Pilíšske zaujímavosti - Ödön Téry, V. Balaša a Svätopluk
Chotárna skala: Ödön Téry a Slovensko - Pri Ostrihome ukončil svoj búrlivý a plodný život zvolensko-liptovský protiturecký bojovník Valent Balaša (Bálint Balassi) - Pilíšske Moravce: Svätopluk a bitka pri brode Zub
Chotárna skala
Ödön Téry a Slovensko
Chotárna skala (Dobogókő) je obľúbené prázdninové letovisko. Nachádza sa tu množstvo ubytovacích a stravovacích objektov, múzeum Eötvös Loránd Menedékház, lyžiarske stredisko a vynikajúce výhľady do okolia. Predovšetkým výborný výhľad na Dunaj a v prípade dobrého počasia možno vidieť Sitno aj Tatry. Pri spomínanej vyhliadke sa nachádza pamätník na priekopníka uhorskej a maďarskej turistiky, ktorým bol Ödön Téry (1856-1917). Prečo si na neho spomíname? Preto, že Ödön Téry mal aktívny a dobrý vzťah aj k dnešnému územiu Slovenska. Lekár, horolezec, organizátor turistiky, publicista a redaktor. Medicínu vyštudoval v Budapešti, ako banský lekár pôsobil v Banskej Štiavnici - Štefultove, kde prišiel v roku 1880. Vykonával funkciu podpredsedu v sitnianskom turistickom oddiele. Za jeho zásluhy ho ešte aj po odchode do Budapešti v roku 1884 zvolili za doživotného čestného predsedu. Počas jeho štiavnického pôsobenia turistický oddiel získal v roku 1883 banskú budovu na Gedeonštôlni a zriadil v nej turistickú útulňu.
Rozhľadňa na Sitne je nerozlučne spätá s menami osobností ako: Andrej Jozef Koháry, majiteľ kaštieľa vo Sv. Antone i celého Sitnianskeho panstva, ktorý dal tento pavilón postaviť okolo roku 1736, gróf Filip Coburg, ktorý dal v roku 1886 sitniansky pavilón obnoviť na podnet svojho osobného lekára - zanieteného turistu a horolezca - spomínaného MUDr. Edmunda Viliama Téryho. Od roku 1884 pôsobil ako zdravotný radca na ministerstve vnútra v Budapešti. K jeho horolezeckému zápisu patria prvovýstupy na Prostredný hrot (1876), Pyšný štít (1877) a Poslednú vežu (1877). Bol iniciátorom výstavby vysokohorskej chaty v Malej Studenej doline, ktorú uviedli do prevádzky v roku 1899 a dodnes nesie jeho meno. Vydal aj turistického sprievodcu po Vysokých Tatrách. (1900). Zomrel a pochovaný je v Budapešti.
Krížom cez Pilíš ide aj značkovaná turistická cesta (Téry Ödön emléktúra 50/25/20 GY/) na počesť Téryho: Pilíšska Čaba - Klotildliget - Santov - Som-hegy - Mlynky - Chotárna skala (Dobogókő) - Dimiš (Dömös).
Pri Ostrihome ukončil svoj búrlivý a plodný život
zvolensko-liptovský protiturecký bojovník
Valent Balaša (Bálint Balassi)
Valent Balaša (Bálint Balassi) sa narodil 20. 10. 1554 na Zvolenskom zámku. Pochádzal zo slávneho šľachtického rodu. Jeho predkovia vlastnili viaceré panstvá na území dnešného Slovenska, a vyznamenali sa najmä v bojoch proti Turkom. Otec Ján Balaša pôsobil na dvore kráľa Ferdinanda, bol kapitánom stredoslovenských banských miest, zvolenským a hontianskym županom. Matka Anna bola sestrou hlavného kapitána Horného Uhorska Františka Dobóa. Detstvo prežil na Zvolenskom zámku a mladé roky na hrade Liptovský Hrádok, kde si osvojil slovenskú hovorovú reč a tamojšie zvyky. Jeho výchovu v maďarskom duchu a v reformovanom náboženstve usmerňovala jeho matka a kalvínsky dvorný kazateľ a známy reformátor Peter Bornemisa. Neskôr študoval v Nemecku a v Taliansku. V roku 1569 sa jeho otec podieľal na protihabsburskom sprisahaní, za čo bol obvinený z vlastizrady, uväznený a rodina sa musela ukrývať. Od tej doby žil Balaša veľmi pohnutým životom. Od roku 1575 pomáhal Gašparovi Bekešovi v povstaní proti Štefanovi Bátorimu, ktorý ho neskôr zajal a vzal na svoj dvor do Poľska. Po jeho boku bojoval proti cisárskemu vojsku pri Gdaňsku. Po otcovej smrti sa dostal na hrad Liptovský Hrádok, ktorý si veľmi obľúbil. V tomto období prežíval ťažké chvíle, viedol spor o majetky s bratom a nešťastne sa zaľúbil. Od roku 1579 slúžil ako dôstojník v Jágri (Eger), neskôr sa vrátil do Zvolena a do Nových Zámkov. V roku 1584 sa v Blatnom Potoku (Sárospatak) oženil s vlastnou sesternicou Kristínou Dobóovou. Cirkev vyhlásila jeho manželstvo za neplatné aj napriek tomu, že prestúpil na katolícku vieru. Živil sa aj ako obchodník s vínom a koňmi. Cestoval po Sedmohradsku. V roku 1593 sa vrátil do Uhorska. Vo vojsku Mikuláša Pálfiho bojoval proti Turkom. Dobyl späť rodové hrady Divín a Modrý Kameň. Bol ťažko ranený a na následky zranenia zomrel 30. 5. 1594 v Ostrihome. Pochovaný je v rodinnej hrobke v Hybiach pod Tatrami.
Valent Balaša je považovaný za významného predstaviteľa renesančnej poézie na Slovensku. A to aj v slovenskom jazyku. Patrí medzi najvýznamnejších maďarských básnikov na rozhraní renesancie a baroka. Je zakladateľom novodobej maďarskej lyriky a prvým tvorcom maďarskej erotickej poézie a drámy. Jeho pamiatku pripomínajú pamätné tabule na Zvolenskom zámku, na hrade v Modrom Kameni a v Hybiach.
Pilíšske Moravce (Pilismarót)
Svätopluk a bitka pri brode Zub (Szob)
K tejto lokalite sa viaže legenda opísaná v kronike Šimona z Kézy. Jej základné fakty a vysvetlenie podávam podľa slovenského historika J. Steinhubla. „Niektorí rozprávajú, že vraj Maďari pri svojom druhom návrate do Panónie našli nie Svätopluka (ani ho nemohli nájsť už bol niekoľko rokov mŕtvy) ale vládcu Moróta. … A (Maďari) potom po smrti Svätopluka … prešli Dunaj v Pešti a na brode Zub (Szob) a tam dobyli akýsi hrad v okolí Dunaja, v ktorom sa zhromaždili Svätoplukovi vojaci, ktorí sa zachránili útekom, keď ich pán zahynul. V tom (hrade) potom zabijú medzi inými veľmi staručkého Morotovho príbuzného a až dodnes bájne rozprávajú, že to bol sám Morót“. Táto pilíšska legenda spája pamiatku na veľkého panovníka Moravca (Svätopluka) a pamiatku na odpor a porážku veľkomoravského vojska s hradom strážiacim prechod cez Dunaj. Myslíme si, že dokážeme spomínaný hrad presne lokalizovať. Oproti Szobu na okraji Pilíšskych hôr ležia práve Pilíšske Moravce (Pilismarót), kde maďarskí archeológovia odkryli základy rímskej pevnosti Castra ad Herculem a v susednej osade Basaharc 266 hrobov z 8. a 9. storočia.
Slovanov, ktorí v Zadunajsku zostali aj po príchode Maďarov a žili tu, hoci vo výraznej menšine, cez celý stredovek, môžeme v severnej časti Zadunajska považovať za Slovákov. Rozhodne ich nemôžeme priradiť k inému z okolitých slovanských národov. Od Slovincov a Chorvátov ich odlišovala história, zemepisná vzdialenosť, uhorská štátna hranica a najmä západoslovanský pôvod.