alt : header1.swf



Thu09192019

Posledná aktualizácia05:41:33

Dolnozemskí Slováci na Žitnom ostrove

kolaro01Rodáci a ich potomkovia z Poľného Berinčoka a Medeša si v Kolárove pripomenuli 65. výročie presídlenia.„Aj keď nás v škole pomaďarčovali, mali sme svoj slovenský spolok a aj spevácky zbor.“Zmeniť si priezvisko z Puškeľa na Puskása rezolútne odmietol.V r. 1947 si povedali: „Pôjdeme domov, na Slovensko!“

V dolnej časti Žitného ostrova, na sútoku Váhu a Malého Dunaja leží mesto Kolárovo (v minulosti Guta). Toto stredisko obilia a mlynov, kým v roku 1967 nezískalo štatút mesta, bolo dovtedy v bývalom Československu jeho najväčšou dedinou s počtom takmer 14 tisíc obyvateľov. Ešte v časoch Uhorska bolo po Békešskej Čabe a Debrecíne najrozsiahlejšou obcou s chotárom, ktorý meral vyše 50 tisíc jutár obrábateľnej pôdy. V minulosti sa obyvatelia Kolárova okrem poľnohospodárstva a rybárstva zaoberali tkaním sietí a výrobou člnov.

kolaro02V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa v roku 1947 do mesta a z neho čoskoro do novovybudovanej Dediny Mládeže repatriovalo viac ako dve tisíc Slovákov z Maďarska. Prišli sem prevažne Slováci z Poľného Berinčoka (Mezőberény) a Medeša (Medgyesegyháza), v menšom počte aj z iných miest a osád Békešskej a Čanádskej oblasti. Boli to prevažne roľníci a robotníci, ktorí po počiatočnom súkromnom podnikaní našli v tom čase zamestnanie najmä v zakladajúcich roľníckych družstvách. Napríklad hneď po svojom príchode do Kolárova začali s pestovaním ryže v novozaloženom Ryžovom družstve.

V roku 1965 postihla takmer celý Žitný ostrov roztrhnutím dunajskej hrádze veľká povodeň. Tá kolaro03nevynechala ani Kolárovo a spôsobila mu nesmierne škody. Na obnove poškodeného mesta sa významne podieľali podniky a inštitúcie zo slovenských a českých krajov. Vtedy sa tu vybudovali nové rodinné domy, verejné budovy, infraštruktúra a po roku 1970 sa takto Kolárovo stáva aj priemyselným strediskom severovýchodnej časti Žitného ostrova. V nových závodoch a prevádzkach tu popri poľnohospodárstve nachádzajú uplatnenie aj Slováci - presídlenci z Maďarska. Za zmienku stojí, že v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia sa tu vyrábali mopedy značky Babeta, exportované vo veľkom množstve aj do zahraničia. Mesto aj z dôvodu prisťahovania Slovákov z Poľného Berinčoka udržiava s týmto dolnozemským mestom priateľské styky, o čom hlása aj tabuľa umiestnená na námestí Kolárova.

kolaro04Pre tu žijúcich Slovákov, pochádzajúcich prevažne z maďarskej Dolnej zeme, bol rozhodujúci rok 1968, keď v Kolárove odovzdali do užívania novovybudovanú slovenskú základnú školu. To bol rok aj ich národného a kultúrneho posilnenia. Slovenské aktivity v tomto prevažne Maďarmi obývanom meste mali v ostatnom desaťročí svoje vrcholy a útlmy. V roku 2000 sa rozhodli Slováci v Kolárove, túžiaci po intenzívnejšej a činorodejšej kultúrno-osvetovej práci, založiť Spolok priateľov slovenskej kultúry. Aj pri tomto počine stáli pri jeho zakladaní na čele Slováci, ktorí sa sem presídlili z Maďarska a tiež už aj ich potomkovia. Prvý výbor spolku tvorili: Jozef Kubica, Mária Styková, Pavol Piliši, Margita Selčániová. Teraz je predsedníčkou spolku Alžbeta Mršková a podpredsedom Ladislav Petruš. Členmi výboru sú Helena Šramková, Mária Menďanová, Žofia Nagyová, Mária Majerčíková a Pavol Piliši. Spolok priateľov slovenskej kultúry v Kolárove má kolaro05každoročne pestrý plán činnosti.

Vo februári roku 2007 si Slováci - presídlenci z Maďarska, žijúci v Kolárove vo svojej spolkovej miestnosti pripomenuli 60. výročie návratu do starej vlasti. Zišli sa tu nielen starší, ale aj mladší, aby po prednáške o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a bývalým Československom si spomienkami pripomenuli túto významnú udalosť. Dnes už nežijúci z nich Juraj Puškeľ, rodák z Poľného Berinčoka, ťažko pracoval v Maďarsku ako robotník na železnici, a to najviac pri výrobe podvalov pod koľajnice. Ponúkli mu aj lepšie platenú prácu - výhybkára, ale za cenu, že si zmení priezvisko z Puškeľa na Puskása, čo on rezolútne odmietol. Vtedy mal už dvadsať rokov a tak sa pripojil k tým Slovákom, čo sa hlásili na presídlenie. Po príchode do Kolárova patril medzi kolaro06zakladateľov Ryžového družstva, ktoré hneď v roku príchodu založilo 24 Slovákov, ktorí sem prišli z Poľného Berinčoka a Medeša. Už v ďalšom roku zberali prvú úrodu, keď na slávnostnom začatí žatvy ryže sa 16. októbra 1948 zúčastnili povereníci SNR Michal Falťan a Gustáv Husák. Juraj Puškeľ sa pred piatimi rokmi na tieto prvé roky usídlenia a práce dobre pamätal:

- Bol som aj v delegácii, ktorá navštívila povereníka poľnohospodárstva Michala Falťana, u ktorého sme žiadali úver na počiatočnú činnosť družstva. Keď nám to prisľúbil, zakrátko nás postrašil, že keď sa nám ryža nevydarí, tak nás nechá pozatvárať. Ryžové družstvo hospodáriace na ploche približne 2000 ha dobre hospodárilo, a to aj potom, keď sa stalo súčasťou roľníckeho družstva. Dovolím si povedať, že to bolo tak do roku 1954 a mnohé rodiny v Dedine Mládeže sa kolaro07postavili na nohy zásluhou pestovania ryže. Potom však prišiel k nám lacný dovoz ryže z Číny a Vietnamu a čerpanie vody bolo u nás nákladné, s jej pestovaním sme skončili - zaspomínal si vtedy jeden z najstarších repatriantov.

Na prácu v Ryžovom družstve v Kolárove si zaspomínala aj Anna Babinská, rodená Erbová. Ako žiačka základnej školy chodila v gumových čižmách vytrhávať zo zavodneného ryžoviska burinu a za odmenu dostala niekoľko kilogramov ryže. V Poľnom Berinčoku boli nemeckou rodinou a keďže dobre spolunažívali so slovenskou komunitou, členovia náborovej a potom presídľovacej komisie im ponúkli presídlenie na Slovensko. Oni to prijali, čím sa aj takto zachránili pred možným odvlečením ruskými vojakmi do ZSSR alebo vyvezením do Nemecka.

kolaro08Pestovanie ryže v Kolárove vytvorilo možnosti zamestnania aj pre iné povolania navrátilcov. Napríklad Ján Mrška a Juraj Selčáni prevádzkovali lúparne ryže. Roľnícke skladištné družstvo v Komárne prevzalo z lúparne Juraja Selčániho z úrody roku 1949 516 q ryže. Po smrti Juraja Selčániho prevzala úlohu vedenia lúparne jeho manželka Helena, ktorá dokonca pomáhala zostrojiť a zavádzať lúpareň ryže v JRD v Nitrianskom Hrádku a v JRD Komjatice. Selčániovci si z Maďarska priviezli aj stroje na výrobu slnečnicového oleja. Dodnes aktívny dôchodca Ján Rajtár prišiel na Slovensko už v roku 1946 v rámci školskej akcie s viacerými vybranými stredoškolákmi z Maďarska. Navštevoval gymnázium v Békešskej Čabe a na odporučenie ho zaradili do 3. ročníka gymnázia v Ružomberku.

kolaro09- V Békešskej Čabe som bol na gymnáziu druhákom. Bol som jedným z dvanástich študentov Slovákov z Maďarska, ktorí so súhlasom rodičov išli sa učiť v rodnej reči na Slovensko. Pamätám sa, že to bolo 30. septembra 1946, keď nás na Slovensko odvážali československí vojaci na nákladných automobiloch značky Studebaker. Po príchode na Hviezdoslavove námestie v Bratislave nás slávnostne privítali najvyšší predstavitelia SNR. Potom nás odovzdali jednotlivým gymnáziám v Martine, Kežmarku a Ružomberku. Ja som sa už do Maďarska nevrátil, lebo moji rodičia sa rozhodli presídliť na Slovensko (do Kolárova), a tak som sa k ním v júni 1947 pripojil - povedal o svojom príchode na Slovensko Ján Rajtár. V rokoch 1952 - 1954 absolvoval povinnú vojenskú službu. Po jej skončení pracoval do roku 1956 v JRD v Kolárove, potom ako úradník MNV, kde okrem iného organizoval aj záchranné práce počas katastrofálnej povodne v roku 1965. Neskôr pracoval v kultúrnej oblasti a ako vedúci kina. kolaro10Najväčšie úspechy dosiahol v športovej činnosti. V streľbe zo športovej malorážky bol päťkrát majstrom Slovenska, získal viac ako 130 medailí a nakoniec v roku 1971 mu udelili titul majstra športu. V tomto druhu športu, ktorému sa venuje polstoročie, je dodnes aktívny a zúčastňuje sa domácich a medzinárodných športových súťaží.

Aj Michal Kociský (dnes už 79-ročný) prišiel do Kolárova s rodičmi z Medeša ako mládenec. V roku presídlenia 1947 práve zavŕšil pätnásť rokov. Jeho starí rodičia, pochádzajúci z Békešskej Čaby, patrili medzi zakladateľov Medeša a pred presídlením na Slovensko žili v obci tri generácie jeho rodiny, ktorá mala 24 členov a všetci prišli na Slovensko. Celkom z tejto obce repatriovalo na Slovensko 300 rodín Slovákov s vyše 1 200 osobami. Michal Kociský vychodil šesť tried kolaro11základnej školy v Medeši, kde okrem náboženstva sa všetky predmety musel učiť po maďarsky. A to aj napriek tomu, že učiteľom bol Slovák Ján Nemčok, ktorý si zmenil meno na Nyitrai.

- Otec pochádzajúci zo 7 detí sa len sám po starom otcovi zaoberal roľníctvom. Nielen celá rodina, ale aj celá dedina žila svorne. Aj keď nás v škole pomaďarčovali, mali sme svoj slovenský kultúrny spolok a pod vedením farára Jána Hrivnáka aj spevácky zbor. Moja stará mama nevedela po maďarsky a aj ostatní len veľmi slabo. Naši si v roku 1947 povedali: „Pôjdeme domov, na Slovensko!“ Po príchode do Kolárova ako roľníkom nám pridelili zem a dom na samote vzdialenej 8 km od Kolárova. Pôda o celkovej výmere 7,5 ha bola situovaná na 24 miestach v sťažených podmienkach. Roku 1949 založili v Kolárove družstvo, do ktorého vstúpili aj rodičia. V roku 1950 kolaro12som aj ja začal pracovať v zeleninárskej skupine, ktorú viedol krajan Pavel Duna. Boli sme prví, čo sme na veľkej ploche začali pestovať melóny. V roku 1951 sa naša rodina presťahovala zo samoty Častá do obce“ - priblížil prvé roky usídlenia rodiny Michal Kociský. Aj keď v zeleninárskej skupine mal funkciu „čatára“, neuspokojil sa so základným vzdelaním získaným v Maďarsku. Postupne absolvoval najprv Poľnohospodársku majstrovskú školu v Dedine Mládeže a potom získal maturitu na Poľnohospodárskej technickej škole v Hurbanove, čím už začal v družstve pracovať ako technik, vedúci živočíšnej výroby a vedúci zeleninárskej skupiny. Vyskúšal si aj prácu v miestnom podniku ZVL, ktorý vyrábal motocykle Babeta. V Kolárove je však od mladosti známy najmä z kultúrnej činnosti. Jeho prvým počinom bolo založenie mládežníckej kapely, organizoval nácvik divadelných hier a kabaretných vystúpení. V Dedine Mládeže založil folklórny súbor a počas Kolaro14štúdia v Hurbanove účinkoval v spevokole ako hudobník. Dokáže hrať na husliach, klarinete, saxofóne a keď sa založila v Kolárove dychovka, tak aj na trúbke. V dychovej kapele účinkuje s najmladším synom Emilom doteraz. Michal Kociský vychoval troch synov a keď mu zomrela manželka, znovu sa oženil a tak teraz má vlastne sedem detí. Už dvadsať rokov je dôchodcom a ako všestranný Slovák sa v Kolárove angažuje v Spolku priateľov slovenskej kultúry.

- Moji rodičia mi zanechali veľké kultúrne dedičstvo. Záležalo im na kolaro15kolaro16udržiavaní dolnozemského folklóru a sami veľa spievali. Zozbierali 30 piesní a s mojou pomocou ich nahrali na magnetofónové pásky. Nedávno sa mi ich podarilo vydať spoločne s rodinnou kronikou aj knižne - pochválil sa tento na svoj vek čulý člen spolku.

Najkrajšie a najvydarenejšie akcie Spolku priateľov slovenskej kultúry sa konajú pod holým nebom. K tomu v Kolárove najlepšie slúži prírodné prostredie starého koryta Malého Dunaja so svojim plávajúcim mlynom. Tento historický zrekonštruovaný mlyn bol vyrobený podľa pôvodného mlyna, ktorý stál ešte pred druhou svetovou vojnou v Radvani nad Dunajom. Je v ňom zriadené múzeum predstavujúce život vodných mlynárov v minulosti. Na mlyne a v priľahlých priestoroch sa organizuje ekologická výučba detí a mládeže. Pri mlyne organizuje svoje podujatia aj Spolok priateľov slovenskej kultúry. Po ukončení kultúrneho podujatia tu spolkári aj radi oddychujú, kolaro17kolaro13ženy upečú pagáče, muži uvaria guláš a o zábavu sa postará mládež. Miestnou raritou je, že k vodnému plynu vedie drevený most, ktorý sa považuje za najdlhší v Európe. Celý areál má od Slovenského pozemkového fondu prenajatý a spravuje ho potomok presídlencov z Maďarska Ivan Šali.

V tomto prírodnom areáli sa zišli členovia spolku aj v sobotu 15. septembra 2012, aby si po piatich rokoch opäť pripomenuli výročie presídlenia Slovákov do krajiny predkov. Po prednáške publicistu a spisovateľa Jána Jančovica a besede s nim si pri chutnom danielom guľáši a dolnozemských dobrotách, pripravených spolkárkami, pospomínali na minulé a prítomné časy. Medzi nimi už tí najstarší z dôvodu úmrtia a staroby chýbali.

Spolok už od začiatku udržiava priateľské styky s krajanmi žijúcimi v Poľnom Berinčoku a Medeši a týchto svojich priateľov pozýva na svoje hlavné podujatia a rovnako sa zúčastňuje na ich podujatiach v Maďarsku. Takto napríklad boli Slováci z Kolárova viackrát účastníkmi Melónového festivalu v Medeši a priateľskú návštevu mali aj u Berinčanov. Čoskoro ich čaká ďalšia. V dňoch 12. - 13. októbra tohto roku opäť odcestujú na pozvanie Spolku Slovákov v Poľnom Berinčoku na Deň berinských Slovákov, na ktorom si domáci spoločne s hosťami z Kolárova pripomenú 20. výročie založenia svojho spolku.

V Kolárove pri sčítaní obyvateľstva roku 2001 žilo 10 823 obyvateľov, z ktorých bolo 17,5 %, čiže 1894 Slovákov. Už aj z toho dôvodu je v tomto meste slovenská kultúra nenahraditeľnou. A to aj preto, že počet tu žijúcich Slovákov sa od ostatného sčítania obyvateľov podstatne znížil.

Text a foto: Eva Jančovicová