alt : header1.swf



Thu12142017

Posledná aktualizácia10:57:16

Michal Hrivnák: Áchim a Slováci - Syn Dolnej zeme

achimi01Syn Dolnej zemeStručný historický „portrét“ rodného krajaÁchimov slovenský pôvod maďarská historiografia v súčasnosti už nespochybňuje.V kruhu dolnozemských Slovákov ho nazývali „iba” „náš Ondriš”. Zostal ním aj vo svojej smrti, veď čabianski Slováci ho pochovali ako svojho zosnulého...

Michal Hrivnák: Áchim a Slováci
Vydavateľstvo Croatica, Budapešť 2014, 320 s. ISBN 978-615-5239-36-6 Publikácia Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti Zodpovedný vydavateľ: Výskumný ústav CSSM Vydanie knihy finančne podporili: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Ministerstvo ľudských zdrojov Odborný lektor: Dr. Ferenc Szabó Preklad do slovenského jazyka: Alžbeta Hollerová Račková Jazyková úprava: Vlasta Zsákaiová Držíková

Predslov

Predbežne by som rád uviedol, ako som sa dostal do kontaktu s tematikou skúmania čabianskeho agrárneho politika Ondreja Áchima Likera a odkiaľ som čerpal silu a odvahu k bádaniu ná- rodnej identity „sedliackeho kráľa”. Nie som totiž historikom, pokiaľ k tomuto „titulu” nepostačuje diplom učiteľa základnej školy. Ale v žiadnom prípade nemôžem o sebe tvrdiť, že by som bol bádateľom Áchimovho života.

Moja cesta k Áchimovi viedla cez sériu podujatí, ktoré usporia- dala Slovenská národnostná samospráva XII. obvodu Budapešti pri príležitosti 130. výročia narodenia a neskôr pri príležitosti 100. výročia úmrtia Áchima. (Dovoľte mi, aby som sa „pochválil”: keď som sa zdráhal podujať sa achimi02na ponúknutú úlohu, odvolávajúc sa na to, že nie som odborníkom pre túto oblasť, ktosi sa ma pokúsil upokojiť:

Ešte sa ním môžeš stať! - povedal mi. Nepopieram, dobre mi padli lichotivé slová, hoci som sa zabudol opýtať: môj vek, alebo moja schopnosť rozvoja, prípadne oboje opodstatňujú jeho optimizmus ohľadne mojej osoby? Ale vtipy bokom..) Nemôžem sa pochváliť ani tým, že by som dokonale, s potrebnou dôkladnosťou poznal odbornú literatúru o Áchimovi, všetko to, čo sa o ňom doteraz napísalo. Slovom, za túto ponuku vďačím možno v prvom rade tomu, že od začiatku som sa zúčastňoval na prípravách iniciatív súvisiacich s Áchimom v XII. obvode a neskôr som sa čoraz viac zapájal do ich realizácie. Do dvojdňovej série podujatí, usporiadanej pri príležitosti centenária úmrtia tohto agrárneho politika, som sa vo funkcii člena Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti zapojil ako jeden z organizátorov. Možno práve z tohto dôvodu si moji kolegovia mysleli, že na konferencii usporiadanej pri tejto príležitosti by som mal prehovoriť aj ja, hoci sám som s takouto rolou nepočítal. Navrhli mi aj tému, čo som síce považoval za poctu, ale mal som dojem, že prevyšuje moje sily a možnosti. Aby som spoluorganizátorov natoľko nesklamal, navrhol som kompromisné riešenie: vyberiem si tému sám priliehavejšiu. A, nemožno poprieť, snažil som sa, aspoň podľa môjho presvedčenia, nájsť si ľahšiu tému. Nuž, takto som sa dostal k téme Áchim a Slováci ktorá v prvom rade nie je vyslovene odborného, historického charakteru, skôr sa zdá byť koncepčná, národnostnopolitická, ktorá z odborného hľadiska znela ako novátorská, z istého pohľadu príťažlivá, tajomná, možno aj neobvyklá, ba za daných okolností nadhodenie tejto otázky sa môže zdať aj trochu provokatívne. (Či takou skutočne bola, posúďte sami po prečítaní tejto štúdie.) Nuž, postupne som sa priatelil s úlohou, až nakoniec som s určitým uspokojením konštatoval, že hlavne vďaka posledným desiatim rokom, odkedy spolupracujem s Áchimovými sympatizantmi, čerpajúc z medzičasom čoraz väčšieho množstva preštudovanej literatúry na túto tému a použijúc moje osobné skúsenosti nadobudnuté na tomto poli i keď amatérskym spôsobom a možno len drobnou omrvinkou, niekoľko stranovou prácou, ale predsa môžem prispieť do spoločného „diela”. (Vtedy som ešte nemohol tušiť, že tento môj príspevok sa časom rozrastie na obsiahlejšiu štúdiu, skromnejšiu knihu.)

Prirodzene, vychádzajúc z mojej odbornej neskúsenosti nepočítal som s profesionálnymi úskaliami. Na začiatku som bol sotva schopný do potrebnej hĺbky odhadnúť závažnosť a zložitosť mnou stanovenej úlohy a sotva som poznal všetky odborné postupy, ktorých znalosť, aplikácia je pri takejto práci nevyhnutná, je jej základnou podmienkou. Tieto praktiky som si musel osvojiť väčšinou v priebehu práce. Pri tom mi poskytol veľkú podporu môj priateľ, historik Ferenc Szabó, ktorému sa chcem aj touto cestou poďakovať. Svoju vďaku vyjadrujem aj bádateľke Áchimovho života a diela Esztere M. Molnárovej za množstvo rád, informácií a inštrukcií, no a za povzbudivé slová vďačím obidvom, bez ktorých by som sotva mal odvahu zdolať cestu, ktorú som absolvoval.

Autor

achimi03Úvod

V slovensko-maďarských vzťahoch sa pomerne často stáva, že vznikne spor v súvislosti s etnickou príslušnosťou niektorých historických osobností (napríklad Mateja Bela, Samuela Tešedíka), a to najmä v takých prípadoch, keď daná osobnosť uzrela svetlo sveta v etnicky zmiešanej rodine, ďalej ak sa jej život spája s územiami so zmiešaným obyvateľstvom a keď jej dielo prispelo k prosperite oboch tu žijúcich národných komunít. Predmetom diskusií sú obzvlášť prípady, keď sa nezachoval dokumentačný materiál jednoznačne dokazujúci národnostnú príslušnosť danej osoby. Pri riešení problému, samozrejme, zohráva kľúčovú úlohu zistenie toho i keď nepriamym spôsobom -, aký bol materinský jazyk významnej osobnosti, ako aj to, k akej národnosti sa dotyčný hlásil. Ale niekedy v historickom kontexte, dodatočne ani to nie je jednoduché zistiť, najmä v tých prípadoch, keď sú k dispozícii pramenné materiály, ktoré si v tomto smere protirečia. Tieto situácie často vytvárajú priestor na nekonečné a neplodné diskusie, na to, aby si hocikto subjektívnym spôsobom v súlade so svojimi predstavami a zámermi vyberal z množstva údajov menej dôležité alebo práve bezvýznamné detaily a preceňujúc alebo skresľujúc ich význam sa dopracoval k vopred „vysnívanému” záveru.

Mnohovravným príkladom vyššie uvedeného javu je prípad vynikajúcej postavy našej novodobej spoločnej histórie, maďarského agrárneho politika, békeščabianskeho rodáka Ondreja Áchima L. Dodnes nie je jednoznačne objasnená jeho národnostná príslušnosť, presnejšie to, ku ktorej národnosti sa on sám hlásil. V dôsledku toho posudzovanie tejto otázky ukazuje veľmi pestrý obraz v závislosti od danej doby, spoločenského postavenia a politického zamerania osoby, ktorá sa danej problematike venuje. Ak však chceme formulovať presnejšie, musíme konštatovať, že tento diškurz sa začal rozvíjať práve v súčasnosti, teda dostal nový impulz sto rokov po jeho smrti. V súvislosti s centenáriom „sedliackeho kráľa” sme sa ocitli zoči-voči problému jeho národnostnej príslušnosti, keď sa otázka nadhodila v konkrétnej podobe: Kto bol Áchim? Teda za príslušníka ktorej národnosti ho vlastne máme považovať? Veď táto otázka doteraz nikdy nebola položená s úprimným zámerom a ešte menej bola sformulovaná na ňu prijateľná a jednoznačná odpoveď. Samozrejme, to neznamená, že táto dilema na úrovni historiografie a verejnej mienky predtým neexistovala; bola vždy prítomná, ibaže v zjednodušenej podobe a jednostranne niekedy s negatívnym podtónom jeho skutočný pôvod príliš zdôrazňovali, inokedy ho zase zamlčali, ale k uspokojivému objasneniu tejto otázky nikdy nedošlo. V skutočnosti táto nerovnomernosť odôvodňuje opätovné otvorenie nadhodenej otázky.

Maďarská historiografia počas uplynulých približne sto rokov väčšinou síce uznávala slovenský pôvod tohto čabianskeho gazdu, ale keďže šlo o maďarského agrárneho politika dolnozemského pôvodu, i keď nie deklaratívne, ale prakticky mu pripisovala maďarskú národnosť. Aj keď sa vyskytli názory, ktoré tomu protirečili (väčšinou iba v kruhu čabianskych lokálpatriotov), tie nebolo počuť ďaleko a sotva upútali pozornosť iných. Preto sa tieto hlasy ani nerozšírili v širšom kruhu. Ako keby v skutočnosti iba v súčasnosti dozrel čas, aby sme týmto signálom venovali väčšiu pozornosť. Poznamenávam však, že zvýšenie záujmu v tomto smere a časovo paralelné centenárium môžu byť aj náhodné. Avšak na druhej strane to, že markantnejšia požiadavka rozptýlenia pochybností pripadá práve na dnešné dni, v žiadnom prípade nie je náhoda. Vysvetlenie nachádzame na jednej strane pravdepodobne v relatívnom posilnení domácej slovenskej národnostnej inteligencie v súčasnosti a na strane druhej v pozitívnych národnostnopolitických procesoch (fungovanie národnostných samospráv, formovanie inštitucionálneho systému kultúrnej autonómie atď.). Aj zvýšené spoločné úsilie historiografie našich národov o riešenie sporných otázok spoločnej minulosti je stimulom pre domácich slovenských historikov a milovníkov histórie zaujímajúcich sa o náš spoločný osud.

V záujme toho, aby nedošlo k nedorozumeniu, musím k vyššie uvedenému vzápätí dôrazne dodať, že keď slovenská inteligencia v Maďarsku sformuluje svoju požiadavku o vysporiadanie vyššie uvedeného deficitu výskumu dejín v súvislosti s Ondrejom Áchimom L., v žiadnom prípade tak nekoná z nejakých nacionalistických pohnútok, ale je motivovaná predovšetkým svojou angažovanosťou za historickú vierohodnosť! Nemožno však poprieť, že sotva niekto viac potrebuje autentický historický vzor, ktorý sa hrdo hlási k svojmu národnostnému pôvodu, ako práve vo svojej identite oslabená, už takmer dožívajúca slovenská národnosť v Maďarsku. V tejto situácii za pozitívny posun možno považovať aj samotný fakt, že o túto tému sa vôbec prejavuje záujem v našich radoch. Rešpektovať zásadu pestovania národnostného povedomia, zabezpečovať priestor pre uplatňovanie takýchto snáh je povinnosťou nás všetkých, nech to slúži rozvíjaniu identity ktorejkoľvek národnej komunity. Považujem za potrebné zdôrazniť to ani nie tak kvôli obavám z „výčitiek” zvonka, skôr kvôli obavám vyplývajúcim z „historických” stereotypov v našich kruhoch, ktoré sa prejavujú v takýchto reakciách: „Prečo to treba otvárať!..”, „Komu tým pomôžeme!..”. Takéto obavy podľa môjho názoru v súčasnosti už nespočívajú v reálnych nebezpečenstvách, ale skôr v nedostatku národnej sebaúcty, resp. za opatrnosťou sa skrývajú aspekty pohodlnosti je lepšie pasívne sa utiahnuť, ako riskovať, prípadne byť hanebne porazeným. Je to obranná pozícia, reflex, ako keby jedinou možnosťou prežitia bolo prispôsobovanie sa. V praxi je v tom občas kus pravdy… My však veríme v slobodu myslenia, v silu podložených argumentov, v to, že v súvislosti s našou konkrétnou témou samozrejme, vyhradzujúc si právo na omyl a ďalší výskum dokážeme adekvátnym achimi04spôsobom zastupovať svoje stanovisko.

Syn Dolnej zeme

Všeobecne by sme mohli povedať, že Ondrej Áchim L. je v prenesenom zmysle slova rodákom békešského kraja, v širšej perspektíve békešsko-čanádskej oblasti. Ohľadne výzoru a povahy Áchima citujeme metaforické slová jeho súčasníka, s ktorým sa poznal osobne, Józsefa Domokosa: „Áchim bol synom Dolnej zeme a bol ako sama príroda na Dolnej zemi. Nečakane príde búrka, udierajú blesky, bijú hromy, potom sa nečakane vzdiali a opäť zažiari slnko. Aj Áchima nečakane uchvátili emócie a komu v jednom momente ublížil, v ďalšom ho už láskavo nie s predstieranou, ale s úprimnou láskou objal a usmieval sa tak milo, akoby hovoril: „nemusíte brať všetko vážne.”

Ale krajina, región okrem geografického obrazu má aj ďalšiu, abstraktnejšiu, historickú „tvár”, ktorá je obyčajne jedným z určujúcich aspektov socializácie tu žijúcich ľudí, najmä tých „vyvolených”, ktorí sa osobne podieľajú na formovaní komunity. Jej spoznávaniu sa preto spravidla venuje osobitná pozornosť. Tento obraz niekdajšej Čanádskej stolice, békešsko-čanádskej oblasti, ľudový spisovateľ Géza Féja zhrnul do metafory „Kút búrok” (Viharsarok) (v roku 1937). V pôde tohto regiónu, ktorá bola celé tisícročie polievaná krvou a znojom národov a národností, korenia politické ideály Áchima. (Aj keď dospievajúci mládenec veľmi skoro prerušil svoje štúdiá na sarvašskom gymnáziu, „študent, ktorý sa nadchýnal za maďarskú literatúru, miloval históriu, rád žartoval a svojimi kúskami bol známy v celom meste, sa za krátku dobu stal váženým, všeobecne uznávaným gazdom.” Počas svojho hospodárenia v Gerendáši sa vytrvalo vzdelával, zozbieral knihy za celú knižnicu, veľa čítal; jeho ústne a písomné prejavy rovnako svedčia o historickej a literárnej vzdelanosti).

Stručný historický „portrét“ rodného kraja

Stredoveká Čanádska stolica sa rozprestierala medzi Tisou a Aradskou stolicou, v strede ju pretínala rieka Maruša. Je to jedna z najúrodnejších oblastí Uhorského kráľovstva založeného v roku 1000. Búrky histórie ju však neobišli. V roku 1091, pomerne krátko po tom, ako vodca Čanád (po ňom bola stolica pomenovaná) porazil Ajtoňa, ktorý sa vo formujúcom sa štáte kráľa Štefana snažil o vytvorenie samostatného kniežatstva, zaútočili na Uhorsko Kuni. Porazil ich Ladislav I. Svätý (1077-1095) pri rieke Pogándi v blízkosti Temešu a časť tých, ktorí sa mu podrobili, usadil v Čanádskej stolici. Počas vpádu Tatárov (1241) v kostole lokality Perg (dnes Kaszaper) zavraždili zhromaždených obyvateľov 70 obcí. Érou rozkvetu Čanádskej stolice bolo obdobie panovníkov z rodu Hunyadyovcov, predovšetkým vďaka rozsiahlemu získavaniu statkov. V roku 1514 ľud okolia Kerešov privítal vojsko Juraja Dóžu, ktoré prišlo od Mezőtúru, aj sa k nemu pripojil, ale nakoniec pri Temešvári utrpeli porážku. Počas vojen táto oblasť Dolnej zeme trpela najviac. Po obsadení krajiny Turkami (1541) bola Čanádska stolica pripojená k Sedmohradsku. Ďuliansky hrad padol v auguste 1566. Čanádsky hrad, ktorý patril k temešvárskemu vilajetu (provincia v osmanskej ríši pozn. prekladateľa), sa stal sídlom osobitného sandžaku. Turci vzali chudobným poddaným obilie, ktorí kvôli nedostatku peňazí na mnohých miestach platili zemepánom daň odovzdávaním hydiny a dobytka. Uhorsko bolo oslobodené v dôsledku vojny medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou, ktorá sa začala oslobodením Viedne (1683), trvala šestnásť rokov a ukončil ju Karlovacký mier (1699). V roku 1685 sa do rúk cisárskych vojsk dostal Solnok, Sarvaš a hrad v Arade.

Po historických pohromách, v roku 1715, popri Bihorskej a Čanádskej stolici sa obnovila aj Békešská stolica. Územie Békešskej Čaby bolo obývané už tisícročia, vznik lokality sa odhaduje okolo druhej polovice 13. storočia, osobné meno Čaba sa používalo už v dobe Arpádovcov. Prvá písomná zmienka o obci Csaba (Čaba) neskôr Nagy-Csaba (Veľká Čaba), potom Békés-Csaba (Békešská Čaba) pochádza z roku 1332. Po takmer jeden a pol storočia trvajúcej tureckej okupácii (do Ďulianskeho hradu mohli prísť uhorské vojská v roku 1695) sa stolica, v dôsledku svojej nešťastnej zemepisnej polohy, počas jeden a pol storočia stala dejiskom nepretržitých vojenských výprav. Turecká okupácia úplne zničila túto stolicu. Nepustošili tu však iba Turci, ale aj vojaci uhorského kráľa a rakúskeho cisára. Obyvateľstvo preto pred ťažkým osudom zutekalo a stolica sa stala neobývanou pustatinou. Masové znovu osídľovanie sa začalo až okolo roku 1720. Vtedy, keď stolica dostala nového zemepána v osobe Jána Juraja Harruckerna. Cisár Karol III. daroval prvému dodávateľovi potravín pre vojsko ďulianske panstvo, ktoré tvorilo približne päť šestín Békešskej stolice. V nasledujúcich rokoch ešte trikrát dostal Ján Juraj Harruckern od Habsburgovcov ďalšie statky, až sa nakoniec stal uhorským zemepánom. V čase súpisu obyvateľstva v roku 1717 bývalo v Čabe iba 20 maďarských a 2 slovenské rodiny. Všetci poddaní, ktorí v roku 1718 utiekli z Gemera, boli Slováci, tunajší Maďari sa všetci odsťahovali, takže v roku 1720 bývali v Čabe už iba evanjelici augsburského vierovyznania. Slovákov z Horného Uhorska, prenasledovaných kvôli ich viere, pozval Harruckern za slobodných poddaných. Za dohodnutú sumu totiž mohli splatiť svoje poddanské povinnosti a nový zemepán ich na dva tri roky po príchode uvoľnil aj od tejto povinnosti, dokonca boli oslobodení aj od ostatných daní. Vďaka týmto výhodám sem prichádzalo čoraz viac osadníkov z Horného Uhorska. Od 20. rokov 18. storočia dlhé desaťročia, viac ako jedno storočie nepretržite prebiehalo osídľovanie tejto oblasti. Neskôr prichádzali aj Slováci katolíckeho vierovyznania, ba aj židia. Židia vytvorili čulé obchodovanie a Čaba sa čoskoro stala najživším obchodným centrom nielen stolice, ale aj širšieho okolia. V pokoji tu spolunažívali luteráni, katolíci a židia; spoločenský život Békešskej Čaby nikdy nenarušili náboženské protiklady, náboženská neznášanlivosť či antisemitizmus. Počnúc 18. storočím sa na úkor chovu zvierat stalo čoraz rozšírenejším obrábanie pôdy. Pod usilovnými rukami Slovákov sa obec Čaba za necelé storočie rozrástla na najväčšiu lokalitu stolice. Moravskí, českí, rakúsko-nemeckí železničiari, židovskí a nemeckí obchodníci, pivovarníci atď., ktorí po potlačení občianskej revolúcie a boja za slobodu rokov 1848-1849 a po vyrovnaní (1867) vo veľkom počte prichádzali do Karpatskej kotliny, sa podieľali na vybudovaní železnice, verejnej správy, technickej, neskôr zdravotníckej, obchodnej a finančnej infraštruktúry Uhorska. Maďarský, nemecký, slovenský, rumunský, srbský, rusínsky atď. sedliak zostáva pri namáhavom poľnohospodárstve. Békešsko-Čongrádska nížina je síce najúrodnejšou oblasťou krajiny, ale v dôsledku nepriaznivých majetkových pomerov v poľnohospodárstve (prevaha veľkostatkov) čím ďalej, tým viac narastali sociálne nepokoje. Kút búrok sa stal centrom agrárno-socialistických hnutí konca 19. storočia a štrajkov žatevných robotníkov začiatku 20. storočia. V Čanádskej stolici bol najvyšší podiel poľnohospodárskej populácie a najnižší podiel obyvateľov žijúcich z priemyslu. Na území Kúta búrok o rozlohe približne 9 tisíc štvorcových kilometrov žil v roku 1920 takmer jeden milión obyvateľov podiel nemajetných bol v radoch národností, najmä Slovákov a Rumunov, vyšší ako medzi Maďarmi. Zrušenie nevoľníctva v roku 1848 sa týkalo iba necelej polovice poľnohospodárskej plochy krajiny, druhá časť zostala aj naďalej veľkostatkom. Roľníctvo disponujúce pôdou v Békešskej stolici počas Rakúsko-Uhorskej monarchie (1867-1918) nedokázalo vytvoriť svoje vlastné organizácie na presadzovanie hospodárskych a politických záujmov, nebolo schopné znížiť celkovú plochu veľkostatkov na žiaducu veľkosť. Nevytvorila sa významnejšia roľnícko-občianska vrstva. Ďalším zdrojom napätia bolo postavenie poľnohospodárskeho obyvateľstva disponujúceho pôdou a bezzemkov. Prejavom masového zbedačovania obyvateľstva a bezperspektívnosti Uhorska na prelome storočí bolo vysťahovanie 3 miliónov žobrákov do Ameriky. Keďže celkový počet obyvateľstva mnohonárodnostného Uhorska podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1910 bol 18 miliónov 246 tisíc 533 osôb, jedna stotisícina obyvateľstva vlastnila 13 % celkovej plochy hospodárskej pôdy, v rámci toho 10 % ornej pôdy.10 Tieto negatívne procesy dopadali aj na dolnozemský región. Pod vplyvom spoločenského vylúčenia a biedy sa záujem roľníckych más aj v Čabe čoraz viac obracal k veciam verejným. K rozvoju vyššie uvedeného procesu vo významnej miere prispelo aj vystúpenie a verejná činnosť rodáka tohto kraja, čabianskeho slovenského gazdu Ondreja Áchima L.

Doslov

Áchim svojím správaním a spoločenským vystupovaním aj s ohľadom na jeho slabosti -, v určitých prípadoch aj ako politik v mnohom prekonal svoju dobu. S jeho nekaždodennou osobnosťou si jeho súčasníci vo väčšine prípadov nevedeli rady. Uprostred zložitých politických pomerov tej doby a vyostrených konfliktov záujmov ho používali nanajvýš ako obetného baránka, inokedy zase by ho radi využívali ako nástroj na dosiahnutie svojich cieľov. Počas vyostrujúcich sa národnostných konfliktov, uprostred sveta džentríkov plného karieristov, šplhúňov a príživníkov, totiž maďaróni určite ťažko znášali, že Áchim ako „tótsky” (slovenský) gazda sa v jednom rade s nimi, alebo aspoň ako rovnocenná strana zúčastňuje na politických bojoch uhorskej politickej arény. V určitých prípadoch sa nechápavo stavali aj k jeho vyznaniam o svojom vzťahu k maďarskému národu. Pritom dolnozemského „sedliackeho kráľa” s ráznym vystupovaním, disponujúceho brilantnými rečníckymi schopnosťami, ktorý postavil za seba roľnícke masy, by bolo ťažké odstrániť z uhorského politického života. (Na jeho fyzickú likvidáciu hádam nemysleli.) Riešenie sa ponúkalo samo: treba ho urobiť prijateľným z hľadiska jeho národnej príslušnosti. Preto tá veľká snaha, aby z „tótskeho gazdu” vytvorili Maďara. Príležitosť, a zároveň najväčšiu pomoc k tomu, ponúkol pravdepodobne sám Áchim svojimi nejednoznačnými prejavmi, v určitých prípadoch skutkami, ktoré mali negatívny dopad na jeho národnosť. Na otázku, nakoľko tak konal reflexívne, prípadne v dôsledku poruchy identity, alebo achimi05práve vedome, z taktických dôvodov, výskumy do dnešných dní neposkytli odpoveď.

Áchimov slovenský pôvod maďarská historiografia v súčasnosti už spravidla nespochybňuje, predpoklady o jeho nemeckom, alebo sedmohradskom pôvode ako nepodložené tvrdenia neberie na vedomie. Napriek uvedeným faktom však sotva niekto spochybňuje, že Ondrej Áchim L. bol do špiku kosti uhorským agrárnym politikom. Jeho myslenie a aktivity na poli verejného života korenili v prvom rade v realite maďarského sedliactva, bojoval za zmenu tohto sveta. Preto mu plným právom prináleží miesto v panteóne veľkých osobností uhorských dejín. Predmetom diskusie môže byť nanajvýš iba to, do akej miery bol Áchim Slovák v bežnom zmysle slova: v spôsobe života, zvykoch, zmýšľaní a citoch. V tejto súvislosti možno očakávať v oblasti výskumu ďalšie výsledky.

Popri jeho slovenskosti nesmieme zabudnúť ani na druhú stránku jeho „povahy”. Na to, že síce ako uhorský politik, ale vo vedomí svojej slovenskosti politizoval aj vtedy, keď okrem maďarského sedliactva „verboval” pod svoju zástavu aj svojich inojazyčných prívržencov (vrátane jeho priateľa Milana Hodžu), a aj vtedy, keď bránil svoju stranu proti obvineniu z panslavizmu. To, čo robil, robil so zázemím svojej slovenskej rodiny, svoju politiku budoval na masovej báze, ktorej aspoň zo začiatku významnú časť, ak nie väčšinu, tvorilo slovenské, rumunské atď. chudobné roľníctvo Békešskej stolice. Nezabúdajme ani na to, že v kruhu dolnozemských Slovákov ho nazývali „iba” „náš Ondriš”. Zostal ním aj vo svojej smrti, veď čabianski Slováci ho pochovali ako svojho zosnulého, spôsobom, akým pochovávali iba svojich najbližších rodinných príslušníkov. Či by si z pohľadu hrdého čabianskeho slovenského ľudu renegát Áchim zaslúžil pohreb na Molnárom opísaný spôsob, teda pohreb usporiadaný „so slovenskou veľkoleposťou”?!

Sem, na koniec nášho výkladu, sa žiada istý Adyho výrok v súvislosti s Áchimom. Keď slovenského gazdu vo februári 1905 zvolili za poslanca Békešskej Čaby, básnik okamžite napísal článok do novín Budapesti Napló (Budapeštiansky denník), v ktorom ho predstavuje ako „zaujímavú osobnosť”: opisuje ho ako „maďarského muža vštepeného do Slováka”. Sotva by sme mohli výstižnejšie a stručnejšie vyjadriť etnickú a politickú esenciu Ondreja Áchima L. Samozrejme, aj Adym vytvorenú metaforu by sme mohli vysvetliť (presnejšie, mohli by sme nad ňou mudrovať) z toho hľadiska, čo je v prípade štepu determinujúcejšie, čo v ňom dominuje podnož, alebo vrúbeľ. Lenže v tomto prípade by sme obišli podstatu. Konkrétne to, že spojením dvoch zložiek vzniká nová kvalita. Na to však, aby sa mohla zrodiť, sú rovnako potrebné obidva komponenty!

Pravdepodobne nie je náhoda, že spomedzi jeho súčasníkov práve Ady, autor básní Vnuk Juraja Dóžu a Pieseň maďarského jakobína, sa najviac priblížil k pravde, resp. sformuloval podstatu javu zvanú Áchim.

O autorovi

MICHAL HRIVNÁK - Spisovateľ, pedagóg, verejný činiteľ a novinár, organizátor, desaťročia kľúčová postava kultúrneho života budapeštianskych Slovákov. Patrí medzi tvorcov a organizátorov základov literárneho života Slovákov v Maďarsku: v roku 1978 bol redaktorom prvej literárnej antológie Výhonky, zostavenej z pôvodnej tvorby domácich slovenských autorov, zakladajúcim členom a dlhoročným predsedom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Predstavil sa v antológiách Výhonky a Pramene (1981), neskôr sa prihlásil samostatnými zbierkami V prúde času (1981), Tulipány (1986) a Nadišiel čas (1988). Jeho dvojjazyčný zväzok László Sziklay: Skutočnosť a legenda z roku 2000 obsahuje literárne spracované osobné spomienky. Bol iniciátorom, organizátorom a praktickým realizátorom medzinárodnej konferencie Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov (1997), ktorú možno v mnohých ohľadoch považovať za medzník. Ciele sformulované na tejto konferencii sú aj odvtedy určujúcim programom kultúrneho života tunajšej Slovače. Ako predseda Kultúrneho výboru Slovenskej samosprávy Budapešti bol zakladateľom a krátku dobu povereným šéfredaktorom časopisu Budapeštiansky Slovák. Ako člen, neskôr predseda Slovenskej národnostnej samosprávy XII. obvodu Budapešti sa zapojil do aktivít súvisiacich s výskumom Ondreja L. Áchima. Bol redaktorom zborníka Áchim L. András az idő mérlegén (Ondrej Áchim L. na vážkach času, Budapešť 2003), neskôr sa stal jedným z hlavných organizátorov osláv centenária úmrtia čabianskeho agrárneho politika. Bol iniciátorom objasnenia pochybností v súvislosti s národnostnou príslušnosťou Áchima, dôsledným presadzovateľom myšlienky neodkladnosti tejto práce. (jd)

Poškodili podstavec busty Ondreja L. Áchima
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/aktuality/151-aktuality3-aktuality3/1165-pokodili-podstavec-busty-ondreja-l-achima

Michal Hrivnák: Ondrej L. Áchim a Slováci
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/1020-michal-hrivnak-ondrej-l-achim-a-slovaci

Dedičstvo sedliackeho kráľa Ondreja L. Áchima
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/552-dedistvo-sedliackeho-kraa-ondreja-l-achima