alt : header1.swf



Mon04222019

Posledná aktualizácia13:03:09

Dobrý atrament sa nedá vygumovať - Veru sa hemží...

PilHegy1Okolie sa hemží slovenskými priezviskami...Pestovanie vlasteneckého ducha, čo by v konečnom dôsledku malo prispieť k svätej veci, pre nás všetkých najdôležitejšej: k získaniu späť starých hraníc MaďarskaMeniť si meno = vlastenecký činÁbrahámfalvi vitéz Machula Béla

Príbeh, o ktorom sa tu zmienime, je opísaný v týždenníku Pilishegyvidéki Hírek (Správy pilíšskej vrchoviny /PH/ - vychádzal v rokoch 1927-1936). Časopis bol určený špeciálne pre obyvateľov pilíšskeho kraja, teda aj pre mnohých tu žijúcich Slovákov. V úvodníku 1. čísla medzi inými sa píše: „Cieľom tohto časopisu je predovšetkým pestovanie vlasteneckého ducha, čo by v konečnom dôsledku malo prispieť k svätej veci, pre nás všetkých najdôležitejšej: k získaniu späť starých hraníc Maďarska.“

PilHegy2Vlastenecká výchova bola potrebná vraj aj preto, lebo čo sa týka Pilíša, „okolie sa hemží slovenskými priezviskami“. Zo samotného časopisu vysvitne, že slovenské priezviská mali dokonca aj mnohí väčší a menší funkcionári: obvodný tajomník bol Hornyik, hlavný notár bol Zapotoczky, literát bol Belopotoczky, školský riaditeľ bol Jakula, dôstojník bol Kralovits, s veľmi „účinnou revizionistickou rečou vystúpil Iván Klincsek“, a kto pravidelne písal do časopisu melancholické či vlastenecké básne, napr. Március idusán (15 marca), Mai magyarok (Dnešní Maďari), Feltámadás (Vzkriesenie), atď., to bol Ábrahámfalvi vitéz Machula Béla! (t. j. Abrahamovčan zo Slovenska - pozn. autor), o jednoduchých radových Pilíšanoch ani nehovoriac: Bachán, Csiliák, Krsák, Kluvich, Drobinoha, Podhorányi, Szvetylák, Szvat, atď...

Z týchto mien skutočne nevyžaroval taký maďarský duch, ako z básní vitéza Bélu Machulu. A tak aj následkom tej spomínanej vlasteneckej výchovy prišlo do módy meniť si meno. Považovalo sa to za vlastenecký čin a zmeny sa uverejňovali pod nadpisom: Névmagyarosítások (Pomaďarčovanie mien). Z Hornyika sa stal Hortobágyi, z Bachána Békefi, z Csiliáka Sziklás, z Krsáka Kormos, z Drobinohu Dombai… Že táto situácia z maďarského národného hľadiska tu v Pilíši nebola jednoduchá, ba naopak, bola zložitá a tiesnivá, o tom hovorí aj nasledujúci príbeh.

PilHegy3Maďarská turistická organizácia si zvolala valné zhromaždenie, na ktorom si medzi inými zvolili aj nových funkcionárov (viď PH, 13. 9. 1931, s. 3). Po týchto voľbách „v miestnosti turistického oddelenia slávnostne odhalili obrazy dvom svojim bývalým predsedom: Gyulovi Czibulkovi a stovickému rytierovi Emilovi Szlovikovszkému. Zásluhy týchto dvoch niekdajších predsedov pietnymi slovami pripomenul Iván Klincsek.“ Čiže Slavikovský, Cibulka a Klinček. Od tej doby prehrmela jedna hrozná svetová vojna, preletelo rovných 81 rokov. Ak si dnes zalistujeme do telefónneho zoznamu Budapešti, aj napriek toľkým vlasteneckým námahám môžeme zistiť, že „okolie sa hemží slovenskými priezviskami“! Poučenie? Viď nadpis tohto príspevku: Dobrý atrament sa nedá vygumovať...

Gregor Papuček