Lyrická prechádzka pilíšskym cintorínom
Imrich Fuhl
Spoločný jazyk
babičky a dedkovia naši
ktorí sa rozkladáte
na najmenšie organické látky
v črvotočivých rakvách
ohradenej rozparcelovanej
stredoeurópskej záhrady pána
pri vchode s nápisom
„Feltámadunk”
prepánajána
v akej zemi to ležíte
ako ste sa sem dostali
po chodníkoch dejín
Nočná meditácia
Tmavé, nočné oblaky bez vôle sa túlia.
Hora života nehučí. A smrť je nemá.
Zbabelé svetlo nádeje nikto z nás nemá.
Tak čo nás živí? Za čo umierame denne?
A po vzkriesení prečo nie spása nás čaká?
Pravda zostáva v hrobe. Aj viera ja taká.
Alexander Kormoš
Pochovávať - sadiť!
zabitý ale nezomretý
jednako
zaživa pochovaný
pokojne vystúpim
pozvať na poldeci
splašených
nech si spláchnu
výčitky svedomia
pochovávať pravdu
?????
to znamená sadiť!
Otvoriť cestu
Obchodiť naše rodné polia,
zahojiť rany, čo nás bolia,
objaviť znova všetky končiny,
pokračovať, kde iní skončili.
Aj budem!
kopú mi jamu
hrobári
pravdy
trápia ma
pochybnosti
teda som
keď zomriem
skončia sa
útrapy
preto chcem
žiť
veľmi dlho
Gregor Papuček
Pod Pilíšom
Pod Pilíšom
vánok svieži,
košaté hory,
žblnkajúci prameň.
Tam, v tých horách,leží niekde,
čaká na mňa
aj môj náhrobný kameň.
Dedina moja
Chodím pod Pilíš pokoj duše hľadať,
túlam sa zavše v tieňoch cintorína.
Vidím, ako do čiernej zeme padá
môj rod, ako ho osud povytína.
(...)
Poobzeraj sa po okolí, vidíš,
aký je silný tvoj erb, ten tvoj Pilíš?
A ľudia tvoji - dvakrát umierajú!
Odrodilcom
Podpáľte všetko za sebou,
vbodnite rozhorené fakle
do stohu vlastných stáročí!
Bez štipky ľútosti,
bez omrvinky studu v tvári!
Ukážte svojich zubov lesk,
vy, novodobí janičiari!
Pamätajte však,
pomätené duše,
odcudzené, či poturčené,
čo vlastné telo popierate,
že bola tu raz z Poník
jedna žena,
pred ktorou jej syn
z hriechu prebudený
žalostne padol
na kolená!
Ívery
Môj starý otec - pokoj jeho prachu,
„Itt nyugszik...” - na kríži má napísané.
Sťa by mu podsypali hrachu;
sťa na kolesá montované sane.
Pilíšska náhrobná
Nemal sem ščasťá,
nepoznal lásky,
život mi oral
po tvári vrásky,
keď sem scel oddych,
smrť bola pri ňem.
Nehajte, nech si
už odpočinem!
(Túto báseň Gregor Papuček úmyselne napísal
v nárečí svojej rodnej obce, aby dokázal,
že pilíšski Slováci majú ešte bohatú slovnú zásobu.)
Gabriel Hattinger
Naši starí
Naši starí hundrajú,
pod nosom si dudrajú,
a nič nevypľúvajú.
Naša slovenskosť
nie je pre nich dosť,
obhryzená kosť.
Som stále Slovan a učedelník,
viem, nebudem nikdy míľnik,
iba starý pamätný smilník.
Ars poetica
... a keď už nebude začo bojovať
odstúpim na bok
budem sa ponáhľať zomrieť
kým bude kto ma pochová...