uto03192024

Posledná aktualizácianed, 10 mar 2024 10am

Estera M. Molnárová: Sedliacky Apolón

achimba1Nesieme handričky, červené vlčie maky, zástavy Ondreja L. Áchima. Zbierku vybraných básní z maďarčiny preložil Gregor Papuček  Moji otcovia prišli na zablatených vozoch, hrkotala s nimi budúcnosť... V dolnozemskom prachu sa ukryť nemôžem Kainov hriech Áchim v čiernom Veža a bod

Dedičstvo sedliackeho kráľa Ondreja L. Áchima
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv
-historia/552-dedistvo-sedliackeho-kraa-ondreja-l-achima

Michal Hrivnák: Ondrej L. Áchim a Slováci
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv
-nazory/1020-michal-hrivnak-ondrej-l-achim-a-slovaci

Hrivnák Mihály: Áchim L. András és a szlovákok
http://www.oslovma.hu/index.php/hu/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/1166-hrivnak-mihaly-achim-l-andras-es-a-szlovakok

ÁCHIM-I

Keď sa pozriete na hrudu,
ktorú unáša uragán,
uvedomte si:
to ja som dnes prišiel k vám!
Keď do ílu udrie hrom,
a moje meno vrýpe doň,
pocíťte moje zaťaté päste!
Keď sa dívam na víchricu,
čo aj korene vytŕha,
do zákona vám prikazujem:
prisahať sa dá len na srdcia smelé,
a masívnymi stvorené,
chráňte si svoje korene!

VIEROVYZNANIE

Nás sa dá napísať
iba znojom čiernej zeme
- povedal by môj Otec
a možno tvoji predkovia
ťa udrú po tvári
ak prijmeš jeden Judášov bozk
strhnúc zo svojich príbuzných
n a m y s l e n o s ť
vo svojich pudoch predsa
sedliakom ostaneš

MOJI OTCOVIAachimba2

Prišli na zablatených vozoch,
hrkotala s nimi budúcnosť veľká ako svet,
kým sa ich vycivené telo nahlo do jesene
už tu bol maškarný nový čas.

KRONIKA O VOĽBÁCH
ONDREJA L. ÁCHIMA ZA POSLANCA
26. JANUÁRA 1905

Od gerendášskej tane
strašidelná hradba vozov hrkoce.
Šesťsto kolies ubíja pôdu,
a národ v žalmoch vynáša rozsudok.
Tristo stužkami ozdobených koní
chichotom, erdžajúc kráča,
na baraniciach sedliackych gazdov
zlaté a červené volebné pierka sa pestria.

Na konci ich bičov na drobné zástavky z handier
haky-baky písmenami vyšité majú:
Nech žije Ondrej L. Áchim!
Tak ide v nádeji víťazstva zástup.
Na Michala Žilinského a Bélu Barabáša
nehlasujeme,
dosť bolo huncútstva pánov!
Nesieme handričky, červené vlčie maky,
zástavy Ondreja L. Áchima.
Ó príď ťažko čakaný víchor,
pohni sa čabianska sedlač,
nech nebo zákon hrmí,
nech plieska bič našich chvastavých predkov,
aby dozrievajúci klas nikdy nezožali,
a sťa skoroletné búrkové mračno, ten priestor
nech pokryje Dóžova pomsta!

Ó, statný, pekný muž, Ondrej L. Áchim,
ty kvet sedliakov, ty čierna ruža,
tvoj bleskový hnev revolučný žalm hučí,
kostnatými päsťami ťa do výšky zdvihneme:
odtiaľ hľaď do prachu, skadiaľ tvoje telo vzišlo,
na nás sú háby už ohňom,
čujme nášho tribúna!
Statný vodca svoje koníky pieskovou cestou hrdo ženie,
voz má červenými a štátnymi zástavami ozdobený,
tridsaťštyri ročný, lesklými očami,
úsmevnú tvár mu štípe januárový vietor,
až jeho driečna postava sa zdvihne,
odhodiac opraty koní takto osloví ľudí:
„Milovaní moji drahí bratia,
so srdcom by som sa k vám prihovoril,
ale moje srdce ústa nemá, iba cíti,
čo vám moje ústa hovoria.
Cíti, že len robiť, konať môžem za vás,
do poslednej kvapky krvi, do posledného dychu!”

Nech sa tak stane! - hučí dav!
Ale vetva stromu praskne, ľad sa puká,
biely sneh sa valí do čierneho blata,
tamto Dóžova koruna sa jagá!

Za pradávne dedičstvo a za moc
dupe národ Čaby,
Dóžovi vnuci, sedliacki trhani,
pôdu a vodcu, vodcu z našej krvi,
a pravdu - hučí dav,
sedliacku matku už bolí krajina,
hnev jej plod do perinky zavíja,
dávne kliatby hojdajú kolísku,
opitý zlý osud jej naháňa noc.

Za pradávne dedičstvo a za moc
dupe národ Čaby,
Dóžovi vnuci, sedliacki trhani!

ÁCHIM-II

Počujem rachot, hluk tábora vozov,
tvoj ľud od tvojho blýskavého hnevu
plieska do tvrdých hrúd tej tvojej pravdy,
vo vetri víchrového kúta hučia tvoje žalmy:
hej, sedliaci
hej, moji bratia
Áchimov duch je s vami!

BRATIA

Vybubnujem vyslobodenie,
uvoľnite ma, ak môžete,
ten za koho som trestaný,
už dávno zomrel, zomrel,
a ja naložený som túžbami,
v dolnozemskom prachu sa ukryť nemôžem,
za vás som Kainom,
ale Ábela znovu nezabijem!

KAINOV HRIECH

Tento mŕtvy sa nevie upokojiť,
revolver mu zakryl oči!
Tento mŕtvy sa nevie ozvať,
lebo na ústach má pečať!
Tento mŕtvy má práve štyridsať,
tento mŕtvy je práve môj:
Pečiatka, viera, a tiež aj moc,
fascikle sporov na dverách
zámky majú;
tam ísť nemôžeš, len ak ťa pozvú.
V cintoríne sú stopy, to vrah chodil tu:
Čo vravel, čo vravel?
Jedného smrť je jeho, iného smrť je moja,
Jedného život je jeho, iného život je môj,
keď sa míňajú hrudy, aj slovo sa míňa,
vo vitríne zástava, aj vínový krčah,
stopy jeho krvi sú kliatbou na synov,
svoj vražedný revolver teraz na moje srdce mieri?!
Potom kto je Kainom?
Keby som umrel ja, on by sa upokojil?

ÁCHIM V ČIERNOM

V čiernom mramore je tvoje meno
v čiernej zemi leží tvoje telo
čierny vtáčik sedí nad hrobmi
čierna ruža kvitne nad srdcami
čierne nebo, ba aj krv čierna je
čierny žrebec aj muky čiernavé
čierna tvojich vlasov farba bola
čierne si mal čižmy ako smola
v čiernych ušiach aj áno čierne je
v čiernom strachu bolo aj čierne nie
v čiernych očiach čierny plameň býva
v čiernych ružiach čierny žiaľ sa skrýva
v čiernej hrude aj pravda čierna je
v čiernom klamstve čierne potešenie
v čiernom rúšku čierne slovo
v čiernych srdciach čierne sólo
v čiernej hudbe aj ach čierne bolo
tvoj hrob je svet a naše je slovo..

POĽNOHOSPODÁR

Poľnohospodárov je ten čierny hrob,
brečtanom obrastený.
Zeleň obvíja ten kahanček,
čo verným plamienkom horí
v srdci mojom.

Aj tomu, kto od múk spať nemohol
kahanček taktiež horí,
aby hlásal, že neverníci nikdy
nie sú múdri, a sťa mladé neverné dievča:
stratia sa, stratia sa.

Nad ich hrobom zídení spravodliví
radia sa, šepkajú.
- No kto to chcel zabíjať?
Ten čierny hrob je poľnohospodárov,
oproti nemu komín továrne dymí,
zo svojho hviezdneho bytu pozerá sem,
to jeden mŕtvy na nás hľadí.

Ktorý to Boh je tvoj, ty muž?
Koho pevcom som vlastne ja?
Veď tvoju dušu cudzí kopírujú,
len sliepňa tu ten dávny život,
a v prázdnej izbe sedliacky vzdor
tu stláča kľučku.
Vy ďalekým národom zdajúci sa milí,
nuž aby ste vedeli:
v tomto hrobe odpočíva jeden roľník,
nech ho vaše srdce živí
sťa nocou horiace kahance!

ÁCHIM-IIIachimba3

Tvoj ľud, čo stratil vieru
je roztrúsený,
polievať kvety na tvojom hrobe
zabúda,
čaká, stále len čaká,
ako márnotratný syn,
skôr než sa vráti k svojmu otcovi,
aby mu zavzlykal:
m ý l i l  s o m  s a !

VEŽA A BOD

Do neba vyskočí hra,
a nechá padať únik,
do Slnka narásť: na ligotavé mračná,
a odtiaľ letmo pozrieť
dolu na poľnú cestu, vo vlniacich sa poliach,
hviezdičky sypať do zeme.
Ó, mŕtvi, čo ste na dotyk nekonečna,
vyjdite von zo svojich prehnutých hrobov!
Lebo počujem výkrik,
za všetkých tých, čo do hlboka padli,
od úbožiakov sa zvrháva mesto,
a dedinské ulice sú vredovité,
a nové obdobie roka nevie naskočiť,
len výkriky mi do srdca bijú,
a sú aj takí, čo ma vydedili,
a ani sochu toho nevidím,
pre ktorého sa Dóžove vojská pohli.
Lebo aj zajtrajšok je ďaleko od ničivého stredu!
- Či nie je div, že môj je ten
do zelena sa rozkladajúci anjel?
A my dvaja sme Osud:
veža a bod,
a strašné roviny nám zverených tisícročí.
Tie pochvalné slová, ktoré
sa stali kliatbou, čo
smiešne vysoko nad nás vzlietla;
ó, iba strážcovia strážia vo svojom okne
premárnené čudo,
a strážia ho tým,
ktorí sú bez mena odhodlaní;
ak zajtrajšok predsa len príde:
to nech dá silu
ak to čas pretvorí.

ÁCHIM-IV

Popichám zem,
ako mäsiar tlačenku,
krv nevystrekne.

Späť ti prekľajem slovo,
ako tieň
stojím za tebou
pekne.

Žatevnou košeľou mi je Veronikin ručník,
krvavo sa vznáša!
Vravia, ty už nie si
sedliackym kráľom,
prenáhlil si si obeť,
na tvojom hrobe už aj dva klásky sa
poharkali.

ADY A ÁCHIM

V hriechu späté struny,
zemského srdca šumy,
prieky a umierania,
tmavé čierne vzlykania,
strieborné žitia perly,
čierne drobnučké hrudy
tajnosti plní páni,
v smrti dobrí druhovia,
Kto sú vaši sluhovia?

ADY U ÁCHIMA

Prišiel som s hriechom, so snom, so vzorným Ezaiášom,
ale opravdu s Kristom, ja, vydedenec,
ja, odohnaný divoch, na dvoch koňoch, načierno, k tebe!
Vidím nového Dóžu, na veľkom červenom tróne,
na čele má rozsudok.
Do Paríža dnes nejde vlak,
tebe spieva žalm akurát
tento žobravý zbojník, čo detskú modlitbu
už nevie povedať, len potajomky sa vracia domov,
pýchou sedliaka, sťa zlý Dionýz
hľadať tu svoje dvojča.
Hne sa vo mne tisícročný smútok,
cítim, rútim sa do smrti, tu, v dolnozemskom prachu,
„lebo môj maďarský boj je s peklom”!
Nezapriahnu ma do svojich vozov radikáli
ani rojčiaci marxisti,
ba ani Rozprávkový Jano nebudem,
mne v poradí na prvom mieste je sedliak,
štyristo žatvami, štyristo sejbami,
kliatbou a večným prebudením,
nesmelým cúvaním, pred roztrúsenosťou,
osudovo spolupatriac s nimi!
Hoci som márnotratník
v malom dedinskom dome…
Bratia moji!
Vy tisíc rokov ako východný ľud
pri nohách Západu zle sa hniezdite,
a nestačilo vám ani tisíc rokov,
aby ste ľudu postavili dom,
raz ste boli cestní piráti, raz zas niekomu v ceste,
a vo vašej krajine aj kostol
ste iným stavali,
ej, na grófskom humne,
my odrodilci sme sa
stále o iných báli!
Hoci sa sedliak so zemou tak splietol,
ako čipkové stehy s kosťou,
zato však inému patrí stoh našej zeme!
V paragrafoch mrmlete čo je iného,
a na majetku Tiszovcov tajne
veríte v sedliacku revolúciu!
Či budete mať maďarského Mesiáša?!
A či bude všetko medzinárodné;
hašterenie, vraždenie, prítulnosť v astrovom pochode,
v nesvornom živote, s drobnou almužnou,
a či budete na lepšie predurčení
všetko chcejúc:
Či v dave a či len osamelo?!
Plevy budeme, či zrno pšenice
na ploche veľkej riečice,
či v mojej piesni pravda je?
Možno si ty len môj navádzač?
Sedliacky Apolón!
Obleč si teda svoju košeľu,
a prijmime Pánovu večeru.
Čaká ťa hradba vozov!

SOM LAZARachimba4

Som Lazar
kamene gúľam,
nuž pozdravte sa
vy niktoši!
Trón je prázdny,
kráľa nemáte,
vaše sny strážia
praveké moci!
V pohanskej a kresťanskej
viere zvádzam,
aby ste anjelskú
trúbu nepočuli,
v svojom kráľovskom
tisícročnom plášti
som nový Juraj Dóža!
Zrazme sa ak tak chceme!
Mňa živia vášne
páchnuce vôňou zeme!

ČERVENÉ DUBOVÉ LISTY

Kto má meno do mramora vryté,
predali sme ho, my tupí Maďari,
a sedem slov ukrižovaného
sú už naše.
Roztrúsení v tejto malej kotline,
Básnici, Kristovia, dovidenia,
ja už odchádzam.

Jeden kameň nagúľaný na môj hrob,
kohosi meno mám hodené do hrobu,
kat môže odísť….

Noví kati, vo víne a v omame,
nadhoďte jedno novšie meno!
- Smejem sa! Ach, či je smutná
hostina Lazarov, ak je jeseň,
a červené lístie dubov padá,
moja je večná Judášova kliatba.
Hriech a groš, snívaj len!
- Predali ťa?
Voľakto rozsýpa listy,
priam pod Golgotou stojí
ten, kto bol zradený,
a my padáme, ako
červené dubové listy.

KRONIKÁR A MUČENÍK

Tieto riadky mi nezáviďte, veď som osamote,
sťa vyhnanec, ktorého pán predsa pustil na slobodu,
vravím, a čas si formujem, a farby smútku sa týkam,
a s cédrovým olejom pomažem čelo tomu,
koho žehnajúc zbožňujeme.

Vštepiac do hlavy jeho osud, patrí sa ho pripomenúť,
nech sa dozvie každý, kto tieto riadky počuje,
slzy ľudu to tajne dali písať, kto seba
myslí chrániť, oplakáva svoju skazu, potajomky
nenávidí, želá hnev, veršotvorcovi ticho,
dobrú povesť, vzdávajúc hold menovanému,
aby stačilo, že túto báseň písal jeden ľud.

Choď teda pozrieť to, čo sa nesmie,
a vojdúc do jedného mesta hľadaj baránka,
ktorý od ovčinca ďaleko zašiel
pred zubami hladných vlkov.
Bol truľko, vravia, lebo naplašil viackrát
koňov tých, ktorých plecia
zasiahol hrom Jupitera,
a ďaleko obchádzal ten kraj…

Aj moju loďku rozlomil ukrutný vietor,
desí ma tam chodiť, kde zrútilo sa dobro,
daj pozor moja knižka, a s hrôzou stráž,
aj s tým sa uspokoj, keď ťa len ľud číta.
Ten úbožiak, ktorý nad slová čoraz vyššie lieta,
si nechal meno na pilieroch parlamentu.
Ťažko sa ozvať, keď veľké vetry vejú,
tam, kde sa veslo drúzga,
myslím si teraz, že bude vyučovať,
keď jeho hnev sa už pominul,
cítiš, že nič mu nie je, a od vánku
plachta jeho už tichšie pláva,
ale ide vpred, nuž choď aj ty s ním.
Deň je dobrý, buď od neho šťastnejší,
vyhni sa mnohým jeho útrap,
a čo vám len on môže celkom vyliečiť,
nuž nechajte, a dajte pozor, aby -
chtiac pomôcť - mal dosť dôvery,
a jeho hnev, ktorý zrejme utícha,
nerozohnite zas, nech nešťastie
dôvod nemá, bo všetci chcete to isté,
a jeho meno sťa zrnko prachu nosíte na čele.

Dvojnásobne trpíte, ak víchor slovo naháňa,
a náramné vrchy vidíte valiť sa,
a domnievate sa, že do neba bijú,
potom sa rieka otvára,
sťa peklo, penový nával sa rúti,
more a nebo vidíte, kam sa len podívate,
a obe hučia, potom ružový
včasranný vietor sťa zefír sa vzmáha,
a ani skúsený kormidelník nedokáže
vyhnúť sa, volí si sem, lebo tam,
kade má viesť loď svoju?
Treba zomrieť, niet nádeje na pretrvanie,
Už voda aj vietor dusí,
a prosiaci na nebo hľadia,
nevedia či sú vydedenci,
či ich len dali zmietať sa vetrom,
aby tá smrť dvojitá bola!
Mraky s plameňom padajú dole,
hrozný hrmot do neba búcha,
boky domov narúša voda,
vravia, smelý je, kto teraz zanikne,
ale ja stadiaľto neodídem,
odpyká si tu, kto je nepravý!
Ó, bohovia neba, pod ktorých starosťou vzdycháme,
prosíme vás, odložte si tie vaše biče,
kto život dal kedysi, nech budí trpezlivosť,
nás hriešnikov neveďte do smrti!
Nech nám náš život nezávidia,
za hriech nech naša núdza postačí,
ak zmizneme i tak, nech sme vydedení,
dajte dobrý vietor, nech pomaly opúšťame
našu drahú vlasť,
na mieste vydedení nech víchor prestane.
A ako prosíme, ťažký mrak sa tratí,
aj hnev už zaniká, a prosiac
o pomoc, hľa, dostaneme ju:
- Jaj, akokoľvek si predstavíme obraz
smútku toho popoludnia,
ktorý v Čabe v 1911-om poslednýkrát bol,
a keď opustili úplne toľko zaľúbených osôb,
keď hrmelo slovo z úst ľudového tribúna,
a nemal dosť času ku smrti pripraviť sa,
tak sa zhrozil akoby ho šíp Jupitera trafil,
a keď potom už na svoj ľud si myslel,
začínal mu cit odrážať jeho silu,
potom keď mu už krv tiekla, vyhrala
vernosť vôle, padala ako dážď,
len vzlyk a nárek zaznel,
žena, muž aj dieťa nariekali,
žialili nebezpečie,
ktoré už dosiahlo ich dom.

Bohovia! - ozval sa on,
ja, čo tu bývam, už sa nebudem viacej dívať
na váš kostol, Bohovia Ríma, ktorých teraz
ja tu nechávam,
nech kým nezomriem požehnaný je, ba
aj potom nech tak ostane,
tak aj môj ľud, za ktorý vo vyhnanstve,
ako ten nebeský mladík, som bol hotový ručiť,
a neublížil som keď som pochybil,
tak cítim, že hriechu nemám,
veď som sa modlil aj nebu za nich,
ako k vyhasnutému ohňu som padol
pred nimi na kolená,
a mnoho zlostných slov som zniesol,
proti Bohu vlasti som sa neprevinil,
a ďakujem aj za to, že som doteraz mohol žiť,
ale ranný úsvit už klope na moje okno,
žrebec s Veľkým vozom sa na Východ otáča,
vlasť ma ešte nechce stadiaľto preč prepustiť,
bo mám tu ešte roboty,
toto je však posledná noc moja, nuž idem,
pozriem sa na seba, košeľu krvavú mám,
daná cesta už-už sa končí,
ale späť, späť k vám i teraz išiel by som,
rozlúčiť sa mi ešte nechce,
bo sklamaných vidím mojich milých,
môj ľud, ktorý som mal rád sťa bratov,
pre ktorých moje srdce bije,
niet meškania, reč si prerušiť musím,
do plaču mi je,
krv mojej ruky na dverajach ostala,
sťaby od svojho údu, tak sa lúčim od nich,
a odkážem im svoju košeľu.

PRI 75. VÝROČÍ ÚMRTIA
VEĽKÉHO SEDLIACKEHO POLITIKA
ONDREJA L. ÁCHIMA

Gúľaj sa pred nás
ty drobná čierna hruda
a pravda: ako
história a duch
nech uprene sa dívajú
zoči-voči,
tvoje na kliatbu stvorené pery
nech znepokojuje vlasť
tvoj „Áchimovský hnev”
nech za nás zúri
tvoje dupnutie nech zhromaždí
tvojich ľudí!
Nuž, odej si tú krvavú košeľu
a tvoja hrmotná viera
nech nás unáša ak už
žalostne osirieme!

ÁCHIM-V

Na hrote bičov rozžiarené hviezdy,
pre svoj ľud veniec červený,
ešte on sa vedel baviť,
ohnivočervenú ružičku
za klobúk si pricapiť:
ó, ľud, ty črieda osirelá,
po skrýšach krčiem nehľadajte ho,
bo hviezdu jeho v i e r y
ak v srdci nemáte,
na večné časy zmiznete!

ZA VÁS

S revolučnou piesňou Petőfiho,
hýrivým opojením Adyho,
detským vzdorom Józsefa Attilu,
balkánskym dupkaním László Nagya
snívam si nemožné:
áchimovským hnevom vás
pozakrývam.
Bratia moji!
Vy už ledva strážite oheň,
ba aj Mŕtvi sú hriešnici,
v nič vyblednuté sedliacke obrázky
dengľavé srdcia roztláčajú!

NA 75. VÝROČIE ÚMRTIAachimba5
ONDREJA L. ÁCHIMA

Keďže si nám mier nepriniesol,
na hlavu ti nakreslím tŕňovú glóriu,
vzkriesený Kristus v krvavej košeli
sa prejde hlavným námestím Čaby,
krúti sa, dupká, v ružovej tvári
so stopou mučeníka,
ruka sa mu ešte raz zovrie v päsť,
lebo znovu chce žiť,
a do tohto riadneho života
svojim ľahkým vozom vohnať,
ako toho času, pred Kaviareň Fiume,
šialenstvom rozzúrených štricákov,
jeden ľud zburcovať!
Lebo v dušiach sa trasie tvoja hviezda,
vo vnútri viera, sťa v krvnom obehu krv
posotí sa,
ale jedným vzdychom, alebo hromžením,
odpľujú na betón,
vo sne ti dýchnu na glóriovú hlavu,
a zdvihnúc si na plecia vzkrieseného Krista,
za spevu žalmov ťa odnesú späť do cintorína,
bo tam máš miesto isté,
tam strážia ťažké svetlo tvojich očí,
by dostalo život raz potom nebytie,
a na dvoch stranách rovnice urob poriadok,
ty neviditeľný kráter,
z hrobu znejúci hnev, glóriový kráľ
zomretých,
lebo pôrodná baba nestíha
priniesť na svet deti!
Dozeraj na moje slovo,
na  v i e r u,
aby som ako kofa nezradila môj ľud,
keď sa brieždi budúcnosť a žiť bude odvaha:
nech strach urobí poriadok vo mne,
ale nie kompromis,
lebo si nám mier nepriniesol,
nakreslím na tvoju hlavu tŕňovú glóriu,
Ondrej L. Áchim!

MY DVAJA

Lebo aj ty padáš do úmrtia,
nepožehnal ťa Boh v tvojej smutnej kolíske.
My dvaja sme prišli:
aby z nás bol taj, kliatba, dedičský podiel,
cez Európu cválajúci pohrebný voz, vydedenec,
sedliacky Jeremiáš, pleva,
burina, pšenica, peľ kvetov,
tŕnistá koruna, hrdý maďarský osud,
z teba nový Dóža a zo mňa tvoja vnučka.

Čie je vedomie viny?
Našim deťom je to tajomstvo,
a v srdci našich otcov - obeť.

Zbierku vybraných básní
z maďarčiny preložil Gregor Papuček