Dedičstvo sedliackeho kráľa Ondreja L. Áchima
„Tótsky gazda“ - „Apolón“ - Slovenský inštitút v Budapešti, Slovenská národnostná samospráva XII. obvodu Budapešti a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku usporiadali 7. mája 2013 prezentáciu zborníka Dedičstvo Ondreja L. Áchima, dvojjazyčnej zbierky prednášok z minuloročnej pamätnej vedeckej konferencie.
Účastníkov prezentácie, ktorá sa konala v divadelnej sále budapeštianskeho Slovenského inštitútu, privítali riaditeľka hostiteľského kultúrneho stánku Jana Tomková a veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss. Po úvodnom príhovore predsedu Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti Michala Hrivnáka zborník predstavil vedecký pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku József Demmel. Význam zborníka vo výskume osobnosti Áchima priblížil historik Ferenc Szabó, pričom diskusiu uviedla redaktorka publikácie, predsedníčka Pamätnej komisie Áchima Eszter M. Molnárová.
Listovanie v historickej pamäti - Áchim presadzoval život práce, práva a spravodlivosti
Ondrej L. Áchim (1871-1911) sa na počiatku minulého storočia zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Založil a viedol Nezávislú socialistickú sedliacku stranu Uhorska (neskôr Sedliacku stranu Uhorska), niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu. Publikácia Dedičstvo Ondreja L. Áchima je vlastne dvojkniha, lebo v maďarčine aj slovenčine prináša príspevky z vedeckej konferencie, ktorá sa konala pri príležitosti 100. výročia úmrtia ochrancu práv uhorských (čiže slovenských aj maďarských) roľníckych a sedliackych vrstiev obyvateľstva v prelomových rokoch 19. a 20 storočia. Výročie Áchimovho nešťastného úmrtia, presnejšie zavraždenia, nepochybne poznamenalo charakter nejedného príspevku, v ktorom potom prevažuje retrospektívna spomienka. Takéto listovanie v historickej pamäti však má nespornú výhodu v tom, že súčasníkom ľudsky, akosi znútra približuje život a dielo človeka, o ktorom sa encyklopédie vyjadrujú stroho a neraz s vedomými zámlkami či zamlčaniami. Veď stačí prezrieť tento nový zborník prednášok a spomienkových príspevkov, aby sme sa dozvedeli, odkiaľ prišiel Ondrej L. Áchim, ako vyrastal, čo robil (aj ako poslanec na miestnej i celoštátnej úrovni) a pokiaľ mu údel dovolil zájsť. Stručne by sme mohli povedať, že v súvekom Uhorsku najmä vo svojom krátkom produktívnom veku nástojčivo, nekompromisne, radikálne, zavše až prchko presadzoval život práce, práva a spravodlivosti. O to sympatickejšie je, že zborník prác nenútene pripomína slovenský rámec tohto životného úsilia človeka, ktorého predkovia presídlili zo slovenského prostredia Hornej zeme na Dolnú zem (tá potom istý čas takisto bola slovenská) a na poslednú cestu ho odprevadila tradičná slovenská rozlúčka a odobierka. Text a foto: (KW - hl / oslovma.hu)
Vodca sedliakov v Uhorsku - „Sedliacky kráľ“
- „Tótsky gazda“ - „Apolón“
Vodca agrárno-socialistického hnutia v Uhorsku, najradikálnejší uhorský politik svojej doby, Slovák Ondrej L. Áchim sa narodil 15. marca 1871 v Békešskej Čabe. Áchim sa na počiatku minulého storočia zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Založil a viedol Nezávislú socialistickú sedliacku stranu Uhorska (neskôr Sedliacku stranu Uhorska), niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu. K jeho menu sa viaže aj založenie Spolku maloroľníkov, poľnohospodárov a nádenníkov, zjazd ktorého sa konal r. 1908 v Békešskej Čabe. Vo svojich vystúpeniach a článkoch Áchim požadoval demokratické zmeny a pozemkovú reformu. 15. mája 1911 ho zavraždili bratia Zsilinszkovci v dôsledku roztržky medzi ich otcom a O. Áchimom.
Medzi prvými rodinami pri zakladaní strediska dolnozemských Slovákov (Békešskej Čaby) začiatkom 18. storočia boli aj Áchimovci. Zásluhou kníh historika Ľudovíta Haana je známe, že prvé rodiny, ktoré sa tu usadili, pochádzali najmä z Novohradu a vtedajšieho Malohontu (Gemera). Väčšina z nich prišla do Čaby priamo z pôvodných slovenských obcí, niektorí zo Slovákmi založených obcí Peštianskej stolice, kam prišli začiatkom 18. storočia.
Po vyhnaní Turkov z Dolnej zeme tam zostalo veľa spustošenej, neobrobenej pôdy a takmer úplne vyľudnené územia. Túto pôdu, ktorá bola štátnym vlastníctvom, získali darom cisárski úradníci, dôstojníci a vojenskí zásobovatelia. Takýmto spôsobom značnú časť Békešskej stolice získal zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Harruckern, pochádzajúci z Rakúska. Na jeho výzvu potom prúdili tisícky slovenských poddaných na tieto miesta, kde im zemepán zo začiatku dával daňové úľavy. Takto sem prišli aj Áchimovci, ktorí sa prechodne na ceste z Malohontu usídlili v Cinkote a roku 1717 sa usadili v Békešskej Čabe. Rodina sa postupne rozrástla a tvorila pevnú súčasť slovenskej evanjelickej komunity v Čabe. Z tejto rodiny pochádzal vodca maloroľníkov a poľnohospodárskych robotníkov Ondrej Liker Áchim, nazývaný v dolnozemskom prostredí ako „sedliacky kráľ“, „tótsky gazda“, ale aj „Apolón“. Jeho meno je opradené legendou.
Ondrej Liker Áchim sa narodil v Békešskej Čabe, jeho rodičmi boli Ondrej L. Áchim a Elena, rodená Prístavková. (Prístavkovci prišli do Čaby z novohradských Veľkých Stracín.) Je známe, že v tejto evanjelickej rodine sa rozprávalo po slovensky, kým v škole sa Áchim učil aj po maďarsky. Už od mlada bol Ondrej vzdorovitý žiak, čo sa prejavovalo už na nižšom gymnáziu v rodisku a z toho dôvodu ho otec zapísal do gymnázia v Sarvaši. Tam mal v štúdiu pokračovať pod dohľadom svojho strýka, ktorý tam bol farárom a dokonca aj békešským seniorom. Vychovaný v roľníckom prostredí viac myslel na voľnosť a hospodárenie, ako na ďalšie vzdelávanie a tak rodičia jeho štúdium v 6. ročníku prerušili. Až do nástupu na vojenskú prezenčnú službu gazdoval na rodinnom hospodárstve. Počas povinnej vojenskej služby bol ošetrovateľ koní v žrebčíne v Mezőhegyesi, stadiaľ bol odvelený do Sarajeva. Po návrate z vojenčiny sa roku 1894 oženil s Čabiankou Helenou Rajtárovou. Ženbou získal väčší majetok o rozlohe 190 jutár (108 hektárov) pôdy a na gerendášskom „sálaši“ začal samostatne hospodáriť. Keď si prenajal ďalších 500 jutár pôdy, zaradil sa medzi väčších gazdov a podľa výšky zaplatených daní stal sa členom mestského poslaneckého zboru a tiež presbyterom evanjelického cirkevného zboru. Počas pôsobenia v poslaneckom zbore sa naučil rečniť a argumentovať. Aj keď patril do vrstvy bohatších gazdov a väčšina Čabanov rastom populácie a nedostatkom voľnej pôdy chudobnela, postavil sa na ich stranu. Veľmi dobre poznal život čabianskych maloroľníkov a bezzemkov, ich hrdlačenie u majetných gazdov. Aj z toho dôvodu sa najprv začal verejne angažovať v miestnom Ľudovom spolku, ktorý si pod jeho vedením získal zásluhou protipanskej orientácie popularitu medzi chudobnejšími vrstvami ľudí. Podľa jedného maďarského historika „slovenský stredný statkár“ začal zastupovať radikálny smer sedliactva. Prvýkrát sa uchádzal o mandát poslanca uhorského parlamentu za Békešskú Čabu v roku 1905. Už vtedy zvíťazil nad kandidátom vládnej strany Michalom Zsilinszkym (Žilinským). Zaznamenal tým veľký úspech, pretože v 
čase dualizmu to bol prvý a jediný prípad, keď nad tradičnou vládnou stranou zvíťazila opozícia. Tento „sedliak v čižmách“, ako o ňom písali v novinách, získal veľkú popularitu. Po rozpustení poslaneckej snemovne v marci roku 1906 založil Nezávislú socialistickú stranu Uhorska a v tom istom roku začal v maďarčine vydávať týždenník „Sedliacke noviny“. Zvíťazil aj v nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 1906. Jeho hlavným cieľom bolo vybojovať zákon, ktorý by nariaďoval tým, ktorí vlastnia nad desať tisíc jutár pôdy, prenajať nad tento limit pôdu drobným roľníkom a bezzemkom. Koalícia sa obávala realizácie jeho radikálnych návrhov, obvinila ho z buričstva a zostavila petíciu, na základe ktorej Kráľovská rada zrušila jeho mandát. Ondrej L. Áchim sa nevzdával a pokračoval vo svojom úsilí. V časoch jeho politickej aktivity bolo v Uhorsku 324 veľkostatkov s rozlohou nad desať tisíc jutár pôdy, ich celková plocha zaberala 9,4 milióna jutár. V prepočte plocha jedného veľkostatku predstavovala okolo tridsať tisíc jutár.
Neskôr Ondrej Áchim žiadal ešte viac: uzákoniť povinnosť pre vlastníkov majetkov nad tisíc jutár prenajať ďalšiu pôdu menším gazdom a nemajetným ľuďom. Uhorsko bolo až do roku 1918 a Maďarsko až do roku 1945 štátom veľkostatkárov. V roku 1908 založil O. Áchim odborovú organizáciu maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a kubikárov. Áchimova strana v roku 1908 okrem snahy rozparcelovať latifundie žiadala aj väčšiu podporu pre národnosti. Aj z toho dôvodu vládny režim obviňoval tohto sedliackeho vodcu z panslavizmu. Na „turíčnom“ zjazde sedliackej strany sa 8. a 9. júna 1908 v Békešskej Čabe zúčastnili predstavitelia roľníkov zo 403 obcí, z toho desiatky boli obývané Slovákmi. Najviac prívržencov mal v Slovenskom Komlóši. Tohto významného snemovania sa zúčastnil aj poslanec Milan Hodža, s ktorým bol O. Áchim v častom styku. Milan Hodža vystúpil na tomto zjazde s prejavom po slovensky, čím získal veľkú priazeň medzi dolnozemskými Slovákmi, jedným z ich predstaviteľov bol „sedliak v čižmách“. Aktivity Áchimovej strany vzbudili pozornosť aj v ostatných častiach 
Uhorska. „Sedliacky kráľ“ pôsobil naraz v parlamente, vo vládnej strane a v čabianskom poslaneckom zbore.
V roku 1910 podľa úradnej štatistiky z celkového počtu 41 tisíc obyvateľov mesta Békešská Čaba bolo 67,5 % Slovákov. Zloženie poslaneckého zboru bolo homogénne, väčšina starších, najmä volených zástupcov, bola slovenského pôvodu. O. Áchim v roku 1910 nad svojimi protikandidátmi vysoko zvíťazil a stal sa poslancom parlamentu, ale pre jeden svoj radikálny prejav bol opäť zbavený poslaneckého mandátu. Keď to zhrnieme, tak O. Áchim bol za čabiansky volebný obvod trikrát zvolený za parlamentného poslanca. Podľa vtedajšej legislatívy mal sedieť v parlamente dovedna 15 rokov, ale pre rôzne obštrukcie bol v ňom iba dva roky. Stačilo to na to, aby žiadal v zákonodarnom zbore radikálne zmeny. Z toho dôvodu bohatí protivníci proti nemu často snovali intrigy a titulovali ho okrem iného aj „hlúpym tótom“. Aj napriek tomu v snemovni sa držal svojho ostrého tónu a to aj tým, že poukazoval na plány rozpútania svetovej vojny. To jeho nepriatelia rôznymi spôsobmi zneužili a uverejnili proti nemu klamstvá. Áchim vtedy vystúpil na svoju obranu s vyhlásením, že zverejní mená tých, ktorí podvodom získali veľkostatok nad 10 tisíc jutár, ktorý potom rozdelia ľuďom. Verejnosť dobre vedela, o koho ide - o jeho večných protivníkov Žilinskovcov. Keď mu žiadne krajinské (celoštátne) noviny nechceli článok uverejniť, vyšiel nakoniec 9. mája 1911 v domácom prostredí - v stoličných novinách. S tým sa nezmierili bratia Michal Ondrej a Gábor Zsilinszkovci. O tri dni vtrhli do jeho domu, kde Áchima najprv fyzicky napadli a keď sa bránil, z revolvera strelili do neho štyri guľky. Vrahov síce postavili pred súd, ale pomery, ktoré vládli vo vtedajšom Uhorsku, sa prejavili aj na rozsudku - vrahov oslobodili. Satisfakciou bol fakt, že za Ondrejom Áchimom smútila takmer celá Čaba. Na jeho pohrebe sa zúčastnila viac ako polovica obyvateľov mesta.
Búrlivák so slovenským naturelom a cítením bol prvý, kto v uhorskom parlamente predložil návrh pozemkovej reformy, ktorá sa nakoniec v rozdielnych časoch v Maďarsku a na Slovensku uskutočnila. Ondrej L. Áchim v tomto ohľade predstihol dobu. Maďarský historik Pál Romany okrem iného povedal: „Áchim bol agrárny politik a poľnohospodár, je osobnosťou, ktorú nemožno vymazať z dejín Uhorska.“ Literárny historik Endre Féja o ňom napísal: „Ondrej Áchim bol človek, ktorý nikdy nezabudol, odkiaľ prišli jeho predkovia, človek, ktorý vyznával svoju slovenskosť práve tak ako maďarské povedomie. Nikdy nezaprel svoj pôvod a pritom bol aj Maďar, lebo každého oslovil jeho jazykom. Za jeho života bola Čaba duchovným strediskom tunajších Slovákov."