alt : header1.swf



Fri12142018

Posledná aktualizácia22:21:19

Orosláň dal slovenskému svetu významných rodákov

oroslsl1Príspevok Jána Jančovica - V čase feudalizmu sa v Orosláni usadila veľká časť prisťahovalcov z okolia Myjavy. Ako notár tam našiel pôsobisko aj Štefan Cablk. Všemožne sa usiloval udržiavať slovenské povedomie krajanov. Pokračovateľmi jeho národných buditeľských snažení boli jeho deti, narodené v Orosláni.

Mladistvý Štefan Cablk (1831), pochádzajúci z Brezovej pod Bradlom sa v časoch hurbanovského povstania stal jeho dobrovoľníkom. Za tento skutok bol odsúdený na smrť, ale ako mladistvému mu trest pozmenili na žalár, z ktorého sa mu podarilo utiecť. Potom počas štúdií akoby sa bol tento oduševnený Slovák stratil a podľa všetkého maďarské úrady na neho aj zabudli. Po vyštudovaní a nástupe do notárskej praxe neúnavne pokračoval v udržiavaní práv a národného povedomia Slovákov. A to práve na mieste medzi Slovákmi v Zadunajsku, kde to vtedy bolo najviac potrebné. V čase feudalizmu sa v Orosláni v Komárňanskej stolici usadila veľká časť prisťahovalcov z okolia Myjavy. Tam našiel na začiatku pokojné pôsobisko aj Štefan Cablk. Prišiel tam za obecného notára v roku 1861. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní začal naňho znovu útok zo strany maďarizátorov, pretože sa všemožne usiloval udržiavať slovenské národné povedomie krajanov v Orosláni. To bolo tŕňom v očiach niekoľkých jednotlivcov a tiež úradov a tak ako nebezpečného pansláva ho spoločne s farárom Jurajom Mošteňanom a učiteľom Pavlom Bartošom šikanovali, napádali a potom aj nespravodlivo odsúdili. Štefan Cablk s manželkou Annou mal dvoch synov a tri dcéry a je len samozrejmé, že všetkých vychovával v slovenskom duchu. Z nich orosláňska rodáčka Pavla (1865) najprv študovala na dievčenskej škole v Pešti a v čase najväčšieho prenasledovania Slovákov na učiteľskej preparandii v Rábe (Győr). Pre národné presvedčenie celej rodiny, obvinenia z panslavizmu a pre nedostatok finančných prostriedkov musela štúdium predčasne ukončiť. Keď Štefan Cablk stratil v Orosláni fyzickým napádaním aj značnú časť svojho majetku, rodina sa vrátila na Slovensko do Martina, kde rozšírila rady slovenských národovcov. Od roku 1888 pracoval najprv v administrácii Národných novín, potom ako pisár v advokátskej kancelárii Matúša Dulu a nakoniec ako účtovník v pivovare. Pokračovateľmi jeho národných buditeľských snažení boli jeho deti, narodené v Orosláni.

Volali ho otcom slovenských sirôt

Známou a významnou slovenskou osobnosťou, pokračovateľ rodinnej tradície bol syn Štefana Cablka Ján Cablk, ktorý sa narodil 9. 2. 1867 v Orosláni. Už počas orosláňskeho pobytu do roku 1885 navštevoval lýceum v Bratislave, skadiaľ ho zo siedmeho ročníka spoločne s ďalšími pätnástimi druhmi vyhodili zo štúdia. Boli obvinení, že sa tajne schádzali, spievali slovenské pesničky, v škole sa rozprávali po slovensky, čím vraj ohrozovali uhorské vlastenectvo. V skutočnosti najväčším ich prehrešením bolo to, že zorganizovali schôdzku a slávnosť na počesť menín obetavej podporovateľky slovenských študentov Boženy Kutlíkovej - Hodžovej, manželky advokáta, priateľa a donátora slovenských študentov Vendelína Kutlíka. Ján Cablk po troch rokoch odišiel do Kluže, kde sa zamestnal ako úradník a kde súkromne ukončil zvyšok gymnázia.

oroslsl2Potom právo a komerčné vedy študoval v Budapešti a v Kluži. Po skončení štúdií začal pracovať ako bankový úradník v Myjave, v Martine a hlavný účtovník sporiteľne v Krupine. V čase pôsobenia v Martine v septembri roku 1901 nastúpil dvojmesačné väzenie v Banskej Bystrici, za vítanie Ambra Pietra z vacovského väzenia. V tomto meste ako divadelný ochotník v rokoch 1897-1900 vytvoril až 16 postáv v divadelných hrách a dokonca bol aj autorom komédie 2X2=4, ktorú uviedli aj na doskách SND a vo Východoslovenskom divadle v Košiciach. Keď v rokoch 1906-1914 pôsobil ako riaditeľ Ľudovej banky vo Vrbovom, vtedy popri svojej profesijnej práci značnú časť prostriedkov a času venoval starostlivosti o deti v sirotincoch a ďalšie chudobné deti zase posielal na štúdia. Zo začiatku podporoval Slovákov študujúcich na rôznych školách v Uhorsku, ale keď prišiel na to, že viacerí z nich sa po skončení štúdia zmaďarizujú a „popánštia“ a pre slovenský národ sú takto málo platní, spojil sa s Dr. J. Pavlom Blahom a spolu s nim vyberali na školách snaživých žiakov pochádzajúcich z mnohopočetných rodín a tých vysielal študovať do Čiech a na Moravu s jeho podporou. Žil v bezdetnom manželstve a tak mnohých chudobných žiakov podporoval až po maturitu na obchodných akadémiách a priemyselných školách takmer úplne zo svojich prostriedkov. Popri tom z titulu svojej bankovej funkcie významnú časť finančných prostriedkov mohol použiť aj pre tento účel. Píše o tom v knihe Medzi vrchmi a na rovina Ivan Thurzo, ktorý jeden čas v bankách pracoval pod vedením Jána Cablka. „V časoch národného útlaku naše slovenské peňažné ústavy boli nielen baštou slovenského národného povedomia, horlivou činnosťou svojich zamestnancov, ale súčasne aj zdrojom finančných prostriedkov na národné ciele. Všeobecne sa vie o činnosti Jána Cablka, peňažníka vo Vrbovom, ktorý rozličnými grajciarovými a šestákovými položkami, nenápadne započítanými obchodným stránkam, napomáhal školovanie slovenských mladíkov na českých stredných a odborných školách. Po Cablkovej smrti, keď vynášali jeho truhlu, špalier okolo nej tvorili práve tí, ktorými Cablk takto pomohol vyštudovať“. Ešte výstižnejšie a adresnejšie o dobročinnej pomoci Jána Cablka chudobným žiakom píše jeden z nich - Ján Duriš-Frndák v dlhšom článku v Stráži na Sione č.4/1944. Z článku vyberám: V jeseni roku 1912 bol som tiež medzi Jánom Cablkom vystrojenými študentmi do Čiech a na Moravu, ktorí od Vŕbového sa na vozoch viezli na železničnú stanicu v Brezovej pod Bradlom. Bolo nás počtom 14. Na stanici si nás dojate začal obzerať starý šedivý Brezovan tak, že mu začali oči slziť, brada triasť a pritom vyriekol prorocké slová: „Ach, ach, teda toto sú tie Cablkové deti ? No keď vie sám Cablk toľko iskier nakresať pre slovenský plameň, dá Boh, že bude z toho taký oheň, ktorý spáli aj maďarské jarmo“. Spomenul som si na tento starčekov výrok, keď sme dňa 3. novembra 1918 večer nakladali do vlaku na brnianskom nádraží, v prítomnosti slovenského národného výboru, guľomety a strelivo a chystali sa ísť oslobodzovať Slovensko. K nám prideleným vojakom sme boli zaradení iba traja dôstojníci - všetci traja Cablkovi odchovanci z Vrbového. Musím však pripomenúť, že kým sme obsadili Vrbové, slúžili už v našich radoch z Vrbového a okolia ďalší šiesti dôstojníci - Slováci a mnoho vyštudovaných poddôstojníkov a desiatky ďalších vojakov nastúpilo do radov slovenských dobrovoľníkov. Na túto uvedomelosť mala veľký vplyv práve Cablková činnosť vo Vrbovom“. oroslsl3V ďalšej časti píše o nezištnej pomoci Jána Calbka, jeho názoroch na zbytočné vynakladanie finančných prostriedkov na v živote nepotrebné veci. Medzi ne zaraďoval aj písanie novoročných pozdravov, stavanie drahých pomníkov a hromadenie vencov na rakvy zomrelých. Všetky takto použité finančné prostriedky by bol najradšej videl použité na zaopatrenie sirôt a vzdelávanie chudobných žiakov. O tom píše ďalej Ján Ďuriš: Tak aj my Cablkovi odchovanci a ctitelia jeho zásad sme sa rozhodli, že pri jeho hrobe dňa 17.októbra 1943 miesto vencov na jeho rakvu, k pietnemu ucteniu jeho pamiatky, pošleme protihodnotu týchto nákladov do modranského sirotinca, na podporu ním milovaných chudobných sirôt. Sedem fyzických osôb a päť právnických osôb sa takto poskladali na čiastku 15 850 korún“. Popri dobročinnosti Ján Cablk v predvojnovom období a počas vojny vo Vrbovom obhajoval národné záujmy Slovákov, rozširoval slovenské časopisy a aj takto prebúdzal slovenský ľud k hláseniu sa k svojim právam. To bol dôvod zo strany uhorských úradov že ho prenasledovali, dva razy uväznili v Bratislave a Szombathelyi a nakoniec odsúdili a internovali v roku 1914 v Kőrmende. Po prevrate v roku 1918 sa stal zastupujúcim prednostom zásobovacieho úradu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a roku 1919 riaditeľom Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom. Po jej spojení s Hospodárskou bankou vykonával v Bratislave funkciu jej generálneho riaditeľa. Ako jeden z najznámejších slovenských finančníkov a národohospodárov od roku 1924 až do konca aktívneho života stál na čele Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc. Je považovaný za zakladateľa družstevných peňažných ústavov na Slovensku. Aj v tomto medzivojnovom období svoje pôsobenie v bankových inštitúciách vždy spájal s napomáhaním národných a kultúrnych snáh Slovákov. Činnosť slovenských peňažných ústavov a ich zásluhy v neprajných časoch charakterizoval Ján Cablk takto: „Kultúrne potreby Slovákov vychádzali neraz zo slovenských peňažných ústavov. Tieto zriaďovali divadlá a podporovali národopisné výskumy v prírode. V nich sa predplácali a sprostredkúvali dodávky slovenských časopisov, ak tak odmietla urobiť maďarská vláda. Nejedna verejná knižnica sa zriadila alebo aspoň začala pomocou slovenského peňažného ústavu. V banke sa usporiadali politické, národné aj spoločenské, ba i rodinné porady...

Svoje bohaté skúsenosti z národohospodárskej oblasti publikoval v rôznych novinách, časopisoch a zborníkoch. Ján Cablk, na rozdiel od väčšej časti svojej rodiny, ktorá zo vtedajšieho žalára národov emigrovala do USA, svoje národnobuditeľské úsilie dokončil v krajine svojich predkov. Otec slovenských sirôt umrel 15. októbra 1943 v Bratislave.

Jedna z najpoprednejších Sloveniek v Amerike

Orosláň je rodiskom sestry Jána Cablka Pavly Novomeskej. Narodila sa tam 19. 6. 1865 počas pôsobenia svojho oca Štefana. Najprv študovala na dievčenskej škole v Pešti a v čase najväčšieho prenasledovania Slovákov na učiteľskej preparandii v Rábe (Győr). Pre národné presvedčenie celej rodiny a z obvinenia panslavizmu a nedostatku finančných prostriedkov, musela štúdium predčasne ukončiť. Keď otec stratil značnú časť svojho majetku, aj zostávajúca časť rodina sa presťahovala do Martina a rozšírila rady slovenských národovcov. Pavla Novomeská sa zoznámila ešte roku 1887 v Orosláni s manželom Ľudovítom Novomeským (28. 2. 1861 Senica) a onedlho sa zosobášili a potom takmer dva roky pobudli v Šalgove (Svätoplukovo), kde jej manžel bol kaplánom a učiteľom. Keďže mu z obvinenia panslavizmu nedovolili vyučovať detí v slovenskom duchu, prišiel aj on o zamestnanie. To bolo v časoch, keď na americkom kontinente, konkrétne v USA žila už početná slovenská komunita, ktorá tam mala svoje národné slovenské spolky. Manželia Novomeskí sa preto na pozvanie priateľov rozhodli roku 1889 hľadať svoje uplatnenie v USA. Zo začiatku sa usadili v mestách Freedland a Braddock v štáte Pensylvánia, potom priamo v New Yorku a nakoniec v Newarku v štáte New Jersey. Vzdelaní a národné uvedomelí manželia sa ihneď po svojom príchode do USA aktívne zapojili do organizovania kultúrno-spoločenského života a do spolkovej činnosti amerických Slovákov. Manžel Ľudovít Novomeský vykonával v USA duchovnú prácu medzi krajanmi nielen ako reverend. V Newarku založil slovenský evanjelický zbor a školu a s P. V. Rovniankom založil Slovenskú banku a roku 1890 Slovenský národný spolok. Zaslúžil sa aj o vznik slovenských časopisov. Roku 1892 založil časopis Amerikánsky evanjelik, neskôr Amerikánske cirkevné listy. Bol aj redaktorom Slováka v Amerike, Národného kalendára 1907 a od roku 1921 Slovenského luterána. Ďalej prispieval do Amerikánskych slovenských novín, Rovniankovho Národného kalendára a do viacerých cirkevných časopisov. Zomrel 13.3.1938 v Newarku. Manželka Pavla sa hneď zo začiatku aktívne prejavovala vo verejnom živote Slovákov v Amerike. Ako vzdelaná osobnosť so silným slovenským cítením začala prispievať do Americko-slovenských novín. Keď sa rodina presťahovala do New Yorku Pavla Novomeská začala pracovať v ženskom spolku Živena, kde pri jeho zrode v roku 1891 stál v New Yorku P. J. Rovnianek. S príchodom Pavly Novomeskej do New Yorku v roku 1893 a jej členstvom v Živene začala narastať nielen organizačná činnosť Živeny, ale aj slávna éra slovenského divadelníctva. To malo v tom čase značný vplyv na národné uvedomovanie krajanov. V ženskom hnutí bolo toto dramatické umenie v tom čase najpríťažlivejším prostriedkom kultúrneho pôsobenia a zároveň aj príležitosťou na rozširovanie členskej základne. Pavla Novomeská okrem toho že bola aktívnou organizátorkou I.odboru Živeny, bola aj herečkou a režisérkou. V roku 1893 bola v Živene zvolená za hlavnú zapisovateľku, roku 1895 za účtovníčku a napokon do funkcie predsedníčky, ktorú vykonávala až do svojej smrti. Okrem iného bola aj predsedníčkou spolku Svorné sestry, ktorý po založení Slovenskej evanjelickej ženskej jednoty sa stal jej súčasťou. V období prvej svetovej vojny bola aktívnou členkou amerického Červeného kríža a takto sa dostala aj do vyššej spoločnosti amerických žien, medzi ktorými mala dobrú príležitosť propagovať slovenskú národnosť a jej kultúru. Ako jediná Slovenka dostala sa aj do prestížneho Contemporary klubu IMCA. Okrem toho, že ako vynikajúca rečníčka v klube mala prednášky o Slovensku a o postavení slovenského národa, navyše učila americké ženy spievať slovenské ľudové piesne a tiež usporadúvala pre ne kurzy varenia slovenských jedál. Okrem organizátorského, rečníckeho a hereckého talentu prejavila aj svoje literárne umenie. Na príklade prenasledovania celej rodiny Cablkovcov vydala brožúrku s názvom Následky maďarizácie v Uhorsku. Krátkymi príspevkami a listami prispievala do viacerých slovenských periodík vychádzajúcich v USA a na Slovensku. Boli to najmä Slovensko - amerikánske noviny, Slovenský denník, Národný kalendár a príležitostné pamätnice.

oroslsl4V roku 1908 pri vzniku časopisu Živena sa stala jednou z jeho redaktoriek a pracovala v ňom do roku 1918. Spoločne s ďalšími funkcionárkami Živeny uverejňovala oznamy, zápisnice a správy na stránkach časopisu Dennica na Slovensku a posielala osobné listy napríklad Elene Maróthy-Šoltésovej a Terézii Vansovej, ktoré boli v živote a práci jej osobným vzorom. Rodičia a súrodenci po odchode dcéry Pavly do USA až do začiatku 20. storočia stále žili v Martine, kde boli pevnou súčasťou martinskej slovenskej spoločnosti. Nechýbali ani na jednom podujatí, ktoré sa týkalo obrany páv slovenského národa. V roku 1898 patrili medzi 28 Martinčanov - národovcov, ktorých vyšetrovali a neskôr roku 1900 odsúdili a to iba za to, že na stanici spevom vítali redaktora Národných novín Ambra Pietra, ktorý sa vracal z väzenia vo Vacove k novému procesu. Za uverejnené články na obranu Slovákov pred maďarizáciou bol odsúdený na osem mesiacov väzenia a 600 korún peňažnej pokuty. Kým Etela Cablková dostala trest 100 korún peňažnej pokuty, jej vtedy už 69 ročný otec Štefan Cablk a brat Ján Cablk si v bystrickom sedriálnom väzení, v cele číslo 81 odsedeli dva mesiace. Najvyšší trest, šesť mesiacov väzenia dostal Matúš Dula, päť mesiacov Svetozár Hurban-Vajanský, tri mesiace Blažej Bulla, Pavol Mudroň a Andrej Halaša, ostatní po dva mesiace. Začiatkom 20. storočia aj z tohto dôvodu prišla z Martina do USA priamo z centra kultúry a divadelníctva popri otcovi aj dcéra Etela Cablková, ktorá posilnila slovenský národný život v USA Tá okrem iného bola v Pittsburghu predsedníčkou klubu Slávia a neskôr ako členka Slovenskej ligy aj tajomníčkou ČSNR. Aj po presťahovaní rodiny Novomeskej do Newarku, Pavla bola naďalej pre celú oblasť skutočným vodcom slovenského života, keď tam napríklad organizovala aj výstavy výšiviek a čipiek. Jej syn Emil, učiteľ na slovenskej škole v New Yorku a taktiež nadaný ochotnícky herec, sa v tridsiatych rokoch 20. storočia stal podobne ako rodičia významným predstaviteľom slovenského národného života v USA. Otec Štefan Cablk umrel v Newarku (N.J.) 24.4.1918. Pavla Novomeská roku 1918 ochorela na chrípku a i keď umrela až o štyri roky, ako by už vtedy bola cítila svoj blízky koniec. Tesne pred smrťou zanechala v Newarku roku 1922 táto jedna z najvýznamnejších Sloveniek v Amerike svoju poslednú vôľu v závete: Keď niekedy budú naše hroby otvorené a prach našich kostí rozmetie vietor, nech všade na jeho stopách vyrastajú nové duše, tak oddané slovenskému národu ako boli naše“. V máji roku 1922 ešte starostlivo pripravila jedenástu konferenciu Živeny v Detroite a 4. decembra toho istého roku umrela. Pochovali ju v Newarku (N. J.) vedľa svojho otca Štefana Cablka. Po jej smrti, na jej počesť založila americká Živena roku 1924 osobitný fond na podporu sirôt a vdov.

Ján Jančovic


oroslsl5oroslsl6oroslsl7Z búrlivej minulosti Orosláňu

Prví slovenskí osadníci prišli na "Orosláňsku skalu" napospol z evanjelických dedín Myjavskej kotliny, ako aj z oblasti Malých a Bielych Karpát. V r. 1768 žilo v Orosláni 860 osôb. Za významnú udalosť možno považovať výstavbu kostola a jeho vysvätenie v roku 1787. Začiatok 18. storočia poznamenali napoleonské vojny a ich dôsledky: hladomor, epidémie, exekúcie a robota na panskom. Výsledkom revolúcie rokov 1848 - 1849 bolo oslobodenie poddaných a zrušenie urbárnych tiarch. V Orosláni však aj potom pokračovali spory o pôdu medzi sedliakmi a zemepánmi, sedliaci sa búrili proti vymáhaniu daní.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastáva osudový obrat v živote obce. Politická moc v stolici si neželá, aby Orosláň ostala národnostnou obcou a preto iniciuje jej pomaďarčenie. Tlač píše o maďarskom obyvateľstve, zatiaľ čo skutočnosť je celkom iná. Svedčí o tom i článok evanjelického kňaza J. Stubu, v ktorom sa o. i. dočítame, že v Orosláni "ľudia hovoria slovenským jazykom, dobre ovládajú aj maďarčinu... To, že by v rodinnom kruhu hovorili po maďarsky, podľa mojich znalostí dokladá iba jeden prípad." V rokoch kampane proti údajnému panslavizmu mnohí opustili rodnú dedinu, mládež odchádzala do Pešti a začína sa éra vysťahovalectva do Ameriky. Posledná väčšia skupina odišla do Nového sveta pred 1. svetovou vojnou. Najviac Oroslánčanov na prelome storočia pracovalo v americkom Betleheme. Z 315 rodín ostalo v Amerike 210. V r. 1930 žilo v osade 1 473 obyvateľov, menej než na prelome storočia. V 30. rokoch sa v Orosláni začalo ťažiť uhlie a do baní prichádzali pracovať ľudia z rôznych častí krajiny. Proces pomaďarčovania nezvratne pokračoval ďalej.

Horthyovský režim síce deklaroval možnosť používania materinského jazyka, avšak školy sa museli pridržiavať maďarčiny. Slovenskí obyvatelia Orosláňu sa rozprávali a modlili po slovensky už iba vo svojich domovoch. Ešte aj po druhej svetovej vojne si mnohí zachovali svoj jazyk, odev a tradície. Hlbšie než proces pomaďarčovania zasiahla obec výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Vplyv maďarského prostredia sa prejavil nielen v baníckej kolónii, ale zasiahol aj cirkevnú obec. V kostole upustili od slovenskej liturgie a jazykom bohoslužieb sa stala maďarčina. Slovenský živel sa doslova rozplynul.

V čase vyhlásenia Orosláňu za mesto (1954) tu žilo 17 000 obyvateľov. Okrem obytných domov tu postavili školy, škôlky a jasle, vznikla sieť pohostinstiev a služieb.