alt : header1.swf



Sun11182018

Posledná aktualizácia07:00:30

Michal Hrivnák: Corpus delicti (Október 1956)

altÚlohou našich sovietskych vojakov je zabrániť invázii imperialistov, - nedôverčivo si premeriaval pána so starostlivo upraveným účesom a kravatou, pričom hovoril takmer bez dychu a so zanietením, ako keď mrmle otčenáš. - To je Suezský prieplav! - ukazoval Ivan na rieku, na brehu ktorej zaujal bojové postavenie.

(Z rozpomienok na októbrové udalosti roku 1956)

alt

V ten deň sme mali prvú hodinu latinčinu. Na predchádzajúcich hodinách sme preberali prepozície, naposledy sme mali súhrnné opakovanie a teraz bola celá hodina venovaná cvičeniu a skúšaniu. Rekapitulačné zamestnania akoby boli naplánované len kvôli mne, mojej pohode; v takýto čas som bola na hodine vždy takpovediac mimo hry, bez akýchkoľvek povinností. Aj keď to nikdy nevyslovila, ale výhody mi v konečnom dôsledku zabezpečila sama profesorka. Z latinčiny som bola totiž eminentná žiačka a učiteľka si ma na takýchto hodinách vôbec nevšímala, akoby ma ani nebolo. Nechala ma na pokoji, nech si robím, čo chcem, len nech nevyrušujem. Povoľný postoj učiteľky voči mne bol absolútne jednoznačný, ja som sa ho snažila využiť, ale starostlivo som dbala na to, aby som ho nezneužila. Asi preto mi latinčinárka zabezpečila aj ďalšie výsady, prakticky ma oslobodila aj od tradičných exámenov, skúšala ma nanajvýš iba nárazovo, podľa priebehu vyučovania. Vyzývala ma odpovedať, ak si ostatní nevedeli rady so zložitejším textom alebo nejakým gramatickým javom. Najviac si hádam cenila to, že počas hospitácií som bola vždy mimoriadne aktívna, čo asi považovala za istú záruku úspechu triedy, najmä však svojho osobného pedagogického triumfu. Slovom, za moju pohotovosť na hodinách ma štedro odmeňovala - keď ostatní makali, nacvičovali a bilancovali, ja som mala šábes. Z povďačnosti za jej zhovievavosť - ale nie iba preto - som sa snažila zachovať si vždy tvár pravého povďačného odchovanca aj „mimo ihriska“. Proste naša nevypovedaná dohoda spočívala na pevných základoch: ak ma potrebovala, bola som jej k dispozícii, ak nie, mohla som si užívať. Na dnešnej hodine so mnou nebude počítať, vedela som to nabetón: predložky, ich väzby a používanie vo vetách už od začiatku preberania učiva nerobilo nikomu v triede žiadne ťažkosti. Preto som si bola takmer istá, že tentoraz učiteľka nebude potrebovať ani moje „pohotovostné služby.“ Bude to hodina priam stvorená na splácanie dlhov za moje služby, zhodnotila som situáciu s určitou dávkou sebavedomia a dopredu som sa radovala, ako mi bude dobre: „Po fláme večer u ujčinej si možno aj podriemkam,“ uškerila som sa v duchu potmehúdsky a ledva som čakala, aby už zazvonilo... Keď vstúpila učiteľka do triedy a zatíchol džavot okolo, cítila som sa ako vtáča pod jarným nebom - nezávislá a absolútne uvoľnená. Dokonca som sa pristihla, že si s toľkou slobodou ani neviem čo počať. Zmocňovala sa ma nuda. Za širokým chrbtom spolužiačky sediacej predo mnou som sa cítila v bezpečí, zároveň však v hmlistom počasí ma čoraz viac trýznili driemoty. Najradšej by som sa bola vystrela na lavici. Lež to by bolo zneužitie zhovievavosti, prejav neslušnosti voči učiteľke, ktorú som si vážila, uvedomila som si. Musela som sa vzchopiť. V zápase s diabolským pokušením som sa pokúšala zamestnať si ruky, prehrabávala som sa v lavici, medzi učebnicami. Zrazu som nahmatala kabelku. Automaticky som ju pootvorila a nazrela do nej. Čosi sa v nej zablyslo. Prekvapilo ma to, ale netrvalo dlho a došlo mi, že je to prsteň, ktorý som tam všuchla doma, pred odchodom do školy. Zaradovala som sa mu ako dieťa, keď naďabí na obľúbenú hračku. Celým telom mi prebehla drobná triaška; opanoval ma ten istý pocit ako vo chvíli, keď som sa prvýkrát ľúbostne zahľadela do Róbertových očú. To mi úplne stačilo, aby som sa prebrala, pozabudla na svoju osamelosť, aj na to, že som v škole. Pamiatka na Róberta v tomto mojom malátnom duševnom rozpoložení zapôsobila ako nebeská manna na živoriacich v púšti. Nedokázala som odolať pokušeniu. Dychtivo som siahla po zlatom šperku; so vzrušením som ho ohmatkávala, ako vtedy počas jeho náhodného objavu, keď som ho po prvý raz vzala do ruky a nemohla som uveriť, že je zo zlata. Pohľad mi utkvel na jeho pečati, na dátume nášho prvého stretnutia vrytom do nej. Na prsteni sa odrážalo biele svetlo neónovej lampy visiacej mi priamo nad hlavou. „Zrkadielko, povedz že mi, kde je môj milý!“ tisli sa mi do mysle slová z rozprávky. Bolo to natoľko sugestívne, že, čuduj sa svete, zrkadielko sa ozvalo, priamo ma oslovilo... Pripomenulo mi naše spoločné sny s Róbertom. Tie predstavy, keď sme do spoločne objaveného prsteňa opojení láskou dali v zlatníctve vryť svoje monogramy i dátum nášho stretnutia, vdýchli sme doň život, presvedčenie, že bude naším spoločným amuletom, ochrancom našej lásky; v prípade, že to budeme obaja úprimne chcieť, pomôže nám zísť sa, kdekoľvek nás strhne osud. V tejto chvíli som si nič viac neželala, len aby sa z nášho spoločného priania čosi splnilo, aby som sa mohla čo len na chvíľku, ak aj iba zrakom dotknúť Róberta, jeho tela. Túžba ma fascinovala, cítila som sa ľahučká ako páperie, akási nadprirodzená sila ma povzniesla do výšky. Zvrátila mi čas. Ocitla som sa v priestore plnom slnečného jasu, hýriacich farieb a vtáčieho spevu, obklopená hudbou sfér. Všetko bolo ako počas našej prvej spoločnej vychádzky do jesennej prírody, keď sme v pochabej hre v osikovom lesíku na okraji mesta čírou náhodou vyhrabali z chrastia šperk, ktorý som teraz držala v ruke. Jeho lesk zaplavil celú triedu, prenikal oknami do nekonečna, po jeho stopách hmlovina nebies ustupovala, vynárali sa hviezdy so strieborným svitom, v azúre neba žiarili za bieleho dňa, padal zlatý dážď. Po Mliečnej ceste sa Heliovým vozom viezol Róbert v sprievode Luny na bielom koni a doďaleka sa rozliehal hlas fanfáry. Akoby v stave beztiaže som na krídlach slnečného vetra letela v ústrety rozprávkovému záprahu... Nedoletela som. Stala sa zrada. Čaro sa pominulo. Prinavrátila sa mi skutočnosť, ibaže už v skrivenom zrkadle. To moje, čarovné, prasklo, rozpadlo na tisíce kusov. Jeho črepiny zahrkotali. Svit vystriedalo špinavé šero, šírilo sa ako tma v čiernych dierach, po jeho stopách prichádzal strach. Prebrala som sa.

Vystrašil ma šuchot, ktorý v tichu zatajeného dychu spolužiakov pôsobil strašidelne: To učiteľka pred skúšaním zalistovala v triednej knihe! V stave snom spôsobenej precitlivenosti šuchorením mi pripomenula matematikára, ktorý mi často brnkal na nervy, keď sa pohrával s triednym výkazom! To ma vydesilo. Pocit vyvolaný týmito spomienkami premkol celé moje telo. Stŕpla som. Vtom mi prsty vypovedali poslušnosť, zovretie povolilo a prsteň sa mi spomedzi nich vykĺzol, ako keď sa vyšmykne z ruky dieťaťa úzkostlivo láskaný pestrofarebný vtáčik... Dopadol na lavicu a odtiaľ na dlážku z tvrdého dreva. Cveng zapôsobil ako dunenie poplašného zvona za čiernej noci. Snáď ešte viac šokovalo ticho, napätá atmosféra, ktorá sa rozhostila po celej triede. Čas sa zastavil. Zdalo sa, že aj Zem sa zastavila na svojej obežnej dráhe. Pred očami sa mi zatmelo. Zmocnil sa ma závrat. S hurtom som sa vyvalila z lavice a letela som za prsteňom.

- Čo sa to tam deje? - rozhliadala sa mrzuto sponad okuliarov vyľakaná latinčinárka, netušiac, že trmu-vrmu spôsobila jej obľúbená žiačka. Trvalo mi chvíľu, kým som precitla. Z rumovísk mojich snov a črepín čarovného zrkadla sa predo mnou vynorila prinajmenšom bizarná skutočnosť: z mračien nad školou sa cez okná valila do triedy tma prúdom... Žiaci okolo mňa vyvaľovali oči, cerili zuby, podaktorí vyplazovali jazyk, syčali ako jedovaté hady... Nehovoriac o učiteľke, odhodlanej konať; bola ako divá zver, pripomínala mi lačnú tigricu, keď zaňuchá korisť. Tvár mala zdeformovanú, v očiach jej blčala pomstychtivosť. V tomto duševnom rozpoložení by ma nebolo napadlo, že spôsobený šramot by sám osebe mohol vyvolať jej reakciu. Tobôž by ma nebolo napadlo úprimne sa priznať. Určite by to učiteľke bolo stačilo a hranie sa s prsteňom a následný ruch by mi odpustila. Namiesto toho som si však situáciu vysvetľovala svojským spôsobom. Bola som presvedčená o tom, že teraz už každý všetko o mne vie, pozná moje tajomstvo, učiteľka mi vidí až do žalúdka a možno aj súperí s kolegami v odhalení mojich výčinov! To vo mne vyvolalo vzdor, zaujala som sebaobrannú pozíciu, konala som pudovo. Prsteň som vzdorovito, agresívnym pohybom ruky vodžgala do vrecka plášťa a upadajúc na mysli ako vrece plné soli som vhupla na svoje miesto.

Vtedy už učiteľka stála vedľa mňa.

- Ukáž, čo to máš! - prosila napodiv zhovievavo a snáď len zo zvedavosti. Ja som sa však ani nepohla. Sama neviem, či ešte stále zo vzdoru, alebo z presvedčenia, že napriek mojej zaťatosti, všetkému, čo sa stalo, vzhľadom na náš vzájomný vzťah sa nado mnou zmiluje a prestane dobiedzať. Ako osemnásťročná som si neuvedomovala, že v tejto situácii nemôže zastať na polceste, vyzeralo by to ako ústup a hrozilo stratou jej učiteľskej autority.

- Vyvráť to vrecko! - nariadila mi rázne a ja som už nesmela, ale ani nechcela vyostrovať situáciu. Nervy mi vypovedali službu. Rozhodla som sa použiť radšej lesť. Z ničoho nič mi v hlave skrsol nápad. Naoko vyhoviem žiadosti, ale vrecko nevyvrátim celé, iba tak, aby prsteň zostal ukrytý v cípe látky. Pohla som rukou, lenže v tom napätí som sa nedokázala sústrediť. Prsteň z vrecka vypadol a opäť narazil na lavicu. Zhíkla celá trieda a ja som už vedela, že je to pasca, z ktorej niet úniku. To som ešte netušila, do akej situácie som dostala svoju učiteľku! V tej chvíli som si želala len jedno: aby to všetko čím skôr skončilo, hádam ak aj za cenu prsteňa. Stála som pri lavici ako soľný stĺp a meravo zízala pred seba.

Učiteľka nemeškala. Siahla po prsteni. Zdalo sa mi, že sa jej uľavilo, lesknúci šperk v nej vzbudil skôr iba ženskú zvedavosť. Skúmavo si ho obzerala. Vtom sa jej rozšírili oči. Priblížila si prsteň k okuliarom, potom si ho zblízka prezerala voľným okom. Tvár sa jej zamračila, zatienil ju smútok. Scvrkla sa na celom tele. Prešla hodná chvíľa, kým sa opäť ozvala.

- Čo to je? - spýtala sa takmer hystericky, upierajúc zrak raz na pečať prsteňa, inokedy na mňa.

- Spomienka, - odpovedala som vzdorovito.

- Ešteže spomienka! Odkiaľ to máš?

- Od Róberta...

- Dokonca! - hundrala čoraz nervóznejšie. Zbledla a pery sa jej chveli:

- MUK 23. 10. 56 - trasúcim hlasom čítala nápis na pečati. Potom dodala. - Corpus delicti!

Dodnes mi zreteľne znejú v ušiach jej slová, ale s istotou sama neviem, či ich skutočne vyslovila, alebo sa mi v pohnutom duševnom stave iba zdalo to, čo hovorievala hádam vždy, keď nás pristihla pri šibalstvách a našla si na to aj vecný dôkaz. Viem určite iba to, že pod záťažou dojmu z jej vystúpenia ma opanovala zdrvujúca prázdnota, aká môže zavládnuť v duši už na všetko odhodlaného odsúdenca na smrť. Ani to neviem, či môj postoj - v podstate obavy, či ľútosť za svoje činy - bol iba prejavom sebaobvinenia, že som z nedbalosti narušila svätú nepísanú dohodu s mojou učiteľkou, a to až príliš teatrálnym spôsobom, pred celou verejnosťou triedy, alebo sa už vo mne ozýval mysľou zrelý človek, ktorý - možno len inštinktívne, z náznakov dokáže odvodzovať ďalekosiahle závery... Našťastie tento stav dlho netrval, lebo v tej chvíli zadrnčal zvonec a mne, akoby som sa už bola vyrovnala so všetkými následkami svojich výčinov, sa uľavilo.

Nie tak mojej učiteľke. Jej sa zmocnila panika, prezrádzal to každý jej pohyb. Akoby jej ubúdal vzduch, tak po ňom lapala. Vidiac jej zúfalú tvár bolo mi jej ľúto. V jej očiach už nebolo ani štipky hnevu či výčitky, skôr akási zmes súcitu a obáv. Pohľad na jej ustarostenú tvár ma úplne odzbrojil, nútil k triezvemu uvažovaniu. Už by som sa jej bola hádam najradšej ospravedlnila za svoje správanie sa. Lež vysvetlenie na jej rozpaky som nenachádzala. Nechápala som ju. Nevedela som, čo sa v nej odohráva, lebo som nevedela, čo ona už mohla vedieť a čo som sa ja dozvedela až neskoršie... Jej dilemou bolo, čo si počať s prsteňom, ktorý sa jej nečakane dostal do rúk... Nevedela, ako sa ho zbaviť. Aj sa poobzerala po triede, akoby odtiaľ očakávala riešene. Dočkala sa však iba nemého ticha. To ticho dunelo ako hrom v záhrobí. Mĺkvosť bola priam hmatateľná. Revala a bolela. Tvár učiteľky bola čoraz nastráchanejšia, jej zrak ako ohňom vydesený kôň poskakoval sem a tam. Zrazu sa mi zahľadela do očú, akoby sklamaná v triede hľadala pomoc u mňa. Spýtavo sa na mňa pozerala. Možno vtedy si uvedomila - predvídajúc budúcnosť - že naše osudy sa práve spojili. Zdalo sa mi, že ma privoláva, že sa jej bezo mňa nechce pohnúť... Váhavo prikročila k stolu, rozpačito na ňom ukladala veci, akoby chcela získať čas, nadýchať sa vzduchu, nazbierať síl. Po chvíli, akoby razom prišla na kĺb svojho problému, náhle vykročila.

- K tomu sa ešte vrátime, - precedila cez zuby akosi bez presvedčenia. Ešte raz sa prísne a vyzývavo poobzerala po triede, ako to robievala, keď nám vysvetľovala princípy normatívnej etiky. Medzitým si zovretú dlaň s prsteňom vsunula hlboko do vrecka bieleho plášťa. Z triedy vyšla sebaisto. Inokedy dvere pred prestávkou nechala otvorené dokorán. Teraz ich za sebou potichu zatvorila, akoby aj takýmto spôsobom chcela zastaviť chod udalostí...

V mátožnom tichu triedy bolo počuť už iba jej zrýchlený krok na kamennej dlažbe chodby. Ponáhľala sa, akoby sa bála, že ju niekto predstihne. Odvtedy som ju viac nevidela.

X          X          X

Toho času som si nebola vedomá, že udalosti, ktorých som očitým svedkom, sú v podstate tragické historické časy a iba ja ich prežívam ako veľkú nevinnú hru dospelých a zúčastňujem sa jej len ako kibic, bezohľadne a nezodpovedne. Moja mladistvá panenská duša bola ako filter: odjakživa som išla za svetlom, túžila po kráse a dobre; v hromobití som hľadala hudbu a poéziu, všetko ostatné jej uniklo ako uniká zlý sen, keď sa prebudíš pod jasným nebom. A ak som predsa zočila na hmlistom obzore vŕšiace sa mrazivé mračná, nazdala som sa, že je to iba optický klam. Pochabá, očarená, akoby v stave beztiaže som sa hnala za fatamorgánou šťastia dievčat pred dvadsiatkou. Prežívala som vtedy hádam najkrajší sen svojho života, aj keď trval iba chvíľočku; ešte som ho ani len nedosnívala, už sa aj pominul... Tých udalostí som sa zúčastnila v podstate pasívne, len čírou fyzickou prítomnosťou, ale táto skutočnosť sama o sebe v konečnom dôsledku určila celý môj ďalší osud; spomienka na tieto časy sa hlboko vryla do mojich útrob, zakorenila a rozvetvila sa v nich tak široko, že ovládla celú moju bytosť, ňom bol poznačený každý krok v mojom ďalšom živote a tento stav pretrváva dodnes a asi potrvá, kým budem žiť. Mala som osemnásť rokov a bola som zamilovaná. Róbert bol mojou prvou veľkou láskou. Chodila som do gymnázia na latinčinu, chcela som byť archeologičkou alebo právničkou. Časom však moje sympatie voči právu oslabli a to z toho dôvodu, že k politike som nemala žiadny vzťah, nesledovala som denné správy, nečítala som noviny, to, bez čoho sa právnik nezaobíde. Toto presvedčenie posilňovalo vo mne aj prostredie, najmä moja obľúbená triedna profesorka, latinčinárka. Róbert bol juristom v treťom ročníku, o tri roky starší, ale v mojich očiach pôsobil dojmom zrelého muža. Obdivovala som ho, pozerala som sa naňho s úctou, a nebol by sa našiel človek, ktorý by ma bol presvedčil, že po jeho boku kráčam slepou koľajou, naopak, zaťato som verila, i keď len podvedome, že on je pre mňa jedinou možnosťou výberu, že je mojím osudom a inak to ani nemôže byť. Vo víre októbrových udalostí tisídeväťstopäťdesiatšesť som ho na každom kroku slepo sledovala a zo svojho užšieho prostredia ani zo sveta som nič podstatné nevnímala, hádam ani nechcela vnímať, iba jeho prítomnosť. Róbert od prvej chvíle našej známosti vzbudzoval vo mne pocity, aké som dovtedy nepoznala, oslobodil sily driemajúce v hlbinách mojich ženských génov a pomaly, ale neodvratne pretváral moje myslenie. Bol to človek obdarený mimoriadnymi schopnosťami, okolo ktorého všetko kypelo, celé jeho okolie bolo v stálom pohybe, konal zázračné veci, ktoré možno porovnávať iba k činom bohov na Olympe. Už prvé chvíle nášho stretnutia boli neobyčajné a plné mystiky; naša romanca sa začala za mimoriadnych okolností i keď tichučko a v tom najušľachtilejšom zmysle slova - ako keď dva tiché potoky nebadane splynú v jednom spoločnom koryte; po brehoch toku našej lásky rástlo divé bujné bodľačie, ja som sa v ňom brodila bosá a nahá a predsa omámená. Prvýkrát sme sa uvideli na samom začiatku spoločenských nepokojov v našom meste. Stála som so svojou priateľkou pred internátom, kde som bývala. Po ceste pochodoval smerom do centra mesta zástup mladých, väčšinou študenti, na čele sprievodu dvaja urastení šuhaji niesli veľký veniec s národnou trikolórou. Nevedela som si predstaviť, čo sa tu deje, neboli prázdniny, žiadny sviatok, a odrazu len takpovediac obradný pochod; zdalo sa mi, že nad celým mestom povieva vánok slávnostnej atmosféry. Sprievod po hlavnej ulici sa šinul dôstojne, v jeho radoch povievali zástavy, podaktorí nad hlavou kývali kvetmi. Celkový obraz, pozlátený slnečnými lúčmi, ma dojal; hádam ani nie tak jeho vznešený ráz, ako to, že sa mi pozdával neobyčajný, mystický, ako onoho času jas hviezdy nad Nazaretom zvestujúci narodenie Ježiša Krista. Netušila som - vtedy som to ani nemohla tušiť, - že osud ma už unáša na pobrežie veľkého toku života, v ktorom pokojná hladina vody skrýva závratné hlbiny a v ich divých krútňavách žeravie pekelný oheň. Nevedela som, že nám, študentom, hrozia búrky v ťažko prístupnom svete dospelých, pripravuje sa čosi, čo spôsobí rozruch nielen v krajine, ale v konečnom dôsledku pohne celým svetom. Pred našim zrakom pochodovali samí chlapci, aspoň mne a mojej priateľke sa to tak zdalo, a čím ďalej, tým ich bolo viac, už ani nepochodovali, iba bláznivo uháňali; nikdy som nevidela pokope toľko samopašných chalanov, bavilo nás to, krátili sme si chvíľu, spoza stromov sme si ich potajomky doberali a chichúňali sme sa, v podstate ani neviem prečo, či len z pochabosti, alebo skôr sme chceli upozorniť na seba. To druhé sa nám ozaj podarilo, dokonca sme vybičovali celé okolie, z ničoho nič všetko okolo nás sa obrátilo hore nohami, priestor pred naším internátom hotová sodoma a gomora: ulicu zaplavili hochštapleri - už naháňajú ženy a čerti unášajú dievčatá... Ako keď udrie blesk, z davu sa vyšvihol vysoký čiernovlasý beťár, rútil sa priamo na mňa ako luniak na svoju korisť, zdrapil ma za ruku. Vzápätí sa vyzliekol zo svojej človečej kože, zmenil sa na čerta, alebo skôr na Pána s capími rohami a nohami, z očí mu šľahali plamene, žiarila divá živelná sila. - Poď s nami, - hrmel a ťahal ma; bol násilný a odporný. Priestor okolo mňa sa zúžil. Zotmelo sa. Iba v očiach toho diabla blčal divý oheň zmyselnosti. Opanoval ma panický strach, zúrila som a výskala, vytrhla som sa z diabolského objatia, utekala som celá bez seba, hľadala skrýšu pred tým netvorom pod bránou internátu. Prišla za mnou moja priateľka, rozjarená, veselá, aj som jej vyčítala, že si robí z môjho utrpenia dobrý deň - čert sa mal pomstiť jej, ja som sa iba škľabila, ona naňho nadávala, vyplazovala jazyk... Iba pozerala, nechápala, čo sa so mnou deje... - Len aby sme sa nepovadili kvôli takým odkundesom, - upokojovala ma. Celkom úspešne: ako rýchlo sa mi ten divoch ukázal a stratil z očú, tak rýchlo sa mi uľavilo, strach ma prešiel a hneď sme rázne vykročili, ani si neuvedomujúc, že v podstate sledujeme diabla, ktorý ma chcel uniesť. Po tejto nepríjemnej príhode sme dokonca ožili, bolo nám ešte veselšie, nebáli sme sa už nikoho i keď po celom meste pochodovali len samí čerti; zvykli sme si na nich, boli nám ľahostajní. (Asi preto, lebo títo boli bez rohov a capej kože). O chvíľu som na dobrodružstvo s Panom úplne zabudla. Ale keby mi v tejto chvíli niekto tvrdil, že ten rohatý sa po mňa ešte vráti, určite by som bola ušla aj z mesta, a to zďaleka nie zo strachu. - Čiernovlasý mi bol v tejto chvíli absolútne nesympatický, dokonca odporný. Preto ani naša spoločná príhoda s Róbertom sa nezačína odtiaľto, až o niekoľko dní neskôr, keď už pochodovalo celé mesto a vír udalostí v určitom zmysle zasiahol aj do života našej školy, čo sa prejavilo v tom, že narušil každodenný poriadok v internáte, kde som bývala. Hoci ešte ani teraz väčšina z nás nevedela, čo sa vlastne deje a na ulicu sme išli zďaleka nie kvôli demonštrácii, či so svetospásnymi zámermi vykonať hrdinské činy. Pohnútky našich počinov boli jednoducho detinské: jedných lákala skôr túžba po slobode, na ulicu ich hnal vzdor voči rehoľníckej drezúre v internáte, iných priťahovala hlučná trma-vrma. Na ulici sme sa cítili rovnako, i keď sme si to nepriznali. Chceli sme loviť v mútnych vodách, hoci len rybičky - bolo nám, ako vtáčatám v nekonečnom oceáne neba. S priateľkou sme pobehovali ulicami, ale samy sme nevedeli, čo chceme, plejboji a živáni sa stade vytratili, okolo sa nič nedialo. Už sme si začali lámať hlavu, čo si počať, aby sme z dlhej chvíle - a vtedy sme naďabili na svoje. Razom som sa ocitla vo svete snov. Našli sme si nezvyčajnú zábavu - panáčika s obrovskou hračkou. Iba jeho oblečenie sa mi nepozdávalo, bolo akési čudné. Ledva som chlapca zočila, už som ho preobliekala ako bábiku: špinavozelenú košeľu som mu vymenila za čistučkú bielu, uviazala som mu pestrú kravatu, obliekla ho do kockovaného saka, navliekla potápky a, samozrejme, vyčarila som mu parádnu frizúru, dlhé vlniace sa čierne vlasy až po plecia. Iba teraz som si všimla, že v novom oblečení sa s tou atraktívnou frizúrou podobá na čerta, ktorý ma chcel uniesť. Ani neviem, či ma to vydesilo, alebo rozveselilo... Pre istotu - nemaľovať čerta na stenu - som ho radšej znovu preobliekla do pôvodného ošatenia. Mojou novou hračkou bol chalan s mladistvou usmievavou tvárou, ktorý však v záplave ľudí vynikal práve tým, že bol v uniforme. Naďabili sme naňho pri moste, tam, kde zaujal svoje bojové postavenie. Ruský vojačik s tankom. Ivan stál a opieral si o lakeť o delovú vežu, bol, ako som sa dozvedela neskôr, veliteľom kanónu. Sotva som ho zočila, ocitla som sa vo veľmi vzdialenom, neznámom svete, o ktorom som sa domnievala, že existuje iba vo filmoch. A predsa, mladíka pripraveného k boju som v závratnom víre októbrových udalostí vôbec nevnímala ako cudzí prvok, naopak, akoby bol patril odjakživa medzi nás, možno len preto, že sa stále usmieval - aj som sa čudovala - ako obyčajný normálny človek v spoločnosti jemu rovných. V jeho pohľade bolo toľko naivity, že to dávalo zabudnúť na všetky nepriaznivé okolnosti súvisiace s ním - na uniformu i na výzbroj, ktorú mohol v hociktorej chvíli obrátiť proti nám; tá prostoduchosť skrášľovala jeho tvár, vzbudzoval dôveru. Ale možno mi bol blízky aj preto - a to som si uvedomila dodatočne -, že v škole som počula toľko pekného o bratskej Červenej armáde, o jej zdatných driečnych vojakoch. Neboli sme s priateľkou jediné, čo toho človiečika v oceľovej oblude neobišli bez povšimnutia. Bolo priam potešením vidieť, že ten tank priťahuje ľudí ako magnet železné tyčinky - a vzápätí som jasala, že sa nalepia naň, a on mi bude neprístupný. Nuž, chodci - demonštranti sa hrnuli a pristupovali k tanku, podaktorí - uvedomujem si bizarnosť svojho prirovnania, avšak som presvedčená, že je primerané - sa na chvíľku obradne zastavili - ako veriaci postávajúci pred oltárom v chráme božom (možno niektorí sa aj prežehnali) a hneď kráčali ďalej. Iba máloktorí sa zastavili na dlhšiu dobu, ako ja s mojou priateľkou a ešte podaktorí diváci. Ja (možno i moja priateľka) som ten piesočný riečny breh s davom a tankom, iste vďaka svojej nedospelosti, vnímala ako veľké ihrisko, tank s vojakom ako skutočnú hračku obrov, ktorá tentoraz čaká na mňa. Dokonca vojakov vzhľad pôsobil dojmom, že vystúpil na to železné monštrum spomedzi nás, iba mongoloidné črty v jeho tvári mi bili do očú, avšak tým viac sa mi pozdával a vzbudzoval môj záujem a túžbu priblížiť sa k nemu. Mala som dojem, že aj pohľadom nás privoláva, dokonca že nám kýva, otvára náruč, akoby čakal na nás odjakživa, - akoby som bola stretla kamoša z detských rokov - z jeho očú bolo vidieť, že sa nám raduje. Nemohli sme si ho teda nevšimnúť, hádam aj keby sme boli chceli, neboli by sme sa mu mohli vyhnúť. Dal sa s nami do reči na prvé slovo, akoby bol očakával toto stretnutie, ktovie prečo bol až taký otvorený, možno túžil po blízkosti dievčat, v uzavretosti tej nevľúdnej oceľovej konštrukcie mu asi chýbalo ľudské teplo, na jeho tvári bolo badať, že naša pochabosť a slová v jeho materčine v cudzom prevrátenom svete pôsobili naňho ako nebeská manna na umierajúceho hladom. Tému besedy ovplyvnila naša chudobná slovná zásoba ruského jazyka, ktorú sme nadobudli počas doterajšieho štúdia. I keď sme si to vtedy nepriznali, cieľom besedy zďaleka nebola výmena informácií, i keď navonok to tak vyzeralo, lež formou dialógu sme iba pudovo zastierali radosť z dotyku našich naivných seberovných duší. Otázky typu - kak tvajá famílija?... skoľko tebé let?... što ty délaeš?... sme dokázali „skloňovať“ donekonečna, čo bolo skôr prejavom námahy zo zápasu s ruským jazykom a najmä sebairónie z našej strany nad vlastnou nemohúcnosťou, zato sme predstierali, že si perfektne rozumieme, čomu sme napokon aj samy uverili a to posilňovalo našu sebadôveru. Čím viac sme sa usilovali, tým väčšmi nás to bavilo. Občas naše pechorenie vyústilo do hlasného smiechu, ktorý upútaval pozornosť okoloidúcich. Podaktorí zo sprievodu sa tiež zastavili na pomerne dlhší čas, akoby nám závideli, a tiež sa prihovárali nášmu pajtášovi. Boli medzi nimi aj starší, s dokonalejšou znalosťou ruštiny. Rozhovor podaktorých ma zaujal, keďže vďaka zaujímavým otázkam som sa dozvedela všeličo prekvapujúce. Zreteľne sa pamätám na seriózneho pána, podľa výzoru tridsiatnika, snáď to bol ruštinár, ako plynne rozprával. Už samým zjavom, v trošku ošúchanom, zato pedantne upravenom obleku a s prísnymi črtami v tvári vynucoval úctu. Iba tak z boku sme počúvali jeho rozumné slová. Pamätám sa na ten dialóg takmer doslova presne, ešte aj na tón a mimiku jeho účastníkov, akoby to všetko bolo udialo iba včera.

- Vieš, kde si a čo tu robíš? - spýtal sa ho učiteľ po rusky s primeranou vážnosťou a po dlhšom úvode, z ktorého som rozumela iba veľmi málo.

- Som pri Sueze... - znela odpoveď.

- To nie je Suez!... - skočil učiteľ kapitánovi do reči.

- To je Suezský prieplav! - nedal sa Ivan a ukazoval na rieku, na brehu ktorej zaujal bojové postavenie. - Úlohou našich sovietskych vojakov je zabrániť invázii imperialistov, - nedôverčivo si premeriaval pána so starostlivo upraveným účesom a kravatou, pričom hovoril takmer bez dychu a so zanietením, ako keď mrmle otčenáš. Učiteľ ho márne presviedčal, že tu niet žiadnych imperialistov, lež nespokojní, ale pokojne protestujúci robotníci a študenti, ale vojačik ho nebral vážne, a kvôli dôrazu ešte raz zopakoval svoju reč o úlohe sovietskych vojakov v priestore Suezu. Ivan bral rozhovor očividne vážne, zato počas celého dialógu z jeho pohľadu bolo zreteľne vidieť, že namiesto únavného súdruha by sa radšej venoval nám a keď tamten skončil a konečne sa pobral preč, nášmu kamarátovi sa navidomoči uľavilo a bol k nám ešte láskavejší: - Je to váš učiteľ? - spýtal sa s úškľabkom na tvári a my sme si namiesto odpovede od smiechu chytali bruchá. Ak sme sa smiali, náš nový známy sa tiež zakaždým rozveselil. Boli sme už skoro ako kamaráti a čoraz viac sme si dovoľovali. Kapitán nenamietal, ani keď som sa pokúsila vyštverať sa na jeho vozidlo. Nedarilo sa mi to, nenachádzala som náležitý spôsob. Ocitla som sa v čudesnom svete pred pevnosťou, ktorú by som mala dobyť, obsadiť ju, ibaže primerane mojim možnostiam bola nadmieru mohutná, takže každý môj pokus zlyhával. Našťastie priateľka mi podopierala zadok a kapitán ma ťahal za ruku, až konečne som s pocitom úspechu zakotvila takmer na samom vrchole tej pevnosti. Víťazoslávne som sa rozhliadla, ako horolezec, keď zdoláva vysoký štít. (Škoda, že som nemala po ruke našu trikolóru, bola by som ju vztýčila na samý vrchol toho monštrumu, ako to robia alpinisti alebo bojovníci po víťaznom útoku. Pohľad z výšky bol fantastický, omámilo ma však predovšetkým nie to, čo som videla, lež vedomie, že som sa vyvýšila nad prostredie a to nielen vo fyzickom zmysle. Vďačila som za to tanku a jeho posádke, ktorá mi podľahla... Cítila som sa ako obor vo svete liliputánov, pod mojimi nohami sa hemžili samí trpaslíci, ktorí akoby striehli iba na môj povel... Ešte viac ma však zaujalo moje bezprostredné okolie, kanón a vojaci v tanku. Moju pozornosť upútali záhadné otvory so všelijakými mašinkami. Nakúkala som do veží, na dne som uvidela ďalších dvoch vojačikov, ako sa im tam fajn sedí, závidela som im, provokovala som ich, aby vyliezli nahor; rada by som si s nimi vymenila miesto, hádam by som dokázala ešte aj naštartovať! Ibaže oni nerešpektovali moje želanie, ostali vážni a nemí, iba zízali a keďže sa mi nepodarilo nadviazať s nimi kontakt ako s kapitánom, prestala som sa im venovať, beztak tento tu, na dosah ruky, bol sympatickejší a prívetivejší. Zaujala ma jeho výstroj, čiapka, na nej červená hviezdička, ja že aby mi ju daroval a keďže nereagoval (možno mi ani nerozumel), iba sa usmieval a nevinne pozeral, odvážila som sa siahnuť po čiapke a hviezdičku som starostlivo odmontovala. Ivanovi som sa revanšovala bonbónikom. Prijal to s výčitkou, ktorá sa mu bojácne hniezdila v kútiku očí, pritom sa však na mňa usmieval ako panic. V živote som si často spomínala na túto drobnú, zato pamätnú epizódu svojho života, pretrváva mi v mysli ako jedna z najsvetlejších spomienok. Ani neviem, prečo. Hádam preto, lebo dobrodružstvo tu, na samom vrchole tanku, s Ivanom a jeho druhmi som prežívala mimoriadne intenzívne, akoby pod vplyvom akejsi zmesi skutočnosti a najsmelších detských snov. Jas spomienky tohto dňa ma neustále sprevádzal, snáď aj preto, lebo naša debata so sovietskymi vojakmi v bojovej pohotovosti bola v tom októbrovom popoludní objektívne ozajstnou idylou, aj keď si to v tej chvíli pod ťarchou prevratných udalostí nikto z prítomných neuvedomil, ani ja, iba dodatočne, v zrelom veku. Dojímavejšiu by hádam nevysníval ani najslávnejší kronikár a žiadny maliar by ju nedokázal vyčariť na svojom plátne. Možno sa uvedený príbeh javí aj čitateľovi až príliš romantický, nereálny, taký, aký nevyprodukoval sám život, lež je iba výplodom precitlivenej detskej duše, obdarenej bujnou fantáziou! Ja som pritom povďačná osudu, ktorý predurčil, aby sa naše cesty s Ivanom skrížili a to práve v jeden z tých osudových historických dní! Vďaka tomuto stretnutiu som dospela k závažnému záveru, poučenie na celý život, že totiž Človek, porodený matkou kdekoľvek na Zemi, nachádza cestu k Človeku, ak chce; nezabráni mu v tom žiadna sila, ani uniforma, ani vojenská technika!...) Tak teda vo chvíli, keď som vystúpila na tú oceľovú pevnosť, okolo mňa zavládla mimoriadne slávnostná atmosféra: v rieke, nad ktorou stál slnečný kotúč, sa valilo tekuté zlato, zhora sa so slnečnými lúčmi šírila hudba sfér a splývala s pozemským šumom októbrového nepokoja mesta, v jej stopách sa diali zázračné veci (podobné kúzla dokázal iba Orfeus, keď v podsvetí rozozvučal struny svojej lýry a ešte aj skaly ronili slzy).

Keď si spomínam, dodnes vidím - možno že táto vidina skrsla vo mne iba s odstupom času, práve pod vplyvom spomienky samej a splynula s ňou v jediný celok len dodatočne - ako sa na obzore za riekou rúcali mohutné múry, vzápätí na ich troskách vyrastali kvetnaté nivy, ako keď rozprestrieš koberec, a po nich z oboch strán pochodovali v ústrety zástupy ľudí rôznych plemien a pleti, ktorí si podávali ruky a nad ktorými poletovali anjeli.

Toho času, pod vplyvom dobrodružného čítania, som často mávala chlapčenské sny, tentoraz dobrodružstvo s Ivanom priam okrídlilo moju fantáziu; tu, na vrchole tanku, som sa vznášala medzi skutočnosťou a snom, zdalo sa mi, že jeden z nich sa mi práve spĺňa. Všetci členovia posádky „pevnosti“ pod Ivanovým vedením padali predomnou na kolená, vzdávali sa mi, čakali na môj povel. Už som sa pripravovala vydať rozkaz k štartu, nech ma povozia na tanku po meste, nech každý vidí, aká som odvážna a mocná. Traste sa, beťári, postrach dievčat! Kde je lapaj, čo ma včera mykal za ruku? Nájdem ho, keby by sa pod zem schoval. Dám ho zlapať, okovať, budem ho držať v zajatí, kým sa nenaučí móresom. Len aby sa nenazdal, že som krutá a zlomyseľná, budem ho kŕmiť jahodami a mrkvičkou, a ak bude povďačný, naučí sa, že dievčatá treba láskať a nie unášať, bude mať šancu, že ho pustím na slobodu!... Sladká predstava dlho netrvala a impulzy skutočného hmotného sveta pôsobili silnejšie. Naftalínová vôňa kapitánovej uniformy a olejový pach oceľového monštra mi dráždili nos. Prebúdzala som sa. Pritom som zaregistrovala cudzí hlas.

- Spadneš, kráska! Pomôžem ti.

Mimovoľne som sa obrátila tým smerom. Uprene na mňa pozeral chlapec. Bol mladý, odo mňa sotva starší, jeho oblečenie, bledý výzor, i tón jeho hlasu mi dali tušiť, že je to zrejme vysokoškolák; bol trošku vzrušený, oči sa mu leskli, takmer kmital medzi zemou a nebom, možno preto i napriek prívetivému osloveniu pôsobil na mňa skôr cudzo, ba odporne a tieto moje dojmy nezmenila ani skutočnosť, že sa milo usmieval. Jeho pohľad bol nespokojný, prenikavý, mala som dojem, že mi vidí do duše, číta v nej, preto som si netrúfala otvorene sa mu postaviť zoči-voči, ešte by vykričal všetky moje hriechy. Radšej som mlčala. Zato som si ho dôkladne prezrela: kto si to dovoľuje obťažovať ma, pliesť sa do mojich vecí! Ledva som si ho všimla dôkladnejšie, už ma opanoval nepríjemný pocit, ako keď ťa pristihnú v neprimeranej situácii. Musela som sa sústrediť, aby som zistila príčinu svojho nepokoja: tohto odkundesa som už kdesi videla, dokonca ktorýsi deň mi už robil nepríjemnosti, - napadlo ma, - mykal ma za ruku pred internátom, chcel ma uniesť. Akoby bol vystúpil zo sveta mojich snov priamo na tank, je to ten, ktorého by som rada držala na reťazi! Ibaže už nemá rožky! Ale i teraz je bezočivý a dotieravý. Čo si to zase dovoľuje! Po šokujúcom zistení prvou mojou myšlienkou bolo, že ten dotieravec ma zavetril a to iba zvyšovalo môj odpor, keďže lichotivé slová vyznievali z jeho úst falošne. Možno som si to iba namýšľala, lebo žiadny chlapec mi ešte nikdy nepovedal, že som pekná, čo som ani neočakávala. O svojom výzore som mala vlastnú mienku; odjakživa som bola voči sebe až príliš kritická, takže iba arogantne som odfrkla:

- Keby som si mala nechať krk vykrútiť, nezverila by som sa ti... Nenamýšľaj si, nepadnem ti do náručia, rozchichotala som sa spolu s priateľkou, ktorá stála pri tanku. Svojím cynizmom som mu chcela dať predovšetkým najavo, že nenaletím jeho medovým rečičkám, márne sa namáha a hlavne, bola by som rada, keby sa pratal. On sa však nevzdával, nepostrehla som na jeho tvári, že by sa ho bola moja uštipačnosť vôbec dotkla, naopak, ožil, nadobudol sebaistotu a to ma už skôr štvalo, bola som v stave vystreknúť ďalšiu dávku žlče. Avšak uskutočniť svoj zámer som už nestihla. V tej chvíli nastal hurhaj, šíril sa z blízkeho hlavného námestia, iba čo by kameňom dohodil. Každý sa obracal tým smerom, až sa dav pohol akoby na povel, postupoval skôr pomaly, ale rázne čoraz ďalej. Aj mne sa zachcelo ísť, mala som obavy, že zmeškám čosi dôležité, neopakovateľné a nenahraditeľné. Chcela som sa spustiť z kanóna, lež nevedela som ako, v zajatí oceľového monštrumu bola som ako kus železa v magnetických siločiarach. Zmocnila sa ma panika z toho, že zostanem sama, dokonca s týmto cudzím vojakom! Sprotivil sa mi aj on. On je na vine všetkému... Aj moja priateľka sa mi stratila z očú, strhol ju dav, a to ma celkom vykoľajilo z duševnej rovnováhy. Nadovšetko lapaj tu vytrvalo postával a čakal na mňa. Ako sa priestor okolo tanku vyprázdňoval, ten satyr (opäť mu narástli rožky a brada), pokročil vždy bližšie, až sa takmer prilepil na tank. Asi vytušil môj odpor voči sebe a chce sa pomstiť, pomyslela som si. Čupel ako kocúr na postriežke pri myšej diere, zdalo sa mi, že si ostrí zuby, otŕča pazúry - mal ich ako lev - vrčí podráždený pocitom slasti z istej koristi. Bolo to už na nevydržanie, od zúfalstva sa mi chcelo revať. Môj zmätok iba stupňovala skutočnosť, že som sa márne namáhala, pokúsila som sa zliezť, ale v rozpakoch som nevedela ako - či sa mám spustiť po prednej, alebo po zadnej strane. Iba som sa zvŕtala. Zakaždým, keď som sa otáčala okolo vlastnej osi, mala som dojem, že sa zrútim do priepasti, na dne ktorej čaká vyhladnutý a na všetko odhodlaný netvor! Svojím vzrušením a nemotornosťou som mu iba nahrávala. Dotieral na mňa: - Nepovedal som ti? - upozornil ma trošku vyčítavo, potom sa zaškľabil so strojenou škodoradosťou, roztvoril náruč a díval sa mi do očú, ako by mi niečo sugeroval. Najradšej by som ho bola vyzauškovala, otočila mu zadok, ale hneď som si uvedomila, že to nejde, preto som sa rozhodla pre kompromis: Prijmem jeho ponuku, ak sľúbi, že ma nechá na pokoji. Sľúbil. Hoci som mu neverila, ale nemala som na výber - vystrašená som mu takmer padla do náručia. Len čo som sa dotkla pevnej zeme, ponáhľala som sa vytrhnúť sa z jeho objatia, aby si nenamýšľal, že som taká... kto vie, čo by si ešte dovolil, a ešte som mu aj vynadala. Čím viac som vzdorovala, tým pevnejšie ma držal.

- Nenamáhaj sa, - rapotal a ťahal ma k lavičke zopár krokov od brehu rieky. - Oddýchni si! Neutekaj, veď nemusíš. Nechám ťa na pokoji, sľúbil som ti to predsa! Posadil ma, otočil sa a odišiel. Akoby ma boli nečakane posadili do výkladu nahú. Dosiaľ som sa cítila vážne fyzicky ohrozená, teraz sa mi totálne rozvrátila aj duševná rovnováha. Tento čert sa mi z ničoho nič postaví do cesty, dotiera, otravuje, stíska, prikuje k lavičke a potom ma odsunie bokom ako nejakú opotrebovanú hračku, búrilo sa moje ženské sebavedomie, hádam prvýkrát v živote. Vzápätí som si však vyčítala, že som mľandravá, miesto aby som ho vyzauškovala, nechala som ho tichučko zmiznúť, akoby sa nič nestalo. Nie som ja pobehlica, chcela som ho vyhodiť. Bola by som sa rozbehla za ním, lež nemala som dosť síl a možno ani odvahy povstať. Svet okolo mňa sa rúcal, schovával, z môjho zorného poľa sa strácali všetky predmety, akoby ich ktosi gigantickou gumou zotrel z povrchu zeme a na ich miesto prenikla nepreniknuteľná hustá tma. Videla som iba jeho, ako sa pomaly vzďaľuje, cupká v akejsi úzkej chodbe, obávala som sa, že sa mi stratí navždy, a nikdy sa s ním neporátam. Cítila som sa ako vyhnanec, úbohá a potupená, mala by som sa dostať z tejto šlamastiky, kým nebudem na smiech, ale nevedela som, čo si počať. Mala by som ísť po radu aspoň za priateľkou. Počkala som, kým sa mi ten diabol stratí z očí a až potom som sa odvážila pohnúť sa. Nešla som za ním priamo, lež okľukou, aby som ho ani náhodou nestrela. Snažila som sa postupovať nenápadne, poza stromy. Najviac mi záležalo na tom, aby som ostala v inkognite, pričom som sa pristihla, že vlastne pátram po ňom a chcem vedieť, čo sa s ním deje. V pamätí sa mi neprestajne plietli jeho slová, ktoré mi predtým povedal. V jeho lichôtkach som pociťovala cynizmus. Totiž od chvíle, keď som si uvedomila svoju ženskú podstatu, bola som si dokonale vedomá všetkých svojich daností, vonkajších výhod i nevýhod, a pritom zďaleka som nebola spokojná s vlastným zjavom. Napriek tomu ma mimoriadne urážalo, ak mi hocikto čo len pripomenul môj hendicep: Moje celkové vystupovanie, štíhla vysoká postava s prirodzene bujnými plavými vlasmi, zapletenými do veľkého drdolu, mohli byť síce nápadné, ba atraktívne, zato trošku silnejšie, vypuklé lícne kosti, výrazné dolné čeľuste robili moju tvár nanajvýš zaujímavou, možno i exotickou, ale nikdy som si nenamýšľala, že predstavujem ideál ženy; bigotne som verila, že zďaleka nevyhovujem panujúcemu panskému vkusu. Z tohto pohľadu ma slová môjho únoscu mimoriadne urážali, považovala som ich za falošné, bola som presvedčená, že mi lichotí so zákerným úmyslom. Inak vtedy ešte som mala kategorický odmietavý postoj voči mužom vôbec - prejav to ešte stále pretrvajúcej puberty - to sa prejavovalo v nápadnom pohŕdaní príslušníkmi mužského pohlavia vôbec, pri dôvernostiach s kočkami som chlapcov trošku povýšenecky zaraďovala nanajvýš do dvoch kategórií - rozoznávala som chlapákov a chalanov. Táto moja „teória“ určovala zároveň môj vzťah k ním. Pokiaľ chlapákov som jednoducho neznášala, obchádzala som ich a hoci aj odháňala, s chalanmi som sa ako tak vyrovnávala, dávala som sa s nimi do reči, avšak nezaujato, bez akéhokoľvek zámeru, nanajvýš len aby sme si s kočkami krátili chvíľu. Toho, ktorý ma prepadol pred internátom, som zaradila do prvej skupiny, nebola by som sa s ním dala do reči, skôr ho vyhnala trebárs aj na okraj sveta, len aby ma nechal napokoji. Teraz tu, na lavici, i keď len v mysli, som s ním už spriadala dialóg, oslovovala som ho, vynadala mu, čo zároveň znamenalo, že na mojej hodnotovej stupnici postúpil do druhej kategórie. Sama by som nebola vedela povedať, čím si toto povýšenie vydobyl. Azda práve jeho dotieravosť ma nútila všimnúť si ho väčšmi, možno som sa chcela iba pomstiť za urážku, alebo čosi celkom iné ma hnalo jemu v ústrety. Lež vír udalostí tentoraz nežičil môjmu rojčeniu: hluk na námestí sa stupňoval, priestor na predmostí sa už úplne vyprázdnil. Jedinú živú dušu som nablízku neobjavila a to ma ešte viac rozrušilo, akoby každý utekal iba predo mnou. Už aj on sa ma chce zbaviť!... - namýšľala som si. Snažila som sa vyviaznuť z nepríjemnej situácie, ale čím ďalej, tým menej sa mi to darilo, ešte stále som bola pod dojmom, že sa nachádzam v akomsi hmlovitom obale a okolo sa vznášajú tiene. Dav sa opäť zhlukoval, tentoraz už pred mestskou radnicou. Vliekla som tam pudovo. Keď som sa ocitla uprostred námestia, bolo mi smutno, ako keď dieťaťu namosúrení dospelí zoberú hračku. V tieni pod mohutnými platanmi mi bolo až príliš clivo, akoby som sa bola dostala do celkom cudzieho sveta. Aj som si sama sebe vyčítala, že som zbehla z pobrežia zlatého toku, zaplaveného slnečnými lúčmi, mala som sa radšej dať uniesť Ivanom na kanóne... Chýbalo mi čosi a nevedela som čo. Čím viac som sa blížila k stredobodu zmätku, tým viac rozhnevaných ľudí som videla, podaktorých s rožkami a vo vlčej koži, ako ten, ktorý čakal na mňa pod kanónom. Uprostred kruhu ľudí sa tackali dvaja muži v uniforme, vedľa nich na zemi ležala zvalená motorka značky Panónia, vytekal z nej benzín: Jeden spomedzi doráňaných mal strhnuté výložky, druhý bez čiapky a so zakrvavenou tvárou, až sa mi zatmievalo pred očami, zdalo sa, že je to Ivan z kanóna. Za chvíľku som zistila, že obaja sú príslušníkmi štátnej bezpečnosti. Hneď vedľa nich stálo niekoľko urastených civilov zo sprievodu, chránili ich vlastnými telami pred ďalšími útokmi a krotili dav. Dozvedela som sa, že tí dvaja v uniforme chceli prejsť námestím na motorke, keď sa im demonštranti postavili do cesty, tlačili sa vpred aj za cenu, že pozrážajú okoloidúcich. Dav sa preto vrhol na nich a zbili ich. Našťastie niektorí z davu sa ich zastali; asi organizátori, ktorým sa podarilo skrotiť rozhnevaných diablov. Čo som videla a počula, ma pobúrilo a znechutilo. Pohľad na rozbitú tvár, roztrhané uniformy pôsobil na mňa tiesnivo, s ľútosťou som sa postavila na stranu zbitých. (Pripomínali mi môjho ujca, vekom sa mu tiež podobali, nosil uniformu, i keď vojenskú ako dôstojník!) Možno aj bitkárov, snáď je medzi nimi aj ten, ktorý ma pred chvíľou obťažoval, možno on tiež pozná môjho ujca a za moju nepovoľnosť sa mu chcel pomstiť, namýšľala som si a moja nenávisť voči nemu len vzrastala. Tak by som ho chcela vidieť na reťazi priviazaného o kanón! Navyše tých v uniforme ešte stále obťažovali, ochrancovia ich strkali s motorkou smerom k radnici. Ľudia si odpľúvali a nadávali... Vchod do radnice strážili tiež ávoši a to už bol olej na oheň. - Fuj, avéhá, practe sa! - skandoval dav. Stíchli iba vtedy, keď stará spolu s prenasledovanými zmizla za bránami. Vtedy ale nastal rachot. Prenasledovatelia sa domáhali do radnice samí čerti, ako ten, ktorý mi ušiel. A že nerozbili brány, možno ďakovať asi tomu, že v tejto chvíli už väčšina davu začala obracať pozornosť iným smerom: Tí, ktorí stáli v pozadí námestia, lepšie videli na neobarokovú budovu radnice s vežou, na vrchole ktorej sa skvela päťcípa červená hviezda. Jej lesk dráždil: Dav v pozadí sa rozkričal: Dole s ňou! Postupne sa do chóru zapájali ďalší, až sa ozývalo celé námestie. Dole s ňou! Nech padajú hviezdy! Keďže výzva nevyvolala žiadnu odozvu, ľudia sa začali dobíjať brány. Keď začali praskať a rinčať sklo, v otvore na veži, priamo pod hviezdou sa zjavili dvaja v uniforme. Ak sa dobre pamätám, boli to hasiči. Dav ich prijal s ováciami. Hviezdu odmontovali a vrhli ju do hĺbky. Námestie jasalo v radostnom opojení. Dav sa vrhol na trosky ako na korisť. Kopali a šliapali po nej s výkrikmi: - Preč s ňou! Chopili sa jej a zdvihli ju, zodvihli nad hlavu a dôstojne vykročili. Polámanú a pošliapanú hviezdu vyniesli na most a vo víťazoslávnom opojení ju vrhli do mútnej vody. Ja som nešla až na most, nechcelo sa mi, ponevierala som sa popod stromami na predmostí, odkiaľ som sledovala udalosti. Myslela som na to, že hviezdička od Ivana je práve taká, ako tá rozšliapaná, iba menšia. Keby tí okolo o nej vedeli, vzali by mi ju a pošliapali?... Možno by ma aj zbili. Nedala by som ju, volala by som na pomoc Ivana,... Hviezdičku som úzkostlivo zvierala v hrsti. Prilipla som k nej ako dieťa k obľúbenej hračke. (Mám ju dodnes medzi svojimi suvenírmi, pridržiavam sa jej hádam ešte viac, ani odvtedy som sa ňou nikomu nechválila sama neviem, prečo. Hviezdový ceremoniál sa skončil spevom štátnej hymny, potom sa ľudia hrnuli z mosta ako keď sa zvalí múr a vydali sa tým istým smerom, ako prišli, len trma-vrma bola čoraz väčšia. Mňa to už vôbec nepriťahovalo, asi som banovala za Ivanom, bolo mi s ním dobre, ale možno mi chýbalo čosi iné. Aj priateľka sa mi definitívne stratila, (večer mi povedala, že sa ešte pri tanku stretla s priateľom a vzápätí sa vyparili...) Môj žiaľ vrcholil, sprotivil sa mi celý svet, nechcelo sa mi domov. Razom nastalo ticho, pohľady sa obrali smerom k radnici, upierali sa na nákladné auto stojace niekoľko metrov od nej. Celé námestie ustrnulo takmer v úplnej nehybnosti, iba okolo auta sa šíril ruch a zhon. Spočiatku som z toho nič rozumného neregistrovala, ani ma to príliš nezaujalo, keďže moja myseľ sa vznášala ponad hory a doly. Z myšlienkových potuliek ma vykoľajilo čosi strašné; pod nohami sa mi pohla zem, mala som dojem, že sa prepadnem, akoby sa nad námestím blýskalo a bili hromy. Opanoval ma nepríjemný pocit - a na scénu pred vozidlom vystúpil čert s rohami vo vlčej koži. Zatmenie síce pretrvávalo, ale pred očami sa mi začalo vyjasnievať, ako keď zaostríš fotoaparát. Tiene nadobudli výrazné kontúry, pričom som začala vnímať artikulované zvuky, proste veci nadobudli zmysel v súvislostiach: Nákladné auto nadobudlo podobu rečníckej tribúny, blížil sa k nej rohatý, predvádzal diabolský tanec, pričom sa vyzliekal zo svojho podsvetského „rúcha“, vystúpil na plató - a vtedy sa stal zázrak - nadobudol ľudskú podobu. Rečnil o právach a slobode, o bojoch v Pešti a hrdinoch. Hovoril o tom, že študenti v našom meste vyhlásili štrajk! Vyzval všetku študujúcu mládež, aby zo solidarity s Pešťanmi od zajtra nenavštevovala vyučovacie hodiny, aby ďalej neznášala balamutenie utopistickou ideológiou komunizmu... Uľavilo sa mi. Také niečo môže pociťovať smrteľník, keď sa mu po príšerných dobrodružstvách v podsvetí podarí opäť vystúpiť na svetlo sveta a tu stretne prvú živú dušu. Prvá živá duša, ktorú som teraz po potulkách v pochmúrnych zákutiach stretla, bol môj prenasledovateľ od kanónu. Ibaže v úplne ľudskej podobe. Nepociťovala som voči nemu žiadny odpor, bola som mu povďačná za to, že pred rozchodom vyzval prítomných, aby pokračovali v manifestáciách a to hneď zajtra. Akcia sa začne už predpoludním. Vraj k manifestantom sa pripája aj veľká časť učiteľov, herci, robotníci zo závodov a ďalší obyvatelia mesta. Mal by prísť každý, či už dospelý, alebo študent... Zdvihol ruku, dlaň zovrel v päsť a vystrčil ukazovák, akoby mieril. Musela som odvrátiť zrak v presvedčení, že si ma berie na mušku, netrúfala som si pozerať sa naň zoči-voči, hanbila som sa... Bol to prvý prípad, keď som vopred vedela, že táto „veľká hra“ dospelých bude pokračovať a že k nej vyzvali aj mňa osobne! Veď sa nepocikám, prebudilo sa mi sebavedomie. Lež dojmy dnešného dňa rozvírili moju dušu do samého dna, vykoľajili ma z hravej nálady a v mojich predstavách ulica s davom sa už nejavila ako veľké ihrisko, lež skôr ako neznámy svet, ktorý treba rešpektovať. Domov som sa jednako vracala s príjemným pocitom pri srdci a vopred som sa tešila na druhý deň, hoci ešte stále som nechápala, alebo hádam som ani nechcela chápať, prečo sa to všetko deje. Možno, že práve kvôli mne, rojčila som. On to pripravil pre mňa, aby som nemusela blúdiť osamele.

Až do dnešného dňa som všetky udalosti v meste prežívala ako nesmierny chaos, i keď bol pre mňa občas zábavný i poučný; až po udalostiach dneška, najmä tu, pred radnicou, som začala registrovať určitý systém, začala som objavovať prvky mechanizmu toho rozvratu. To, že veci riadi niekoľko zanietencov, medzi nimi vysokoškoláci, ktorí privolávajú študentov na ulicu a pohybujú davom. Za tento objav môžem ďakovať svojmu prenasledovateľovi, alebo skutočnosti, že on patrí tiež medzi nich. Inak by ma to všetko asi nebolo zaujalo. Najväčším objavom bolo zistenie jeho úlohy v tomto chaose a to bolo pre mňa najväčším prekvapením celého dňa! Slovom, že z „tribúny“ vyzval študentov, ostatných účastníkov a ďalších obyvateľov mesta, aby na druhý deň ráno vypochodovali na Námestie hrdinov podľa jednotlivých škôl a ostatní obyvatelia, robotníci a sedliaci, príslušníci inteligencie, nech sa v bratskom zväzku pripoja k školským skupinám. Stav, v akom som vtedy prežívala vyhliadky, ktoré mi ponúka táto výzva, ako aj nastávajúce dni, by som dodatočne kvalifikovala ako rozprávku, v ktorej sa mi uskutočnia moje jalové dievčenské sny. Toho večera som pátrala v budúcnosti hádam prvýkrát v živote a v mojich predstavách sa začali rysovať jej kontúry - aj keď len veľmi neurčito, predsa budili vo mne nádej. Plánované pouličné zhromaždenia sa javili v mojich predstavách ako perspektíva, hoci by som nebola vedela povedať, v čom spočíva jej podstata. Pozerala som v ústrety nasledujúcemu dňu vzrušená, netrpezlivá a plná očakávania, hoci sama by som nebola vedela povedať, čo si vlastne želám.

Mala som nepokojný spánok a na druhý deň ráno som vstávala omnoho skôr ako inokedy. Budila som aj priateľku. Naliehala som na ňu. Poďme do mesta hneď po raňajkách, čaká nás zábavička, bude nám ešte veselšie ako včera. Nepochopila moje náhlenie, podozrievala ma, že ma akiste čert posadol. Vraj odvčera, keď ma ten strapatý objímal pred celým mestom, som ako obalamutená. To bola urážka, takže som jej vynadala, že blúzni, závidí mi, ten netvor sa jej asi pozdáva, nech to prizná, môžem jej hoci pomôcť k nemu..., - zúrila som. Čoraz viac som sa utvrdzovala v presvedčení, že som uhádla - ten čert sa jej páči a tak som ani neľutovala, že som ju urazila. Vedela som, že hnev určite potrvá prinajmenšom celý deň, takže som si uvedomila, že som osamotená ako ten malíček! Zabolelo ma to tým viac, lebo službukonajúci učiteľ vyhlásil, že obyvatelia internátu sa môžu zúčastňovať demonštrácií iba pod dozorom učiteľov, alebo kolektívne, nanajvýš v pároch, každý jeden zodpovedá za toho druhého. Žiadnu inú priateľku som nemala a nikdy som ani nechcela mať. Nuž čo si počať v tejto núdzovej situácii? Hoci to bolo proti vlastnému svedomiu, bola som nútená utiahnuť sa k ľsti. Počas študentských rokov som tento úskočný prostriedok použila voči svojim učiteľom dvakrát. Dnes to bolo prvýkrát:... Keďže som nemala na výber, oznámila som, a aj písomne, že idem za tetou, ktorá inak skutočne bývala s rodinou v meste a ktorá ma vraj veľmi súrne potrebuje. A tak som mohla odísť dokonca sama. Keď som vykročila na ulicu, opanoval ma dosiať neslýchaný pocit - pocit slobody s výhľadom na neobmedzené možnosti, ktorého je schopná nanajvýš iba fantázia naivnej detskej duše. Čoskoro som však musela uznať, že v skutočnosti tu, vonku, som nič nového a sľubného neregistrovala. Po cestách hrkotali ťarbavé električky, akoby sa im po dusivej nepokojnej noci nechcelo. Nákladné autá s mliečnymi kanvami uháňali v obidvoch smeroch, unavení zametači ulíc s bruchatými kárami nevšímavo cupkali po okraji cesty vydláždenej mačacími hlavami, iba bežní chodcovia boli akísi iní, tentoraz sa väčšinou neponáhľali, skôr akoby otáľali a bolo ich viac ako inokedy. V podaktorých závodoch už vyhlásili štrajk, zrejme sa tam pripravovali na demonštráciu. Blúdila som okolo internátu už chvíľu, čakala som zázrak. Dočkala som sa však prekvapenia, ktoré ma celkom vytrhlo z duševnej rovnováhy. Začalo sa to inak, mohla by som povedať podľa vlastných predstáv. Zanedlho ulicu preplnili skupiny manifestujúcich študentov, samí usmievaví chlapci a dievčatá, všade jas a pochabosť, závidela som im, že spolu im je veselo, nie ako mne samej... Zachcelo sa mi pochodovať s nimi. Pristihla som sa však pri tom, že nemám žiadny „scenár“, ako sa k nim pripojiť. Nerobila som si z toho ťažkú hlavu, jednoducho keď nájdem v radoch medzeru, zaradím sa a hotovo. Dlho čakať som nemusela, lenže aj keď som s tým podvedome počítala, v tom okamihu ma oblial pot a zachvátila triaška; uvidela som totiž provokatéra od sovietskeho tanku. Kráčal na čele sprievodu juristov, na rukáve mal trikolóru, ktorá mi pripomínala prísnych dozorcov na rodičmi navštevovaných podujatiach za detstva, ktorí sa nám, deťom, neustále vyhrážali, keď sme šarapatili. Preto ten odpor, ktorý sa ma v tej chvíli zmocnil.

Nechcelo sa mi ani pripojiť k nim, ani sa vrátiť - nemala som kam, z internátu som sa dobrovoľne vylúčila a prišla som aj o priateľku. Neostalo mi teda nič iné, iba sa naďalej bezcieľne ponevierať. Ľahostajnosť voči prostrediu ma prinútila zahĺbiť sa do seba samej. V mysli som sa jednako vrátila do internátu, pocítila som totiž výčitky svedomia voči kamarátke, ešte dobre, že môj návrh odmietla, bola by sa sklamala. Aj som jej dala za pravdu, že ma varovala pred kdejakými pobehajmi. Nemala som už žiadnu chuť pochodovať s lapajmi, žandármi, a predsa som zotrvala v ich blízkosti, až som sa napokon ocitla celkom uprostred davu. Cítila som čosi také, ako človek, ktorý vkročí do pokojnej pobrežnej plytčiny veľkého toku a nič netušiac sa čoraz ďalej posúva, až ho nebadane strhne prúd... Pritom tu, v zástupe, som sa začala cítiť akoby v nejakej skrýši, čoraz slobodnejšie a s väčšou dávkou odvahy, zabudla som na počiatočné nepríjemné dojmy, dokonca som mala pôžitok z pocitu, že sa vznášam na hojdavých vlnách davu. Inak na námestí sa dlho nič podstatného nestalo, alebo aspoň mne sa tak pozdávalo, a to ma upokojilo. Občas nastala trma-vrma; šum a vrava sa niesli celým priestorom, podaktorí známi sa zhodou okolností navzájom nachádzali, iní sa zase roztratili a navzájom sa hľadali, preto tá chaotická zmes zvukov. Pôsobili vo mne odveké sily - vždy, v každej spoločnosti, s ktorou som mala kedy do činenia, som si pudovo vyhľadávala to najvýhodnejšie miesto a snažila som sa dostať do bezprostrednej blízkosti stredobodu udalostí, tam, kde sa deje najviac, vsávať do seba všetko neznáme, zaujímavé. Aj teraz, celkom automaticky a bez toho, že by som si to bola uvedomila, pohyb davu ma priviedol priamo pred pomník hrdinov, doslova pred tribúnu dnešného „predstavenia“. Tu som teda zakotvila, cítila som sa v pohode, ako v nejakej lóži, žiadna sila by ma odtiaľ nevytrhla. Trpezlivo a trošku vzrušená som takto čakala - akoby naozaj v divadle - na to predstavenie. Medzitým sa hľadisko úplne preplnilo. Čakala som iba na úder gongu. - Namiesto toho zahrmelo, a to priamo nad mojou hlavou:

- Som rád, že si prišla...

Pudovo som sa obrátila tým smerom. Bol to On. Vedela som to aj bez toho, že by som sa tam bola pozrela. Naše pohľady sa stretli. Intenzita elektrického výboja v pomere k napätiu, ktoré sa ma zmocnilo teraz, pri dotyku našich pohľadov, by sa javila len ako svit vyhasínajúceho kozmického trpaslíka niekde v mimogalaktickom priestore. Tento výboj prenikol celou mojou bytosťou, pôsobil silou očisťujúceho ohňa. Určite viem, že to bol okamih, keď som sa zbavila definitívne svojej pubertálnej nadutosti. Pritom som i naďalej ostávala odmietavá, ale moje správanie určovali už úplne iné sily - odveký obranný reflex, zakotvený v ženských génoch. Prekvapenie som iba predstierala, dívala som sa na chlapca síce vyplašene, akoby som ho nepoznala, ale v skutočnosti som bola nanajvýš v rozpakoch z toho, ako som ho videla. Dokázala som iba zízať. Šokovalo ma, že sa mi spočiatku javil ako netvor - škaredý a odporný, zatiaľ čo tentoraz ma omámil. Keby som ho nevedela identifikovať podľa spôsobov i reči, aj by som pochybovala, že je to ten od tanku, ktorý ceril na mňa zuby, vytŕčal pazúry. Okrem jeho tváre som vnímala iba tlkot svojho srdca, a to ma vydesilo ešte viac. Najradšej by som bola zutekala, zďaleka ani nie na znak protestu, hádam som sa bála seba samej, toho, že prezradím svoje emócie. Nemohla som sa pohnúť, čosi ma spútavalo. Dodatočne to už viem. V tejto chvíli už v hĺbke mojej biologickej bytosti sa zavŕšili určité procesy, už som nebola tou včerajšou, najradšej by som bola poprela, že sme sa už kedysi stretli, zabudla na všetko to, čo sa medzi nami stalo. Hanbila som sa. Chcela som sa jednoducho skryť, aby Róbert nevidel, ako sa červenám. Sily mi stačili iba na to, aby som sa obrátila. Sledoval ma, postavil sa priamo predo mňa: pozrel sa mi do očí a ja som sa už nedokázala ani pohnúť, ochromeli mi zmysly a údy. - Bol to prvý prípad v mojom živote, keď som pocítila zdrvujúcu silu mužského pohľadu. Mala som dojem, že čas sa zastavil, vesmír sa zúžil. Už som vedela, že existujú sily, ktoré dokážu skrotiť moju dievčenskú zaťatosť, to, že sa v mojom živote začína nový letopočet. A predsa ešte aj teraz som prejavila nevôľu, ibaže imitovanú.

- Kam sa ponáhľaš? - postavil sa mi do cesty Róbert a naše telá sa takmer dotýkali. Opäť sa mi zahľadel do modrých očú, ibaže teraz celkom zblízka: - Nezábudky! - pošepol mi do ucha. A hneď odišiel, ako včera po afére pred tankom. A ja som zostala na tom istom mieste, s tými istými pocitmi, ako vtedy. Opanoval ma pocit nedostatku, snáď som si želala pokračovanie toho, čo sa začalo pred chvíľkou. Keďže som sa toho nedočkala, zamyslela som sa nad tým, čo sa vlastne stalo. Zistila som, že nič také, čo by mi nebolo po vôli, veď Róbert ma fascinoval. V plnej miere som si uvedomila, že môj vzťah k nemu sa v podstate zmenil, od absolútneho odmietnutia som dospela k presvedčeniu, že Róbert mi je po vôli, že po ňom pátram od chvíle, keď som precitla ako žena. Takže v tejto chvíli sa začala naša spoločná romanca. Nie tým, čo mi povedal, ale tým, ako to povedal. V tomto „ako“ bola predurčená celá budúcnosť nášho vzťahu, ako je v génoch živočíchov zakotvená podstata ich potomkov. Snáď trošku nadsadene by som povedala, že toto bola chvíľa vnuknutia, keď sa z chaosu zrodí poriadok, z kozmickej hmloviny vzniknú hviezdy, keď planetárne sústavy začnú v dokonalej harmónii svoj večný kolobeh... Proste, keď sa razom všetko stane priehľadným a, povedané slovami filozofa, hmota nadobudne vedomie... Róbertove nežné „Nezábudky!“ na spôsob röntgenových lúčov prenikali do najhlbších útrob mojej nedotknutej duše, rezonovali v každom mojom nerve i prejave. V mojej biologickej bytosti v tejto chvíli vrcholil proces dozrievania ženy, latentný od chvíle počatia. Dozrela som na reprodukciu, dozrela som i sociálne, aby som mohla odovzdať svoje gény ďalším generáciám. Proste začali vo mne pôsobiť sily, ktoré mi určili nový smer. To éterické nevyspytateľné „ako“ vyvolalo vo mne vlažné teplo, ktoré preniklo celým mojím telom, mysľou i zmyslami: nebolo to teplo obyčajné, lež také, ktoré prináša úľavu, pozdvihuje. Toto bola tá chvíľa v mojom živote, keď som si v plnej miere uvedomila, že existuje čosi nado mnou, či okolo - akési siločiary, ktorým sa nemôžem vyhnúť, určujú dráhu môjho pohybu, vopred učený osud, ako je determinová obežná dráha planéty, závratný pohyb hviezdnych sústav. A predsa v hlave mi vírilo, zmysly mi ožili, boli vnímavejšie voči celému svetu i voči druhému pohlaviu. Mimovoľne som si spomenula na aféru s Róbertom pri sovietskom tanku. Znovu som ju prežívala, ibaže celkom inak ako vtedy. Aký bol ochotný a milý, ako nežne ma bral do svojho náručia! A ja som bola taká odporná a drzá! Nedokázala som si to vysvetliť. Najradšej by som sa bola vyzauškovala. Aj teraz som bola nemožná, odohnala som ho a on sa už nikdy viac nedá so mnou do reči. Obávala som sa, že to už nikdy nenapravím. Duševnú rovnováhu som opäť nadobudla do určitej miery iba vtedy, keď som sa presvedčila, že sa mi predsa nestratil z očú, dokonca zotrval v centre udalostí, bol medzi tými, ktorí kládli vence. Potom ako prvý vystúpil na najvyšší schod podstavca pamätníka a rečnil... Bola som niekoľko krokov od neho, každé jeho slovo som vnímala jasne, ale nič z toho som nerozumela, ani som sa o to nepokúšala. Vlastne ani som nevedela, čo sa okolo mňa deje. Bolo mi už dobre, štvalo ma iba to, že sa počas celého aktu ani raz nepozrel na mňa, asi ma už má plné zuby. Bolo pre mňa vykúpením, keď na konci zhromaždenia nečakane pristúpil ku mne:

- Poď medzi nás! - vyzval ma tým istým tónom, ako ktorýsi deň pred internátom, ibaže teraz sa mi zdal láskavejší a úprimnejší. Nemala som na výber, iba sa definitívne vzdať, na znak čoho som k nemu váhavo vykročila. Prečo nie, veď tu je každý ako svoj, neznámi sa chytajú za ruky a pod pazuchy, pochodujú spolu akoby patrili odjakživa k sebe, ako jedna rodina. Vedela som, že musím konať, aby si to nerozmyslel. V mysli som sa mu ponáhľala v ústrety rýchlosťou svetla, i keď navonok som sa to ešte stále snažila zastierať, ale môj osud už bol spečatený. Zástup sa pohol, ja s Róbertom tiež, nevedela som, kde ideme a s akým zámerom. Ani ma to nezaujímalo. Nevnímala som plynutie času, ani to, čo sa dialo okolo. Precitla som, keď ma Róbert vzal za ruku, akoby iba tak mimochodom, neprítomne a ani sa len nepozrel na mňa. Bolo mi to trápne, a tento stav trval veľmi dlho - nakoľko sa pamätám, pochodovali sme ulicami a skandovali: „Nech žijú Pešťania“! „Nech žije poľsko-maďarské priateľstvo!“ „Skap, Gerõ!“ Spievali sme pochodové a revolučné piesne. Občas sa sprievod zastavil; rečnilo sa a dav opäť skandoval. Na to, o čom sa hovorilo a čo sa robilo, sa vôbec nepamätám, pravdepodobne som to ani vtedy nezaznamenala. Pamätám sa iba na Róbertovo odmerané správanie a na chvíle, keď sa občas bez slova vytratil z mojej blízkosti. Vtedy som sa cítila ako človek, ktorý sám nevie, s akým zámerom vojde do cudzieho domu, kde ho postavia do kúta, aby nezavadzal. Chcelo sa mi z toho domu von, lež nemala som k tomu dostatok síl, vytrvala som v sprievode na tom istom mieste, zato on sa vždy vrátil. Uplynuli hádam aj hodiny bez toho, že by sme prehodili čo len jednu vetu. Cítila som sa vedľa neho veľmi osamelá a predsa som vytrvala celé predpoludnie. Pri rozchode po demonštrácii sa lúčil so mnou ako s hociktorým iným známym, dokonca takmer neprítomne. Už som sa vzdialila na kus cesty, keď zavolal, či zajtra prídem. - Mám prísť? - vyhŕklo mi z úst vyčítavo a pochybovačne. Namiesto odpovede sklopil zrak a ledva badateľne sa usmial. Bola som ešte väčšmi sklamaná z toho, že to odo mňa nepožadoval. Podvodník, povedala som si a predsavzala som si, že si ho viac ani nevšimnem. Celé popoludnie som odháňala myšlienky naňho, presviedčala som sama seba, že nemám oň záujem, že je falošník a klamár. Zato na druhý deň som čakala, či si ma všimne, lenže iba preto, aby som mu ukázala chrbát. Keď sme sa stretli, oči mu zažiarili, lenže ja som mu odolala a odvrátila som sa od neho. Pocítila som zadosťučinenie. Hádam aj radosť. Môj pocit sa veľmi rýchlo zmenil na neľútostný žiaľ, keďže moje správanie sa ho nedotklo, išiel ďalej po svojom. Zo svojho utrpenia som poznala, že som zamilovaná. Ale ponížiť som sa nechcela. Pri najbližšej príležitosti si poviem svoje, posvietim mu na cestu. Môj hnev však trval vždy iba dovtedy, kým sa opäť neukázal. Keby ma chcel vyhnať, neposlúchla by som v obave, že ho stratím. Uskromnila som sa. Stačilo mi už aj to, že sa dal so mnou do reči. Iné som si už ani neželala, aspoň vedieť, že sa na chvíľku zastaví pri mne. A to tým viac, že chaos okolo a v celom meste sa iba zvyšoval. Aj on bol čoraz nepokojnejší, mobilnejší a čím ďalej, tým menej ma strácal zo zreteľa, občas ma oslovil, usmial sa na mňa a mne to stačilo, budilo to vo mne nádej a šťastie...

Dnes, po desaťročiach, keď si spomínam na chvíle mojej prvej veľkej lásky, na chvíle strávené s ním, všetko prežívam presne tak ako vtedy, pamätám sa na každý detail, akoby sa to bolo stalo včera. Určité veci prežívam neporovnateľne intenzívnejšie. Dodatočne tŕpnem, keď si spomínam na niektoré situácie. Občas sme sa vystavovali nebezpečiu života. Čudujem sa, že vtedy som z nebezpečenstva nič nevnímala. Moju situáciu a vtedajší duševný stav by som hádam dodatočne mohla prirovnať k pocitom plachtára, ktorý poletuje na hrebeňoch vĺn, raz ho podvihnú do výšky, až sa cíti akoby na „nebesiach“, potom klesá, aby ho vzápätí tá istá sila opäť vydvihla ešte vyššie; omámený živlom a divým šumom nič nevníma, nevidí ani závratné a zradné hlbiny, a práve to je to, čo ho zachráni pred závratom... Z historického vlnobitia týchto dní som vnímala iba málo, vznášala som sa nad ním, z búrlivého živlu som v podstate pociťovala iba jeho povrch, penu, uvoľnenosť, veselosť, no a potom jeho blízkosť, ako sme pochodovali v nekonečnom sprievode. Napriek počiatočnému vnútornému nepokoju v konečnom dôsledku som sa po Róbertovom boku cítila v bezpečí, možno aj preto, lebo nás bolo veľa a každý pochodoval tým istým smerom, nikto ani náhodou proti prúdu (vtedy som si ešte neuvedomila, že toto zistenie platí aj v prenesenom zmysle slova). Toľkým ľuďom jednej vôle nič nemôže ublížiť, je to sila, ktorá dokáže hýbať horami, domnievala som sa skôr podvedome. Cítila som sa uprostred hradby, na ktorej najsilnejšou baštou je on. Bolo príznačné, ako som v jeho blízkosti prežívala prvú a našťastie aj poslednú zrážku študentského sprievodu s ozbrojenými silami. V tých dňoch už prichádzali z Budapešti správy o úplnom rozklade starého poriadku, o tom, že rad-radom sa zakladajú robotnícke rady, jednotky ľudovej milície. Administratíva v podstate aj v našom meste bola ochromená, štrajky boli na dennom poriadku a pod tlakom týchto udalostí mestská rada odstúpila a moc prevzali ozbrojené sily. Podľa miestnej tlače vojenská správa sa rozhodla predchádzať takzvaným protirevolučným zámerom rozvratných reakčných síl. V skutočnosti sa študentské hnutie v meste iba aktivizovalo a radikalizovalo čoraz viac, rečníci z jeho radov rečnili o potrebe výraznejšej solidarity s meštianskymi povstalcami, vyzývali, i keď nie otvorene, k ozbrojenému povstaniu, k prevzatiu moci. - Je to príkaz našich čias. Ak túto príležitosť teraz premeškáme, za svoju zbabelosť budeme nútení niesť zodpovedať pred súdom dejín! - ozývalo sa celým mestom. Revolučná mládež označila za najpálčivejšiu aktuálnu úlohu založenie revolučnej rady a národnej milície! Niet času na zaháľku. Hor sa k činu! Toto bol prvý prípad, keď organizátori plánovali zhromaždenie za účasti všetkých vrstiev obyvateľstva mesta. Prítomní mali byť všetci, ktorým záleží na budúcnosti mesta i celej krajiny a ktorým je drahá sloboda. So scenárom udalostí oboznámil Róbert účastníkov zhromaždenia vysokoškolskej mládeže v Parku mládeže. Program plánovanej akcie uverejnili na druhý deň miestne noviny v mimoriadnom vydaní. Podľa neho študujúca mládež má organizovane pochodovať na Námestie hrdinov, kde v rámci manifestácie položí vence k pomníku revolučných dní roku 1848. Sprievod odtiaľto prejde na Univerzitné námestie, kde vyhlásia založenie Revolučnej rady. Organizátori vyzvali obyvateľstvo mesta, aby sa pripojilo k akciám študujúcej mládeže, aby sa demonštrácie zúčastnilo čo v najväčšom počte. Pritom sa široko-ďaleko pošepkávalo, že v priestoroch právnickej fakulty sú ukryté zbrane a plánované zhromaždenie je v podstate predohrou ozbrojeného povstania. Napätie bolo veľké. Ja som z toho všetkého pociťovala len veľmi málo, nanajvýš iba prostredníctvom Róbertovho vzrušeného a roztržitého správania.

Tentoraz sme sa s Róbertom vopred dohodli, že sa stretneme na druhý deň počas demonštrácie. Od prvej chvíle sme kráčali vedľa seba. Túto epizódu nášho romantického príbehu s odstupom času prežívam čoraz intenzívnejšie - akoby minulosť ožívala v prítomnosti. Pri spomienke na tieto udalosti mám dojem, že práve kriesim minulosť a tŕpnem z pocitu nebezpečenstva, z toho, čo sa zhodou okolnosti nestalo. Čo keby ma vtedy zastrelili?... Slovom, vtedy som z toho nebezpečenstva takmer nič nepociťovala, naopak: akoby som sa každým krokom po Róbertovom boku dostávala bližšie k vysnenému rozprávkovému zámku svojho šťastia. Účasť na demonštrácii bola nad očakávanie. Bola som nadšená z pohľadu na víriaci dav, akoby sa všetko okolo konalo kvôli naplneniu mojich predstáv. Ľudia sa po stovkách zoskupovali vo vedľajších uliciach a pripájali sa k sprievodu študentov na bulvári, vedúcom k námestiu. Obávala som sa, že toľko ľudí sa na námestie nezmestí; predstavovala som si barana, ktorý sa zaprie do múrov, posunie ich ako figúrku na šachovnici. Moje obavy boli zbytočné, k preplneniu námestia nedošlo, na jeho okraji sa pred davom však vzpieral baran, veľký a desivý: na križovatke pred námestím sa nám postavila do cesty po zuby vyzbrojená štátna bezpečnosť so zbraňami namierenými do davu, ktorý na chvíľku zaváhal, spomalil, až sa zastavil na pár metrov pred kordónom ávošov. Stáli sme im zoči-voči. Bol to stav, ako keď had fascinuje svoju potenciálnu obeť. Pochodovala som s Róbertom v blízkosti prednej línie; videla som dobre ozbrojené sily, ktoré sa nám postavili do cesty. Vydesila som sa. Nie z pohľadu na zbrane namierené na nás. Akoby som si ani neuvedomila, čo to znamená - a pokiaľ áno, nebola by som uverila, že hociktorá z nich môže vystreliť. Vydesilo ma ticho, ktoré akoby sa zrútilo na celé priestranstvo. Pôsobilo na spôsob akýchsi siločiar. Bolo ho cítiť na koži, bolo agresívne, dotieravé, bránilo aj dýchaniu. Zadúšalo. Tento stav dlho netrval. Dav sa ozval: - Ak si Maďar, poď s nami! - zahučal aj reproduktor. Reval a vzduch sa chvel: - Pozor! Pozor! V zmysle štatária zhromažďovať sa je zakázané! Vojenské veliteľstvo vyzýva k dodržiavaniu zákazu! Ozbrojené sily v prípade nedodržania nariadenia použijú proti výtržníkom zbraň! Pozor! Pozor!...“ Chaos zvukov bol totálny. Dav neposlúchal: ledva badateľne, zato opäť sa nezadržateľne hrnul vpred. Napätie sa stupňovalo, otupovalo vnímanie, ohlušovalo, prinajmenšom akoby bránilo pochopiť zmysel výhražných slov a spôsobovalo prelud. Pri spomienke na ten deň som dlho nechápala, ako je to možné, že ľudia, ktorí sa dokážu vyľakať takpovediac aj vlastného tieňa, v inej situácii sa možno neboja ani smrti, ktorá vtedy pozerala na nich z hlavní pušiek. Odvtedy som to pochopila: spôsobuje to výnimočný hypnotický stav s ópiovým efektom, vyvolaný vedomím hromadnej spolupatričnosti, spoločnej vôle voči protipólu násilia. Nebála som sa ani ja, Róbert beztak sám osebe znamenal pre mňa istotu, hoci vtedy aj po jeho boku som mala zlý pocit, tušila som, že sa pripravuje čosi zlé, ale vedela som, že sa tomu nemôžem vyhnúť, aj keby som chcela. Počítala som so všetkým možným, iba s tým nie, čo sa stalo. Trvalo to iba chvíľku, a ja som to všetko prežívala ako pri prebudení sa zo zlého sna, nevediac, či sa to so mnou deje naozaj, alebo je to iba doznievanie dusivej mory: hoci kosila smrť, rúcali sa hory, prepadávali sa súhvezdia, ja som to prežívala inak, videla a počula som čosi iné. Počula som brechot, čosi podobné som zažila za útleho detstva: ako štvorročná som bola u dedka na sálaši. Hrala som sa na dvore. Dedo mal dvoch mrchavých psov, obyčajne boli pozatváraní v zadnom dvore. Teraz sa prešmykli cez akúsi škáru tam, kde som sa hrala a vrhli sa na mňa... Nepamätám sa takmer na nič, viem iba z rozprávania mojich starých rodičov, že sa stal zázrak. Neroztrhali ma. Vraj môžem za to ďakovať svojmu nevinnému detskému pohľadu. Rozšírenými očami som sa pozerala do psích očú a to ich hypnotizovalo a neopovážili sa bližšie než na poldruha metra... Je to možné, lebo aj v dospelom veku sa mi prihodilo, že ma prepadli zbesnené psiská, ale po „výmene pohľadov“ vždy zdupkali. Preto som sa vo svojom živote nikdy nebála týchto šeliem, vedomá si tejto svojej zbrane. Zo všetkého sa mi aj vtedy vryli do pamäti iba zuby psov, ako vrčali, ich štekot mi prenikal do mozgu, do špiku kostí. Občas sa mi to prisní, akože aj teraz, ibaže brechot bol vtedy desivejší, aj keď trval iba chvíľku. Otvorila som oči, čudovala som sa, že nevidím psov, videla som nad námestím holuby, ako sa vyplašené rachotom samopalov vzniesli z holubníkov do výšky ako rakety. V tichu toho súdneho dňa bolo počuť iba šuchot krídel; nato sa rozpŕchli, postrácali sa v priestoroch za vysokými domami okolo námestia. Zo stromov pozdĺž ulice opadávalo lístie ako plevy pod riečicou; zráňali ho strely vypálené do vzduchu. Ležala som na zemi. Dodnes si nespomínam, ako som spadla, či sama, alebo ma niekto stiahol. V tejto polohe som s davom prečkala desiatky sekúnd, možno minúty, kým sa ľudia nespamätali a nenadobudli istotu, že paľba skončila. Začal sa pomalý pohyb ako pri zmŕtvychvstaní. Najprv sa pozviechali z asfaltu tí so silnejšími nervami a postupne ďalší, čoraz viacerí, až väčšina vstala takmer naraz. Nikto sa neponáhľal, neutekal, nebolo badať ani len stopy paniky, ľudia sa rozchádzali pomaly, ako pootĺkaní, nemo a ľahostajne, skoro ako na promenáde. Pozviechala som sa aj ja. Opanoval ma pocit samoty a prázdnoty a tento pocit iba zvyšovala skutočnosť, že som nevidela Róberta; stratil sa mi, nevedela som, kedy a ako. (Možno niekam išiel ešte pred streľbou, keď mi čosi práve rozptýlilo pozornosť, robieval to aj inokedy.) Pátrala som po ňom, hodnú chvíľu, ale márne. Bol to naozaj čudný pocit, ako stav medzi snom a prebudením. Boli to tie najúzkostlivejšie chvíle, ktoré som kedy zažila. Alebo že by bol ušiel v tušení katastrofy a mňa tu nechal?!... Pohla som sa v smere, ktorým sa uberal dav, tam, odkiaľ sme prišli. Poponáhľala som sa, aby mi neušiel. Predbehla som takmer každého. Zastavila som sa na samom rohu ulice.

Róberta nebolo na celom okolí. Bolo mi jasné, že odtiaľto sa sotva mohol dostať ďalej. Hoci som ho ešte sotva poznala - už len pripustiť, že unikol, by bol nezmysel, takýto postoj by bol v rozpore s jeho podstatou. - Chvíľu som čakala. Opanoval ma nepríjemný pocit, chcela som sa vrátiť, ale ísť proti prúdu som váhala, lepšie bude vyčkať, je nemožné, aby neprišiel za mnou, možno ma hľadá práve tam, kde ma zanechal, zvažovala som situáciu a pokúšala sa odohnať pochmúrne myšlienky. Vtedy odrazu, ako keď sa sekera zatne do polena, dav sa rozpadol na dvoje, uvoľniac priestor v strede ulice. Keď na to spomínam, vždy mi naskočí husia koža, akože aj teraz; keď píšem tieto riadky, po chrbte mi behajú zimomriavky. Lebo to, čo vtedy nasledovalo, pripomínal scény z romantického románu. Obrazy sa rýchlo striedali ako vo filme. Najprv mi padla do očí dlažba ulice - strakatila sa, akoby zastretá pestrým kobercom, v skutočnosti bola pokrytá kadejakým haraburdím a propielami, ktoré potratili demonštranti - aj dnes sa mi pred zrakom vybaví kabelka, rozšliapané okuliare, dámska topánka, vidím, ako sa vánok pohráva s listami otvorených skrípt a ktovie s čím ešte. Veľa času mi však nezostávalo, udalosti sa zrýchlili, dráma sa rozuzlievala. Zrazu som začula iba zúfalý nezrozumiteľný hlas, iba som tušila, že je zle-nedobre. Vzápätí z davu vystúpila postava s povievajúcou zástavou nad hlavou, zdalo sa mi, že sa ženie ako búrkové mračná k rohu ulice, kde som stála. Čoskoro som zistila, že je to Róbert. Pripomínal mi vlajkonosičov z francúzskej revolúcie z plátna X. Preletel povedľa mňa, dovysoka vztýčenú zástavu mal sfarbenú krvou. - Zastrelili chlapca! - volal. Šokovalo ma to, ale nechcela som veriť vlastným očiam a ušiam.

Spomenula som si opäť na svojho ujca, nie, to nie je možné, žeby oni zabíjali, muselo sa tu stať čosi iné. Vlajkonosič takmer utekal, dav sa valil z ním, ja tiež. Róbert sa zastavil pred domom kultúry na rohu susednej ulice. Vystúpil na schody pred hlavným vchodom. Očividne zápasil s vlastnými emóciami a trvalo chvíľu, kým sa dokázal ovládnuť. Medzitým sa okolo neho zhromaždila celá ulica, dav onemel, ticho teraz pôsobilo hádam strašidelnejšie ako pred streľbou. Róbert prehovoril - Nie je to rozprávka, nie je to historka s tragickým rozuzlením, z klasického diela, - začal takmer teatrálne, potom pokračoval dôvernejšie. - Je to skutočný príbeh, ktorého účastníkmi sme všetci prítomní, i keď sme to všetci nevideli na vlastné oči. Stál som na dosah ruky tam, kde sa to stalo. Po výstrele, keď sme sa prebrali z ohromenia, ktosi vedľa mňa zavzlykal: - Zabili ho! Pomoc! Umrie... Žena so zástavou z prvých radov, mohla to byť štyridsiatnička, akoby ju boli vystrelili z davu, vrhla sa na ávošov, osopila sa na nich s vydutými žilami na krku: - Mám tiež syna, devätnásťročného, pomstíme sa. Otočila sa, aby videla, kto tam leží na kamennej dlažbe. Keď ho zočila, vybuchlo z nej. - Ty si to, syn môj! - a padla vedľa neho na kolená... Róbert opäť zmenil hlas a pokračoval v patetickom tóne, ako predtým: - Je to zástava s jeho krvou, priniesol som ju, aby ste ju všetci videli! - a vztýčil ju do výšky. Dav ho sledoval ako hypnotizovaný. - Vrahovia!... Zradcovia ľudu!... - zazneli výkriky. Ozval sa hukot vojenských automobilov, blížili sa vyzbrojení ávoši s obuškami.

V tej krátkej chvíli, ktorá ešte ostávala, ktosi vedľa Róberta vyzval prítomných, aby protestovali proti násiliu pokojným smútočným sprievodom, ktorý vyhlásili na druhý deň o desiatej. Dav sa rýchlo rozišiel. Róberta som nestrácala z očú, ani on mňa. Išli sme domov spolu. Bola som smutná, on ešte väčšmi. Vedome som sa snažila vyhnúť sa myšlienkam na udalosti dňa, bolo mi clivo, bála som sa samoty v internáte, ale som chcela, aby sa Róbert konečne venoval iba mne. Provokovala som, ale jeho myseľ sa ešte uberala iným smerom.

- Prídeš zajtra? - spýtal sa.

- Zajtra? - nechápavo som odpovedala otázkou.

- No predsa kvôli smútočnému sprievodu.

Bola som sklamaná. Neviem, odkiaľ som nadobudla tú odvahu, ale možno som pudovo vytušila, že v tejto situácii náš vzájomný vzťah musím riadiť ja. Beztak na udalosti, v ktorých som sa zmietala, ako kus dreva na vlnách rozbúrenej vody, som sa začala pozerať inak. To, čo ma včera ešte bavilo, kvôli čomu som išla na ulicu, ma teraz začalo zlostiť, zdanlivý zmätok v meste, v ktorom som sa inak cítila ako rybička v bystrej vode, sa v tejto chvíli stal hlavnou príčinou môjho vnútorného nepokoja. Želala som si, aby sa stal zázrak, aby nejaká záhadná sila nastolila v meste poriadok, aby sa ulice vyprázdnili, aby študentov opäť pozatvárali do škôl a nepúšťali ich na ulicu, iba na víkend či na rande. Znenávidela som všetko, čoby ma mohlo obrať o Róberta hoci len na chvíľku. Chcela som byť s ním sama a keďže som vedela, že takej moci, ktorá by spravila poriadok, niet, pokúsila som sa zasiahnuť svojským spôsobom:

- Nepôjdem, -. vzdorovala som vydieravo, zvedavá na jeho reakciu. Moje správanie ho navidomoči prekvapilo.

- Prečo?

- Lebo nevydržím do zajtra, sklopila som zrak ostýchajúc sa za svoju úprimnosť.

- Nevydržíš?!... zahľadel sa na mňa.

- A ty vydržíš?! - spýtala som sa vyčítavo.

Na znak toho, že mi rozumie aj teraz, ako už toľkokrát v prípade súhlasu, prižmúril oči a usmial sa.

Dohodli sme sa, že po obede sa stretneme. Spravíme si voľno, osobitný program, sami, iba pre seba, zdôrazňoval Róbert, akoby bol uznal, že sa mi nevenoval v dostatočnej miere a hneď nám bolo ľahšie. Toto bolo prvé a posledné rande v mojom živote, ktoré som si vynútila a ktoré som zároveň skutočne chcela.

Prišiel mi v ústrety pred internát hneď poobede a to mi mimoriadne lichotilo. Ešte by som mu vraj ušla a on by to neprežil, vysvetľoval svoju dochvíľnosť; takto zrejme prvýkrát prejavil svoje city voči mne. Okrem toho tichého vzájomného „Čau!“ sme si dlho nič nepovedali, iba sme si navzájom pozerali do očú a pohli sme sa, akoby sme mali už dávno všetko dopredu naplánované a dohodnuté. Boli sme uzavretí do seba, zvykali sme si na novú situáciu, na vzájomnú blízkosť, ani sme si nespomínali krvavé udalosti. V skutočnosti sme zabudli aj na to, kde sa práve nachádzame, nieže by sme mali nejaké predstavy o tom, kam chceme ísť. Zhodou okolností sme vykročili po promenáde do starého mesta, v presvedčení, že snáď ideme opačným smerom. Mali sme už za sebou kus cesty a zatiaľ sme sotva prehodili jednu - dve vety. Ja som si viac ani neželala, bolo mi dobre hádam ako nikdy v živote. Vo fyzickom zmysle som Róberta v podstate a v plnej miere iba teraz objavila pre seba. Mal gaštanovohnedé vlasy s kučerami a la Adonis; rozstrapatené harmonizovali v plnej miere s jeho stále nepokojným, zato láskavým pohľadom. Celá jeho tvár akoby bola z geometrických tvarov: Čelo mal trošku vypuklé, hranaté, jeho dolná časť pod obočím pôsobila ako strieška, pod ktorou žiarili uhlíky hlboko učupených oči ako pohotoví strážci. Keď sa pozeral na mňa, teplo ich žiary som pociťovala na pokožke, pôsobilo mi príjemné chvenie po celom tele. Občas ma prepadli halucinácie, zdalo sa mi, že vedľa mňa kráča nie Róbert, ale ktosi iný, akoby vymenený, veselý, uvoľnený, v očiach ani stopy rozvahy a sebaistoty, čo prejavil skôr, už po „barikádach“, a to ma vlastne vtedy zaujalo. Teraz v jeho očiach zároveň vibrovali detinská hravosť a bojazlivá netrpezlivosť, správal sa ako puberťák na svojom prvom rande. Jeho rozpaky som plne registrovala, uspokojovalo ma to, a cítila som nad ním prevahu. Spomenula som si, ako som sa ho bála a teraz akoby sa bál on mňa. Keď sme si už navzájom zvykli na blízkosť a začal sa medzi nami vytvárať akýsi pocit spolupatričnosti, potvorilo sa nám okienko do bezprostredného okolia, začali sme objavovať svet okolo nás a nachádzali sme v ňom divy. Prišla som na to, že sme sťa jedna ruka, že javy a veci vnímame rovnako, aj tie najjemnejšie záchvevy vyvolávajú v ňom tie isté reakcie ako vo mne. Po jeho boku som si až teraz v plnej miere a prvýkrát uvedomila, že je jeseň, a že je taká, aká je: tichá, teplučká, pestrofarebná a tajuplná. Aj stromy, lemujúce promenádu hýrivosťou farieb, v plnej miere pripomínali zánik, ale lístie opadávalo iba sem-tam, pomaly a kolembavo. V bezvetrí sa občas takmer vznášalo v povetrí, akoby nás chcelo upútať a pobaviť, ako vábi útle dieťa pestrofarebný motýľ. Róbert si ho všimol ako prvý, podával mi ich jeden list po druhom. Pochopila som, podával mi kvety a ja som sa im náramne radovala. Zachcelo sa mi sledovať ho v tej hre, chytala som padávajúce listy a jeho pozornosť som sa snažila opätovať viacnásobne, z pestrofarebného lístia som mu uvila kytičku. Potom sme súperili, kto je šikovnejší, kto nachytá viac a krajšieho lístia. Sotva sme vychutnali všetko čaro tej hry, už sme sa ocitli na okraji starého mesta, v záhradnej štvrti, tam, kde už aj vetrík povieval silnejšie a prinášal z kukuričnísk trpkú vôňu chradnutia. Neviem, čo nás lákalo čoraz ďalej, či aromatický dych šíravy, túžba nadýchať sa ho, alebo nazrieť do nedohliadnuteľných priestranstiev jesenného horizontu nížiny. Nevadilo nám to, ale možno sme si ani nevšimli, že pod nohami nám už dávno prestalo chrupšťať kamenie, brodili sme sa po hrudách a suchom poraste, až sa nám postavil do cesty osikový lesík. Lístie osíčia v slnečnom svetle takmer splývalo s ním v jednotné skupenstvo, vanulo v čistom vzduchu ako priezračný žltý závoj, až sme nadobúdali dojem, že sa prechádzame pod akousi zlatou klenbou paláca z rozprávok Tisíc a jednej noci. Svetlo tu bolo takmer rukolapné a v stálom pohybe sa valilo, spŕchalo na spôsob bengálskeho ohňa, rozlievalo sa po poraste, až sa jeho hladina dvíhala a predmety v jeho okolí pretrvávali bez tieňa. Nechcelo sa nám hovoriť, len to všetko potichu vychutnávať. Róbert ma ako svoju družku teraz prvýkrát vzal za ruku. Cítila som, ako z jeho tela prúdi vlnenie cez moje plece až k srdcu, aby sa ono jemne rozochvelo. Viem, že aj on podobne prežíval tieto naše spoločné chvíle, bolo to cítiť v každom jeho pohybe, záblesku očí i nevypovedaných slovách. S tlčúcim srdcom, s dušou plnou prekvapení, sme naďabili za osíčím na široké priestranstvo lemované húštím a stromami. Bolo to kedysi futbalové ihrisko, odkedy vybudovali nový štadión s tribúnami na druhom kraji mesta, toto slúžilo ako dejisko ľudových veselíc, príležitostných futbalových zápasov amatérov a miesto vychádzok pre celé mesto. Zaľudňovalo sa zväčša na víkend a najmä počas ľudových jarných a letných veselíc. Teraz bol všedný deň, nepokojné mesto uzavreté do seba sa zmietalo v malátnej apatii. Okrem nás dvoch tu nebolo živej duše. Rozbehli sme sa, akoby sme chceli ovládnuť celý areál, akoby hrozilo, že nás niekto predstihne. Navonok sme sa navzájom prekárali, v skutočnosti sme sa takýmto spôsobom snažili premôcť diaľku, ktorá ešte stále pretrvávala medzi nami. Zastavili sme sa zadychčaní v samom strede priestoru. Akoby sme sa boli dostali do celkom iného, neznámeho sveta. Nad trávnikom na okraji lesíka sa v azúre neba ako jemnučká pena na modrom mori ligotali strieborné pavučiny, vinuli sa majestátne, ledva badateľne naproti nám, takmer sa vznášali na krídlach oparu stúpajúceho zo zeme, zohrievanej celý deň slnečnými lúčmi nebeského vozidla. Zachcelo sa mi zmocniť sa ho, zavesiť sa naň a nechať sa vzniesť do nebeských výšin. V tom priestore bez hraníc nad nami som počula šuchot - čoho? Sama som sa cítila drobnou časticou kozmu, čo sa chce odpútať od zeme. Róbert si nečakane ľahol horeznačky na zem, pokrytú kobercom dopoly suchej trávy. Pozeral uprene do výšky s prižmúrenými očami. Chvíľu zotrval v tejto polohe.

- Vstaň už, - naliehala som. Bolo mi clivo, že nie je so mnou.

- Nevstanem!

- Prečo?

- Aby neminul ten sen. Chceš krásny sen? - spýtal sa.

- Chcem, - povedala som, hoci som nemala poňatie, na čo myslí.

- Tak poď sem a ľahni si tiež.

- Neľahnem si.

- Prečo?

- Lebo nemám také sako, ako ty, - pozrela som na svoj biely vlnený sveter.

Vyskočil a vyzliekol si sako. Prestrel ho, kľakol si na kolená a doširoka roztvorenými rukami mi naznačoval... Keď som si k nemu priľahla, povedal: - Pozeraj do výšiny, potom zažmúr oči a povedz, čo vidíš.

Ani neviem, čo ma prepĺňalo rozkošou i radosťou viac, či raj, ktorý v tejto chvíli zažiaril, alebo sama hra, to, že som mu mohla vyhovieť Vedomie, že je vedľa mňa, že mu záleží na mojich pocitoch, ma preplnilo doteraz neznámym, príjemným pocitom. Chcela som, aby tento stav pretrval čo naďalej.

- Vstaň už! - prikázal mi.

- Nevstanem.

- Prečo?

- Aby nepominul sen. Takto, jeho slovami, som mu dala najavo, že som ho pochopila a že som mu povďačná za zážitok: pohľad na nebo s pavučinami poskytoval neobyčajný zážitok, bolo ako modrý mramor s bielym žilkovaním.

- Ľahni si aj ty, - volala som ho.

- Nechce sa mi.

- Prečo?

- Bojím sa.

- Čoho?

- Teba.

- Podaj mi ruku.

- Nedám, - povedal, ale hneď mi podal ruku a už ju nepustil. Privinul ma k sebe. Vedela som, čo bude nasledovať. Neodporovala som. Inak to ani nemohlo byť. Bez tejto chvíle by bolo stratilo zmysel všetko, celá naša hra, celý môj doterajší život, zdalo sa mi, že dosiaľ som sa iba pripravovala na túto chvíľu. Bez nej by stratil zmysel svet, celý vesmír by sa obrátil naruby, súhvezdia by sa zrútili a zostala by po nich praveká hmota, nepreniknuteľná hmlovina bez svetla a bez akejkoľvek perspektívy kozmického vzkriesenia. To som si neželala. Bola som poddajná, akoby som bola cítila, že čas nám nežičí. Vedela som, že po našom prvom bozku sa hviezdy na nebi ešte viac rozsvietia, budú žiariť nad nami aj za svetlého dňa, kým tu, na zemi, kvety rozkvitnú pestrejšie, život bude krajší, aj ľudia budú ako anjeli, rozdávať budú plným priehrštím. Náš prvý bozk trval iba chvíľku, kým sme sa nezľakli vlastných pocitov; na dotyk jeho pier ma opanovala bezuzdná vášeň, chvela som sa na celom tele a to ma preplnilo nesmiernym strachom. Tento pocit iba umocňovala skutočnosť, že tú istú triašku som pociťovala aj v jeho objatí. Obidvaja sme sa naraz odsotili od seba, ako vyplašené zajačiky. Po rokoch som si často spomenula na tento jeden z najpamätnejších a najhlbšie prežívaných momentov svojho života. Dlho som nechápala dôvod nášho strachu, útek pred sebou. Posadnuto verím, že vtedy siahla na nás ochranná ruka: postavila sa medzi nás Prozreteľnosť - v tej chvíli nastávajúce nežičlivé časy osvietili naše podvedomie, v plnom svetle sme uvideli aj to, čo ešte snáď nebolo; vydesila nás vlastná budúcnosť. Tento chvíľkový otras stačil, aby sme sa očistili a duševne navzájom splynuli. Od tejto chvíle náš vzťah nadobudol novú dimenziu, akoby sme odjakživa patrili k sebe. Keď sa pretrhne hrádza, voda zaplaví všetko, my sme precitli zbavení železných pút. Opäť sme sa vydali na cestu, akoby sme už poznali cieľ a naše potulky tohto dňa až teraz nadobudli zmysel. Slnko už zapadalo, ale ešte stále sme nemysleli na návrat, čosi nás lákalo ďalej. Pozostatky niekdajšieho drôteného plotu bývalého futbalového ihriska na druhom konci priestranstva boli pokryté popínavým sýtočerveno sfarbeným lístím divého viniča, zdalo sa, že blčí krvavým plameňom, na okraji areálu nás privolávali červenými bodkami posiate kríčky divých ruží a za nimi lákal drevený mostík, ktorý sa klenul nad priehlbinou. Kedysi to mohol byť jarok, ktorým odvádzali z močariska vodu a počas povodní spodné vody do neďalekej rieky. Muselo to byť ale dávno, lebo mostík chátral a brehy garádu boli živlami už tak dokonale zrodované, že priehlbina sa miestami strácala a pripomínalo ju skôr len jemné zvlnenie pôdy, no a porast, ktorý tu snáď už desaťročia nerušene bujnel: kľukatú líniu niekdajšieho jarku, naznačovali predovšetkým pichľavé agáty. Kraj sa nám pozdával práve vo svojej zdivočenej tajuplnej podobe, vzbudzoval túžbu pozrieť sa naň z mostíka a rozhliadnuť sa po okolí. Vystúpili sme na mostík plní očakávania. Priehlbina pod mostíkom bola ešte nezasypané, zívala takmer svojou pôvodnou hĺbkou. V chládku pod mostíkom a okolo na vlhkej pôde ešte stále bujnel svieži porast najmä mohutné listy lopúchov kričali sýtozeleným koloritom v mori teplých farieb ranej jesene, sem-tam skorocel pyšne vystrkoval plešaté hlavičky na dlhých stvoloch. Dlho sme sa tu nezdržali, čoraz viac sa ozýval hlad a smäd, zatiaľ čo kľukatá cestička pozdĺž koryta posypaná štrkom a vracajúca sa oblúkom do mesta nás takmer volala domov. Kráčali sme mlčky, až do vyčerpania. Pred nami sa vynoril starý gaštan lákajúci chladným tieňom. Oddýchli sme si na lavičke pod ním, aby sa nám išlo ľahšie. Pod nohami nám šušťalo lístie, lahodná muzika čerstvého chrastia nám blahodarne pôsobila na záplavu dojmov v rozháranej duši. Celú ma omámilo prítmie, bola som ako v polospánku. Neboj sa tých čias, šepkalo mi čosi. V tej chvíli som pozabudla na všetko, čo som doteraz zažila, aj na svoje telesné potreby hlad a smäd. Bolo mi dobre. Poprosila som Róberta, aby bdel nad mojím snom. Pochopil a sľúbil mi to. Išli sme hodnú chvíľu omámení jesenným šumom. Po chvíli ma zobudil, chcel so mnou vystrájať. Šantili sme ako deti. Nohami sme hrnuli lístie pred sebou, pretekali sme sa, kto nahrabe väčšiu kopu - aby sme ho potom rozhádzali. Zbierali sme plochy pod stromami pokryté hrubým kobercom lístia. Naraz sme sa naň vrhli, avšak náš pokus dopadol komicky. Vo vzájomnom zápolení sme lístie nezhrnuli, lež rozhrabali a tým sa miesto pred lavičkou očistilo. Na tom malom ostrovčeku sa čosi pred našimi očami zablysklo. V pochabom úsilí skôr ako by sme boli mohli zistiť, čo to môže byť, pudovo sme sa za tým načiahli, lenže ani jednému z nás sa nepodarilo vyloviť ho z kopy lístia, naopak, opäť sme to zahrabali. Ako nečakane sme naďabili na pomyselný poklad, tak rýchlo sme oň prišli. Rozmarná nálada vzápätí hrozila konfliktom. Róbert totiž v tomto okamihu považoval hru za ukončenú.. Poďme už! - chytil ma nečakane za ruku. Odolala som. Chcela som ďalej prehrabávať lístie a pátrať po zapotrošenom lesklom predmete, čo keď je to nejaká vzácnosť. V hĺbke duše som tomu sama neverila, možnože to bol iba zdrap lesklého papiera, či dokonca kúsok plechu, a ten lesk vyvolával iba predstavu žobráka, ktorá sa mu v živote nikdy nesplní. Alebo - čo by som mala z nejakej starej bižutérie. Napriek tomu som snovala sieť myšlienok ďalej a naliehala na Róberta, aby sa nevzdával. Nezáležalo na kadejakej rárohe, lež - hoci som si to nepriznala - skôr sa ma dotklo jeho nečakané rozhodnutie a nechuť. Akoby som sa obávala, že tú našu spoločnú hru skončíme raz navždy. Chcela som, aby trvala ďalej. Ktovie, čo bude zajtra? Možno vír udalostí nás rozdelí navždy. Veď sa povrávalo, že štúdium na školách prerušia na neurčitú dobu, internáty pozatvárajú a potom nám obidvom neostáva iná možnosť, než sa rozísť. Bývali sme viac ako sto kilometrov od seba! Nechcela som ani myslieť na zajtrajšok, na to, že raz nevyhnutne dôjde k rozlúčke. - Nevzdávajme sa ľahostajne šťastia, ktoré sa nám ponúka na dlani! - klamala som sama seba a ešte viac som skúšala Róberta, či mu ozaj záleží na mojom želaní. Presviedčala som ho vytrvalo dovtedy, kým sa mi to nepodarilo, lebo aj sama som začala veriť, že sme naďabili na ozajstný poklad. A čo nasledovalo potom, to už nebola hra a viac sme nepokúšali šťastie. Dnes určite viem, že sme nehľadali vysnený poklad, lež pokúšali sme sa o nemožné: predĺžiť čas a našu lásku v ňom. Ibaže aj najkrajšia rozprávka sa raz končí, ako aj tá najhravejšia hra raz musí dospieť ku koncu. - Poďme už, ktovie, čo sa v meste robí, možno nás hľadajú!

Róbert bol čoraz netrpezlivejší. - Nepôjdem, kým to nenájdeme! - zaťala som sa navonok pochabo, ale myslela som to smrteľne vážne. Tentoraz som ho ťahala za ruku ja. Videla som na ňom ľahostajnosť a nezáujem, avšak tentoraz moja vytrvalosť zvíťazila. Róbert - hádam práve hladom krený - sa pustil do hľadania ešte úpornejšie ako ja. O chvíľku sme výsledok našej námahy mali ako na dlani.

Našli sme prsteň. Naďabil naň Róbert. - Poklad! - zvolal a rozbehol sa, akoby sa bál, že ho oň oberiem. Ja za ním. Keď už nestačil, predstieral vyčerpanosť s pokorou porazeného, ale nález vytrvalo skrýval. - Ukáž mi ho! - naliehala som. Horko - ťažko poslúchol, vystrel otvorenú dlaň, akoby chcel povedať. - Žiadny strach, nechcem ten krám, ber si ho! Z prachu vyhrabaný kov bez lesku sa nepozdával ani mne. Obidvaja sme naň zízali, najskôr zo sklamania. - Medený! - uškľabovali sme sa v duchu, ale považovali sme za zbytočné potvrdiť to čo len slovom, nieže by sme márnili čas jeho skúmaním. Zároveň však - určite práve vďaka nášmu nevypovedanému odmietavému postoju - sme si jednako zaumienili, že si ho budeme obaja nárokovať a tak sme sa začali naťahovať, ako to dokážu skutočne iba deti.

- Daj mi ho! - siahla som po prsteni. - Nedám! - Róbert odskočil. - Veď je môj... - Nie ja som ho našiel? - strčil si ho pre istotu do vrecka.

- Ty, ale vďaka môjmu naliehaniu, - požadovačne som ho chytila za ruku a násilím som si ho chcela privlastniť. Róbert sa nedal a ja som požadovala tak náruživo, až som ho presvedčila, že to myslím vážne. Asi sa obával, že ak odmietne moju požiadavku, detinská hádka sa môže zmeniť na vážnu škriepku s nežiaducimi následkami. Chcel tomu predísť a preto sa pokúsil o iné riešenie: cúvol o dva kroky, vzpriamil sa a pohľad mu zvážnel, vyzeral rozkazovačne. Rozkročený zdvihol ruku k hodu. Rozbehla som sa k nemu ako bláznivá: - Nerob to! - a bolo mi takmer do plaču. Nešlo mi o predmet neznámeho pôvodu a s pochybnou hodnotou, ale som sa obávala, že takto sa skončí naša hra. Môj nečakaný výpad Róberta očividne prekvapil, nepochopil to, ale nemal odvahu ani odolať: - Tak si zober ten vzácny nález! - ponúkol mi cynicky prsteň. Neprijala som ho, ešte by ma vysmial, že mi ide o nejaké haraburdie. Tieto pochybnosti akiste vyčítal z môjho pohľadu. - Vieš čo? - zvážnel ešte viac. - Tento prsteň nebude ani môj, ani tvoj, - povedal rezolútne a zahľadel sa mi meravo do tváre, zrejme zvedavý na účinnosť svojich slov. Ja som iba zvedavo a vydesene pozerala bez mihnutia oka. Možno bol s tým spokojný, možno nie, fakt je, že sa rozhodol vyrukovať s ďalšou ponukou svojich duchaplných sentencií, ktoré príkro protirečili jeho doterajším postojom: -...ale bude našim spoločným vlastníctvom..., - dodal, akoby bol zmenil svoj názor a opäť vyčkával. - Pokiaľ je zlatý! - rozosmial sa, akoby sa posmieval sám sebe pre takýto nezmyselný predpoklad. V skutočnosti mu nešlo o zlato, skôr chcel získať čas, aby našiel vhodný spôsob ako skoncovať s tými zbytočnými prieťahmi. O chvíľku na to prišiel: - Bude to akoby naša spoločná obrúčka, - povedal s okázalým nadšením, ako to zvykol na tribúnach v meste. - Ak by raz nastal koniec našej lásky, predáme ho v záložni a budeme mať aspoň na mliečko a zmrzlinku, - dodal s nezastieraným cynizmom. Keďže som neprotirečila, čo bral ako súhlas, Róbert svoj vzťah k nájdenému predmetu aj navonok zmenil.

Prsteň sme podrobili dôkladnému skúmaniu, aj keď sme to i naďalej považovali za úplne zbytočné, ba smiešne, nanajvýš za naivnú samoúčelnú hru. Róbert mi prikázal očistiť prsteň od špiny. Vyleštila som ho vreckovkou dôkladne, až nadobúdal výrazný lesk. To sa mi iba sníva, myslela som si. - Žeby bol predsa zlatý? - pýtala som sa bojazlivo s vedomím rizika, že sa mi môj priateľ vysmeje. Dopadlo to ešte horšie, Róbert mi ho vytrhol z prstov, vraj aby som prestala s tými rečičkami. - Zlatý! - zopakoval posmešne a obzrel si ho prvýkrát dôkladne, zrejme aby mi mohol odporovať. Tŕpla som v presvedčení, že ho zahodí. On však zmenil tón: - Ešteže zlatý! - zopakoval a rysy jeho tváre sa nečakane uvoľnili. Nevedela som, čo sa s ním robí. - Sem sa pozri, - obrátil ho proti slnku. - Punc! Tu je punc! Je to predsa zlatý prsteň. - Zlatý!.. - zopakovali sme súčasne. Potom sme ho ešte neviem koľkokrát navzájom preťahovali z rúk, lebo ešte stále sme neverili vlastným očiam. Keď už Róbert nadobudol dostatok istoty o vzácnom kove, vzal do úvahy praktické aspekty: - Pre majiteľa, ak zomiera hladom, prsteň - hoci aj zlatý - sám o sebe nestojí viac ako deravý groš. - Narážal na to, že by sme ho mali predať a zo zisku sa niekoľkokrát dobre najesť a napiť... Ja som iba zízala, či sa moja novopečená láska nezbláznila, predsa nie sme natoľko biedni. Ale on vytrval a presviedčal ma ďalej s nemalou dávkou irónie, že zlato prakticky nadobúda hodnotu iba prostredníctvom konkrétnej funkcie - i keď len okrasnej. A keďže som uznala, že používať nájdený prsteň ako klenot, by bolo v našom prípade problematické, keďže ide o spoločné vlastníctvo, tak sme sa dohodli, že až ho predáme v záložni, pochodíme cukrárne, a keď nám niečo zvýši, môžeme šetriť na štafírung. Tento nápad nás natoľko rozveselil, že sa nám zachcelo tancovať. Improvizovali sme teda (bola som členkou slávneho mestského tanečného súboru a zhodou okolností aj môj priateľ tancoval v súbore), veselili sme sa ako na vlastnej svadbe. Potom Róbert improvizoval samostatne, predviedol tanečnú baladu - vraj o svojom živote, o našej láske. Obdivovala som jeho choreografiu i výkon, hypnotizoval ma svojou produkciou, javil sa mi ako božstvo, ktoré vystrája divy. Nútil ma spoluúčinkovať. Išlo nám to. Usporiadali sme kompletnú premiéru: hrali a tancovali sme ako na skutočnom javisku. Hľadiskom bolo šíre nebo, jeho rozlohu určoval široký horizont. Divákmi boli vyberaná spoločnosť. Na „predstavenie“ prihrkotal na zlatom voze ťahanom štyrmi okrídlenými tátošmi vládca nebies Hélios so svojou početnou rodinou. S touto nádherou a krásou mohla súťažiť iba záhadná Luna, kráľovná hviezd, pricupotala ešte v noci a na bielom koni (v lesku jej krásy do rána zbledli všetky hviezdy), prišla inkognito, utiahla sa za bledomodrý závoj nekonečnej diaľavy. Z páperia pribúdajúcich kopovitých obláčkov vytŕčali hlavy anjelici. Do tanca nám hrali kobylky na husliach - primáš bol starý svrček - do taktu hlaholili zvony vo vysokej veži pod majestátnou mestskou katedrálou. Tlieskalo nám zaľudnené a šíre nebo spúšťajúc na nás zlatý dážď. A keď nás už opojila sláva, opäť sme sa venovali prsteňu, skúmali sme ho do detailov ako dieťa, keď zo zvedavosti rozoberie hračku. Ak zlato, potom koľko váži, odhadoval Róbert váhu. Museli sme však uznať, že v tom nemáme prax, preto sme uplatnili inú mieru, spoľahli sme sa na vlastné oči, skúšali ho opticky. Zistili sme, že v tejto súvislosti nemožno ignorovať objem. Všimli sme si rozšírenú časť prsteňa, zvanú pečať. Podľa toho je to pečatný prsteň, „etymologizovali“ sme. Pečať nadobudla v našich očiach význam z toho hľadiska, že značne zvyšuje objem a koniec-koncov i hodnotu, ako sme sa nazdávali. - Je to hodnota väčšia ako majetok nás obidvoch, - preháňal Róbert a naliehal: - Poďme už, vyhladol som! Na preddavok mám toľko, aby sme sa raz najedli a napili, čo aj u Hladného vlka! - povedal s istou vypínavosťou a ani netušil, ako mi nahral. - Ešte vlka nezabili, už na jeho kožu pili! - nútila som ho k opatrnosti. Ktovie, či sa nemýlime, že sme skutočne našli zlato!? Možno tá značka na ňom ani nie je punc... Róbert sa bezradne zamyslel a ja som pokračovala v presviedčaní: - Nebola by škoda ten krásny šperk len tak prehajdákať? Akoby ma nechápal, možno ani nechcel chápať. - Ak bude po prsteni, možno bude aj po našom priateľstve, - predstierala som, - a nezostane nám žiadna spomienka na naše stretnutie, na tento krásny deň. Róbert akoby vytriezvel a jeho výrečnosť, fantázia a nápady nemali konca - kraja. - Dáme ho roztaviť, spraviť z neho obrúčky, budú z neho aj dve. Mal však napísané na čele, že je skôr zvedavý na moju reakciu. - Dajme! - súhlasila som s tým senzačným nápadom. Bolo to unáhlené pritakanie, nepovedala som to z presvedčenia. On asi registroval moju úskočnosť a so strojenou rezignáciou odvolal svoj návrh, ako to povedal, z toho jednoduchého dôvodu, že sme chudobní študenti. Keďže som jeho nečakaný ústupok s tichým súhlasom zobrala na vedomie, očividne sa mu uľavilo. Mne tiež a takto sme sa ľahko dostali z pasce, ktorú sme si nastavili svojou nerozvážnosťou. - Vieš čo? - zvolal, akoby prišiel na nejaké skvelé riešenie, - najvhodnejším autentickým a večným svedectvom našej lásky zostane tento prsteň, ak ho zachováme v tejto podobe, vcelku, pritom ho avšak poznačíme spoločnou spomienkou. Chceš? - zahľadel sa mi do očú. - Chcem! - povedala som čo najúprimnejšie a s presvedčením zvedavá, ako to myslí. Vysvetlil mi: - Pôjdeme za rytcom, aby nám do pečate niečo nagravíroval, čo nám bude večne pripomínať našu mladosť, že život je krásny a že z jeho krásy sa ušlo omrvinky aj nám! Potom sebaironicky pokračoval: - Grošíky na to vyhrabem, aj keby som mal tri dni byť o hlade a smäde... Pritom sme ani netušili, koľko nás to môže stáť. - Neboj sa, - prerušila som ho, - ja tiež prispejem k výdavkom. Vypúlil oči, akoby bol zvedavý, akým spôsobom to chcem urobiť. - Keby ti tých peňazí predsa nestačilo, - povedala som s primeraným pochopením a čo najdôstojnejšie vzhľadom k závažnosti tej veci... - ty budeš hladovať a ja ťa budem kŕmiť! - Fantastické riešenie! - zvolal nadšene a obidvaja sme sa rozosmiali. Konečne sme našli riešenie vyhovujúce obidvom. Problém bol iba v tom, ako realizovať naše predstavy. Už od prvej chvíle nášho predsavzatia nám bolo jasné, že povrch pečate je príliš nepatrný na to, aby sme akýmkoľvek spôsobom zvečnili na nej celý náš príbeh. Stálo nás pomerne veľa času, kým sme dospeli k záveru, že sa tam zmestí nanajvýš iba monogram nás dvoch, alebo termín niektorej pre nás významnej udalosti. Tak teda čo nám bude po rokoch najväčšmi pripomínať našu mladosť, našu lásku, spoločne strávené chvíle - rozvinula sa medzi nami debata a keďže sme sa nedokázali dohodnúť, rozhodli sme sa, že to zveríme na rytca, nech si vyberie z uvedených možností, podľa toho, čo lepšie zodpovedá rozmeru a forme prsteňa. Bola som rada, že problém s prsteňom sme vyčerpali. Zámerne sme si vybrali tu najkratšiu cestu domov. Boli sme hladní a nedokázala som myslieť na nič iné ako na večeru. Nie tak Róbert. Akoby okrem prsteňa nemal žiadne iné starosti a netrýznili ho telesné potreby. Nečakane sa obrátil na mňa s otázkou: čo keby rytec trval na dátume? Ktorý je ten najpamätnejší? Kvôli hladu som sa nedokázala sústrediť na uplynulé dni, ale bolo mi jasné, že „letopočet našej spoločnej pozemskej púte“ sa začal vo chvíli, keď ma uvidel prvýkrát. On bol za 23. október, lebo v ten deň, keď ma zbadal pred internátom, keď - ako to povedal, - som sa mu vyšmykla z rúk ako zlatá rybička, si predsavzal, že ma musí mať za každú cenu, keď už v meste utíchnu nepokoje a nájde ma podľa výrazne okrúhlej študentskej šiltovky. Vášnivo argumentoval: - Keby nebolo 23. októbra, nebolo by ani „nezábudok“ a naopak, bez „nezábudok“ by preňho nebolo ani 23. októbra, nepamätal by sa naň, oboje vtedy na večné časy neoddeliteľne splynulo v jeho pamäti. Jeho lichotivým argumentom som podľahla. Dohodli sme sa, že na pečať prsteňa dáme vyryť dátum 23. X.1956.

Zahrmelo. Iba teraz sme si všimli, že nad našou hlavou sa vŕšia čierne mračná. Strhla sa búrka. Stáli sme pod holým nebom, vydaní napospas živlom; utiahli sme sa pod strom ruka v ruke; cítila som sa silná ako nikdy v živote. Vzdušný vír sa zaprel do gaštanovej koruny, stromy stonali v divom nápore živlov, vietor šklbal lístie, dvíhal ho z chodníkov do výšky - ako keď sa vyšvihne kŕdeľ splašených škorcov - aby ho potom roztrúsil. So záľubou sme sledovali, ako podaktoré listy ešte dlho potom, keď víchor utíchol, osamele poletúvajú a strácajú sa z obzoru, iné padajú na trávnik a oráčinu a niektoré sa zase usadzujú na vode a potápajú sa do nej. Nečas trval iba chvíľku, akoby nás zastihol iba preto, aby nám pripomenul prchavosť a premenlivosť času. Spomenuli sme si na chvíle pred búrkou a na vzájomné záväzky a poponáhľali sme sa, než sa tá chvíľa pominie. Musí to byť ešte dnes. V starom meste sme naďabili na cechovú tabuľu s patinou pripomínajúcu monarchiu. Zlatník v pokročilom veku mal dielňu v starom meštianskom dome z prelomu dvadsiateho storočia, kde zároveň býval. Vítal nás ako vzácnych hostí, aj keď zmoknutých a ufúľaných ako vandrovníkov z ďalekej krajiny; klienti ho od vojny iba málokedy vyhľadávajú a odkedy sú v meste nepokoje, nikto sa v jeho zabudnutej dielni ani len nezastaví, pritom zvlášť mladí bývajú uňho vždy vítanými hosťami. Čím by mohol poslúžiť? pozrel na nás skúmavo spoza dioptrií muž v čerstvo vyžehlenom hnedom plášti a s dobráckou tvárou poznačenou hlbokými vráskami. Róbert posmelený srdečnosťou a otvorenosťou prívetivého starca sa rozvravel: Predkovia z otcovej strany boli tiež živnostníci, prosperujúci hodinári, posledným a jediným potomkom tejto dynastie bol jeho otec, ktorý zdedil celý ich majetok s dielňou, i keď v remesle nepokračoval, venoval sa kňazskému povolaniu. To spôsobilo jeho záhubu, po vojne bol vyhlásený za buržuja a nepriateľa ľudu, pričom ho zbavili majetku. Sledovali ho. Dlho to nevydržal, v päťdesiatke zomrel na srdcový záchvat. Ani sám nevie, pokračoval Róbert, ako on, jediný syn, ušiel z pohľadu pánov nového poriadku; hádam preto, lebo jeho rodičia sa dávno rozviedli, matka ho vychovávala v pote tváre ako krajčírka. V škole odjakživa vždy niečím vynikal. Potom hovoril o vzťahu nás dvoch, o svojich pocitoch, o ktorých sa ani predo mnou nevyjadril a robil to občas až príliš vážne a s presvedčením, inokedy zase akoby len vtipkoval, takže niekedy som sama nebola načistom, ako to vlastne myslí. Vraj sme navzájom osudovo zamilovaní. Ako každej veľkej láske - rečnil - aj našej hrozí nebezpečenstvo žiarlivosti. Nuž teda, pozrel sa na mňa zaľúbene, každým možným spôsobom sa hodlám uistiť, že sa navzájom nepodvedieme, že veríme v silu mágie, v čarovnú silu mystických predmetov. Dobrodružná historka s prsteňom, spôsob, ako sa stal našim spoločným vlastníctvom, predurčuje, aby sa tento šperk (vytiahol ho teatrálnym pohybom z vrecka) pričinením majstra stal aj formálne našim spoločným talizmanom. Sme chudobní študenti, a keďže na osobitné obrúčky nemáme a ani mať nebudeme, táto bude naším spoločným zásnubným prsteňom, povedal Róbert smrteľne vážne a iba potom predniesol naše želanie. Róbertova produkcia ma fascinovala, myslela som na to, že si pomýlil povolanie, mal ísť za herca, tak dokonale hral muža, ktorý verí v mágiu. Rozmýšľal až príliš vecne, a ja som vedela, že je materialistického svetonázoru. Zrejme svojím nadšením nadchol aj nášho hostiteľa, starec vzal šperk do ruky s dojatím, bolo vidieť, že sa ho tá historka hlboko dotkla. Obracal prsteň a skúmal ho pod lupou ako dajaký zázrak. Pekný kúsok, hodný vašej lásky, povedal s obdivom, pričom skúmavo pozeral raz na mňa, inokedy na Róberta. Úlohu pochopil, aj sa teší, ak môže prispieť k upevneniu nášho zväzku, povedal. Ibaže čo si počne s toľkými údajmi, pokračoval trošku ustarostene. Kompletnú a ešte viac dokumentárnu hodnotu by mal zaiste prsteň s monogramom a s dátumom stretnutia, hundral akoby len pre seba. Nuž ale všetko je možné, ibaže to bude stáť veľa, skutočne veľa peňazí, povedal. Róbert pohotovo reagoval: Má v internáte sako z kvalitnejšej látky, krajšie ako to, čo má na sebe, nosí ho iba pri sviatočných príležitostiach, šetrí si ho na koniec štúdia. Rytec sa zamyslel nad ponukou, ale musí nad ňou ešte pouvažovať - napodobňoval Róbertov ironický tón. Napokon si vzdychol, keď zvážil všetky možnosti a dospel k definitívnemu rozhodnutiu a na znak dohody bez slova podal Róbertovi ruku, potriasol ňou, ako to robia kupci po sľubnej obchodnej dohode. Cenu určí dodatočne, podľa roboty. Súhlasili sme a zlatník nás už vyprevádzal na ulicu, keď nečakane zvýšil svoj hlas: Ale ak cena onoho parádneho saka predsa len nebude stačiť a Róbert má pre neho iba na jedno pivo, čo si potom počať? - Kým nevyrovnáme všetky svoje dlhy, nanajvýš jeden z nás ostane u majstra v zálohe, - rozosmial sa Róbert. - To bude perfektné riešenie, ibaže toho „jedného“ si vyberiem ja, - usmial sa a zmeral si ma nápadne od hlavy až po päty a ja som sa iba červenala, našťastie medzitým som vyšla na ulicu a utiahla som sa za plot.

Pre prsteň sme sa mali vrátiť už na druhý deň, pokiaľ nám v tom nezabránia nepokoje v meste. Našťastie k demonštrácii plánovanej na tento deň nedošlo, reproduktory celé predpoludnie revali, že vojenské veliteľstvo nariadilo zákaz zhromažďovania sa a že v prípade výtržností bude vyhlásené štatárium. Dokonca týmto dňom sa obraz ulíc v podstate zmenil, povedala by som, že sa vyprázdnili. Neviem, nakoľko k tomu prispeli opatrenia vojenského veliteľstva, fakt je však, že mesto sa definitívne uzavrelo do seba. Akurát podľa môjho želania, aj som si namýšľala, že strážny anjel bdie na mojimi snami. Mala som radosť, lebo Róbert sa mohol venovať iba mne, prvýkrát som naozaj cítila, že som preňho dôležitá, dojalo ma, ako mu záležalo na mojom duševnom pokoji, na tom, aby mi spôsobil radosť, na prsteni - aby ho mohol vymeniť. Neotáľal: pre istotu zabalil svoje sviatočné sako, aby sa s ním v prípade potreby mohol vydať do záložne. Majster nás už čakal, z dielne nás pozval na terasu rodinného domu, odkiaľ sa otváral výhľad na vinohrad. Viniče stáli v úhľadných radoch, dvor čistý a všade poriadok. Posadil nás do prútených kresiel, - v záhrade pred terasou kvitli astry a chryzantémy - a ponúkol nás hroznom. Vlastná úroda, povedal, zo zlatníctva sa vyžiť nedá, dopyt je mizivý. Našťastie deti sú veľké, každý je už na svojom chlebe, zato mu pomáhajú vo vinohrade. Nemajú to ľahké ani ony, vzdychol si. Chápe mládež, ak sa búri, ale zato pokoj nemá alternatívu. Už sme pri tom! - Tŕpla som z obavy, že nakriadne Róberta na politiku a potom to nebude mať konca-kraja. Našťastie môj priateľ neprejavil záujem o túto tému a snažil sa primäť starkého, aby sme prešli k veci, čo sa mu aj podarilo. Náš hostiteľ sa podrobil jeho naliehaniu, prisviedčajúc, že nemá rád polovičné riešenia. Škoda by bolo prsteň iba tak počarbať, povedal, musí to mať nejaký vzhľad. Veru ho stálo hodne času i námahy, kým vyšpekuloval primeranú formu, ktorá, okrem toho, že je páčivá, vyhovuje základnej požiadavke - vryť na pomerne malý povrch pomerne oveľa a pritom priehľadne. Predĺžením a ohýbaním písmen monogramu M a K zosúladil línie, formu písmen maximálne prispôsobil línii prsteňa, jeho celkovej forme vôbec, a takto dosiahol, že to všetko splýva v jediný harmonický celok. Napriek tomu, že plocha pečate je celkom zaplnená, „textúra“ pôsobí harmonicky. Vykladal čoraz zložitejším spôsobom. Výklad sme neodkázali sledovať, zdal sa nám príliš odborný a cudzí, iba sme pozerali jeden na druhého v presvedčení, že nás chce duševne pripraviť na oznámenie ceny. Majster akiste nepostrehol náš nepokoj, keď sa nečakane odmlčal. Vstal, vošiel do dielne a vrátil sa odtiaľ s malou šperkovnicou. Otvoril a podal mi ju, ligotal sa tam náš upravený prsteň. V rozpakoch som nevedela, čo si s ním počať. Pomohol mi Róbert; konečne sme objavili všetko, čo sme si želali: monogramy našich priezvisk a dátum našej prvej schôdzky. Dokonca sa nám pozdával aj celkový ťah ruky, využitie tvaru písmen, lež z obavy nad možnou cenou sme sa tomu príliš nedokázali tešiť. Zlatník však cenu ešte stále neprezradil, akoby svoju odpoveď vedome odkladal. Róbert stratil trpezlivosť a opýtal sa z mosta do prosta, vraj čo nás to koštuje? Majstrova tvár sa zachmúrila: - Nuž berúc do úvahy vynaloženú prácu a čas, zložitosť úlohy, ktorá si vyžaduje odbornú pripravenosť, dokonca aj režijné náklady - zdôraznil toto posledné a potom opätovne zdĺhavo opisoval, s akými ťažkosťami musel počas gravírovania zápasiť. Ustarostene si vzdychol, ale pokračoval už uvoľnene: Musel zobrať do úvahy ešte jednu veľmi dôležitú okolnosť - aby Róbert pred sobášom neostal bez saka a najmä, že sme ho poctili svojou dôverou, z týchto dôvodov nás gravírovanie nič nestojí, ak mu sľúbime, že si ho uchováme v pamäti, aspoň kým potrvá naša láska. Štylizovanými začiatočnými písmenami našich priezvisk vyzdobený osemnásťkarátový prsteň sa nám obidvom páčil čoraz viac, podvedome určite by sme ho boli obidvaja osve s radosťou prijali za svoje vlastníctvo. Túto túžbu v nás zatiaľ asi potlačila radosť, že ho vôbec máme. Náš skutočný vzťah k prsteňu sa začal zjavne prejavovať vtedy, keď sme si už naň zvykli, keď čaro jeho novosti povolilo. Kým sme sa spočiatku o prsteň priam naťahovali v snahe zblízka vychutnávať majstrovsky stvárnené monogramy na pečati, v tejto chvíli mi ho Róbert takmer zunovane vrátil. Aj sama som sa pristihla, že ani mňa už natoľko nezaujíma, hoci podvedomie mi vnukalo, že sa to nepatrí, preto som ho radšej odovzdala Róbertovi. Napokon sme si ho navzájom podávali z ruky do ruky. Dnes už viem, že podávanie prsteňa zďaleka nebolo prejavom toho, že sa nám zunoval, či dokonca že sme sa ho chceli definitívne zriecť. Naopak, pohnútky tohto nášho správania pramenili omnoho hlbšie; bol to živelný, nevedomý prejav túžby po jeho vlastníctve, odteraz po vlastníctve predmetu, ktorý medzitým nadobudol aj hodnotu talizmanu. V hĺbke podvedomia sme jednako neverili, že ho môžeme vlastniť obidvaja naraz, nieže zostaneme spolu na večné časy. Toto naše správanie, aj keď len pudové, bolo v podstate afektom, takýmto spôsobom sme chceli iba predstierať zdanie vlastnej ľahostajnosti voči pokladu, aby sme sa mohli vyhnúť obvineniu, že si ho chceme privlastniť, pričom sme sa ho pridržiavali tým viac a svojím správaním sme iba vyzvedali vzájomné zámery. Totiž v hĺbke duše nám obidvom vŕtala myšlienka, že situácia je komická a že prsteň nemôžeme nosiť súčasne obidvaja. Obaja sme stáli pred otázkou, prečo by som ho nemohol/nemohla mať ja? Lež priznať to nesmel ani jeden z nás, očakávali sme jeden od druhého, že sa prsteňa definitívne aj verbálne zriekne, čiže ono podávanie z ruky do ruky malo byť len maskovaným úmyslom v záujme dosiahnutia tohto cieľa. V tejto prefíkanej hre sme sa spočiatku obidvaja prekonávali. Lenže všetko má svoj koniec: aj tá najdetinskejšia hra raz skončí a naša trpezlivosť tiež musela prestať. Otázkou bolo, kto z nás dvoch podľahne tejto nevyhnutnosti. Zvíťazila som ja, bola som vytrvalejšia. S podávaním prestal Róbert. Bol si však vedomý, že vec sa týmto nevyriešila, zrejme preto mi položil otázku, akoby práve v tejto chvíli bol naďabil na veľký problém. Diplomaticky sa ma opýtal, či si viem predstaviť, čo spravíme s naším spoločným talizmanom. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, vynašla som sa, neriešiteľné som riešila bleskurýchlo a perfektne - keďže prsteň skutočne nemôžeme mať súčasne obidvaja u seba, raz bude u mňa, inokedy u teba. Fantastické riešenie! - zvolal, akoby z presvedčenia - lepšie si ani nevie prestaviť. A že kde bude „raz“ a kde „inokedy“, to je detail, maličkosť - robil si posmešky a obidvaja sme sa na tom schuti zasmiali. I keď navonok celé toto naše počínanie vyzeralo ako pochabosť, v hĺbke duše sme na riešenie tej záležitosti mysleli smrteľne vážne ako na záväzok, že vytrváme jeden pri druhom, prinajmenšom to však bola naša nevypovedaná túžba a možnože v tej chvíli sme skutočne verili v čarovnú silu prsteňa, ktorý nás spojí na večné časy. Naše rozhodnutie sme brali natoľko vážne, že predsavzatie o spôsobe spoločného vlastníctva prsteňa sme dokonca na mieste spečatili improvizovanou prísahou. V jej sformulovaní ako jurista doktorandus zohrával prím Róbert. Vytiahol z vrecka zdrap papiera a pero a písal: „Prisahám, že prsteň s monogramom M K 23. 10. 56, ktorý je spoločným majetkom podpísaných a zároveň ich osobným talizmanom, uchovám a nimi vo zvlášť určenom termíne ho za každých podmienok nepoškodene odovzdám do opatery svojmu spolumajiteľovi a bez jeho súhlasu jeho vlastníctvo v žiadnom prípade neprenesiem na tretiu osobu.“ Nami samými takýmto spôsobom zakotvený spôsob vlastnenia prsteňa fungoval dokonale, sľub sme dodržiavali do poslednej litery: šperk sme si navzájom odovzdávali pri odriekaní aktualizovanej podoby textu prísahy. Robili sme to denne, obyčajne večer pri rozlúčke, akoby to inak ani nemohlo byť, asi s hlbokým presvedčením, že tento stav bude pretrvávať do nekonečna. Hoci v skutočnosti život nám doprial iba zopár takýchto dní, predsa mám stále taký dojem, že tieto chvíle neminuli, siahajú do nekonečna, dodnes ma sprevádzajú na každom kroku... Boli sme spolu každý deň, od rána do večera, a predsa každému dňu sme išli v ústrety s pocitom, že náš príbeh sa začína iba teraz. Bol to akýsi kolobeh, do ktorého sme vstupovali denne nenasýtení a vystupovali - povedané slovami básnika - opojení a predsa smädní. Nie div, že som neregistrovala žiadne zmeny mimo seba, akože som sa nezamýšľala ani nad tým, z akých dôvodov sa Róbert zriekol takmer všetkých doterajších zvyklostí a venuje sa iba mne. Zdalo sa mi, že sa mi venuje odjakživa. Nepokoje v krajine zo dňa na deň nadobúdali čoraz dramatickejší spád, celá krajina lipla na vysielaní Rádia Slobodná Európa ako takmer jediného zdroja hodnoverných informácii, ktoré chrlilo správy o štrajkoch, pogromoch, rozhorčených krvavých bojoch v Budapešti, o tom, že starý poriadok stroskotal, situácia je beznádejná, čo zároveň znamená, že spoločenské zriadenie neodvratne podlieha chaosu a nevidieť ani len zárodok konsolidácie. Ja som to nesledovala, hovorieval mi o tom Róbert. Zato tomuto stavu akosi protirečila situácia v našom meste: udalosti sa tu uberali opačným smerom, revolučný elán poklesol takmer na nulu. Miestna tlač, ak vôbec vychádzala, informovala o skvelých úspechoch v oblasti výroby, o každodenných starostiach ľudí, o tom, že v meste je opäť pokoj a poriadok. A skutočne, ulice sa vyprázdnili zo dňa na deň, iba občas sa zjavili akoby ani nie ľudia, lež ich tiene. Zvlášť nepríjemne sa ma dotklo, že z nášho okolia sa vytratili takmer všetci naši známi, aj tí najbližší priatelia. - Kde sa to všetko len podelo, tie masy, ten elán, ten oheň?! - spytoval sa Róbert počas našich prechádzok. Vieš, odpovedal si sám, je to ako keď sviečka dohorí sama od seba, pekne pomaly, až nastane úplná tma. Vyučovanie na všetkých školách zaniklo, internáty zatvárajú, študentov posielajú domov - pochopiteľne, aj z bezpečnostných dôvodov - beztak zásobovanie obyvateľstva a výroba viazne. V rozpore so zdanlivým poriadkom v našom meste, ako aj v celej krajine, sa životné podmienky zhoršujú. Ľudí sa zmocňuje neistota a strach, iba ťažko sa orientujú, nenachádzajú oporu a utekajú, hľadajú bezpečie a pokoj. Aj Róbert sa zmenil, bol úplne iný, zádumčivý a nepokojný, nenachádzal pevnú pôdu pod nohami. Neustále opakoval, že situácia je beznádejná a že by rád išiel do Pešti. A ktovie, poznamenal, čo na nás čaká, práve preto, že sme to nedotiahli?! - tváril sa čoraz tajuplnejšie a ja som tušila zlé, nedobré. Nasledujúci deň Róbert prišiel za mnou do internátu tesne pred obedom. Ledva som ho spoznala. Vliekol sa, na opuchnutej tvári mal modriny. - Čo sa stalo? - vydesila som sa. Vraj večer, keď prišiel domov, sa s chlapcami pobili. Čudné, vôbec to nesedelo jeho povahe. Medzitým prišiel s podobnými ranami Karči, jeho krajan, najlepší kamarát a spolubojovník na barikádach. Rozvravel sa: Keď Róbert večer prišiel domov, internát už bol obsadený ávošmi v civile. Vstup do budovy bol ešte voľný, ale vychádzať sa už nedalo. Vzápätí ávoši vydali rozkaz, aby sa všetci obyvatelia internátu zhromaždili v spoločenskej miestnosti. Keďže počet prítomných sa im málil - väčšina študentov počas dvoch posledných dní opustila mesto - prekutali internát, oneskorených ťahali za vlasy spod sprchy a z toalety, hnali ich pred sebou so zbraňou v ruke.

- Kto sa zúčastnil toho dňa demonštrácie na Námestí hrdinov? - vystúpil spomedzi nich jeden v koženom saku. Keďže s počtom prihlásených nebol spokojný - bolo ich asi desať - pokračoval: - Ak má niekto slabú pamäť, ja mu ju osviežim, - zaškeril sa povýšenecky a zamával obuškom. Konečne si vybral spomedzi nás piatich a hneď nás povystrkovali do vestibulu. Tam nás mlátili, kde sa len dalo, občas sa vrhli na jedného aj dvaja. Ten v čižmách sa vyzvedal na Róberta a na mňa a keď sme sa prihlásili, rozkázal, aby sme sa vyzauškovali navzájom. Nevyhoveli sme mu, a tak si nás podal sám - popri úderoch päsťou nás častoval prívlastkami ako fašisti a prisluhovači imperializmu. Než sa vzdialil, posmešne dodal, že to bol iba preddavok, ešte sa k tomu raz vrátime, ale ak sa opovážime na ulicu, môže k tomu dôjsť ešte skôr.

Karči sa tajuplne odmlčal a mne sa zdalo, že zbiera odvahu, aby vyrukoval s ďalšou výpoveďou. - Povedz, čo máš na svedomí! - vyzvala som ho. On sa však obrátil na Róberta: - Je možnosť, - šepkal, - rýchlo opustiť mesto. Prišiel za ním akýsi ujo, vraj priateľ jeho otca a ponúkol mu, že ich zoberú nákladným autom do Budapešti, idú tam s potravinami. Keďže železničná doprava je úplne ochromená, sotva budú mať príležitosť, aby sa v blízkej budúcnosti dostali domov, - hovoril Karči čoraz vzrušenejšie a tento nepokoj očividne zachvátil aj Róberta. Nemala som pochybnosti, ako sa Róbert rozhodne, veď každé iné riešenie by bolo nezmyselné. S Karčim sa vzápätí dohodli na podrobnostiach odchodu. Vedela som, že k tejto chvíli raz nevyhnutne dôjde, a predsa akoby sa bol zvalil na mňa celý svet. Róbert sa mi venoval takmer do poslednej minúty, prezradil mi, že sa na to pripravoval. Od tohto okamihu sme konali automaticky, s vedomím, že sú to naše posledné spoločné chvíle: chceli sme byť spolu a sami. Vydali sme sa na miesta, kde sme sa zoznámili, strávili spolu hádam najkrajšie chvíle nášho života. Po toľkých krásnych slnečných dňoch sa v noci zamračilo. Pršalo. Ochladilo sa a na mesto sadala sychravá hmla. Pamätám si iba na to, že konečne sme sa ocitli na Námestí hrdinov, teraz sa nám táto, inak študentským srdciam tak blízka štvrť, zdala byť cudzia, akoby sa bol zmenil celý svet. Patina historických budov s dominantnou sochou kuruckého vodcu na koni pôsobila vyhrážavo. Včera sa ešte všetko jagalo v záplave slnečných lúčov, v našich srdciach ešte rezonovali orgie jesenných farieb parkov plných kvetov, ale dnes už nebolo ani stopy po tej zlatej jeseni, svetlo vystriedali sivosť a clivosť. Pocítila som priam fyzickú bolesť. Vyškieral sa na nás cudzí svet, smutný a odporný. Zdalo sa mi, že aj z kôry stromov, z múrov domu presakuje akási odporná neviditeľná miazga, steká a rozlieva sa po chodníkoch, naplňuje ovzdušie, lepí sa na kožu, zapcháva póry, otupuje zmysly. Prežívala som traumu spôsobenú nedostatkom sveta a farieb, akoby v akomsi neľútostnom podsvetí. Ruka v ruke sa brodíme s Róbertom v špinavej čľapkanici, pod nohami nám praská čerstvo napadnuté lístie mohutných platanov, akoby mu šliapali po živých telách. Toto je dodnes najpamätnejšia jeseň môjho života.

- A čo bude s prsteňom? - ozval sa nečakane Róbert, akoby sa bol odrazu ocitol pred najväčšou dilemou svojho života. Takmer sme pozabudli na spoločný talizman. Na svoju prísahu. Akoby lesk zlata v tento pochmúrny jesenný deň bol stratil na svojej intenzite! Akoby mi boli zarezali do živého, predsa som zareagovala bez váhania. - Zrieknem sa ho... - povedala som skepticky. Nemohla som ďalej, akoby ma opustili sily, musela som sa nadýchnuť. Na dobu, kým sa stretneme, dodala som neisto, keďže som si uvedomila, že v podstate neviem, na akú dobu. Róbert chápal moje rozpaky, videla som mu to na očiach. Vynašla som sa: - Beztak je to mužský prsteň, aspoň ti bude pripomínať náš záväzok, keby si sa spreneveril, - snažila som sa rozveseliť jeho i seba. - Súhlasím! - odpovedal, a mne sa zdalo, že je mu to úplne jedno. - Ostane u teba iba ak mi sľúbiš, že mi ho určite vrátiš, na čestné slovo.

- Prisahám, že podľa prísahy hneď po konsolidácii, - povedal, ale ja som mala dojem, že žartuje, akoby neveril vlastným slovám, v jeho hlase som pociťovala vyumelkovaný pátos, ako vtedy keď u zlatníka zahral žiarlivého milenca.

- A teraz už choď! - zaprela som sa doňho obidvoma rukami. Vedela som, že nadišiel čas. - Choď ty, - odolal a tlačil ma od seba. Vraj nemá síl. - Ani ja! - Povedala som. Rozumeli sme si. Róbert si aj v tejto situácii zachoval detinskú hravosť. Bol to fantastický človek, nachádzal riešenie aj v tej najzložitejšej psychologickej zápletke. - Iba sa zahráme, že sa rozchádzame, v skutočnosti si pôjdeme navzájom v ústrety, vysvetľoval. - Ty pôjdeš na východ, ja na západ; predstav si, že každým svojím krokom sa dostaneš bližšie k bodu na druhej polovici zemegule, kde sa stretneme... Chceš? Chcem! Nemeškajme, škoda každej chvíle. Obaja sme vykročili podľa dohody.

Akoby som kráčala vo vzduchoprázdnom priestore, takmer po každom kroku som sa musela zastaviť, aby som sa nadýchala vzduchu. Obzerala som sa za ním a bolo mi ľahšie. Aj on sa obzeral. Pomaly, veľmi pomaly sa vzďaľoval, kontúry jeho postavy splývali s dotieravou hmlou. Naposledy, keď som ho videla ešte jasne, sa zastavil. Aj ja som sa zastavila, nemohla som ďalej. Jednako sa mi stratil z očú. Pohlcovala ho čoraz hustejšia hmla. Odvtedy nemám rada jeseň. Bojím sa hmly, bojím sa jej, že mi pohltí aj to málo, čo ešte mám.

(Koniec I. dielu)