alt : header1.swf

Mon09252017

Posledná aktualizácia12:40:59

Slováci sú autochtóni Plešských hôr

altNie je to náhoda, že celé pilíšske, ale aj širšie okolie je zahustené slovenskými, ba staroslovenskými zemepisnými názvami. To znamená, že my, pilíšski Slováci, tu nie sme znovuosídlenci z 18. storočia, lež autochtónni obyvatelia tohto kraja. - Kláštor tu stál a naši predkovia tu tiež boli už v 9. storočí...

Ilustračné snímky Imricha Fuhla

Odbúranie jednej stereotypie

altSlovákov žijúcich na území dnešného Maďarska je zvykom nazývať dolnozemskými Slovákmi, ktorí sa sem prisťahovali odkiaľsi zvonku. Tu im vraj vytvorili dobré životné podmienky na miestach, kde pred tureckou okupáciou žili Maďari, a preto z akejsi „vďaky“ by sa skôr či neskôr mali pomaďarčiť.

Znovuosídľovanie Turkami vyplienených území v južnej časti Uhorska však má svoje historické pozadie. Slováci sa toho času totiž nemohli presídľovať na územie dnešného Maďarska odkiaľsi „zvonku“ už aj len preto, lebo sme spolu s Maďarmi žili v jednom a tom istom štáte, ktorý sa volal Uhorsko. Spolu sme ho aj zakladali. Nie Maďarsko, lež Uhorsko! Z toho priamo vyplýva, že Slováci sa presúvali v rámci spoločného štátu, a to z enormne preľudneného severu na enormne vyľudnený juh. Prinútila ich k tomu situácia, ktorú nezapríčinili oni. Zároveň to bol výsostne logický a potrebný presun. V severnom Uhorsku, na slovenskom etnickom území, bolo toľko neslovenských obyvateľov, ktorí sa tam utiahli pred tureckou inváziou, koľkých slovenskí roľníci chovať už nestačili. Na druhej strane južné územia s kvalitnou úrodnou pôdou boli neobrábané. Taký Ján Juraj Harruckern zaľudňoval svoje prázdnotou zívajúce majetky Slovákmi nie vyslovene preto, že sa ho dotklo ich hladovanie, ale hlavne preto, aby mu obrábali pozemky, aby z nich mal osoh! Čiže nie z blahosklonnosti voči Slovákom, lež skôr zo svojho osobného záujmu. Je potom otázne, kto by mal byť komu vďačný. Bol to prinajmenšom spoločný záujem.

altĎalší problém vidím v tom, že sa často zovšeobecňuje. Nie všetci Slováci žijúci na území dnešného Maďarska sa sem dostali takýmto spôsobom. Napríklad pilíšski, ale určite aj novohradskí a zemplínski Slováci žijú na svojich pôvodne obývaných miestach. Nám, ktorí sme uzreli svetlo sveta pod 756 metrov vysokým vrchom Pilíš (kedysi - pred 1112 rokmi a ešte aj dlho potom - Pleš) to bolo vždy divné, ak nás niekto nazval Dolnozemčanmi, veď kade oko pozrie, okolo nás všade samý vrch! Do našej dediny sa od severu díva Kohútov vrch, ktorý skrýva pred nami pochmúrne Zbojnícke skaly. Ďalej sú to Dva buky, Malý Soplák, Veľký Soplák, Pavlov vrch, Chotárna skala, od západu v hornom konci Pilíša je Brdo, Kozárčina, ozrutné Brány, na vrch Pilíša vyčnieva Ostrá skala, odkiaľ sa vrch postupne spúšťa k trom jaskyniam a k santovskému kameňolomu. Od juhu sú Santovské hory, Hloh, od východu Pomázske hory, Dedinská hora, na severovýchod je Maký kameň, Jama... Hory, hory, hory a v nich studienky: Klášterová, Cerová, Lésková, Golvavá, Pomázska, Chylová, Kolaj... Máme aj dva väčšie potoky, Hlboký a Chylov, ktoré pozbierajú vodu studienok a odnášajú ju do Dunaja.

altMedzi týmito vrchmi sa rozprestiera prekrásne údolie, v jeho strede leží dedinka Mlynky. V nej žijú naši Mlynčania, ktorých Slováci okolitých dedín - div sa svete! - nazývajú Pilíšanmi. Tie okolité dediny sú Santov, Čív (kedysi Čevo), Kestúc (kedysi Kostelec), Huť (kedysi Bitovec), Čobanka (kedysi Boroň), Senváclav, ale aj ďalšie a vzdialenejšie. Takto náš kraj spomína aj prof. Ján Stanislav v diele Slovenský juh v stredoveku, a prof. Šimon Ondruš mi tiež potvrdil, že náš vrch mal meno Pleš a Kestúc bol pôvodne Kostelec. Za môjho detstva kamkoľvek sme šli do susednej dediny, všade sa zhovárali po slovensky, len všade trošku inak. V celom chotári našej dediny boli usilovne obrábané polia: Podpilíšske role, Krížne role, pri potoku sme mali z jednej strany Konopnice a Odpotočné role, z druhej Kapustnice, pod Dedinskou horou boli Vinohrady, Staré vinohrady, Kopanice... Veľký pasienok, kam každé ráno pastieri vyháňali kozy, kravy, ošípané - to sú Trniny... Toto je ten kraj, kde sme sa narodili, kde všetko malo odjakživa slovenské meno. Cítili sme sa vždy skôr vrchármi, a nemali sme pocit, že by v týchto miestach voľakedy bol aj niekto iný býval ako Slováci.

altSpomenuli sme, že nás, Mlynčanov, Slováci z okolitých dedín nazývali Pilíšanmi. Dlho som nechápal, prečo, veď aj oni žijú pod horou Pleš, teda pod Pilíšom. Prečo práve nás vyznamenávajú týmto honosným menom? Hrabal som sa po archívoch a zistil som, že naša dedina tu existovala aj pred tureckou okupáciou a volala sa Pleš. Čiže nie preto nás nazývajú Pilíšanmi, lebo žijeme pod Pilíšom, lež preto, lebo naša dedina sa kedysi volala Pleš! Medzi ľuďmi, ktorí pilíšsku oblasť po tureckej dobe znovu osídlili, boli aj takí potomkovia, ktorí v pamäti nosili od predkov zdedený názov niekdajšej slovenskej osady Pleš. Okrem toho máme aj dve mapy, ktoré to potvrdzujú: jednu latinskú, ktorá našu dedinu označuje slovami: „Possessio Pilis seu Sancta crux“ (Majetok Pilíš alebo Svätý kríž), druhú nemeckú, ktorá ju označuje nápisom Pilis, a jej okolie: „Bezierch von Dem Dorf Pilis“ (oblasť dediny Pilíš). Navyše máme aj dokument, dokonca maďarský, ktorí tvrdí, že: „V chotári Mlynkov pri vykopávkach v r. 1967 odhalili stopy po dedine z 9.-11. storočia. Dedina mohla byť rozsiahla, jej domy z váľkových tehál boli husto umiestené. Keďže to bolo na mieste medzi Pilíšom a Hlbokým potokom, jej obyvatelia mali miesto na obrábanie pôdy, chov dobytka, v blízkych lesoch mohli poľovať, ťažiť drevo, ba mali tu aj dostatok vody zo studienok a potoka.“ Podľa toho dedina tu bola už v 9. storočí a nazývala sa tak, ako dnešný symbol pilíšskych Slovákov: vrch Pilíš, vtedy: Pleš. Aj meno Pleš sa nám zachovalo v listine pochádzajúcej z 23. februára 1226, ktorá medziiným obsahuje fragment:

„... abbas Plesiensis et prepositus Albensis...“

(opát Plešský a prepošt Belehradský).

Teda nie „Pilisiensis“, ale „Plesiensis“, to jest: „Plešský“. Osobitnou zaujímavosťou tohto kraja je, že keď v roku 1184 z francúzskeho mestečka Acey do Uhorska prišli predstavitelia cisterciánskeho rádu a požiadali uhorského kráľa Belu III., aby aj im dal také výsady ako ostatným mníšskym rádom, vyhovel im a vyznačil im miesto pod horou Pleš. Pravdepodobne vedel, že tam stojí opustený, chátrajúci benediktínsky kláštor, do ktorého sa môžu nasťahovať. Oni tak aj urobili a na základoch toho kláštora si neskôr postavili svoj, teda už cisterciánsky kláštor, ktorý sa postupom času stal strediskom niekdajšej Pilíšskej župy. Keď som to skúmal, začali ma vzrušovať otázky: kedy a kto postavil benediktínsky kláštor? Prečo bol v roku 1184 už natoľko opustený, že chátral, rozpadával sa? Spomínaný prameň na to odpovedá takto: „Náš kráľ sv. Štefan vo svojej krajine zakladal benediktínske kláštory, jeden z nich stál na území našej dediny.“ Toto tvrdenie však nemá logiku. Ak by ho bol založil počas svojho panovania (1000-1038) kráľ Štefan, potom prečo by už po sto a niekoľko rokov opustený chátral? Veď divokí Huni už koncom 5. storočia odtiahli späť na južné ruské stepi! Tatári prídu až o 60-70 rokov! Pred kým mohli mať obyvatelia toho kláštora taký strach, ktorý ich nútil ho opustiť? Veď tu panovali len Arpádovci.

altaltalt

Vo svojej monografii (Gregor Papuček: Mlynky a okolie, 2000) mi tento kláštor robí nemalé starosti (viď Záhada benediktínskeho kláštora, s. 51). Nič lepšieho ma nenapadlo, ako že: „Maďarské bojové jazdecké družiny tu nezačali hneď stavať kostoly a kláštory, veď boli pohania. Po kresťanskej Európe sa vtedy údajne takto modlili: Pred šípmi Maďarov ochraňuj nás, Pane!... Ešte aj kráľ Štefan I. musel tvrdo, ohňom a mečom bojovať... Staré pohanské zvyky sa ťažko poddávali a taký benediktínsky kláštor mohol byť červeným súknom pre nich. Čo sa to teda asi mohlo stať s naším benediktínskym kláštorom?“

Zdá sa, že rozuzlenie sa našlo v nasledujúcom texte: „v r. 896 zomrel aj Svätopluk a v nasledujúcich rokoch Maďari obsadili kraje medzi Dunajom a Tisou. Aj samotní Moravania sa pridali k nim, podľa maďarských zvykov si ostrihali vlasy a spoločne prepadali kresťanov, vraždili, vypaľovali kostoly Pána, takže v celej Panónii - podľa sťažnosti bavorských biskupov - neostal ani jeden kostol.“ (A PANNONHALMI SZT. BENEDEK REND TÖRTÉNETE, Pannonhalmi Főapátság I., s. 2-4). Len poznamenám, že naše kniežatá Pribina a jeho syn Koceľ po r. 833 v Zadunajsku dali postaviť vyše 30 kostolov! Podľa citovaného textu všetky boli zničené. Vidno teda, že naši benediktínski mnísi sa mali koho báť. Nie náhodou opustili svoj kláštor. Podľa týchto faktov kláštor tam stál už v 9. storočí a vedľa neho stála dedina Pleš, ktorej stopy odhalili pri vykopávkach v roku 1967. Boli to naši, boli sme to my! Nie je to náhoda, že celé pilíšske, ale aj širšie okolie je zahustené slovenskými, ba staroslovenskými zemepisnými názvami. To znamená, že my, pilíšski Slováci, tu nie sme znovuosídlenci z 18. storočia, lež autochtónni obyvatelia tohto kraja. Naši predkovia tu boli už v 9. storočí.

Gregor Papuček