Samuel Tomášik a dolnozemskí Slováci
Samuel Tomášik ako ovocinár a včelár
pomáhal Slovákom na Dolnej zemi
Evanjelický farár, publicista a spisovateľ Samuel Tomášik sa narodil pred dvesto rokmi, 8. 2. 1813 v Jelšavskej Teplici v rodine evanjelického farára Pavla Tomášika (1770-1833). Základnú školu absolvoval v rodisku, Chyžnom a v Jelšave. Do roku 1824 študoval na nižšom gymnáziu v Gemeri, 1824-28 na gymnáziu v Rožňave, 1828-31 na evanjelickom lýceu v Kežmarku, 1834-35 teológiu na univerzite v Berlíne nedokončil. Keď zastupujúci farári v Chyžnom (S. Chalupka, M. Kyseľ) začali plniť iné poslanie, chyžniansky ev.a.v. cirkevný zbor ho odvolal zo štúdia v Berlíne a zvolil ho za svojho farára. Neskôr bol gemerským evanjelickým seniorom a dozorcom evanjelických škôl.
Samuel Tomášik sa zaraďuje k popredným predstaviteľom slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí a medzi osobnosti známe v celom slovanskom svete. Popri duchovnej činnosti bol členom Tatrína, Matice slovenskej a ďalších spolkov doma a v Čechách. Roku 1849 a 1857 bol členom slovenského vyslanectva k panovníkovi. V novembri roku 1884 boli usporiadané na jeho počesť a za jeho osobnej účasti triumfálne slávnosti (24. novembra v Martine a 25.-28. novembra v Prahe), pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne „Hej, Slované“.... (Hej, Slováci...).Veľkú pozornosť venoval slovenskému školstvu, privítal zrod Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Osobitne sledoval vývoj slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. V jeho rozvetvenom básnickom, prozaickom, dramatickom a publicistickom diele významné miesto zaujíma poézia. Viaceré z jeho textov boli zhudobnené a znárodneli, zvlášť „Hej Slováci ještě naše slovenská reč žije“ a zohrali významnú úlohu v slovanskom, národnoemancipačnom pohybe. Jej poslovenčený variant „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije“ sprevádzal aktivity štúrovského hnutia. Hymnickosť piesne bola uznávaná v celom slovanskom svete. Znárodneli a zhudobneli aj jeho ďalšie piesne a básne, ktoré mali vlastenecko-bojovný charakter. Dôležitú stránku jeho literárneho života predstavovala historická próza. Bol 
aj plodným publicistom, autor článkov, ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, Lichardových Slovenských novinách, Obzore a množstve ďalších vtedy vychádzaných novín, časopisov a kalendárov. Málo sa vie, že popri svojej duchovnej a spisovateľskej činnosti sa venoval aj ovocinárstvu a včelárstvu.
K svojej pracovitosti a obdivuhodnej tvorivosti mu dodávalo energiu ovocinárstvo a tiež aj včelárstvo. Samuel Tomášik patril ešte pred Antonom Penzelom, Ľudovítom Orfanidesom a ďalšími k vynikajúcim slovenským ovocinárom. S touto činnosťou sa delil s čitateľmi najmä na stránkach Lichardovho Obzoru, kde písal o svojich skúsenostiach s ovocinárstvom a 
štepárstvom. Na druhej strane čitatelia a užívatelia ním zasielaného sadbového materiálu chválili všetky ním dopestované druhy. V Obzore číslo 1 v roku 1856 píše o svojich tridsaťročných skúsenostiach zo štepárstva a pestovateľom hrušiek radí pestovať červenú jesennú dekanku, žltú zimnú a pestovateľom jabĺk: zimnú parmenku, severnú renetku a zo sliviek chyžniansku domorodú. Redakcia ho žiada, aby naďalej pokračoval v informovaní o ním dosiahnutých výsledkoch v ovocinárstve. V tom istom roku o dva mesiace neskôr píše okrem iného o pestovaní hrozna: „Aj keď u nás v Chyžnom nemáme riadnych viníc, predsa na zábradliach, pri stenách budov, dvorov a záhrad, radi pestujeme dobré a včasné druhy hrozna. Odporúčam modrú Isabellu, lebo je včasná a bohato rodí. Keď na jeseň roku 1863 dolnokubínsky pán farár Samuel Novák priviedol prvých oravských žiakov do revúckeho gymnázia, navštívil aj mňa. Ponúkol som ho týmto hroznom, nechcel veriť, že sa to urodilo tu v Chyžnom pod Kohútom. Aj v neprajnom roku 1864, keď hrozno na mnohých miestach pomrzlo, Isabella u nás úplne dozrela.“
S cieľom pomôcť rozvoju ovocinárstva v slovenských krajoch a na Dolnej zemi, Samuel Tomášik posielal sadbový 
materiál a vrúble z jednotlivých druhov ovocia Slovákom po celej krajine. V tlači okrem svojich rád odporúčal aj vtedajšiu literatúru a skúsenosti ďalších ovocinárov. Napríklad v Obzore číslo 24 v roku 1865 odporúča tabuľky najlepších hrušiek a jabĺk od bývalého učiteľa v Jelšave Ondreja Laca, pochádzajúceho z liptovského Trnovca. Tento ovocinár v Jelšave účinkoval plných tridsať rokov v chlapčenskej škole a udomácnil a rozšíril tam najlepšie druhy ovocia vrátane egrešov, ríbezlí a hrozna. Aj tu Tomášik spomína odrodu hrozna modrá Isabella, ktorú Samuel Novák zaopatril v Pešti a jednu sadenicu venoval aj S. Tomášikovi. V tomto čísle Obzoru reaguje aj na uverejnenú správu, v ktorej liptovský župan sa zaujíma o zveľadenie liptovského ovocinárstva a Tomášika prekvapuje, že na župnom zhromaždení sa ozvali hlasy, že na výsadbu ovocných stromov sú v Liptove nepriaznivé prírodné podmienky a že bude takýto zámer daromný. On reagoval svojim príkladom a skúsenosťami a rovnako dával za vzor veľkopodnikateľa v ovocinárstve a tiež včelárstve Jána Kiša z Dežeríc, ktorý vysadil svoj sad práve v drsných podmienkach vyklčovaného lesa. Potom uvádza ako sám vyhovuje žiadostiam rodákov zo všetkých strán Slovenska, ktorí sa naňho obrátili o poslanie sadbového materiálu a vrúbľov. Doslova píše: „Veľa vzácnych druhov som rozposlal, a to nielen po Gemeri, ale i do Liptova, Trenčína, Hontu, Oravy, Spiša a dokonca Slovákom do Békešskej stolice.“ Redakciu nabáda, že by bolo dobré uverejniť spomínaný spis „Tabelly“ Ondreja Laca a tak usúdiť, ktorý druh ovocia sa hodí pre ten ktorý kraj. Uvádza príklady, že medzi Liptovom a Békešom sú veľké podnebné rozdiely a to je nutné rešpektovať, že niektoré druhy, ktoré sa daria na Dolnej zemi, nemusia byť vhodné v Liptove. „Vezmime napríklad hrušky ako sú Bergamotka z Bugi, pozdná zimná Dekanka, mannova Kalmárka... tie môžu na strome v Békeši do neskorej jeseni vydržať, ale vtedy už v Liptove záhrady sneh zakrýva. Tieto druhy sa nevydaria ani v Gemeri, preto by som ich darmo štepil. Naproti tomu Magdaléna zelená, ktorá u nás práve o Márii Magdaléne dozrieva, Robertova Muškatelka, včasná švajčiarska Bergamotka, pekná Gabriela, letná Maslovka, Salisbury... sú druhy hrušiek, ktoré v Liptove, Orave a Spiši a ostatných najchladnejších krajoch Slovenska s úspechom štepiť môžeš. Takto aj z jabĺk daktoré pozdné Renetky, Kráľ Jakub, Lahôdka (nem. Leckerbisen), sa ani u nás nevydarila, lebo keď sa oberú zo stromov, zvädnú a sú bez chuti. Tieto by sa darmo v chladnejších krajoch zbytočne štepili, ale zaštepiť letný Katvill, Astrachanske jablko, malú Baňonku, tieto druhy sa vydaria aj v severných slovenských krajoch.“
V Obzore na strane 162 z roku 1866 Samuel Tomášik zase píše: „Vinič pod strechami je u nás hroznom obsypaný a ja som na začiatku roka rodákom rozposlal, ktorí ma o to požiadali, modrú Isabelu, potom rôzne ovocné druhy, menovite čerešňu obrovskú, ríbezle a červenú záhradné lieskovce.“ V Obzore č. 28 v roku 1871 prišla z Dolnej zeme, z Poľného Berinčoka (Mezőberény), z pera učiteľa Jána Slujku pochvala o ovocinárskej pomoci Samuela Tomášika. Pisateľ okrem iného o ovocinárstve v Poľnom Berinčoku píše: „Podivuhodné je, že na tých hruškových štepoch, ktoré som pred 6 rokmi zaštepil tak hojne ovocia bolo, že mladé ratolesti sa pod ťarchou dolámali a menovite Napoleonka, ktorú som od velebného pána Samuela Tomášika roku 1865 k zaštepeniu dostal, zaslúži si pre jej vydarenie byť spomenutá. Veľkú radosť prežívam, keď na tieto krásne štepy hľadím a mojim susedom s chválou ukazujem - Toto sú gemerské Chyžnianky.“ Popri ovocinároch Jánovi Vilimovi, Karolovi Strakovi, Jánovi Pravdoľubovi Bellovi, Danielovi Strakovi, Danielovi Novákovi, pôsobiacimi ako učitelia na Dolnej zemi, aj spisovateľ a kňaz Samuel Tomášik svojou praktickou ovocinárskou činnosťou, najmä zasielaním biologického materiálu priamo zo Slovenska, prispieval v tom čase k rozvoju ovocinárstva dolnozemských Slovákov.
Svoj plodný život naplnil a dokonal 10. septembra 1887 v Chyžnom.
Ján Jančovic
Samo Tomášik: Hej, Slováci!
Hej, Slováci!, ešte naša slovenská reč žije,
dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,
žije, žije duch slovanský, bude žiť na veky,
hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!
Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,
nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny:
i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete,
Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.
I nechže sa aj nad nami hrozná búrka vznesie,
skala puká, dub sa láme a zem nech sa trase:
My stojíme stále pevne ako múry hradné -
čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne!
Video: http://www.youtube.com/watch?v=zZn9BeNO2Mg