H11252024

Posledná aktualizáciaV, 24 nov. 2024 10am

Pokusy o rehabilitáciu J. Esterházyho neustávajú

esterh01„Od svojho najmladšieho veku som mal protižidovskú orientáciu a tú si zachovám do smrti.“ - János Esterházy privítal radikálne opatrenia proti Židom na Slovensku, podporil všetky protižidovské zákony, aktívne sa podieľal na antisemitskej politike Slovenského štátu.Dlhoročné aktivity v znamení iredenty...

N e p o u č i t e ľ n í

V Budapešti sa odohral ďalší pokus o akési blahorečenie predvojnového a vojnového menšinového politika v Československu Jánosa Esterházyho. Ako informovala TASR, „Predseda maďarského parlamentu László Kövér prijal 14. mája 2013 v Budapešti Alice Esterházyovú - Malfattiovú, dcéru bývalého politika maďarskej menšiny v Československej republike Jánosa Esterházyho. Podľa tlačovej agentúry MTI jej Kövér pri tejto príležitosti vyjadril úctu za to, že od roku 1989 bojuje za esterh02rehabilitáciu svojho otca na Slovensku. Na prijatí v sále výboru pre národnú spolupatričnosť, ktorú 12. marca slávnostne pomenovali po J. Esterházym, boli okrem iných prítomní aj štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Zsolt Németh a predseda výboru pre národnú spolupatričnosť Árpád Potápi.” Správa ďalej vcelku pravdivo informuje, že „ako prívrženec revízie hraníc Slovenska a zástanca iredentistického kurzu v maďarskej politike udržiaval tajné kontakty s oficiálnymi kruhmi v Maďarsku. Jeho politická aktivita vrcholila na jeseň 1938 pri riadení taktiky maďarskej menšinovej politiky voči republike. Aktívne sa zúčastnil aj na prípravách Viedenskej arbitráže”. Spomínaná správa, bohužiaľ, nepravdivo interpretuje jeho postoj ako poslanca slovenského snemu, podľa TASR „v roku 1942 hlasoval proti prijatiu židovského kódexu”.

O deň neskôr v Budapešti na odhalení Esterházyho sochy v XII. obvode Budapešti za prítomnosti maďarského prezidenta Jánosa Ádera vyhlásil predseda Strany maďarskej komunity (SMK) József Berényi, že „rehabilitácia bývalého politika maďarskej menšiny v Československej republike Jánosa Esterházyho na Slovensku sa nekoná, mešká”. A pokračoval: „Demokracia a uplatnenie ľudských práv sa na Slovensku podľa predsedu SMK nemôžu naplniť dovtedy, kým nebude rehabilitovaný János Esterházy a kým sa nevymaže kolektívna vina”. Na záver tejto esterh03správy sa zopakuje, že „v roku 1942 hlasoval proti prijatiu židovského kódexu”.

Je pravda, že 15. mája 1942 J. Esterházy ako poslanec nehlasoval za ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, ale nehlasoval ani proti. Preslávil sa jedine tým, že pri hlasovaní zostal v sále, na rozdiel od niektorých ďalších poslancov, ktorí sa akémukoľvek hlasovaniu vyhli odchodom zo sály. Pretože v slovenskom sneme sa hlasovalo aklamačne, tak ako jediný poslanec vtedy verejne a demonštratívne nehlasoval. Svoj postoj odôvodnil slovami: „Slovenský snem 15. mája 1942 prerokoval návrh zákona o vysťahovaní Židov. Pred zahájením schôdze som vyhľadal predsedu snemu Dr. Martina Sokola a povedal som mu nasledovné: Keď ma zvolili za poslanca slovenského snemu, na prvej schôdzi sme sa zaviazali k najsvedomitejšiemu plneniu svojich poslaneckých esterh04povinností. Návrh zákona o vysťahovaní Židov je obsahovo taký, že si ho v žiadnom prípade nemôžem osvojiť a hlasovať zaň. Od svojho najmladšieho veku som mal protižidovskú orientáciu a tú si zachovám do smrti. To však neznamená, že svojím hlasom prispejem k zákonu, ktorý pošliapava všetky ľudské a božie zákony. Pri vysťahovaní Židov Slováci vystupujú nie proti náboženstvu, ale proti rase (…) Maďarstvo tvorí na Slovensku národnostnú menšinu, preto je úplne nemožné, aby prijalo a podporilo návrh zákona, ktorý väčšine dáva právo na to, aby vysídlila menšinu… (…) Slovenská vláda sa prednesením svojho návrhu zákona o vysídlení Židov vydala po nebezpečnej ceste, lebo tým uznala právo väčšiny jednoducho vystrnadiť menšinu z krajiny. (Rukopis, Maďarský štátny archív, K-63-1942/65).

Ako sa ukazuje, hlavným dôvodom Esterházyho nehlasovania „za” bola snaha nevytvoriť zákonný precedens pre jeho prípadne použitie voči Maďarom na Slovensku. V predchádzajúcom období podporil všetky protižidovské zákony, aktívne sa podieľal na antisemitskej politike Slovenského štátu. V septembri 1940 podporil a hlasoval za ústavný zákon, ktorým sa prijali protižidovské opatrenia. A napríklad v októbri 1940 vo svojom parlamentom prejave privítal radikálne esterh05opatrenia proti slovenským Židom, pretože „aj maďarské masy, maďarskí roľníci, maďarské maloživnostníctvo, maďarský obchodník počas desaťročí a stáročí práve toľko trpeli od Židov a židovských prechmatov, ako od nich trpeli Slováci”.

Dlhoročné aktivity J. Esterházyho boli v znamení iredenty, povyšovania maďarstva nad všetko ostatné a urobiť z neho martýra humanity, na to treba stratu pamäti a riadne hrubú hrošiu kožu. A robiť z neho záchrancu Židov je už veľa aj na Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR, ktorý pred časom vydal toto stanovisko: „Oceňujeme fakt, že J. Esterházy ako jediný z poslancov Slovenského snemu v máji 1942 nehlasoval (nehlasoval proti, zdržal sa hlasovania) za tzv. vysťahovalecký zákon. Za toto hlasovanie sa listom predsedovi snemu ospravedlnil s vyhlásením, esterh06kde mimo iné napísal „že sám je a vždy bol protižidovského zmýšľania”. J. E. mal mnoho možností sa vyjadriť a protestovať proti antisemitickým opatreniam a politike, čo nikdy nespravil, tak ako nikdy neprotestoval proti deportáciám Židov z južného Slovenska, ktoré bolo pod správou Maďarska, odkiaľ išli prvé transporty Židov. Okrem toho J. E. bol poslancom Slovenského snemu už od roku 1939, keď začal holokaust postupným zbavovaním občianskych, hospodárskych a ľudských práv židovských občanov a J. E. hlasoval za všetky antisemitské zákony okrem uvedeného vysťahovaleckého zákona. V roku 1940 predniesol J. E. prejav, v ktorom chválil slovenskú vládu za to, že zo Židov urobila ľudí druhej kategórie a spustila proces pozbavovania ich majetku. Všetky tieto dokumenty (a mnohé iné) sú dostupné v archívoch a publikované. Nie je pravdou, že J. E. bol uväznený po oslobodení Slovenska aj za jeho pomoc Židom. J. E. bol postavený pred národný súd v roku 1946 (komunizmus bol nastolený až v roku 1948) spolu so všetkými poslancami snemu a ostatnými predstaviteľmi vtedajšieho vojnového štátu za spoluvytváranie antidemokratického a fašistického režimu. Napriek obrovskej snahe jeho rodiny a lobistov neboli nikdy preukázaná jeho pomoc „stovkám prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov” a nikdy nedostal vyznamenanie „Spravodlivý medzi národmi”. Výskum uskutočnený izraelskými, slovenskými a českými esterh07historikmi, ktorí skúmali dejiny holokaustu na Slovensku nič z týchto tvrdení nepreukázal. Záverečných 12 rokov osobného i politického života J. E. bolo pre neho i pre jeho rodinu tragických. To však nikomu nedáva právo robiť z tejto osoby demokratického politika, protifašistického bojovníka a neohrozeného ochrancu židovských obyvateľov. Relevantne a všeobecne známe historické fakty hovoria niečo celkom iné. Igor Rintel, predseda ÚZ ŽNO” (zdroj - http://www.uzzno.sk/stanovisko-k-osobe-janosa-esterhazyho)

Stavanie pomníkov J. Esterházymu na území „Karpatskej kotliny” je veľká neúcta nielen k obetiam holokaustu, ale aj k obetiam Slovákov a Maďarov žijúcich na pôvodnom území Československa od Viedenskej arbitráže až po oslobodenie. Plodom Esterházyho iredenty bolo nielen utrpenie Slovákov na okupovaných územiach Slovenska Horthyho režimom, ale aj vojnové útrapy a smrť esterh08tisícov povolancov do maďarskej armády, ktorých hroby sú rozosiate okolo Dona a v zajateckých táboroch Sovietskeho zväzu. Len sa pozrite na pomníky a tie počty padlých v druhej svetovej vojne v obciach južného Slovenska. Padli za vlasť? Aká to bola vlasť, ktorá si žiadala ich smrť? Za aké ideály padli? Boli to skutočné ideály? Ale utrpenie obyvateľov revidovanej svätoštefanskej vlasti sa neskončilo májom 1945. Ich vraj večná vlasť - Magyarország ich vystavila ďalšiemu príkoriu - viac ako trom rokom bezdomovectva. Nebola ochotná ich prepustiť zo svojho štátneho zväzku a staronová vlasť Československo mala o nich záujem len v prípade vyjadrenia ochoty vzdať sa maďarskej štátnej identity (zdôrazňujem štátnej identity, ale nie národnej) a prijať československú. (O štyridsať rokov podobne postupovala Česká republika voči Slovákom prejavujúcim úmysel žiť v Česku.) Maďari na Slovensku sa stali rukojemníkmi vraj národnej hrdosti či slávy! Našťastie, slovenská hrdosť bola vždy pružnejšia a od nástupu socialistického režimu sa Maďari v Československu tešili zo všetkých národnostných práv a vymožeností. Bohužiaľ, to neplatilo v Maďarsku. Slovenská vlasť na svojich súkmeňovcov - slušne povedané - zabudla.

Pomníky a pamätné tabule J. Esterházyho do Košíc, Komárna či inde nepatria. Tak ako nepatria podobné skamenené či splechovené „pripomienky” J. Tisu či F. Ďurčanského. Pevne verím, že rehabilitácia bývalého politika maďarskej menšiny v Československej republike Jánosa Esterházyho na Slovensku sa nielen nekoná, mešká, ale že sa nikdy neuskutoční!

Jozef Schwarz

EsterhRe