Pre maďarské médiá sme často len zámienkou
Postrehy z oblasti zachovania historického dedičstva Slovákov v Maďarsku
www.oslovma.hu/XXX/BenoHuSl.rtf
Na úvod chcem uviesť, že organizátori konferencie „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“ ma oslovili s návrhom pripraviť prednášku na tému: aký obraz vytvárajú maďarské médiá o Slovákoch žijúcich v Maďarsku. Pravidelne sledujem maďarské elektronické a printové médiá a na základe zistených poznatkov vôbec nebolo ťažké dospieť k všeobecnému záveru, že maďarské médiá buď nevenujú pozornosť Slovákom žijúcim v Maďarsku, a keď sa aj vyskytne nejaká výnimka, to je spravidla len zámienka, aby nás zneužili pre manipuláciu maďarskej verejnosti. Hlavným smerom takéhoto úsilia v období posledných dvoch rokov je húževnatá snaha o odhalenie akýchsi rukolapných dôkazov, že Slovenská republika uplatňuje odlišný meter pri posudzovaní inštitútu dvojakého občianstva. Opakovane odznieva tvrdenie, že Slovákom v Maďarsku sa udeľuje na bežiacom páse slovenská štátna príslušnosť a volebné právo,1) pričom ale Maďari na Slovensku, ktorí požiadali o maďarské štátne občianstvo, sú šikanovaní slovenskými orgánmi. Takýmto tvrdeniam dávajú veľký priestor najmä určité relácie rozhlasovej stanice Kossuth Rádió2).
Keďže maďarskí novinári nedokázali vypátrať na Dolnej zemi a ani v pilíšskej oblasti žiadneho Slováka s dvojakým občianstvom, „odskočili“ si pre dôkaz do susedného Rumunska. V relácii „Határok nélkül” (Bez hraníc) odvysielanej 30. augusta 2012 na rozhlasovej stanici Kossuth Rádió vyslaný redaktor oslovil primátora mesta Nadlak, ďalej jednu poslankyňu mestského zastupiteľstva, ako aj poslanca za českú a slovenskú národnostnú komunitu v rumunskom parlamente Adriána Miroslava Merku. Moderátor relácie vo svojom úvodnom komentári tvrdil, že väčšina obyvateľov Nadlaku slovenskej národnosti má buď aj slovenské štátne občianstvo alebo povolenie k trvalému pobytu v Slovenskej republike. Toto tvrdenie sa snažil podložiť aj slovami Adriána Miroslava Merku3).
Druhým smerom mediálnej manipulácie je porovnávanie „širokého rozsahu poskytovaných práv“ menšinám, žijúcim v Maďarsku na jednej strane a údajného uzurpovania práv a útlaku maďarskej komunity na Slovensku na strane druhej. Ukážkovým príkladom takéhoto prístupu bola poznámka moderátorky diskusnej relácie „Ütköző” (Nárazník), odvysielanej 18. decembra 2012 pri príležitosti Dňa národností na verejnoprávnej rozhlasovej stanici Kossuth Rádió. Moderátorka uviedla, že menšiny v Maďarsku si užívajú plody kultúrnej autonómie a zároveň poukázala na to, že maďarským menšinovým komunitám žijúcim za trianonskými hranicami nie je doprianá takáto vymoženosť. Odvolávala sa na zásadu reciprocity a položila otázku predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jánovi Fuzikovi, že akým spôsobom môžu menšiny žijúce v Maďarsku byť nápomocné v tom, aby autonómia, čo je v Maďarsku samozrejmosťou, bola prijateľná aj v susedných krajinách.4)
Takéto pomýlené vysvetľovanie úlohy menšinových komunít žijúcich v Maďarsku a ich inštitúcií nie je ojedinelé. Dokazuje to aj postup komisie pre menšiny zriadenej pri zastupiteľskom zbore Samosprávy Békešskej župy. Spomínaný zbor 30. júla 2009 prerokoval otázku novelizácie jazykového zákona na Slovensku a prijal uznesenie, podľa ktorého týmto aktom sa „na Slovensku uzákonilo utláčanie maďarskej menšiny. Jazykový zákon nekorešponduje s odporúčaniami medzinárodných organizácií, s duchom maďarsko-slovenskej základnej zmluvy z roku 1995 ako ani s ustanoveniami ústavy Slovenskej republiky.“ Komisia dokonca vyzvalamaďarskú vládu, aby sa vyhýbala bilaterálnym stretnutiam s vysokými slovenskými predstaviteľmi do tej doby, kým nedôjde k zrušeniu tejto novely. Jeden z členov komisie sa ale priznal, že toto stanovisko zaujali za podmienok, že „nepoznali presnú novelu zákona“.5) Na margo počínania komisie hodno ešte pripomenúť, že v roku 2009 sa v tejto župe odohrali incidenty zamerané proti miestnym národnostným komunitám. Došlo k hanobeniu a následnému odcudzeniu tabúľ so slovenským označením obce Medeš (Medgyesegyháza) ako aj k útoku na dom občana rumunskej národnosti v meste Battonya.6) Kým táto komisia neotáľala zaujať stanovisko v otázke, ktorá je absolútne mimo jej kompetencie, vôbec sa nezaoberala týmito závažnými incidentmi a porušovaním práv Slovákov a Rumunov žijúcich v tejto župe.
Určite si spomínate aj na otvorený list predsedníčky mestskej organizácie strany Jobbik v Békešskej Čabe Tünde Koczihovej, adresovaný predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy začiatkom decembra 2011, v ktorom ho vyzvala aby sa najvyšší volený zbor Slovákov v Maďarsku angažoval v záujme ochrany práv príslušníkov maďarskej národnosti na Slovensku (konkrétne pani Ilonky Tamášovej), „ktorí sú zbavení svojich základných práv a slovenského štátneho občianstva kvôli tomu, že nadobudli dvojaké občianstvo“.7)
Hodno pripomenúť, že čabianska organizácia Jobbiku je beztak mimoriadne aktívna v otravovaní ovzdušia slovensko-maďarského spolunažívania a rozsievaní nenávisti. Na ukážku stačí pripomenúť reakciu mestskej organizácie strany Jobbik v Békešskej Čabe na výzvu menšinového výboru mestského zastupiteľstva k obyvateľom mesta z novembra 2008, aby sa zdržiavali činov, ktoré by mohli zvyšovať nevraživosť medzi národmi a zhoršovať spoluprácu medzi štátmi, respektíve aby sa na školách v meste uskutočnili besedy o živote a postavení národnostných menšín. Mestská organizácia strany Jobbik vo svojom vyhlásení odmietla myšlienku „popularizácie úlohy slovenskej menšiny ako neopodstatnenú“, a takúto iniciatívu označila za prehnanú. Na dôvažok ešte dodala, že „v Békešskej Čabe neexistuje žiadna nenávisť voči Slovákom, kým na Felvidéku je stále silnejšie citeľná nenávisť voči Maďarom a sú tam skoro na každodennom poriadku protimaďarské útoky a opatrenia.“ Stanovisko ukončila výzva: „Už viackrát sme od vás, ako od slušných maďarských občanov očakávali, aby ste sa dištancovali od týchto činov a odsúdili ich.“ 8)
V maďarských médiách dostávajú veľký priestor rôzne vyjadrenia spochybňujúce autochtónnosť slovenského národa v Karpatskej kotline. V interpretácii predstaviteľov maďarskej krajnej pravice dejiny Slovákov sa vmestia do esemeskovej správy. „Vedecké kapacity“ toto tvrdenie aj vyargumentujú. Napríklad politológ László Tőkéczki vo svojom článku s názvom „Násilná a prirodzená asimilácia“, uverejnenom v č. 5/2012 časopisu Hitel (Úver) tvrdí, že agresívne počínanie súčasnej slovenskej politickej elity je zamerané na vytvorenie vlastnej minulosti. Považuje za nepopierateľné, že na území horného Uhorska do 18. storočia žili len rôzne slovanské etnické skupiny: Česi, Rusíni a Poliaci a slovanskí intelektuáli z týchto folkloristických skupín vysnívali fenomén slovenského národa.9)
Ďalším exemplárnym príkladom takejto snahy je zbierka pamfletov uverejnených v osobitnom čísle časopisu „Nagy Magyarország“ čiže „Veľké Uhorsko“, venované dejinám Slovákov a Slovenska.10) Tematické členenie štúdií v časopise sleduje dokazovanie axiómu hlásanú predstaviteľmi extrémistickej maďarskej pravice, že Slováci sú votrelcami v Karpatskej kotline, ktorí zobrali Maďarom časť ich tisícročnej vlasti. Ďalšou snahou autorov je vyobraziť Slovensko a Slovákov pred maďarskou verejnosťou ako národ s nacistickou a fašistickou minulosťou, ktorej sa dodnes nedokázal zbaviť. Túto snahu najvýstižnejšie dokazuje článok s názvom „Neonacistické hnutia na Slovensku“, v ktorom autor okrem iného tvrdí, že „...po parlamentných voľbách v r. 2006 (...) sa začali tolerovať prejavy extrémizmu, ako aj hrubé protimenšinové výroky...“. Podľa autora citovaného článku rozmach extrémistických organizácií na Slovensku a podpora poskytovaná týmto organizáciám, ako aj podnecovanie ich činnosti zo strany vlády otvoreným alebo tajným spôsobom, v dnešnej dobe dosiahla až také rozmery, že to už ohrozuje demokratické štátne zriadenie na Slovensku, ako aj normálne fungovanie právneho štátu. Ilustračná fotka tohto článku, na ktorej sú predsedovia vládnej koalície, je okomentovaná nasledovným textom: „Krajinu vedú extrémisti“. Článok s názvom „Dejiny nezávislého Slovenska“ je ilustrovaný fotografiami doterajších troch slovenských prezidentov. Pod fotografiou Ivana Gašparoviča je uvedený nasledujúci text: „Jeho osobou bol extrémizmus povýšený na úroveň hlavy štátu“.11)
Nemôžeme si nevšimnúť, že súbežne so spochybňovaním dejín slovenského národa sa zamlčuje aj historické dedičstvo Slovákov žijúcich na dnešnom území Maďarska. Prejavmi ignorancie prítomnosti a minulosti Slovákov žijúcich na dnešnom území Maďarska sa stretávame skoro každodenne v komentároch odvysielaných na verejnoprávnej rozhlasovej stanici Kossuth Rádió pred poludňajším zvonením. V prípade, že zvony znejú z niektorej obce obývanej Slovákmi, v úvodnom komentári ani náhodou nepadne zmienka, že danú obec založili Slováci alebo že tam ešte stále aj žijú. Hovorí sa maximum „o osadníkoch evanjelického vierovyznania z Felvidéku“. V r. 2000 riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová si všimla skutočnosť, že slovo „Szlovák“ pozostávajúce len zo siedmych písmen, sa nevmestilo do rozhlasovej informácii sprevádzajúcej poludňajšie zvonenie z Békešskej Čaby.12)
Necitlivým prístupom úradných činiteľov sa stretávame aj u vedúcich orgánov miest a obcí obývaných Slovákmi. Na oficiálnej internetovej stránke mesta Sarvaš, pripravenej len v maďarčine sa uvádza, že mesto bolo začiatkom XVIII. storočia znovuosídlené prevažne slovenskými poddanými z hornouhorských žúp. Pri obrázkoch významných architektonických pamiatok mesta, akými sú starý evanjelický kostol, múzeum a kaštiele, niet ani zmienka o tom, že tieto pozoruhodnosti sú spojené s minulosťou slovenských obyvateľov mesta.13) Pritom ale nechýbajú obrázky takých „pamätihodností“, akými sú „historická trasa“ so sikulskými vyrezávanými bránami, ktoré sa však ťažko dajú zaradiť medzi typické diela ľudovej architektúry dolnozemských Slovákov, alebo veterný mlyn symbolizujúci geografický stred bývalého Uhorska. Do obrázkovej galérie sa už nevmestil ani záber sošky M. R. Štefánika, ktorý strávil časť svojich študentských rokov (1894-98) v Sarvaši. V tejto súvislosti je hodno spomenúť, ako najvyšší mestskí činitelia po ukončení rekonštrukčných prác budovy školy s dvojjazyčným vyučovaním sa snažili rôznymi obštrukciami zabrániť navráteniu tejto sošky na svoje pôvodné miesto. Tieto snahy pritom nesledovali cieľ, aby soška bola umiestnená na pôvodnej budove evanjelického gymnázia, kde Štefánik študoval, ale skôr to, aby podobizeň Štefánika bola odstránená z verejného priestranstva! Stojí za zmienku, že v r. 2010, počas predvolebnej kampane soška M. R. Štefánika sa stala terčom útoku účastníkov predvolebného zhromaždenia Jobbiku!14)
Nemôžem nespomenúť aj to, že na bývalej budove sarvašského gymnázia nič nepripomína skutočnosť, že tam študovali viacerí Slováci, ktorí sa neskôr stali významnými osobnosťami slovenského spoločenského a kultúrneho života. (Vymenujem len niektorých z nich: bývalého riaditeľa Univerzitnej knižnice v Bratislave Jána Čaploviča, evanjelických biskupov Vladimíra Čobrdu a Dušana Fajnora, zakladateľa modernej komenológie Jána Radoslava Kvačalu, hudobného skladateľa Dezidera Lauka, akademického maliara Karola Miroslava Lehotského, organizátora národnostného života Slovákov vo Vojvodine Vladimíra Mičáteka, politických činiteľov Pavla a Michala Mudroňa, atď.)
Ďalší typický, ale pritom smutný príklad netaktnosti mestských úradov je z Békešskej Čaby a súvisí s minuloročnými prípravami 100. výročia úmrtia agrárneho politika Ondreja L. Áchima. Členovia prípravného výboru výročných podujatí vyhľadali viceprimátora mesta, aby ho informovali o prípravách a požiadali o podporu. Ten sa ich opýtal: „A kto to bol ten Áchim?“ Takéto prípady ale nie sú ojedinelé! „Vygumované stránky“ slovenskej minulosti sú typické aj v prípade susedného mestečka, Slovenského Komlóša, kde minulý rok tamojšia slovenská samospráva predložila iniciatívu pomenovať ulicu po bývalom evanjelickom farárovi Michalovi Franciscím. Členovia mestského zastupiteľstva však nemali ani šajnu, kto bol M. Francisci, aké boli jeho zásluhy v rozvíjaní kultúrneho a náboženského života Slovákov na Dolnej zemi, a preto iniciatívu zamietli.
Slovenský Komlóš počas dvoch stáročí sa udržal ako slovenská a evanjelická osada aj vďaka takým farárom, ako bol Ľudovít Hrdlička, ktorý tu pôsobil na začiatku 20. storočia alebo Michal Francisci. Držali spolu s národne uvedomelými obyvateľmi. Po nástupe kontrarevolučného kurzu Miklósa Horthyho biely teror doľahol s osobitnou krutosťou na dolnozemské slovenské obyvateľstvo. V Békešskej Čabe zatkli 42 osôb na čele s Jurajom Hrabovským, v Slovenskom Komlóši Ondreja Beňu a ďalších 32 osôb. V Budapešti tento osud postihol farára slovenského evanjelického zboru Martina Morháča, ktorého umiestnili aj s celou jeho rodinou do internačného tábora. Zo zoznamu zaistených ľudí vyplýva, že biely teror sa upriamil na príslušníkov národne-uvedomelej inteligencie a roľníkov. Mnohí z týchto osôb obávajúcich sa represálií radšej emigrovali do novovzniknutého Československa. Tí, ktorí zostali, boli ako nebezpečné protištátne živly pod stálym dohľadom žandárstva.15)
Od týchto krutých čias uplynulo 90 rokov a Slováci v Maďarsku sa opäť stali terčom prejavu intolerancie rôznych extrémistických skupín. Takéto útoky sa zintenzívnili v období rokov 2000 a 2008, keď dôsledkom rôznych zinscenovaných provokácií došlo k vyostreniu maďarsko-slovenských medzištátnych vzťahov. Neznámi páchatelia si vybili zlosť na budovách, v ktorých sídlia inštitúcie Slovákov žijúcich v Maďarsku alebo na tabuliach so slovenskými názvami našich lokalít.
Na jar 2001 sa objavili protislovenské nápisy v Békešskej Čabe na stene Dome slovenskej kultúry: „Slovenskí nacisti“, „Fašistickí Slováci“ a „Obesiť slovenského nacistu“. Obscénne červené a modré nápisy boli aj na neďalekom kvetinárstve, aj na stene oproti miestnej školy s vyučovacím jazykom slovenským, ba aj v meste Gyula, kde nežijú Slováci, ale príslušníci nemeckej a rumunskej menšiny.
V niektorých Slovákmi obývaných lokalitách Maďarska sa podobné incidenty vyskytli aj v roku 2006. V pilíšskych slovenských obciach v auguste 2006 neznámi páchatelia podobným spôsobom zhanobili slovenské názvy osád a o niekoľko dní neskôr bola poškodená aj tabuľa označujúca sídlo Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti.
V novembri 2008, po futbalovom zápase DAC-Slovan v Dunajskej Strede sa udiali podobné provokácie v Santove, Mlynkoch, Békešskej Čabe a Ečeri. V roku 2009 neznámi páchatelia „vyzdobili“ sídlo Zväzu Slovákov v Budapešti nápisom: „Zomriete, slovenskí sráči! - Preč s Trianonom! - Death for Slovakia!“. V prvých dňoch septembra 2009 zastriekali tabule so slovenským názvom na príchodových cestách do obce Medeš (Medgyesegyháza) „No Fico“. (Začiatkom februára 2010 páchatelia odcudzili tieto očistené a opätovne vyvesené tabule.) V tom istom období taktiež neznáme osoby nasprejovali šesťcípovú dávidovú hviezdu na dvojjazyčnú, slovensko-maďarskú informačnú tabuľu pred miestnym Slovenským pamiatkovým domom v meste Orosláň (v Komárňansko-Ostrihomskej župe). Tabuľu olepili aj dvojjazyčným textom v tomto znení: „Ma nyelvtörvény / holnap? Dnes jazykový zákon / a čo bude zajtra?”16)
Páchatelia týchto provokácií doteraz neboli vypátraní!
V tejto súvislosti spomeniem štvavú kampaň z júna 2010, rozpútanú Svetovým zväzom Maďarov proti výkonnej tajomníčke Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľke Domu slovenskej kultúry Anne Ištvánovej. Rôzne krajne pravicové organizácie si vybili zlosť na čabianskych Slovákoch. Boli zasypaní výhražnými a obscénnymi esemeskami a e-mailovými správami v súvislosti s ich zájazdom do Paríža, na ktorý získali finančné prostriedky z európskych zdrojov. Podľa stanoviska Svetového zväzu Maďarov účastníci zájazdu chceli narušiť spomienkovú akciu SZM organizovanú pri príležitosti výročia podpísania mierovej zmluvy v Trianone.17)
Už spomínaná pani Koczihová z Jobbiku aj pri tejto príležitosti sa pasovala za občianku, pýšiacu sa „tótskymi predkami“. V stanovisku uverejnenom 17. júna 2010 si privlastnila právo vyjadrovať sa „v mene všetkých humánne rozmýšľajúcich slovenských spoluobčanov“. Rázne odsúdila čin Anny Ištvánovej, žiadala jej potrestanie a odstránenie z verejného života Békešskej Čaby.18)
Intenzívne vymývanie mozgov tendenčnými správami maďarských médií o Slovensku a Slovákoch prispievajú k vytváraniu všeobecného záporného vzťahu k Slovensku, slovenskej kultúre, slovenskému jazyku a slovenským dejinám. Dezorientujú našu staršiu a mladšiu generáciu. Smutným príkladom toho je prípad, keď na protislovenskej demonštrácii organizovanej extrémistickými pravicovými zoskupeniami pred Generálnym konzulátom SR v Békešskej Čabe vystúpil predseda miestnej straníckej organizácie Jobbik v meste Sarvaš Attila Gajdos, ktorý ako „príslušník slovenskej menšiny“ v mene Slovákov v Maďarsku odsúdil vraj protimaďarský kurz vlády Slovenskej republiky.19)
Nemienim do nekonečna uvádzať odstrašujúce príklady, ale nedá mi nespomenúť prípad z novohradskej obce Bír, kde 20. augusta 2011 slávnostne vysvätili park s velikánmi maďarských dejín, počnúc hunským kráľom Attilom a končiac regentom Miklósom Horthym. Pri sochách nastúpili na „čestnú stráž“ do slovenského národného kroja oblečení mládenci, ktorí podľa novinových správ „z vlastnej slobodnej vôle” vyznávajú historické zásluhy týchto osobností”.20)
Chcem poukázať aj na to, že z takéhoto hungaro-centristického pohľadu sa interpretujú aj také kritické udalosti obdobia maďarsko-slovenského spolunažívania, akým bola výmena obyvateľstva alebo osud Slovákov žijúcich v Maďarsku v medzivojnovom a povojnovom období. Prevláda jednostranné vysvetľovanie týchto dejinných udalostí maďarskými historikmi a publicistami. Pertraktujú sa rôzne nehorázne tvrdenia na adresu Slovákov. Napríklad novinár a bývalý redaktor rozhlasovej stanice Slobodná Európa Csaba Skultéty, ktorý počas povojnovej výmeny obyvateľstva pracoval v presídľovacej komisii v oblasti Miškovca, tvrdí, že „v okolí Miškolca nestretol ani jedného uvedomelého Slováka, ktorý by bol zvolil presídlenie kvôli tomu, že túžil po kultúre materinskej krajiny. Každý sa rozhodoval na základe prozaických aspektov. Jeden z obecných notárov mi povedal: teší sa z výmeny obyvateľstva, lebo takto sa aspoň zbavíme luzy...“.21)
Na túto jednostrannosť poukázal aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik v liste adresovanom vtedajšej predsedníčke maďarského parlamentu Katalin Sziliovej v súvislosti s iniciatívou Pála Csákyho na vypracovanie deklarácie o maďarsko-slovenskom historickom zmierení. V spomínanom liste sa uvádza: „Celoštátna slovenská samospráva považuje za poľutovaniahodné, že z návrhu na prijatie vyhlásenia historického zmierenia navrhnutom SMK bolo vynechané odsúdenie šovinistickej národnostnej politiky medzivojnového obdobia a ospravedlnenie sa Slovákom v Maďarsku, ktorí ňou trpeli.“ J. Fuzik zdôraznil, že tunajší Slováci považujú za dôležité, aby v spoločnej parlamentnej deklarácii bola odsúdená aj politika Horthyovskej éry.22) Treba dodať, že pani predsedníčka parlamentu v priebehu svojho úradovania „nestihla“ odpoveď na tento list.
V úvodnej časti svojho príspevku som už poukázal nato, že v Maďarsku sa používa zvláštny meter pri posudzovaní postavenia maďarských menšinových komunít žijúcich v susedných štátoch a národnostných menšín žijúcich v Maďarsku. V správe o výsledkoch výskumu realizovanom Komisiou pre prognostiku pôsobiacej v rámci Maďarskej akadémie vied (MTA Jövőkutatási Bizottsága), zameraného na vízie očakávaného spoločenského vývoja v Maďarsku do roku 2025 sú spomenuté aj menšiny žijúce v Maďarsku. Konštatuje sa v nej, že súčasné tendencie spoločenského vývoja v Maďarsku skrývajú v sebe kladné, ale aj záporné prvky. Výskumný tím dospel k záveru, že „v prípade, ak aj naďalej budú pretrvávať negatívne tendencie vývoja, v radoch slovenskej národnostnej menšiny sa presadí militantné jadro, zamerané proti spoločenskej integrácii“.Takýto negatívny scenár považujú autori správy za rizikový faktor pre budúci vývoj v Maďarsku. Podľa autorov v prípade pozitívneho scenára „tu žijúci Slováci sa splynú s väčšinovým obyvateľstvom spontánnym a bezkonfliktným spôsobom“. Autori teda vyslovujú očakávanie, že dôjde k totálnej asimilácii Slovákov v Maďarsku.23)
Z vyššie uvedeného si každý z Vás môže urobiť vlastný záver. Faktom je ale, že súčasné pomery neprajú pestovaniu nášho historického dedičstva a tým ani posilňovaniu slovenskej identity našich komunít roztrúsených skoro po celom území Maďarska.
Čo by sa malo urobiť v záujme zmeny tejto neblahej situácie?
Mala by sa posilniť vedecko-historická činnosť zameraná na spracovanie dejín Slovákov v Maďarsku v medzivojnovom a v povojnovom období.
Mali by sa aktualizovať osnovy predmetu „Slovenská vzdelanosť / Népismeret“, z ktorých úplne chýba kapitola o situácii Slovákov v čase rozpadu Uhorska, v medzivojnovom období, ako aj po ukončení 2. svetovej vojny.
V obciach obývaných Slovákmi by sa mali posilniť „malé formy“ osvetovej činnosti. Práca rôznych výšivkárskych krúžkov, páračiek by sa mohli spestril premietaním DVD-iek zo zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Treba sa dožadovať, aby prevádzkovatelia káblovej televízie a družicového vysielania v Maďarsku zaradili do ponuky aj programy slovenských televíznych staníc.
Publikácie o dejinách Slovákov alebo významných slovenských osobnostiach spracované Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku by sa mali stať kmeňovými zväzkami fondov škôl a knižníc v Slovákmi obývaných obciach.
Miestne slovenské samosprávy a aktivisti Zväzu Slovákov v Maďarsku by mali vyvinúť osvetovú kampaň v záujme toho, aby školské výlety realizované v rámci programu „Határtalanul...“ z obcí obývaných Slovákmi boli tematicky zamerané na oboznamovanie sa s historickými a kultúrnymi pamiatkami pravlasti našich predkov.
Miestne organizácie Zväzu by mali vyvíjať aktívnejšiu činnosť pri oživovaní zabudnutých slovenských udalostí miestneho a regionálneho významu. Dobrým príkladom môže slúžiť aktivita slovenských samospráv v mestských častiach Budapešti 6, 8, 12, 13 a 14, ktorým sa podarilo umiestniť pamätné tabule na miestach pôsobenia evanjelického biskupa Daniela Bacháta, staviteľa Jána Nepomuka Bobuľu, učiteľa Ľudovíta Izáka, parlamentného poslanca Ferdinanda Jurigu, kňaza a redaktora Šimona Klempu, kňaza Jána Palárika, zvonolejára Jozefa Pozdecha, profesora László Sziklayho, diplomata Antona Straku, kňaza Jozefa Viktorína, atď...
Je ale ešte veľa „zabudnutých“ osobností - len námatkovo:
- Na historickej budove evanjelického gymnázia v Sarvaši nič nepripomína skutočnosť, že tam kedysi študovali významné osobnosti slovenského spoločenského, politického a kultúrneho života (ich menoslov som vymenoval v predošlej časti svojho príspevku).
- Pavol a Michal Mudroň svoje detstvo prežili v Pitvaroši.
- V Kestúci nič nepripomína dlhoročné blahodarné pôsobenie farára Jozefa Šrobára, alebo pobyty spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, či vedca Štefana Janšáka v obci.
- Aby som však nespomínal len osobnosti známe na Slovensku; zo zapomenutia by bolo treba vrátiť členov slávnych rodov Seberéniových, Komlóšanov Francicsiových, Hrdličkových, Bánhedešanov Kulíkových, atď.
Maďarský parlament nedávno prijal zákon nariaďujúci zmenu názvov verejných priestranstiev spojených s totalitným režimom. Je to príležitosť, aby miestne samosprávy a organizácie Slovákov predložili svoje návrhy na nové názvy.
Každá miestna organizácia by mala spracovať slovenské dejiny svojej obce a vytypovať osobnosti, ktoré si zaslúžia úctu aj budúcich pokolení a ich okrúhle výročia využiť na zviditeľnenie Slovákov v danej osade.
Vedúci činitelia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, ako aj Zväzu Slovákov v Maďarsku by nemali mlčky znášať útoky a provokácie voči Slovákom v Maďarsku. Treba zaujať rezolútne stanoviská v takých prípadoch, keď dôjde k hanobeniu tabúľ so slovenskými názvami a útokom voči našim predstaviteľom. Strkaním hlavy do piesku si nezískame rešpekt a nebudú nás brať do úvahy pri riešení otázok, ktoré majú bytostný význam z hľadiska našej budúcnosti.
Realizácia týchto, na prvý pohľad samozrejmých a triviálnych úloh si v našich podmienkach vyžaduje veľa úsilia vyvinuté dostatočnou dôslednosťou a dôvtipnosťou. Súčasná spoločenská a politická klíma, v ktorej pôsobia naše organizácie, a ani ich finančné možnosti totiž neprajú takýmto aktivitám.
Zrekapitulujem len niekoľko príkladov, ktoré sú Vám zrejme známe:
- Vlani sme si spomenuli 100. výročie úmrtia Ondreja Áchima. Príležitostné občianske združenie vytvorené za účelom dôstojného usporiadania osláv tohto výročia si zaumienilo umiestniť bustu tohto významného agrárneho politika slovenského pôvodu, poslanca uhorského snemu na začiatku 20. storočia v Budapešti. Orgány hlavného mesta stroho odmietli udeliť povolenie pre umiestnenie busty na verejnom priestranstve a preto busta je v súčasnosti v depozitári Poľnohospodárskeho múzea. A čo je ešte smutnejšie: hrob čestného občana Békešskej Čaby O. Áchima pustne na mestskom cintoríne.
- Spomeniem aj dvadsaťročné naťahovačky Slovenskej samosprávy Budapešti s vedením Maďarskej evanjelickej cirkvi a. v. o umiestnenie pamätnej tabule Jána Kollára na budove kostola na Deákovom námestí,
ako aj ešte stále nedoriešenú otázku osadenia súsošia sv. Cyrila a Metoda na pamätnom mieste v Blatnohrade (Zalavári). Dotiahnutie tejto vleklej záležitosti do konca je o to aktuálnejšie, lebo rok 2013 je zasvätený 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.
Pavol Beňo
(Dodatočne upravený a doplnený text príspevku,
pripraveného do diskusie na konferencii
„Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“ v Mlynkoch.)
1) Citát z rozhovoru s podpredsedom vlády, Zsoltom Semjénom, ktorý bol odvysielaný 20. augusta 2011 na televíznej stanici ATV: „Én is természetesnek tartom, és nem hiszem, hogy nemzetbiztonsági kockázatot jelentene, ha egy - szlovák identitását őrző - pilisi szlovák felveszi az állampolgárságot és szavazati jogával élve részt vesz a szlovák politikai életben. Isten éltesse!“
MR1-Kossuth Rádió, „Ütköző”, 18. decembra 2012: Poznámka moderátorky diskusnej relácie, Zsuzsany Halászovej: „A magyarországi szlovákság körében elég sokaknak van kettős, azaz szlovák állampolgársága, nemde?”
2) MR1-Kossuth Rádió, Határok nélkül, 28. decembra 2012. Fragment z rozhovoru s predsedom SMK, József Berényim: „Amíg a magyarországi szlovákok - például a békéscsabai szlovákok - élhettek a kettős állampolgársággal, és szavazhatnak is a szlovákiai választásokon, addig a felvidéki magyarokat szankciók fenyegetik, ha kettős állampolgárságokká válnak.”
3) MR1-Kossuth Rádió, Határok nélkül, 30. augusta 2012: Moderátor relácie, János Moszkovitsa v úvodnom komentári tvrdil nasledujúce: „Amit Szlovákia tilt a határon belüli polgárainak, mégpedig, hogy felvegyék más állam állampolgárságát, miközben bünteti, vagy legalább is megfosztja szlovák állampolgárságuktól azokat a felvidéki magyarokat, akik felveszik a magyar állampolgárságot, megengedi ezt a határon túli szlovákoknak, sőt bátorítja is őket a szlovák állampolgárság felvételére. Az arad-megyei Nagylakon jelentős szlovák közösség él. A település lakosainak majdnem a felét teszi ki a lélekszámuk. Többségük a román mellé már felvette a szlovák állampolgárságot, vagy szlovákiai letelepedési engedéllyel is rendelkezik.”
Maďarský preklad vyhýbavej odpovede parlamentného poslanca Adriána Miroslava Merku na otázku reportéra Zsolta Lehela Patakiho: „A nagylaki szlovákok nagy többsége már letelepedési engedélyt is kapott Szlovákiában, hiszen sok rokonuk él az anyaországban. A fiatalok, akik ott tanultak, szintén megkapták ezt. Ugyanis a szlovák kormány évente több mint 20 ösztöndíjat ajánl fel a középiskolák végzőseinek, akik Szlovákiában folytathatják egyetemi tanulmányaikat. Tudomásom szerint semmi akadálya sincs annak, hogy megkapják a szlovák állampolgárságot. Csak az ütközik a törvénybe, hogy az ottaniak felvegyék más állam állampolgárságát. Ha például egy szlovákiai Nagylakra költözne, és kérné a román állampolgárságot, le kellene mondania a szlovákról. De nem tudom, hogy plusz előny lenne-e a szlovák állampolgárság felvétele most, amikor az Európai Unióban szabadon átjárhatók a határok. Csak ha valaki ott akar letelepedni. Romániai politikusként azonban nem kommentálhatom a szlovákiai kormány és parlament döntéseit. Tiszteletben kell tartom, mert ők sem szólnak bele a mi belügyeinkbe.”
4) MR1- Kossuth Rádió, „Ütköző”, 18. decembra 2012: Poznámky moderátorky diskusnej relácie, Zsuzsany Halászovej: „Mégiscsak szeretném felvetni a kölcsönösség kérdését, hogy ez a trianoni határokon túl élő magyar kisebbségeknek nem nagyon adatik meg. Mennyire számít ez Európában, hogy ezen a területen mi magyarok hogyan viszonyulunk a nemzetiségeinkhez? A Magyarországon élő nemzetiségek mennyiben tudnak segíteni a határon túl élő magyaroknak, hogy az ami itt a számukra természetes, az ott elfogadottá váljék? … Konkretizálom, amire én gondolok: mégiscsak van egy nyelvtörvény, állampolgárságtól való megfosztás, stb., stb. Tehát ezekre gondolva kérdezem azt, hogy Önök, akik mégiscsak hosszú évszázadok óta együtt élnek itt velünk, tudnak-e abban segíteni, hogy ezek egy kicsit enyhüljenek vagy megváltozzanak?”
5) Beol.hu, 30. júla 2009: Egységesen fellép a nyelvtörvény ellen a megyei szakbizottság
6) www.blikk.hu/blikk_aktualis/romanellenes-tamadas-battonyan-2002865
Beol.hu: 16. októbra 2009: A Kárpátokon kívül űzné a románokat a Honvédelmi Csoport
Luno.hu, 4. februára 2010: V Medeši ukradli tabule so slovenským názvom mesta
7) http://kuruc.info/r/2/89081/#ixzz1g6oH7dei
8) www.barikád.hu, 14. novembra 2008
9) www.hitelfolyoirat.hu/dl/pdf/20120611-54015.pdf
10) Nagy Magyarország č. 3/2009
11) www.tortenelemportal.hu
12) Békés Megyei Nap, 2000. november 15.: Mindössze hét betű …
13) http://www.szarvas.hu/content/view/186/80/
14) http://www.168ora.hu/itthon/szebb-az-angyal-mint-a-guillotine-52886.html
15) Tóth István: Szlovákok a 20. századi Magyarországon. www.sulinet.hu/.../magyarorszagi...szlovakok.../006_s...
Michal Bernula: Pitvarošská kronika//Bernula Mihály: Pitvarosi krónika, Mikszáth Kiadó, é. n.
Ján Sirácky: Slovenský Komlóš v zrkadle zašlých čias (Z minulosti Sloveského Komlóša, Národné literárne centrum, Bratislava 1997)
Mária Hudáková: O živote našich predkov, http://www.detva.biz/p_pdn/20100096-6.pdf
Alexander Szokolay: Príbehy od jari po jeseň. Bratislava, 2010 (rukopis)
17) www.luno.hu: Vyhrážajú sa čabianskym Slovákom - Čo sa stalo v Trianone 4. júna?
18) www.polgarinfo.hu: A békéscsabai Jobbik közleménye, a Versaillesban gyűlölködő csabai szlovákok ügyével kapcsolatban: „Minden szlovák származású jobbikos társam, és minden jóérzésű szlovák honfitársam nevében elítélem István Anna, és minden - a nemzetiségek egymás ellen uszításából hasznot húzni kívánó - helyi és országos politikus tevékenységét! Bízunk benne, hogy az ügy kivizsgálása után valóban megtörténik a felelősségre vonás, és a hölgy örökre eltűnik a város közéletéből! Békéscsabán élő szlovákként szégyellem, hogy ilyen vezetőnk van!”
19) Békés Megyei Hírlap, 28. septembra 2007
20) http://kutasi.blogspot.com/2011/08/10359-szent-korona-jegyeben-szlovak.html
21) Új Szó, 22. septembra 2007
22) www.luno.hu, 5. októbra 2007
23) Figyelő, č. 19/2008, 8-14. mája 2008: Kezünkben a holnap. Jövőkutatás és társadalom.