Poľnohospodárske múzeum a skanzen v Nitre
Fotogaléria ● Kým založenie Slovenského poľnohospodárskeho múzea má už viac ako 90-ročnú tradíciu, jeho súčasť skanzen si v roku 2014 pripomína 30. výročie vzniku. ● SPM v Nitre prezentuje minulosť slovenského poľnohospodárstva aj v iných slovenských mestách a v zahraničí. ● Úzkokoľajná železnička
Rozpadom monarchie a vznikom Československej republiky roku 1918 vytvorili sa podmienky aj na kultúrny rozvoj Slovenska. Slovensko bolo agrárnou krajinou s bohatými roľníckymi tradíciami. Grémium s vtedajším názvom Zemedelská rada pre Slovensko rozhodlo v roku 1922 založiť Slovenské poľnohospodárske múzeum ako stánok roľníckej kultúry. Hneď na to začala systematická zbierka exponátov pre prvé expozície. V rokoch 1924-1928 sa pre tieto účely postavila na Vajanského nábreží v Bratislave moderná budova, v ktorej dnes sídli Slovenské národné múzeum. Zbierkový fond poľnohospodárskeho múzea zásluhou škôl, inštitúcií, výskumných ústavov, podnikov a jednotlivcov narástol do jednotlivých expozícií tak, že v roku 1936 bolo múzeum pre širokú verejnosť slávnostne otvorené. Rozbehnutú úspešnú činnosť múzea narušili v roku 1938 politické a následne aj vojnové udalosti a hrozilo im presťahovanie. V roku 1940 integráciou s Lesníckym múzeom a Vlastivedným múzeom vzniklo v rámci mladého slovenského štátu Slovenské múzeum, ktoré sa stalo reprezentačnou kultúrnou inštitúciou Slovenska. V dôsledku takejto integrácie stratili poľnohospodárske expozície svoje dominantné postavenie. Počas leteckého bombardovania Bratislavy v roku 1944 bola zasiahnutá aj budova múzea a navyše tesne pred 
oslobodením mesta ustupujúce nemecké vojsko ju podpálilo. Výsledkom vojnových udalostí bola nielen zničená budova, ale za obeť náletu a požiaru padlo aj 1026 poľnohospodárskych a 1273 lesnícko-poľovníckych exponátov. V prvých povojnových rokoch 1948-1951 sa poľnohospodárske expozície len s ťažkosťou dopĺňali a inštalovali. A keď sa už zdalo, že tieto expozície budú mať opäť svoju náplň, prišiel rok 1954 a prekvapujúce rozhodnutie o demontáži exponátov z titulu zmeny náplne múzea na vlastivedné, čím poľnohospodárske múzejníctvo na Slovensku nielen právne, ale aj faktický prestalo existovať.
Začiatkom roku 1959 Krajské nitrianske múzeum vytvorili osobitné poľnohospodárske oddelenia a umiestnilo ho v meste Nitra. V tých rokoch sa už Nitra postupne stávala centrom poľnohospodárskeho školstva, vedy a vzorových výstavných poľnohospodárskych prevádzok na majetku celoštátnej poľnohospodárskej výstavy. V tejto situácii oddelenie múzea nepostačovalo držať krok s vývojom a zámerom vytvoriť z Nitry slovenské agrocentrum, v rámci ktorého sa rátalo s múzeom ako jeho integrálnou súčasťou. Na odporučenie povereníctva poľnohospodárstva rozhodlo sa povereníctvo školstva dňa 1. 1. 1960 opäť k vytvoreniu Slovenského poľnohospodárskeho múzea so sídlom v Nitre. Po viacerých delimitáciach sa v roku 1978 stalo nakoniec súčasťou štátnej príspevkovej organizácie Agrokomplex - Výstavníctvo v Nitre. V počiatkoch sídlilo v pôvodne cirkevnom objekte nachádzajúcom sa v pamiatkovo chránenej časti mesta pod hradom a po reštitúciách v roku 1993 tento objekt opustilo a presťahovalo sa do už existujúcich a súčasne prebudovaných objektov, ktoré sú teraz súčasťou východnej časti výstavného areálu Agrokomplex - Výstavníctvo.
Fotogaléria
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.522825224483125.1073741881.147596498672668&;type=3&uploaded=74
Skanzen si píše tridsaťročnú históriu
Kým založenie Slovenského poľnohospodárskeho múzea má už viac ako deväťdesiatročnú tradíciu, jeho súčasť skanzen si v roku 2014 pripomína tridsiate výročie vzniku. Vo východných častiach výstavného areálu Agrokomplex sa už v roku 1984 začali budovať prvé objekty Slovenského poľnohospodárskeho skanzenu, ktorý je dnes už neodmysliteľnou súčasťou výstavných a múzejných priestorov. Samotné múzeum zhromažďuje doklady k vzniku poľnohospodárstva, pôde a jej obrábaniu a zúrodňovaniu, tvorbe chotárov a usadlostí, pestovaniu a zberu plodín, chovu zvierat, skladovaniu a spracovaniu produktov, vývoju náradia a strojov, ľudovému stravovaniu, odievaniu, zvykom a vôbec kultúrnemu a duchovnému životu roľníctva, osvety, vzdelaniu, školstvu, vede a výskumu. Súbor dokladov o minulosti poľnohospodárstva predstavuje niekoľko desiatok tisíc jednotiek. V terajších novo upravených priestoroch na krytej ploche takmer deväť tisíc metrov štvorcových nové expozície približujú návštevníkom samostatné expozície pravekého poľnohospodárstva, prípravu pôdy, sejbu obilnín, mlatbu obilnín, hnacích motorov a agregátov, poľnohospodárskeho letectva, tradičného poľnohospodárstva, dopravy, pečenia chleba, roľníckeho umenia, ručné a strojové spracovanie potravín, ochrany roľníckej usadlosti a úrody proti požiarom.
Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre prezentuje svoju činnosť a tým aj minulosť slovenského poľnohospodárstva aj v iných slovenských mestách a v zahraničí. Svojimi zbierkami sa už predstavilo vo Francúzsku, Maďarsku, Taliansku a Srbsku. Doma pripravilo výstavy zbierok z desiatok slovenských a zahraničných múzeí. Slovenské poľnohospodárske múzeum je zakladajúcim členom svetovej asociácie 
poľnohospodárskych múzeí AIMA.
Organickou súčasťou múzea je skanzen - poľnohospodárske múzeum v prírode umiestnené na ploche 17 hektárov a nadväzujúce bezprostredne na stále expozície v krytom priestore. Prvé objekty skanzenu boli postavené v roku 1984. Z celkovo projektovaných a vybraných 114 objektov je postavených už 35 pôvodných stavieb s funkčným zariadením. Výber tvoria náleziská archeologických osád, skladové objekty, železnica, výrobno-technologické stavby, ako sú mliečnica z roku 1939 z Čifár, pekáreň z roku 1931 z Veľkého Bielu, pálenica z roku 1904 z Moravského Lieskového, čistiareň osív z roku 1916 z Rimavskej Seči, voštinársky záboj zo začiatku 20. storočia z Teplého Vrchu, kolesový mlyn z Frankovej z 19. storočia a valcový mlyn z toho istého obdobia z Cakova, dva typy lisovne oleja z 19. storočia, jedna od Pirošovcov zo Žirian a druhá z Nižného Lánca, stupa na konope z roku 1887 z Rimavskej Seči a tiež valcha na spracovanie vlny na súkno.
Do pekného prírodného prostredia je osadený sektor včelínov. Včelárstvo patrí medzi najstaršie poľnohospodárske výrobné odvetvie a tomu zodpovedajú aj v skanzene predstavované včelíny a exponáty z viacerých oblastí Slovenska. Dva včelíny pochádzajú z Turej Lúky, kde mal včelár umiestnené včelstvo v drevených špalkoch. Včelín z Medvedzia má úle prístupné zozadu. Včelíny z Prašníka sú vybavené trojvčelstvovými batériami. Hontianske včelíny z Čeloviec a Sebechlieb sa podobajú predchádzajúcim, ale majú 3-7 včelstvové batérie s väčšími rozmermi rámikov a modernejším náradím. Včelárenie v košoch - úľoch zo slamených prstencov predstavuje včelín z Rejdovej. Veľmi cenné sú štýlové včelíny zo Slatinských Lazov a Gajar. Včelíny z Makova a Roštára 
reprezentujú súčasný spôsob včelárenia.
Dominantnou stavbou v skanzene je kópia cirkevnej dedinskej školy z obce Divín pri Lučenci. Jedna jej trieda je zariadená pôvodným interiérom z rokov 1920-1930 a druhá z rokov 1950-1955. Byt učiteľa v škole slúži teraz na rôzne ukážky a príležitostné výstavy. Hontianske vinohradníctvo charakterizuje vinohradnícky dom z prvej polovice 20. storočia z Hontianskych Nemiec, ktorý patril Miroslavovi Palkovičovi. Z čelnej strany je vchod do lisovne a pivnice a z bočnej sú dva vchody, prvý vedie do spálne a druhý do maštale. Obidve miestnosti slúžili v minulosti na sezónne ubytovanie hospodára a ustajnenie zvierat. Pri umelo vybudovaných jazierkach sú situované stavby na spracovanie a uskladnenie sena a chov zvierat: senníky, salaš a zimná maštaľ. Pochádzajú z podhorskej a horskej oblasti - Jasenice, Liptovskej Lužnej, Liptovskej Kokavy a Nižnej Boce. V senníkoch a na lúkach sa v čase zberu a sušenia trávy v minulosti aj bývalo. Zimné maštale boli stavby prispôsobené na ustajnenie dobytka a v povalovom priestore na uskladnenie sena. Salaš s príslušným vybavením (košiar, strežiarne) bol zrubovou stavbou, obyčajne natrvalo umiestnený v prostredí horských pasienkov.
Medzi ďalšie funkčné atrakcie patrí už od roku 1985 úzkokoľajná poľná železnička, ktorá sa v minulosti na veľkopanstvách využívala najmä na dopravu cukrovej repy do cukrovarov a obilia do mlynov. Najstaršia a najfunkčnejšia v skanzene je železnička, ktorej časť pochádza zo Želiezoviec, pôvodne vybudovaná na veľkostatku roku 1895, kde dĺžka jej trate bola 64 km a spájala všetky majere vtedajšieho Esterházyho 
veľkostatku. Múzeum získalo do svojich zbierok podvaly, výhybky, koľajnice, otvorené nákladné vozne, nákladný vagón a osobný 16-sedadlový vozeň. Najskôr roku 1985 oživili železničku na 600 metrovom úseku a o rok neskôr bola predĺžená na uzavretý okruh v dĺžke 1600 metrov. Táto technická pamiatka nie je len atrakciou pre návštevníkov, ale slúži pre návštevníkov výstav a veľtrhov konaných v areáli Agrokomplex, na ich prepravu do vzdialenej zadnej časti areálu ako aj na prehliadku skanzenu umiestneného práve v tejto časti rozsiahleho areálu. Ročne sa touto „mašinkou“ prevezie viac ako 50 tisíc zvedavých návštevníkov výstav a múzea.
Objekty skanzenu sú funkčné a najviac obdivované počas veľtrhov Agrokomplex, kedy býva v areáli najviac návštevníkov. V tom čase v skanzene prebiehajú ukážky mlatby mláťačkami poháňanými lokomobilami a stabilnými motormi, ukážky parných oračiek. Vtedy tu možno vidieť v prevádzke mláťačku s elevátorom poháňanú parnou lokomobilou vyrobenou roku 1910 v Budapešti a ktorá pochádza z Preselian. Cenná je tým, že ako pôvodne stacionárnu ju spohybnila strojáreň firmy PERL v Seredi, kde ju z Budapešti na Slovensko pritiahol konský viaczáprah.
Významná je účasť múzea na majstrovstvách v orbe, kde predstavuje návštevníkom tohto podujatia rôzne spôsoby orby poťahom. Ľudí a to najmä mladých v skanzene zaujímajú ukážky voľakedajšieho pečenie chleba v pekárni, lisovanie ľanového a konopného semena v lisovni, čistenie obilia a rovnako aj ukážky v ďalších funkčných objektoch.
Múzeum a skanzen vytvárajú komerčným výstavám historický protipól, ktorý vysvetľuje návštevníkom vývoj poľnohospodárstva na Slovensku a dotvára aj kontinuitu so súčasným poľnohospodárstvom. Sympatické je, že vedenie múzea vyhľadáva, podchytáva a eviduje ľudí, ktorí starým 
technikám a remeslám rozumejú a ochotní sú pomôcť. Pri praktických ukážkach sú to práve oni, čo dávajú život zaniknutým činnostiam a priťahujú sem tisícky návštevníkov. Súčasný systém predstavovania zbierok, a to aj vďaka vysokým návštevám jednotlivých komerčných medzinárodných veľtrhov v areáli Agrokomplex, priláka do múzea ročne tisícky návštevníkov.
Fotogaléria
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.522825224483125.1073741881.147596498672668&;type=3&uploaded=74
Úzkokoľajná železnička
Skanzen nadväzuje na jednotlivé objekty a expozície múzea, ktoré spoločne s nim dokumentujú históriu poľnohospodárstva na Slovensku. A keďže múzeum a skanzen sa nachádzajú vo vzdialenej a dá sa povedať, že aj oddychovej západnej časti výstaviska Agrokomplex, dostať sa pešo v priebehu výstav k týmto historickým expozíciám je pre návštevníkov dosť náročné. Aj preto je súčasťou skanzenu úzkokoľajná železnica, ktorá v minulosti bola v pôdohospodárstve významným pomocníkom tohto odvetvia. Práve táto poľná železnička bola už od začiatku existencie skanzenu jeho prvou 
najfunkčnejšou atrakciou nielen skanzenu, ale aj celého výstaviska Agrokomplex.
Kým v severných hornatých krajoch Slovenska sa budovali lesné železničky na prepravu dreva, v južných rovinatých oblastiach slúžili na prepravu poľnohospodárskych produktov, zvierat a stavebného materiálu. Najväčší rozmach ich budovania bol na konci 19. storočia, keď najviac týchto úzkokoľajných železničiek bolo postavených v rajónoch slovenských cukrovarov: Pohronskom Ruskove, Sládkovičove, Šuranoch, Trenčianskej Teplej, Trebišove, Trnave... Najväčšiu životnosť mala želiezovská poľná železnička, ktorá bola vybudovaná majiteľom veľkostatku grófom Breunerom v roku 1895. Svojmu účelu začala slúžiť ako konská a potom dlhé roky ako parná železnička. K jej rozšíreniu a tým aj väčšiemu využitiu prišlo v roku 1912, keď si ju prenajal cukrovar v Pohronskom Ruskove. Želiezovská železnička mala úzkokoľajovú 760 mm šírku a dĺžka jej trate bola 64 kilometrov. Jej hlavným poslaním bola preprava cukrovej repy do cukrovaru, naspäť cukrovarníckych rezkov, ďalej preprave zvierat, obilia, krmív, stavebného materiálu a maštaľného hnoja na hnojiská. Rozsiahla trať spájala na všetky smery majere a dvory: Želiezovce, Karolínu, Jabloňovce, Nýrovce, Málaš, Rozinu s cukrovarom v Pohronskom Ruskove. Nemenej významná bola aj jej funkcia v osobnej doprave, pretože vozila z majerov zamestnancov do práce a deti do dedinských škôl. Aj keď príležitostne, ale predsa dávala ľuďom na vzdialených samotách spojenie so železničnou stanicou v Želiezovciach na trati do Štúrova a opačne do Levíc. Bolo to hlavne po roku 1913, keď železnička mala už parnú trakciu a prepravu všetkého druhu zabezpečovalo viac ako tristo vozňov, medzi nimi aj osobných. Želiezovskú úzkokoľajnú železničku nepriaznivo postihla prvá svetová vojna, keď časť lokomotív a rušňov padlo za jej obeť. Po znárodnení v roku 1948 železnica prešla do správy novovytvoreného Štátneho majetku v Želiezovciach. Táto jedinečná technická pamiatka z minulosti slúžila na hospodárstvach želiezovského 
štátneho majetku, najdlhšie zo všetkých slovenských poľných železničiek, a to až do roku 1971. Pri budovaní poľnohospodárskeho skanzenu v Nitre sa jeho vedenie obrátilo v roku 1982 na vedenie ŠM Želiezovce na získanie zachovaných fragmentov z bývalej železničky. Žiaľ, parná lokomotíva sa nezachovala ani jedna a tak nadšenci tejto technickej pamiatky získali aspoň časť výhybiek, srdcoviek, podvalov a niekoľko sto metrov koľajníc. Nasledovalo získavanie ďalších zariadení železničky pre skanzen aj na iných miestach. Po neúnavnom úsilí a iniciatíve bývalého riaditeľa múzea inžiniera Jozefa Vontorčíka a odborného pracovníka múzea inžiniera Václava Gidaszewského, zložitých a nákladných úpravách vozňového parku, prebiehala súčasne aj výstavba prvého 600 metrového úseku trate v areáli výstaviska. Oživená železnička začala prvýkrát premávať na výstave Agrokomplex v roku 1985 a stala sa nielen veľkou atrakciou výstavy, ale umožnila prvým návštevníkom dostať sa bližšie k vzdialeným expozíciám výstaviska. O rok neskôr sa podarilo predĺžiť trať o ďalšie úseky, čím sa dosiahol uzavretý okruh dráhy v dĺžke 1 600 metrov. Kým do roku 1989 mala železnička v skanzene iba jeden parný rušeň, po tomto roku do prevádzky železničky zaradili aj druhý parný rušeň. Zachránená úzkokoľajná železnička v areáli Agrokomplex v Nitre sa stala nielen významnou technickou pamiatkou v skanzene, ale aj užitočným dopravným prostriedkom, ktorý ročne počas väčších výstav prepraví tisícky návštevníkov. V rámci svojich služieb ponúka v priebehu roka návštevníkom múzea mimoriadne jazdy vlakom s parným rušňom a osobitne s motorovým rušňom. Nitrianska úzkorozchodná železnička, umiestnená a premávajúca na výstavisku Agrokomplex, oslávi v tomto roku svoje tridsaťročné jubileum a patrí na Slovensku medzi železničky, ktoré ročne prepravia najviac cestujúcich.