O. Seberini: Otec stískal a syn výskal

26. marca 1824 v Maglóde sa narodil významný spisovateľ, farár a verejný činiteľ Ondrej Seberini.● „Čo to za zástup k juhu na hradskej ozbrojený kosami? Je to dolnozemská Slovač, ktorá vybrala sa na výžinok. Dvadsať, tridsať, do päťdesiat a sto párov v jednom zástupe vyjedná celú pustu...“

Ondrej Seberíni (*1824 Maglód - †1895 Nadlak) - Prozaik, publicista, literárny historik. Evanjelický farár v Békešskej Čabe, Makove a Nadlaku, kde pôsobil až do smrti. Poslanec budapeštianskeho parlamentu. - Dielo: Slováci a sloboda, Pravda a poézia (1886), Pantheon slovenských cirkevných augšp. vyznání spisovatelů. Vydal početné prózy, venoval sa publicistike. V rokoch 1996-1997 vyšlo súborné dvojzväzkové vydanie jeho diela.

Ján Jančovic: Maglódsky rodák Ondrej Seberíni sa národne prebudil v Nadlaku

Ondrej Seberini: Otec stískal a syn výskal

Čo to za zástup k juhu na hradskej ozbrojený kosami? Je to dolnozemská Slovač, ktorá vybrala sa na výžinok. Dvadsať, tridsať, do päťdesiat a sto párov v jednom zástupe vyjedná celú pustu, a tú buďže za peniaze, buďže z dielu zrobí. Žatva je Slovákom slávnosť. Dolnozemská chudoba od žatvy čaká poživnosť na celý rok. Z dom do domu nenájdeš v osade človeka, krem starých, nemocných a detí, všetko to s kosou a kosákom odcestovalo. To by darobná panna bola, ktorá by nebrala účasť na žatve, tá by sa iste nedostala pod čepiec. Ctené šedivé hlavy vidíš medzi mládežou. Oj, aj starec musí v potu tvári chlieb svoj jesť, a radšej by sa pod zem skryl, akože by doma hlivel, keď všetko pracuje, a keď už trasúca sa ruka nevládze kosiť, aspoň navarí kaše robotníkom, alebo pasie koníčky.

K hore spomenutým zástupcom sme sa zišli. Mladí, starí, ženy, panny idú rad radom, a za nimi vozíky s potravou a batožinou, veď sa vybrali na štyri týždne, a bude-li dážď, minie sa ich päť aj šesť, kým posledný ovsený snop padne.

„Pozdrav pán Boh!“ nám privolali, a my im: „Pozdrav aj vás!“

Lež čo nám padlo do očí? Medzi chudobou zbadali sme aj Janka Ľahkoveriaceho.

„Nuž Janko, aj ty na výžinok?“

Oslovený, len tak bokom hľadel na nás, pri pozdravení klobúk pritisol na oči a mrmlal čosi, iste to: „Veru, na výžinok.“

A či je to nápadné, že Janko Ľahkoveriaci cestuje s chudobou na výžinok? Veru nápadné, lebo pominulo už niekoľko rokov, čo kosisko netlačilo jeho ruky, a nie jeden z terajších jeho spolužencov u neho mal hojný výžinok.

Lež čujme ako sa to stalo s ním.

Janko Ľahkoveriaci bol jediným synom podobného mena otca. Meno a majetok zdedil po dobrom otcovi, ale nie pracovitosť, rozšafnosť, striezlivosť a miernosť, vzdor tomu, že s väčšou starostlivosťou bol vychovaný než otec. Pravda, keď starý Ľahkoveriaci rástol, roľníčil a hospodáril, boli roľníci poddaní, zemských pánov role orali, a tým i zo svojej úrody dežmu dávali. A pri tom všetkom požehnával Hospodin usilovnému starému. Ku štyrom volom kúpil nové štyri, a opätne štyri, takže dvanásť volov chodilo do jeho domu, lež aj zemička jeho rozmnožovala sa. Spočiatku, zemský pán vidiac jeho usilovnosť, darobnému zem jemu odovzdal, pozdejšie, keď urbár zanikol a sedliak stal sa majiteľom zeme, prikupoval role. Pritom aj peňažite dobre stál, takže starý často hovoril: „Oj, môj Janko, čoby lyžicou jedol peniaze, nebude biedu trpieť.“ Ale sa to nesplnilo, bo opačne dokázalo sa, že aj to najväčšie bohatstvo, jestli sa ustavične troví a k nemu neprikladá, zmizne.

Roku pána 1866 zúrila cholera, medzi tisícami, ktorí na večný pokoj do hrobu tmavého uložení boli, bol aj starý Ľahkoveriaci. Rozsiahleho a dobre opatreného majetku výlučným dedičom stal sa mladý Janko, ktorý na ten čas bol už ženatým. Mal on ženičku peknú a dobrú, menom Marku, dcéru ctenej rodiny Dobrák. Janko bol človek dobrého srdca, ale jeho veľká slabosť bola, že každému ľahko veril, a pritom bol on trochu ľahkomysleným a hrdým na svoj majetok. Po otcovej smrti prevzal celé hospodárstvo s tým úmyslom, že bude síce hospodáriť, predsa ale časoducha pohodlnejšie žiť, ako jeho otec, ktorý novotám úhlavným nepriateľom bol. Na jeho nešťastie v zlý čas stal sa samostatným. V našej milej vlasti, ktorú si aj my za našu a milú pokladáme, stal sa veliký obrat. Ústava prinavrátená bola krajine a zodpovedajúce ministerium vymenované, politické strany sa tvorili a majitelia stali sa činiteľmi pri voľbách krajinských poslancov. Vodcovia stránok použili, zvlášť zámožnejších roľníkov, aby účasť brali v politických pohyboch. Málo bolo tak pevných a ráznych, aby prúdu tomuto vzdorovali. Vysokomysliaci a ľahkoveriaci ľahko dali sa použiť.

Tak sa stalo s naším Jankom. Korteši ho pohľadali, sebou vzali a poučili svetárskemu životu.

V mestečku X., kde náš Janko žil, na rínku stál hostinec s otvorenou kaviarňou. Miestnosť táto preplnená bývala Izraelitami a menšieho druhu pánmi obce. Tu sa schádzali na pohárčok „čiernej“, pri tom sa večer aj zajedlo a zapilo vínečko so šťavicou, a keď muzikanti zanôtili a hostia do dobrého rozmaru prišli, opätovalo sa v hojnej miere. Jedni obhŕkli guľočník (biliárt), iní sadli ku kartám, a iní rozkazovali Ferkovi, aby túto lebo onú nôtu zahral. V najnovšej dobe páni korteši privábili do kaviarni aj hospodárov, zvlášť mladších a zámožnejších.

Nedeľa je, chrám Boží predpoludním bol prázdny, ale kaviareň večer preplnená. Organ ozýval sa v pustom priestore, Ferkovu hudbu preráža spev zabávajúcich sa. Divný pohľad, keď na hostí hľadíme. Pri jednom stolíku vidíme na karty hrajúcich sa, napnutými očami hľadí každý do čertovej biblie, či on stiahne prizerajúcich mozoľné groše a či jeho posledná desiatka pôjde do paroma, aby si od hostinského zopár desiatok vypožičal. Pri druhom stole spozorujeme vínom v hojnej miere rozpálených. Tvár červená ako karmažín, oči vyduté, ústa kŕčovite pohybujú sa, jedenkaždý by hovoriť chcel, tento sa do pŕs bije, tamten rukou hrozí, onen päsťou na stôl uderí, všetci kričia, každý má pravdu, dohadujú sa a sami nevedia o čom. Tam zase vidíme pred muzikantami rozhadzujúceho sa, akoby celý svet jeho bol, a ktovie či jeho žena a deti neplačú doma!

Vkročme aj my do opísanej kaviarni, aby sme sa oboznámili s niektorými osobnosťami. Tam vidíme za jedným stolom sediacich predstavených obce s pánom notárom. Vážne si počítajú, kto vie ako bude pozdejšie? Vyznáme pravdu, neľúbime na takom mieste predstavenstvo. Tam pri druhom stole pod predsedníctvom služňovského pisára pána Kunštár Šándora mladí gazdovia upíjajú a medzi nimi Janko Ľahkoveriaci. Vôkol stola, kde sa kartujú, vidíme rozličného druhu ľudí: občianského učiteľa, mestského pisára, ranhojiča, kupca a zopár Izraelitov. Hra začala sa s grošmi, ale už zlatky poletujú nad stolom. My zostaneme pri stole, kde Janko Ľahkoveriaci s pánom Kunštárom upíja, pozdejšie kukneme do karát.

„Tak ver, Janko barátom,“ začal pán Kunštár Šándor, - „roľník je už teraz nie smraďatým sedliakom, ale je majiteľom pozemkov, tak ako ktorýkoľvek zemský pán, aj práva tie isté má, lenže má sa aj po pansky držať, maďarošan, a nemá byť škrbcom.“

„Hostinský!“ zavolal Janko, „doneste dve holby vína, z toho najlepšieho a k tomu šťavicu.“

„Hej, hostinský!“ poznamenal pán Kunštár Šándor, „a z toho šumiaceho máte?“

„Rozkážu, urodzený pane?“

„Nie, len sa spytujem?“

„Z toho nám doneste!“ riekol Janko.

Hostinský ochotne slúži šampanským. Pán Kunštár pochválil Janka, že si gavaliersky počína, pritom obratne nalieval do pohárov. Šampánia chutnala a fľaška za fľaškou sa nosila, ale aj rozmar rástol sťa huby a v krátkom čase okolo tohoto stola bolo najveselšie. Pán Kunštár rozumel dať smer zábave a Janka Ľahkoveriaceho podpaľoval, aby sa maďarošan držal po gavaliersky.

„Poď sem, Ferko,“ zavolal Janko na primáša, „aby si pamätal, kedy si mne zahral.“ Vytiahne z tobolky stovku, posliní jej jeden uhol a prilepí na čelo. „Tak hľa, aleže ťahaj tým bičíkom.“

Banda sa dala okolo stola a hrala s celou dušou, čo rozmar zveľadilo.

„Vidím, barátom Jánoš, že vy hoden ste aj vo vyšších kruhoch zabaviť sa, na znak dôvery nevykajme si, ale po priateľsky buďme perty.“

Ferko rozumel tomu a hneď zanôtil:

Ez a pohár bujdosik [skrýva sa]

Éljen a barátság! [Nech žije priateľstvo!]

Bolože dýnom, dánom. Jankovi sa zdalo akoby vrcholec blaha bol dosiahol, keď si on s pánom Kunštárom tykať mohol.

„Hostinský, sem cigary!“ volá Janko.

„Odpusť, barátočkám,“ riekne pán Kunštár, to je nedôvera, veď ti ja poslúžim a to dobrou cigarkou. Tešík! Vieš, barátočkám, úprimným priateľom je všetko spoločné.“

Janko hrdo vzal cigarku, položil do huby, rozopne tobolku, vytiahne z nej stovku, zhúžve ju a pripáli si ňou cigarku. Na ten gavaliersky čin sa pripilo.

„Ale vidíš tých žobrákov pri kartách,“ riekne pán Kunštár Jankovi. „Jednou stovkou by som všetkých vykúril od stola.“

„Stovka by bola, lebo som dnes predal všetku úrodu, ale ja tomu nerozumiem.“

„Oj, veď ťa ja vďačne poučím, sadni k ním, a ja ti pri boku sedieť budem a ľahko sa tomu poučíš.“

Janko si nedal dvaráz hovoriť a stovka šla za stovkou, pritom sa aj šampánia v hojnosti míňala, lebo v krátkom čase združili sa všetci hostia na Jankovo konto a to trvalo až do rána.

X     X     X

Slnce vychádzalo a ožiarilo aj dom Janka Ľahkoveriaceho. Bol to jednoduchý, ale úhľadný hospodársky byt. Obloky boli väčšie ako predtým, k tomu izby vydláždené a tak zdravšie a vidnejšie. Náradie tiež pohodlné. Keď vkročíme do izby, vidíme tam Marku, manželku to Jankovu vyplakanú. Celú noc nemohla spať, lebo veď jej hneď z večera susedy pošepli, že Janko zabáva sa v kaviarni. Tam ležala zavalená nad kolískou a nadájala nemlúvniatko, ktoré milosrdne hľadelo na slzy z očú matkiných sťa jarná rosa padajúce. Vtom tackajúc sa, otvorí dvere Janko.

„Oj mužu, mužu, čo myslíte? Uvidíte, že my vyjdeme na mizinu.“

„Nehorši sa, Marka moja, dobre som sa zabavil, a vieš čo? No či čuješ? Vieš čo? S pánom Kunštárom si tykáme. Pravda, že zopár stoviek prešlo, ale pritom Janko Ľahkoveriaci má z čoho žiť!“

„Mýlite sa, mužu môj! Tu sto zlatých, tam sto zlatých a hospodárstvo nič. Tu mi boli na krku sluhovia, že čo majú robiť? A gazda nikde. Viem, že celý týždeň čeľaď len tak prehajdákala. Daj mi Bože s pánmi si tykať! Či neviete, že panská láska na zajačom chvoste a že s pánmi nie je dobre z jednej misy čerešne jesť?“

„No nič to, Marka moja, dobre to bude všetko. Vieš, takí páni dopomôžu k úradom, a to akoby nám to pristalo, keby ľudia hovorili: pán richtár a tebe pani richtárka.“

„Prosím vás, dajte tomu pokoj, čo nás tam po úradoch, len by nám hospodárstvo dobre šlo.“

Rozhovor tento trval za chvíľu, až konečne Janko zavalil sa na posteľ a prespal celý deň. Pravda, v noci sa už potom opätne nespalo a nedelňajšia zábava opakovala sa.

Marka pravdu mala, hospodárstvo nešlo, čeľaď robila kedy chcela a ako chcela, takže Janko prinútený bol zeme do prenájmu dať. Lež naraz prijaté peniaze ľahko strovili sa a pritom treba bolo žiť. Krem toho, ku lumpovaniu a korheľovaniu tak privykne človek, že nevie nad sebou panovať. Behom niekoľko rokov prešlo hospodárstvo, tým viac, že pán Kunštár a podobní priatelia použili Janka dobráka, dali ním podpísať, sťa záručníkom, úpisy a zmenky, ktoré pekne krásne zaplatiť musel, a Janko Ľahkoveriaci zostal na čistom, takže kde nič, tu nič. Ako ženu a deti chovať? Kúp si Janko kosu a vezmi kapselku na plece a iď na výžinky. No, panské priateľstvo prestalo, a keď raz tak náhodou zišiel sa Janko s pánom Kunštár Šándorom a cele dôverne jemu tykal, ten ho surove zahriakol:

„Čo chcete, ja som s vami svine nepásol.“

Nuž či už viete, prečo nám bolo nápadné, že aj Janko Ľahkoveriaci šiel s chudobou na výžinok?