Laco Zrubec - Priateľ Slovákov v Maďarsku
S menom Laca Zrubca ako autora novinárskych žánrov som sa prvýkrát stretol koncom šesťdesiatych rokov v Roľníckych novinách a neskôr hlavne na stránkach obrázkového časopisu Život. Tieto noviny spolu s inými časopismi zo Slovenska pravidelne dostávala naša redakcia týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, kde som pracoval ako redaktor. Zaujala ma hlavne tematika jeho príspevkov, zaujímavosti zo slovenských národných dejín, jeho rozhovory s poprednými slovenskými historikmi, archeológmi a inými kultúrnymi pracovníkmi. Slovom tie materiály, ktorými sa snažil o oživenie a prehlbovanie národného 
povedomia čitateľov. Pre mňa, pre začiatočného novinára boli to mimoriadne poučné čítania. V dobrom zmysle slova s nemalou závisťou som čítal jeho reportáže o významných archeologických vykopávkach, o senzačnej, 23 tisíc ročnej Moravianskej Venuši, ale upútali ma aj jeho materiály o slávnych Slovákoch, jeho glosy i drobná próza.
S Lacom Zrubcom, redaktorom časopisu Život, som sa potom osobne stretol o niekoľko rokov neskôr, v roku 1972 v Bratislave. Tu musím pripomenúť, že naša redakcia Ľudových novín vtedy už po toľkých prekážkach zo strany maďarských straníckych a vládnych úradov mala legalizované styky s redakciou Života a naše stretávania sa so slovenskými redaktormi sa stali pravidelnými. V predchádzajúcich rokoch totiž Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, ale ani redakcia Ľudových novín nemali a ani nemohli mať žiadne styky s orgánmi, organizáciami alebo inštitúciami na Slovensku. Dokonca pracovníkom Zväzu a redakcie našich slovenských novín stranícke a štátne orgány zakázali nielen nadväzovanie stykov so slovenskými orgánmi a inštitúciami, ale aj prijímanie hocakej pomoci zo Slovenska. (Naše krajiny sa vtedy pevne držali zásady: „Národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny.”) Zmeny v tejto oblasti po roku 1968 
prichádzali z našej materskej krajiny oživením snáh venovať pozornosť kultúrnym potrebám zahraničných Slovákov. Vznikol Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej na čele s historikom Jánom Siráckym. Tento rodák z Báčskeho Petrovca z Vojvodiny sprostredkoval nadväzovanie stykov medzi rôznymi slovenskými organizáciami a inštitúciami v Maďarsku s ich náležitými partnermi na Slovensku. Jeho zásluhou bolo aj skontaktovanie sa a nadviazanie stykov na dlhé desaťročia redakcie Ľudových novín s bratislavskou redakciou Života.
S Lacom Zrubcom, ako som už spomenul, som sa osobne prvýkrát stretol v Bratislave, v redakcii Života, a predstavil nás jeden druhému šéfredaktor Ladislav Tomášek, ktorý bol aj jeho aj mojim dobrým priateľom. Ja, o desať rokov mladší, trošku v rozpakoch a s dojatím som si podával ruku s Lacom Zrubcom, veď stála predo mnou vtedy už známa osobnosť, v kruhu novinárov uznávaný redaktor a autor niekoľkých kníh. Tento štyridsiatnik v elegantnom oblečení zapôsobil na mňa dobrým dojmom. Všimol som si, že sme rovnako vysoký, iba že on bol trošku zavalitejšej postavy. Tvár mal okrúhlu so živými, zvedavými očami. S prívetivým úsmevom na perách mi podal ruku a posmelil ma, aby som mu aj ja tykal.
Vďaka šéfredaktorovi Ladislavovi Tomáškovi po tomto našom stretnutí sme sa v rámci dohody o vzájomnej spolupráci medzi redakciami Života a Ľudových novín ročne pravidelne navzájom navštevovali v Bratislave a v Budapešti. Moja známosť s Lacom Zrubcom priebehom veľmi krátkeho času prerástla v úprimné priateľstvo. Moje, ale aj styky celej redakcie Ľudových novín s materskou krajinou, so Slovenskom, sa jednoznačne viazali k trom osobnostiam, k úprimným podporovateľom a priateľom našej redakcie, k osobe spisovateľa Laca Zrubca, k osobe šéfredaktora Ladislava Tomáška a k najlepšiemu znalcovi krajanskej problematiky na Slovensku, k Jánovi Siráckemu.
S Lacom Zrubcom okrem toho, že sme boli radi spolu, že sme navzájom hľadali spoločnosť jeden druhého, sme si ako dobrí priatelia aj nezištne pomáhali v práci. Laco dobre ovládal maďarský jazyk (v čase okupácii Južného Slovenska chodil v rodných Šuranoch do školy s vyučovacím jazykom maďarským), a bol častým návštevníkom archívov v Budapešti. V takýto čas pochopiteľne nielen ja, ale celá redakcia mu šli vo všetkom v ústrety. Organizovali sme mu reportážne cesty po Maďarsku i stretnutia s ním navrhovanými osobami, osobnosťami. Nezabudnem, akú len preveľkú radosť mal z toho, že sa mi podarilo zorganizovať jeho cestu do 
Blatnohradu (Zalavár) a potom stretnutie s poprednou maďarskou archeologičkou Ágnes Sós-Csemiczkou, ktorá tri desaťročia odkrývala stopy starých Slovákov v Panónii, medzi nimi i stopy Pribinovho hradu a kostola v Blatnohrade. „Cestou z Keszthelyu do Budapešti som sedel v aute ako na tŕňoch, - písal Laco vo svojej reportáži. - Bol som zvedavý, či sa nám podarí stretnúť v Budapešti s archeologičkou Sós-Csemiczkou, ktorá vedie systematický archeologický výskum v Blatnohrade. Priateľ, šéfredaktor týždenníka pre Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, spisovateľ, novinár Zolo Bárkányi Valkán pomohol. Telefonoval krížom-krážom a jeho snaha nebola daromná.” (Tajomstvo dotykov, str. 36.) Laco rozprávajúc sa o dianiach našich vzájomných návštev často spomínal, ako sa prekvapil, keď pred hotelom v Budapešti sa namiesto osobného auta zastavil autobus, aby ho odviezol na reportáž mimo hlavného mesta. Stalo sa totiž, že naše vydavateľstvo v ten deň nijako nemohlo zabezpečiť auto a na moje rozhodné naliehanie generálny riaditeľ vydavateľstva nariadil, aby hosť našej redakcie spolu s jedným redaktorom Ľudových novín cestoval podnikovým autobusom. O našej mimoriadne plodnej spolupráci však hádam najlepšie svedčí realizovanie Lacovho dokumentárneho filmu v roku 1997 „Slováci v Maďarsku”. Natáčanie filmu sme v hlavnom meste, ale i v južných častiach Maďarska 
organizovali spolu s Gregorom Papučkom aj my. A keď sme od neho dostali jednu kópiu hotového filmu, naša radosť nemala hraníc.
Spomínané tri prípady z veľkého množstva spoločných zážitkov môžu byť zavádzajúce, preto rýchlo musím zdôrazniť, že poskytovanie pomoci bolo viac než jednostranné, a to zo strany Laca. Nebolo takej našej prosby, že by nám nebol pomohol, aspoň že by nebol podnikol všetko v záujme toho, aby vyhovel našej žiadosti. Zháňal pre nás knihy (nedával nám iba vlastné), časopisy a spolu so šéfredaktorom L. Tomáškom organizoval pre nás reportážne cesty po Slovensku. Tieto cesty neraz sa skončili v Nitre, v „pivničke-kaplnke” jeho rodinného domu na Zobore pri znamenitom nitrianskom víne. Aj toto patrilo k nášmu priateľstvu. Ako i to, že naše stretnutia s Lacom i s jeho priateľmi časom mi priniesli novších priateľov. A nie iba mne, ale aj niektorým ďalším slovenským spisovateľom z Maďarska. Takto sa stal našim priateľom i dobrodincom vedúci Nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc. a známy archeológ prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., ktorí spolu s Lacom sa pričinili o to, aby sme sa niekoľkí z Maďarska stali i keď nie riadnymi, ale aspoň čestnými členmi Nitrianskej odbočky SSS. Im trom vďačíme aj za pravidelné pracovné stretnutia na pôde Matice slovenskej v Komárne ako i za dlhoročné uverejňovanie našich príspevkov v Almanachu Nitra.
Aj začiatkom roka 2011 sme spolu s Lacom plánovali pracovné, priateľské stretnutie medzi spomínanými vedúcimi osobnosťami Nitrianskej odbočky SSS a našimi slovenskými spisovateľmi z Maďarska. Toto stretnutie sa však v pôvodnej zostave už nikdy nemôže uskutočniť. Spisovateľ Laco Zrubec nás 24. februára náhle a nečakane navždy opustil a 2. marca 2011 sme ho v mene slovenských spisovateľov v Maďarsku spolu s Gregorom Papučkom v rodných Šuranoch aj my vyprevadili na jeho poslednej ceste.
Týmito spomienkami vzdávam hold publicistovi, spisovateľovi, jednému z najlepších a najúprimnejších priateľov Slovákov v Maďarsku Lacovi Zrubcovi. Týmito spomienkami si zároveň pripomínam i jeho nedožité osemdesiate piate narodeniny.
Zoltán Bárkányi Valkán
