Ondrej Seberíni sa národne prebudil v Nadlaku
26. marca 1824 sa narodil v Maglóde prozaik, publicista a literárny historik Ondrej Seberíni. ● Poslanec budapeštianskeho parlamentu, evanjelický farár v Békešskej Čabe, v Makove a Nadlaku, kde pôsobil až do smrti (1895). ● Usiloval sa o slovensko-maďarské dorozumenie a angažoval sa v Matici slovenskej.
Verejný činiteľ a náboženský spisovateľ, farár Ondrej Seberíni sa narodil v Maglóde 26. 3. 1824, kde jeho otec Ondrej (1784-1832) bol v tom čase farárom. Matka Katarína, rodená Križková, pochádzajúca zo Senice, bola národno-kultúrnou pracovníčkou.
Ondrej mal sestru a dvoch bratov. Do školy začal chodiť v rodisku a medzi tým, aby sa naučil po maďarsky, rodičia mu vybavili súkromné kondície v maďarskej rodine v Péceli. Keď mu v roku 1832 zomrel otec, jeho zámožný krstný otec Petróczy, dozorca maglódskej evanjelickej cirkvi, ho dal na rok do výchovy svojmu rodinnému vychovávateľovi vo svojej kúrii v Antalovciach v Užskej stolici. O rok neskôr roku 1833, odišiel na gymnaziálne štúdium do Jelšavy, kde zotrval do roku 1836.
V rokoch 1837-38 pokračoval v štúdiu v Šajavskom Gemeri, kde skončil štvrtú triedu a naučil sa po maďarsky. Medzitým mu zomrel podporujúci krstný otec a Ondrej zostal bez pomoci. Keď ho ani matka nevládala podporovať, vypravila ho k strýkovi do Banskej Štiavnice. Tam spoločne s bratom Ľudovítom študoval od roku 1838 na evanjelickom lýceu a v rokoch 1843-45 na bratislavskom lýceu. Počas štiavnického štúdia sa prostredníctvom brata zoznamuje s básnikom Alexandrom Petrovičom (Sándorom Petőfim) a zapája sa do činnosti maďarských študentských spolkov. Podobne aj počas štúdia teológie v Bratislave pôsobí v maďarských spolkoch, čo začalo mať veľký vplyv na jeho promaďarskú orientáciu. Okrem iného tam rediguje literárny časopis Lepke (Motýľ). Po zložení teologických skúšok v roku 1845 v Bratislave študuje v 
Kecskeméte, kde úspešne absolvuje roku 1846 právnické skúšky.
V roku 1846 sa vracia do rodiska - Maglódu, kde do roku 1848 zastáva úrad notára. Hneď po návrate domov sa oženil s dcérou miestneho učiteľa Samuela Pokorného. Keď vypukla maďarská revolúcia, v rodisku organizuje gardy, zanecháva notársku službu a odchádza do Pešti, kde ho Kossuth poveruje redigovaním vládnych novín Közlöny, ktorých redakcia sa počas revolúcie presúvala do viacerých miest. V tomto čase bol Ondrej Seberíni aj spolupracovníkom provládnych slovenských novín Priateľ ľudu. Po porážke revolúcie sa všetci jej vodcovia rozutekali a svoju kožu si zachraňovali na rôznych miestach. Aj on sa začal skrývať v Békešskej Čabe a časom postupne vytriezvel z mladíckeho revolučného ošiaľu. V Čabe ho farár a senior Daniel Brozman zobral pod svoju ochranu a bez ordinovania mu bol jeho kaplánom. Keď za ním prišla aj jeho rodina, roku 1850 po kaplánskych skúškach bol oficiálne ordinovaný za kňaza. V Békešskej Čabe bol kaplánom do roku 1853 a potom odišiel za učiteľa a farára do Makova. Keď v roku 1855 farár Ľudovít Haan odišiel z Nadlaku za farára do Čaby, nahradil ho Ondrej Seberíni, ten však z dôvodu účasti v revolúcii bol do roku 1860 pod policajným dozorom. Neskôr sa znovu zapojil do verejnej a politickej činnosti. Na rozdiel od svojho brata Ľudovíta svoje slovenské národné povedomie ani vtedy úplne nestratil.
Prikláňal sa k Novej škole slovenskej, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní usiloval sa o slovensko-maďarské dorozumenie a angažoval sa v Matici slovenskej, ktorej bol jednateľom pre Čanádsku župu. Aj ako duchovný si v Nadlaku dobre počínal a pritom sa staral aj o jeho hospodársky vývoj. Pri zakladaní Cirkevnej obilnice a Pohrebného spolku pomáhal Karolovi Hrdličkovi a sám roku 1873 inicioval založenie Vzájomnej pomocnice a dlhé roky stál na jej čele. V rokoch 1878-1881 kandidoval za nadlacký volebný obvod a dokonca za vládnu Liberálnu stranu bol zvolený aj do uhorského parlamentu. Život medzi slovenskými rodákmi ho úplne pozbavil mladíckeho promaďarského rojčenia a z pozície duchovného pastiera sa všemožne usiloval o zachovanie slovenského charakteru náboženskej obce v Nadlaku. To isté platí aj o literárnej tvorbe, v ktorej sa takmer úplne dostal na pozície slovenského národného hnutia. Ale celkom sa ubrániť maďarizačnému tlaku v politickej a spoločenskej oblasti v tých časoch nedokázal. Keď Ondrejovi Seberínimu zomrela v roku 1874 manželka, druhýkrát sa oženil so sesternicou Kristínou Vaníčekovou zo Senice, skadiaľ pochádzala jeho matka. Jeho prozaické, literárno-historické a náboženské dielo je na tie časy bohaté. Niektoré práce písal pod viacerými pseudonymami Veterán, Ľudovít Wagner, Maglódi, Andrejev, Niképhor, Vodomarský.
Seberíniho literárna tvorba po slovensky sa prvý raz objavila tlačou v roku 1872, teda až po jeho príchode do Nadlaku (O. Štefanko). Podľa literárnych odborníkov jeho ľudovýchovno-didaktické prozaické pokusy nespĺňajú umelecké kritéria a nedosiahli ani úroveň vtedajšej slovenskej literatúry tohto druhu. Z literárno-historických prác sú závažné články venované životu a dielu Andreja Sládkoviča, s ktorým sa podobne ako s Alexandrom Petrovičom zoznámil na štiavnických štúdiách a rovnako je cenný jeho seriál bibliografických portrétov 155 slovenských evanjelických spisovateľov pod názvom Pantheon... (1878). V náboženskej tvorbe najpočetnejšiu časť diela tvoria kázne vydávané i samostatne. K významným cirkevno-historickým prácam patrí jeho najrozsiahlejšia a dokumentárne hodnotná práca o peštianskej synode 1791 i materiálovo prínosné dejiny evanjelickej cirkvi v Nadlaku. Didakticko náučný charakter má i dielko o výchove v materských školách. Ondrej Seberíni vydával správy o činnosti nadlackého evanjelického cirkevného zboru a článkami prispieval do množstva periodík, napr. do Cirkevných listov, Národného 
hlásnika, Kalendára ev. sirotince, Korouhvi na Sionu, Národných novín, Slovenských pohľadov, Živeny...
Spisovateľ Ondrej Štefanko, znalec života a diela Ondreja Seberíniho, píše v štúdii s názvom Ondrej Seberíni - emblematická osobnosť slovenskej Dolnej zeme, že v roku 1886 v Slovenských pohľadoch začal na pokračovanie uverejňovať pod pseudonymom Veterán svoje najrozsiahlejšie prozaické dielo - román Slováci a sloboda a že vtedy už v Európe román dávno nastúpil na svoju žiadnym iným literárnym žánrom nedosiahnutú víťaznú cestu. V tretej časti tohto autobiografického diela Seberíni uvádza, že Maďari ho chceli použiť, aby zavretých Slovákov, liptovských národovcov, získal na vládnu stranu, ale on túto úlohu neprijal. Svoju plodnú publicistiku začal už na začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia. Rodisko Maglód pôvabne opísal v novele Marína Hrúzová, vzťahujúcej sa takto na matku spolužiaka Alexandra Petroviča, ktorá sa priatelila s jeho matkou. Marínu autorsky sleduje od chvíle, keď sa objavila u svojho strýka - učiteľa v Maglóde, až do chvíle, keď šťastná matka spieva narodenému synovi slovenské piesne. Prvou beletristickou prácou Ondreja Seberíniho je mravno-poučná povesť s názvom Bohdanice a jej učiteľ (Segedín,1861). Okrem cirkevnej tlače (Evanjelik, Cirkevné listy, Korouhev na Sionu) v tomto čase písal aj do tlače s národno-výchovnou orientáciou, a to do Národných novín a Národného hlásnika. Veľmi zaujímavý článok napísal do Národného hlásnika o Jurajovi Ambrušovi, ktorý bol uverejnený v 2. čísle roku 1874. Bol to pomerne rozsiahly životopisný článok o významnom nadlackom národovcovi Jurajovi Ambrušovi. Jeho predkovia prišli do Slovenského Komlóša zo Španieho Poľa v Gemerskej stolici. Juraj Ambruš sa narodil 11. septembra 1800 v Slovenskom Komlóši a ako trojročný prišiel s rodičmi roku 1803 do Nadlaku. Jeho rodičia si svojou usilovnosťou vytvorili pekný majetok a v jeho hospodárení úspešne pokračoval aj on. Aj v starobe ešte obrábal záhradu a vinicu a všade mal rád poriadok. Aj z toho dôvodu sa v Nadlaku dlho udržalo slovné vyjadrenie pre poriadok „Tak je v poriadku ako Ambrušove šúľky“. Jeden čas stál aj na čele desaťtisícového mesta, dvakrát bol zvolený za cirkevného kurátora a vtedy jeho zásluhou slovenská evanjelická cirkev mala dvoch kňazov. Rovnako bol aj obľúbeným „starejším“ na svadbách a ľudovým liečiteľom. O tomto významnom Slovákovi O. Seberíni doslova napísal: - Bol povedomým a horlivým rodoľubom a národovcom. Neokrášľoval sa cudzím perím, ale chválil sa svojou ľubozvučnou materčinou. Zasadzoval sa za svoju národnosť, podporoval slovenskú spisbu a za pomoci Jána Kutlíka st. vydal knihu, rozširoval rôzne slovenské spisy a v jeho dome bola založená Slovenská knižnica. V tomto smere vychovával aj svojich synov Jána a Juraja, ktorí pokračujú v jeho ceste. Jeho posledné vystúpenie bolo v roku 1872 pri voľbe mestského notára. S veľkou oduševnenosťou agitoval zvolenie národného kandidáta a jeho zásluhou je, že táto strana v meste zvíťazila. Veríme, že všetok slovenský ľud v Nadlaku príde k národnému povedomiu a dom zosnulého Juraja Ambruša bude Betlehemom rodoľubstva. Zomrel 14. februára 1874 - takto charakterizoval Ondrej Seberíni národovca Juraja Ambruša. Z pera Ondreja Seberíniho vyšiel celý rad ďalších publicistických článkov a štúdií z odboru pedagogiky, dejepisu a cirkevnej histórie.
Ondrej Seberíni zomrel 1. januára 1895 v Nadlaku, kde je aj pochovaný.