňov a priateľské styky po druhej svetovej vojne
Obyčajní dedinskí ľudia - roľníci mali iné starosti, ako vôbec prežiť a o svojich súkmeňovcoch, ktorí sa z ich dedín vysťahovali na Dolnú zem, sem tam niečo počuli z rozprávania starších, a to bolo všetko. Tak to bolo aj na druhej strane u tých rodín, čo sa usadili v nových osadách Veľkej uhorskej nížiny. Aj u nich prevládala prvoradá starosť a pud, ako čo najlepšie prežiť a vytrvať. A tak prvé nesmelé kontakty a hľadanie svojich koreňov sa v jednotlivých obciach objavujú až po skončení druhej svetovej vojny. Na Dolnej zemi už predtým vyrástla početná inteligencia a tá sa začínala zaujímať o svoj pôvod. Napríklad začiatkom šesťdesiatych rokov navštívil v Pôtri ako prvý rodinu Michala Vargu - Hriešika, právnik Ján Hriešik z Kovačice s manželkou Máriou, učiteľkou, ktorý sa dozvedel o pôvode svojej rodiny z Pôtra. Zachovali sa aj listy, ktoré si tieto rodiny medzi sebou písali. 
Dobrý príklad máme teraz aj z malinkej obce Šuľa, kde v roku 1964 navštívil svojich menovcov kovačický insitný maliar Ján Sokol s manželkou. Kovačická a šulianska rodina Sokolovcov pochádza pôvodne z Brusníka, postupne sa však po meči dostala cez dedinu Senné do Šule, kde žijú už tri generácie Sokolovcov. Tam ich v spomínanom roku vyhľadal po náročnom zisťovaní svojich koreňov maliar Ján Sokol, ktorý bol v tom čase na vernisáži svojej autorskej výstavy v Bratislave. Potom o dva roky neskôr navštívila šulianska rodina Sokolovcov v Kovačici a Rohárikovcov v Padine. Hoci najstarší Sokolovci už v Kovačici a Šuli nežijú, vzájomné priateľstvo mladších potomkov pretrváva dodnes. Priaznivé ovzdušie a dobrá ekonomická situácia koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia povzbudili niektoré rodiny Slovákov žijúce v Banáte, najmä v Kovačici a 
Padine, hľadať si korene v niektorých obciach Veľkokrtíšskeho okresu. Do Pôtra vtedy zavítal Pavel Ďuriš a Martin Šimák s rodinami z Padiny a Mária Hriešiková - Tomanová z Kovačice, do Viesky Pavel Toman a do Madačky Martin Karkuš tiež s rodinami. Tieto banátske rodiny tu pobudli viac dní a prijali ich na Obecnom úrade v Pôtri a v JRD Závada. Viackrát potom v Pôtri navštívil rodinu Michala Vargu - Hriešika právnik z Kovačice Jozef (Jozefa) Hriešik. Pri príležitosti osláv 700.výročia obce Pôtor roku 1997 boli hosťami aj početné delegácie z Kovačice, Padiny, Báčského Petrovca, Nového Sadu, kde sa vysťahovalo v čase feudalizmu najviac Pôtorčanov. Od toho času sa zintenzívnili priateľské styky najmä medzi Obecným úradom v Pôtri a Miestnym spoločenstvom v Kovačici. Jednotlivé delegácie si viackrát vymenili návštevy. V roku 2000 bol Pôtor hostiteľom 45 členného hudobno-
folklórneho súboru z Kovačice a delegácie mesta. V roku 2001 odišla na návštevu Kovačice delegácia Pôtra a podobne aj v roku 2002, keď Kovačica oslavovala dvojstoročnicu príchodu Slovákov a tým aj nimi založenia tohto strediska Slovákov v Banáte. Odvtedy sa uskutočnili ďalšie vzájomne návštevy jednotlivcov a kolektívov do Kovačice a Padiny a naopak do Pôtra. Je chvályhodné, že aj po storočiach a po rôznych historických zmenách v štátnych útvaroch a veľkých vzdialenostiach, si viaceré rodiny hľadajú svoje korene v novohradských dedinách. Veď ešte v každej z nich sa nachádza priezvisko, aké je dnes napríklad v Kovačici, Padine, Aradáči, Petrovci, Starej Pazove..., do ktorej sa niektorá rodina pred storočiami vysťahovala. A keď sa už v dôsledku vymretia (jednodetstvo) v pôvodnej obci v Novohrade nenachádza, iste, a to aj 
niekoľkonásobne ho možno nájsť v niektorej Slovákmi obývanej obci na Dolnej zemi. Vrcholom hľadania koreňov v Novohrade je jedinečné dielo z oblasti genealógie univerzitného profesora Dr. Jána Marku „Senianski Markovci“, ktorý na vysokej profesionálnej úrovni zmapoval a knižne vydal svedectvo dvestoročnej cesty Markovcov zo Senného cez Bardán, Ečku až po dnešnú Kovačicu. Je predpoklad, že na týchto uvedených príkladoch hľadanie koreňov neustane, ale že sa bude naďalej rozširovať aj u ďalších rodín.
Kovačická insita vybrala sa do sveta, aj do Novohradu
O tom, že Kovačičania tak ako nezabúdajú na krajinu svojich predkov, rovnako nezabúdajú ani na región Novohrad skadiaľ do Kovačice i Padiny prišlo v prvej vlne najviac slovenských prisťahovalcov. Ich korene majú nielen zdokumentované, ale vedia aj to, že po nich nachádzajú výrazné stopy a veľa vecí ich spája dodnes. V ostatných februárových dňoch po výstavách v Bratislave a Nitre, bola 61. samostatná výstava insitného maliara Jána Bačúra otvorená v obci, kde siahajú jeho korene, v Dolnej Strehovej a 62. samostatná výstava v Pôtri, kde tohto umelca už viac ako dve desaťročia osobne poznajú. V nadväznosti na 62. samostatnú výstavu Jána Bačúra v Pôtri, ktorá bola otvorená v sále kultúrneho domu, jej druhou súčasťou, ktorá nadväzovala na históriu osídlenia a vzniku Kovačice, o čom sa 
píše na začiatku tejto reportáže, ale tiež aj organický nadväzuje na výstavu obrazov Jána Bačúra, sa na tom istom mieste súčasne otvorila panelová výstava s názvom Kovačica - mekka svetovej insity. Jej bohatým názorným obsahom návštevníkov previedol a výklad podal zakladateľ Memoriálneho strediska Dr. Janka Bulíka Pavel Baláž, ktoré je duševným majetkom strediska a jeho kustódom je tiež Pavel Baláž.
Novohrad s banátskymi Slovákmi teraz spája umenie
Keď roku 1955 v Kovačici otvorili Galériu ľudových maliarov ako prvú dedinskú galériu obrazov v Juhoslávii, na tento podnet začali po prvých maliaroch - zakladateľoch, medzi ktorými nechýbal Ján Sokol, Martin Paluška, Martin Jonáš, Ján Kňazovic sa pridávať aj ďalší... Postupne zo sústredených darovaných obrazov umelcov vznikla stála galéria, ktorá má teraz názov Galéria insitných umelcov v Kovačici a je doteraz v správe obecného zastupiteľstva. Paralelne roku 1991 vznikla súkromná galéria BABKA, ktorej zakladateľom a majiteľom je Pavel Babka, v ktorej popri tých, ktorí tvoria jadro v obecnej, sú v nej zastúpené desiatky nových, a to od najstarších po najmladších maliarov. Galéria Babka bola v roku 2001 zo strany UNESCO vyhlásená za svetové stredisko vydavateľskej činnosti insitného maliarstva. Okrem toho sa v Galérii Babka každoročne koná podujatie pri príležitosti Dňa materinského jazyka a jedným z jej cieľov je zapísať kovačické maliarstvo na listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Galéria BABKA sa s obrazmi kovačických umelcov predstavila od roku 1992 na 11 svetových výstavách a podujatiach, čím prostredníctvom nich reprezentuje nielen kovačickú insitu, ale aj svoju krajinu, Slovákov doma a v materskej krajine. Srbská republika zapísala insitné umenie Slovákov v Srbsku do Národného registra nehmotného kultúrneho dedičstva republiky. Samotní maliari sú presvedčení, že je aj kultúrnym dedičstvom Slovenska. Okolo Galérie Babka sa združuje už 63 adeptov tohto umenia, od najmladších po najstarších. Prevažná väčšina banátskych Slovákov má korene v novohradských obciach a rovnako to platí aj o viacerých insitných umelcoch. Patrí medzi nich aj osemdesiatročný jubilant Ján Bačúr, ktorého predkovia pochádzajú z Dolnej Strehovej.
Insitný maliar verný svojmu rodisku a verne o ňom tvoriaci
Ján Bačúr sa narodil 22. októbra 1937 v Padine a patrí už medzi najstarších umelcov patriacich do odborníkmi nazvanej Kovačickej školy naivných maliarov. Jeho maliarstvo vychádza z odkazov predkov a rodnej zeme. Snaží sa realistickým originálnym výtvarným spôsobom verne stvárniť svoje rodisko. Trpezlivo, pomaly a premyslene od začiatku vytváral svoj štýl a charakteristický výtvarný prejav. Na plátno maľuje obrázky z rodiska v rozličných ročných obdobiach, kde prevláda modrá a okrová farba v rôznych odtieňoch. Jeho obrazy takto rozprávajú o živote rodákov a folklórnom bohatstve slovenského národa. Od zabudnutia sa snaží zachovať, čo technický pokrok a civilizačný zhon potláča. Preto naopak na jeho obrazoch často vidíme konský záprah, kopáčov a oráčov, voly na poliach a pekne usporiadané domy v uliciach a voľakedajšiu atmosféru a život okolo nich. Vždy maľoval a doteraz maľuje, to čo videl a zažil, čo jestvovalo a doteraz sa z minulosti zachovalo. Preto na jeho obrazoch sa zjavujú koňmi ťahané taligy odvážajúce jesenné plody, tekvice, kukuricu... a svoju pozornosť venuje aj domácim zvieratám. Napríklad na dvore znázornené množstvo husí, sliepok i ošípaných, psov, mačky a ozdobu dvora - kohúta. Časté sú obrázky a scény na jeho obrazoch, ktorými sú staré slovenské domy, interiér izieb, časti ulíc, celá panoráma dediny, kde nikdy nechýba jej kostol v strede dediny, svadobné zvyky a sprievody. Aj pri vstupe do jeho domu sa ocitnete ako v Bačúrovom farebnom svete. Dom je galériou a múzeom zároveň. Vôňa farieb stále v ňom rozvoniava. Na obrazoch vidieť ako autor prežíva ich krásu, pokoj, ktorými je po skončení diela sám nadchnutý a preto ich ťažko opúšťa. Hodnota jeho diela spočíva v jeho originalite a v neopakovateľnosti výtvarného prejavu. Všetko, čo vytvorí nesie jeho vlastnú pečať a stáva sa jeho vlastným rukopisom. Jeho rodáčka, výtvarná kritička Jarmila Čendičová uviedla, že Ján Bačúr o svojej Padine vyspieval ozajstnú maliarsku ódu, keď jej uliciam, poliam, dvorom a studniam dal kultové príznaky a jej kopce a doliny piesňou farieb ich natrvalo zvečnil. V ostatných rokoch sa venuje aj portrétom, na ktorých zobrazil všetkých 26 insitných maliarov, bývalých členov a zakladateľov galérie, tiež rodinu, priateľov, známych. Insitný maliar Ján Bačúr 
patriaci už dnes medzi najstarších ovláda kresbu v plnom slova zmysle a preto aj celé jeho umelecké dielo je založené na kresbe, kde ľudským figurám, predmetom, náradiu, zvieratám vytvára takmer sochársku dimenziu. To všetko si na vystavených obrazoch prezrieť a obdivovať návštevníci Bačúrovej výstavy v Pôtri.
Dvojvýstava v Pôtri, ktorú spoločne usporiadali Obecný úrad v Pôtri na čele so starostom Miroslavom Činčurom, Memoriálne stredisko Dr. Janka Bulíka v prítomnosti jeho zakladateľa Pavla Baláža a zastrešujúcou Galériou Babka v prítomnosti jej majiteľa Pavla Babku, opäť po kratšej prestávke hostia z Banátu priniesli do kolísky sťahovania Slovákov na Dolnú zem - Pôtra a Dolnej Strehovej svoju zachovanú históriu a kultúru v podobe insitného umenia a zdokumentovaného historického vývoja a zachovávania kultúrneho dedičstva od začiatkov Kovačice po súčasnosť. Veľká účasť a spokojnosť prítomných z Pôtra a okolia dáva predpoklad, že takéto podujatie tu nebolo posledné.
Nedávno 14. februára 2018 prezident Srbska Alexandar Vučič odovzdal Jánovi Bačúrovi štátne vyznamenanie- striebornú medailu za výnimočné zásluhy v kultúrnej činnosti, zvlášť maliarstve. Len čo sa vrátil z Novohradu, 5. marca 2018 dostal ďalšie vyznamenanie od Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, je ňou Striebornú plaketa MZV a EZ, ktorú mu na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Belehrade odovzdal Ivan Korčok, štátny tajomník MZV a EZ, a úradujúci minister.