alt : header1.swf



Thu10172019

Posledná aktualizácia16:56:02

Ján Jančovic: Z Chrtian na Dolnú zem

dzchrt01Paberky z minulosti novohradskej obce Chrťany a Bíňa v Peštianskej župeTrojsté výročie príchodu Slovákov do BíneKrátko z dejín obceV čase urbárskej regulácie (roky 1770-1772) sú Slováci vo veľkej prevahe a ešte aj pri sčítaní ľudu roku 1880 tvorili 77,5 % obyvateľstva Bíne.Z miestnych cirkevných dokumentov

Paberky z minulosti novohradskej obce Chrťany
a Bíňa v Peštianskej župe

Obec Chrťany (1227 Harkyan, 1339 Harakyan, 1773 Chrtyany, 1800 Tóthartyán) leží na styku Krupinskej planiny a Ipeľskej kotliny a patrí k nej aj osada Jazero, ktoré leží priamo na ceste Veľký Krtíš - Lučenec. Jej názov sa podľa odborníkov odvodzuje od chovu dzchrt02poľovníckych psov, ktorým sa pri vzniku osady jej prví obyvatelia zaoberali. Vznikla v 13. storočí a patrila niekoľkým zemepánom. Od 17. storočia bola rozdelená medzi divínske panstvo (Zičiovci) a modrokamenské panstvo (Balašovci). Zo začiatku cirkevne patrila k evanjelickému cirkevnému zboru v Dolnej Strehovej, neskôr zboru v Závade. Z ulicovej zástavby z 19. storočia sa v dedine zachovalo niekoľko podpivničených s drevenými a murovanými stĺpikmi rozširujúce podstrešie, ktoré niekde tvorí po celej dĺžke podstienku. Na ulici pod vyššie položenými domami a v brehu za dedinou sú dodnes zachované pivnice s murovaným vchodom z kameňa. Stará evanjelická škola, ktorá vyhorela, je prebudovaná na modlitebňu. Na architektúre viacerých domov aj dnes vidieť, že napriek ťažkým tunajším podmienkam, roľníci si stavali vkusné a priestranné domy a za nimi aj stodoly. Od svojho založenia počtom obyvateľstva nemala nikdy viac ako 250 obyvateľov, ktorí sa prevažne živili poľnohospodárstvom a chovom dobytka a oviec. Z prvého súpisu vykonaného v Chrťanoch v roku 1715 poznáme mená všetkých trinásť hláv rodín, ktorí mali evidovanú usadlosť. Boli nimi Ján Račko, Michal Račko, Matej Palovjech (Palo), Ján Balík, Martin Hrban, Šimon Husár, Juraj Melich, Matej Galovjech (Galo), Andrej dzchrt03Poliak, Matej Michalovjech (Michal), Valentin Bartoš, Simeon Tomašovjech (Tomáš) a Pavel Vigaš. Neskôr do obce pribudli obyvatelia s priezviskami Antov, Bačúr, Baľo, Benko, Frančok, Gálik, Hanula, Husák, Ivan, Jombík, Kalmár, Klátik, Kyzúr, Nátoň, Salaj, Svetlík, Šteuko..., z ktorých niektoré pretrvávajú dodnes. V Novohrade takmer v každej, najmä vrchárskej obci si dlho udržiavali vlastné národopisné tradície. Zo svadobného zvykoslovia sa v Chrťanoch do polovice minulého storočia zachovala tradícia kladenia orechov a železných predmetov do hlavníc a položenia jarma pod záhlavok manželov ako symbol pevného zväzku. Nevesta dostala pred odchodom do kostola, ktorý bol v Závade, strúčok cesnaku, aby mala iba jedno dieťa. Jednodetstvo bolo v novohradských evanjelických dedinách dlho zaužívané, proti ktorému cirkev márne bojovala.

dzchrt04Zemepanský útlak a nedostatočná výmera chotára s poľnohospodárskou pôdou, boli popri náboženskom útlaku hlavné príčiny útekov chrtianskych poddaných do južnejších, priaznivejších častí krajiny už pred rokom 1720. Z latinsky písaného súpisu zbehov z Novohradskej stolice pred rokom 1720 z Chrtian roku 1686 ušla rodina Jána Tomku do Guty (teraz Galgaguta), 1712 Jána Šteuka do Kirťu (teraz Erdőkürt) a 1714 Valentína Bartoša do Pilin, všetko obce na ľavej strane Ipľa. Do Peštianskej stolice, do Alberti roku 1713 zbehol Andrej Križan, roku 1714 do Bíne (Bénye) Michal Račko, Ján a Štefan Bartoš, Michal Ďurík, Martin Michal, do Čemeru Martin Hrban a roku 1719 do Veľkej Tarče Pavol a Ondrej Huďák. Svedectvo o ich úteku komisárom súpisu roku 1720 to prezradil 87-ročný Ondrej Oravec, 40-ročný Matej Pálik a 26-ročný Michal Račko. Niektorí z týchto zbehov a po nich aj ďalší, ktorí od svojich zemepánov utiekli, v novom bydlisku si zmenili priezviská na Chrťan, aby ich zemepán nenašiel a nežiadal od iného zemepána vrátiť. Toto priezvisko je na Dolnej zemi veľmi rozšírené a možno sa s nim stretnúť najmä u Slovákov vo Vojvodine. V Banáte (Jánošík, Hajdušica, Kovačica, Padina, Vojlovica), v Báčke (Báčsky Petrovec, Kysáč) a v Srieme v Starej Pazove.

Sťahovanie Novohradčanov na Dolnú zem pokračovalo najmä po prijatí tolerančného patentu vydaným dzchrt05panovníkom Jozefom II. roku 1781. Vtedy sa už mohli slobodne sťahovať aj evanjelici. Tak napríklad do Kovačice z Chrtian odišla rodina Martina Benku a Ondreja Tomáša. Uvediem k tomu nasledujúci príklad. O odchode slovenských poddaných na Dolnú zem neraz rozhodol aj odkaz či list ich príbuzných a známych, ktorí sa už predtým vysťahovali a podarilo sa im tam osadiť za priaznivejších podmienok. Jeden z takýchto dokumentov sa zachoval u Jána Krča v Padine, ktorého jeden z predkov, Ján Tomáš z Chrtian (v tom čase sa úradne uvádzajú Tóth Hartyán), ktorý sa aj s rodinou rozhodol v roku 1808 vysťahovať do Kovačice pravdepodobne na pozvanie svojho príbuzného Ondreja Tomáša, ktorý tam patril medzi prvých osadníkov. Dobový dokument písaný slovakizovanou dzchrt06češtinou je morálnym odporúčaním pre prijatie v novom bydlisku a uvádzam ho v pôvodine:

„My Celá obec Totth Hartyánska a wní ješte pozustáwajíci wrchnosť, známo činíme komu wedéty náleží, že náš Obywatel Jano Tomašou, A naten čas wnaši Obcy Richtár, Umínil se prestehowaty z naši Obcy, a ze Sl. Stolicy Neográdske do Banátu, jmenowite na Kovatšiczu, do Antalfalvy, ze swou Manželku Marišu, ze swym jedinim sinem Janom, y z wlastnim Bratem Gyurom, to jest ze wšeckim bidlom, kterí od svého narodzeni, y jeho predkové wždy w naši Obcy hospodárily. Tedy žáden z lidí, dobré ale swedomí majícy, Ne jen doneho, ale y jeho Manželky, a Bratra, nic neslušného nemúže powedáty, tak že jak na kresťanuw náleží žiwot swuj usylowaty se wésty. My tedy prosíme, aby jich neobawaly se pryjaty, za obywatelou. S tim se žádame dobre mity zustáwame.

Dátum T. Hartyán 13. júny 1808.

Vždy Dobre prajícy
dzchrt07Račko Jano, tervény biro, Husák Palyo, jurát, Y Celá Obec T. Hartyanska (s pečaťou obce)
Coram me Francisco Beránszky
Loci Notár (s podpisom a pečaťou).

Hodnowernosť swedestwi tohto stwrdzuje
Dionys Ivan Hajnoczy, Cirkwi Záwadskej Sl. B. kazatel“ (s podpisom a pečaťou)

Zo školských dejín obce sú veľavravné spomienky Rudolfa Pelecha, bývalého riaditeľa školy v Novom Meste nad Váhom, ktorý po skončení evanjelického učiteľského ústavu v Prešove, začínal ako evanjelický učiteľ v Chrťanoch. Ten okrem iného vo svojich dzchrt08spomienkach pre Štefana Mila, autora knižky Slovenský učiteľ v rokoch prevej ČSR okrem iného uviedol: „Po úspešných skúškach diplom som síce do ruky nedostal, nakoľko za posledný rok štúdia mi rodičia nevládali dať mesačne 13 zlatých, takže som ústavu ostal dlžný plných 130 zlatých. Veľký peniaz! Na moje potešenie mi ale známky prečítali. Boli pekné a ja opojený radosťou, myslel som si, že ktovie na aké výhodné a pohodlné miesto sa dostanem. No rozpisujem sa na konkurzy uverejnené v Néptanitók lapja - Učiteľské listy. A čakám, kde a kedy ma už povolajú. Prejde august, september, október, november a tu nikde nič. Až konečne v druhej polovici decembra 1907 prišiel zo závadskej evanjelickej cirkvi list, aby som prišiel na „próbu“ - skúšku do fílie zboru v Chrťanoch. Táto cirkev pozostávala z troch malých obcí Závady, Pravice a Chrtian. V nedeľu som vykonával ako organista služby Božie v závadskom kostole a popoludní v Chrťanoch na sucho, bez organa. Prišli sme čiernou kuchyňou, kde stála ohromná začadená pec, do jednej starej budovy. Vpravo od kuchyne viedli dvere do jednej veľkej miestnosti, kde v kúte stál šporák, nad ním zhnité povalové dosky, odkiaľ hlina, ktorou bola povala vymazaná, visela dolu. Naproti šporáku na kozích nohách krčmový stôl s pohyblivým vrchom- táfľom- a z jednej a druhej strany vykresané dobové lavice. Do miestnosti sa schádzajú chlap, zhovárame sa a ja prerečiem „Pán farár, kedy pôjdeme do školy?“. Farár vyskočí, hrozne sa rozchichotal a hovorí „Však sme v škole, čakáme kým sa ľudia zídu“. Ja prekvapený, nechápavo hľadím a zrazu sa mi zazdalo, akoby ma niekto päsťou udrel po nose. Keď si na to pomyslím, akoby som to ešte aj dnes cítil. Vtedy som sa nenazdajky prebudil a vravím sám sebe: „Chlapče začína holý, skutočný nefalšovaný živo.“ Zdalo sa i, že ma vtedy opustila veľká čiastka mojich plánov, nádejí a ideí. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Mojím šťastím bolo to, že som mal silný hlas. - „dobré hrdlo“- a tak ma jednomyseľne zvolili za svojho pána rechtora. Farár Štefan Algöver, neoblomný národovec, absolvent revúckeho gymnázia, nečakane pýta môj diplom. Ja som vyšiel s pravdou a priznal som sa, že diplom mi zostal zabavený v ústave a to do času, kým nezaplatím 130 zlatých. Mojou nebojácnou odpoveďou a súčasne aj žiadosťou bolo, aby mi cirkev alebo niektorý gazda túto sumu požičal. Farár vyskočí z miesta a hovorí „Chlapče, či viete, že koľko je to 130 zlatých? Kto vás pozná, čo ste, kto ste?“ V tom ale stal asi 35-ročný, pekne urastený sedliak Ján Kalmár a hovorí: „Pán rechtor a len toto je príčina, aby ste sa stali našim?“ „Áno“, odpovedám. Gazda stal, vzal si klobúk a vytratil sa a neubehla ani štvrťhodina, vrátil sa a vyčítal na stôl 130 zlatých. Farár mrzute mrmlal pod fúzy. Zatratený chlapčisko...! „Nikdy som tomuto človeku nevedel zabudnúť, lebo len tak som sa stal učiteľom s diplomom v ruke. V takomto ovzduší som 1. februára 1908 už s vymeneným diplomom nastúpil svoju prvú učiteľskú stanicu v Chrťanoch. Obec s 245 obyvateľmi aj s vrbami. Ročný plat som mal nasledovný: 6q raže, 10m3 dreva, 1 ha úrodných rolí a lúčku. Všetko to bolo ocenené na 210 zlatých (420 rak.uh. korún). Keďže som učiteľskú stanicu zaujal 1. februára 1908 do konca októbra 1909 som nedostal nič a žiť sa muselo. Veselo som si požičiaval po 5 až 10 zlatých. Boli to dobrí ľudia, rád si na nich spomínam. Sprvu mi dávala obedy kostolníkova manželka. Čo navarila pre svojich, jedol som aj ja.. Po týždni sa rodiny dohodli,, že mi každý deň prinesie obedy iná gazdiná. Skratka z domu na dom ma začali chovať. Každá gazdiná sa chcela pochváliť... najedol som sa fazule, hrachu, cíceru a šošovice! Nechýbali každý deň ani rezance. Rezance s makom, najväčšia to lahôdka, rezance s tvarohom, bryndzou a praženicou. Prinášali mi aj dobrého chutného sedliackeho ražného chleba. Učiteľ Rudolf Pelech počas svojho pobytu v Chrťanoch zaviedol do vyučovania poriadok, zvýšil hygienu, cirkev zakúpila nové lavice a iné zariadenie a školská sieň začala slúžiť ako modlitebňa. Nakoniec uvádza, že dlhov bolo na každom kroku plno. Konečne 1. marca 1909 na podanú žiadosť o štátnu podporu prišiel pre učiteľa výmer, ktorým mu na 13 mesiacov bolo poukázaných 520 korún (260 zlatých). „Pre tie som dva a pol hodiny musel ísť pešo do berného úradu v Lučenci, kde mi odmenu vyplatili. Povyplácal som dlhy a zas som bol na holičkách, ale chrbát bol chránený, mesačne som dostával 40 korún, už to bol Hore háj...“ - uviedol nakoniec svojich spomienok chrtiansky evanjelický učiteľ Rudolf Pelech.

Ku chrtianskej školskej histórii dodávam, že o pár rokov neskôr, tam za evanjelického učiteľa nastúpil, ale už do novej školskej budovy, Július Ševčík, ktorého syn Július, vysokoškolský profesor a bývalý dekan Prevádzkovo-ekonomickej fakulty VŠP v Nitre, sa v nej roku 1927 narodil.

dzchrt09

Trojsté výročie príchodu Slovákov do Bíne

V poslednú aprílovú nedeľu si obyvatelia obce Bíňa (Bénye), ležiacej na juhovýchod od Budapešti, pripomenuli trojsté výročie príchodu do týchto priestorov a uzatvorenie osadníckej zmluvy so zemepánom Michalom Fáym. Pamiatková slávnosť aj na počesť uvedeného zakladateľa obce začala v kostole slávnostnou evanjelickou bohoslužbou, ktorú slúžil biskup Tamás Fabíny a zborový farár Zsolt Buday. Tristoročné dejiny obce v preplnenom evanjelickom kostole zhodnotil starosta obce Károly Racsko, ktorého predkovia sa do Bíne prisťahovali medzi prvými z Chrtian v okrese Veľký Krtíš. V kostole vystúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena a v popoludňajších hodinách v kultúrnom programe a pri ľudovej zábave vystúpili všetky vekové skupiny Bíňanov a ľudový súbor Pántlika.

Kde túto tristoročnú obec máme hľadať a čo v nej nájdeme? Krátkou odbočkou od hlavnej cesty z Budapešti smerom na Albertiršu leží Slovákmi osídlená obec Bíňa. V tejto obci sa už vyskytujú slovenské priezviská pri súpisoch z rokov 1715 a 1720 a prevažujú. V čase urbárskej regulácie (roky 1770-1772) sú Slováci vo veľkej prevahe a ešte aj pri sčítaní ľudu roku 1880 tvorili 77,5 % obyvateľstva Bíne. Keď v rokoch 1715 a 1720 župný súd v Lučenci riešil utečených poddaných z Novohradskej stolice, svedkovia z obce uvedení v týchto zápisoch povedali, že z jednotlivých novohradských (Nógrád megye) dedín utiekli pred niekoľkými rokmi dole uvedení slovenskí poddaní do Bíne. Okrem už uvedených z Chrtian, z Dolnej Strehovej to bol Juraj Struha, Peter Strehon, Michal Mišojech, Ján Braták, Juraj Šteuko, Ján Braxátor, Hornej Strehovej Ján a Pavel Labát, Ján a Michal Jakubec, Pavel a Matej Beňo, Michal Kováč, Pavel Šedro, Ľuboriečky Ján Brindza, Kalinova Andrej Okoš, Uderinej Andrej Miťovský a Ján Polát, Slovenských Kľačian Michal Gašpar. Ako vidieť z neskorších matrík, z týchto priezvisk sa nachádza len málo. Z pravidla prví presídlenci do týchto končín putovali o pár rokov nižšie na Dolnú zem. Svedčia o tom utečenecké poddanské pomiestne priezviská Bíňan.

Krátko z dejín obce

Z protokolu a matriky cirkevného zboru z roku 1730 sa dozvedáme, že vo vedení obce a cirkvi boli Juraj Stodola - richtár, Matej Bér - starší kostolník, Michal Račko - mladší kostolník a členmi Juraj Štiglic, Ondrej Tout, Martin Boriš, Pavel Macháč, Ondrej Šimkovic a Juraj Pelionis. Prvý farár v matrike roku 1730 zapisoval priezviská Kľačanský, Štefánik, Voliar, Plintovic, Šaranský, Pandanský, Pellionis, Mladonický, Rakita, Jelšavský, Račko, Boriš, Trpka, Juhás, Guľáš, Husák, Abrhám, Kostelný, Oravec, Paulíni, Boviak, Ganec, Vrbovský, Varga, Kraviar, Rosina, Herchl, Ujhely, Farkaš, Gorgiades, Bohuš, Adami, Ridek, Tesársky, Klenovský, Puškár, Bašta, Bardo, Križan, Štefanides, Vaječník, Tkáčik, Mešťan, Biely, Stodola, Prendl, Kováč, Drnko, Valentíni, Molitoris, Bartholomeides, Tot, Tišák, Meleg, Černaj, Horniak... V rokoch 1848 - 49 rozšírenými priezviskami boli Benšo, Brindza, Černák, Duchenko, Husák, Lomen, Petrus, Salaj, Stodola a Vician. Teraz sa možno stretnúť s priezviskami Demeter, Gubík, Hargaš, Kalina, Klenovský, Lomen, Mladonický, Panďanský, Stodola, Svoreň, Šaranský, Šimon, Šinka, Šinkovic, Trpka, Viskok...

Mala by existovať osadnícka zmluva z roku 1714 so zemepánom M. Fáym, kde by sa našli dôležité údaje. Predpokladá sa, že Slováci tam prišli už v roku 1712. Podľa priezvisk zapísaných v urbárskych tabuľkách, slovenskí poddaní pochádzali - podobne ako v Alberti - z Veľkohontianskej, Novohradskej a Zvolenskej stolice. V rokoch 1730-1767 bol prvým evanjelickým farárom Samuel Jakobei. Prvým učiteľom už v roku 1728 bol Ján Letkovic. Evanjelický kostol je z roku 1784 a má barokovú strechu. Pôsobenie ďalších farárov 1767-1897 Daniel Reguly, 1797-1830 Eliáš Valentíni, 1830-1834 Ján Horecký, 1834-1838 Ján Michalko, syn spisovateľa Pavla Michalka, 1838-1857 Samuel Horecký, 1857-1865 Maximilián Vladár, 1865-1876 Peter Šimon, 1876-1879 Ján Semian, 1879-1887 Dezider Kemény, 1887-1923 Ondrej Riečanský, 1887-1923 Ľudovít Doležal.

V čase urbárskej regulácie (roky 1770-1772) sú Slováci vo veľkej prevahe a ešte aj pri sčítaní ľudu roku 1880 tvorili 77,5 % (743 z 958) obyvateľstva Bíne. Roku 1890 mal cirkevný zbor v Bini 835, fílii Káva 220, Gomba 5 členov. Farárom bol Ondrej Riečanský, učiteľom Ondrej Bertan a kantorom Gejza Kotas, v Káve Alexander Suchovský. Nie všetky priezviská prvých osadníkov pretrvali v Bíni doteraz. Slobodne do Kovačice neskôr odišla rodina Jána Mladonického.

V Bíni sa roku 1750 narodil náboženský spisovateľ Žigmund Paulíny Tóth (1750-1831 Zem. Podhradie), ktorý bol farárom v novohradskom Legínde a Zemianskom Podhradí. Prispieval básňami do Tablicovej Poézie. Tlačou vydal Šlabikár pre deti. Jeho vnukom bol slovenský spisovateľ, novinár, stoličný komisár v Kečkeméte (1853-1860), podpredseda Matice slovenskej Viliam Paulíny-Tóth (1826 Senica - 1877 Martin).

dzchrt10

Z miestnych cirkevných dokumentov

O cirkevných začiatkoch obce pojednávajú zachované dokumenty od roku 1730. Prvé protokoly a matrika sú zviazané do knižnej podoby a tak poskytujú aj prehľad o prvých obecných a cirkevných predstaviteľoch a tiež aj prvých priezviskách obyvateľov. Záznamy sú písané v slovenčine a v latinčine.

Výber z dokumentu:

Na Veľkú noc 11. apríla 1730 dolupodpísaní cirkevní údi sa zišli k prerokovaniu kňazských a rechtorských dôchodkov, ktoré zapísali do protokolu.

Richtár Stodola Ďuro, Tout Ďorď, Boryš Martin, Macháč Pál, Šimkovic Ondrej, Kľačanský Mišo, Gér Matúš, starší kostolník Račko Mišo, mladší kostolník Georgius Pellio (Pellionis).

Rozhodli, že do roka sa vykonávajú tri ofery: na Nový rok, na deň Svätej Trojice, na deň Svätého Michala, z ktorých kostolníci každoročne dávajú odpočet. Každú nedeľu a výročné evanjelické sviatky sa bude pred chrám vykladať puška (zamknutá plechová krabica), ktorá bude otvorená pri ročnom zúčtovaní.

Proventus rectoris Eccla Bényensis (dôchodky učiteľa)

  • Má k dispozícii trojaké zeme, kde sa do každej môže zasiať štyri kily, a do nich opäť oddelene zasiať jarné siatia a všetky sme povinný obrábať.
  • Každý gazda, ktorý sa má dobre, bude povinný mu dávať pol kily žita, želiar, ktorý len srpom obilie zberá dáva po mýtovníku a remeselníci po pol kile.
  • Každý, ktorí obilie priváža s dežmou, je povinný dávať jeden snop žita.
  • Štyri každoročne dostáva štyri fúry dreva a dva vozy sena.
  • Od pohrebu so spievaním dostáva tri groše, od pol kázne štyri groše, za celú kázeň šesť grošov.
  • Kantáciu má na výročné sviatky.
  • Od svadby peniaze z ofery.
  • Zo spovednej ofery má šiesty peniaz, z ofery na výročné sviatky má tretí peniaz, z Trojkráľovej koledy tretí peniaz.
  • Pastierom bude slúžiť zadarmo, pastieri mu budú pásť dobytok zadarmo.
  • Povinný sme mu dať voz raždia na prípravu oblátok
  • Každý rok mu do vodného mlyna vozíme obilie na mletie dvakrát šesť vriec, alebo dvakrát po dvanásť kil.
  • Za vyučovanie detí bude každoročne dostávať plat. Od abecedára sedem groší, od sylebisanta (slabikujúceho) desať grošov, od tých, ktorí už čítajú pätnásť grošov a ktorí sa učia naspamäť 1 zlatý.
  • Proventus pastoris Eccla Bényensis (dôchodky farára)

  • Cirkev farárovi vyseje do trojitého orania osem kil ozimného osiva a to do každej z troch farských zemí. Na jar tak isto ako v jeseni.
  • Každá osoba, ktorá orie svojim pluhom, bude dávať tri kily žita (pšenice), ktorý orie s cudzím pluhom dáva poldruha kily, želiar po jednej kile a rovnako tak aj remeselník.
  • Cirkev mu bude dávať každý rok osem fúr dreva.
  • Farskú lúku mu bude cirkev každý rok povinná skosiť, zhrabať a do farského dvora odviezť.
  • Farár bude pastierom zadarmo slúžiť, rovnako aj pastieri jemu zadarmo dobytok pásť a strážiť.
  • Od pohrebnej kázni dostane farár nemecký zlatý, od pol kázne pol zlatý, od pohrebu so spievaním šesť grošov, od sobáša a ohlášky šesť grošov, od vácky mladej nevesty koláč, pečené, ručník, od šesťnedielky chlieb, kohúta alebo sliepku a groš z ofery bude jeho.
  • Z ofery na výročné sviatky farára rechtorovi dáva tretiu čiastku a kostolníkovi collecta s pohárikom chodí.
  • S trojkráľovou koledou chodí pán farár a pánom rechtorom. Na Božie telo je z koledy rechtorova tretia čiastka. Keby farár u koledou nechcel chodiť, cirkev farárovi dá dva nemecké zlaté a rechtorovi jeden zlatý.
  • Farské záhrady sú dve, okrem nich aj kapustnica, konopnica, ktoré je cirkev povinná orať a ohrádzať. K tomu ešte orať a vysiať makovisko.
  • Od každého domu bude mať farár sliepku alebo kohúta, ktoré mu gazdiné osobne prinášajú.
  • V čase oberačiek prijíma vďačnosť.
  • Aby farská vinica nespustla, a bol z nej úžitok, tú bude povinný farár opatrovať a to osobne, alebo želiarom, ktorý obyčajne je slobodný od panskej a dedinskej práce a roboty.
  • Podľa zvyklosti dvakrát do roka sa mu do vodného mlyna bude voziť obilie. Na jar dvanásť vriec, alebo 24 kil. A tak isto aj na jeseň podľa potreby pre neho a jeho rodinu.

Poznámky: 1 kila = cca 50 kg

Foto: autor