Mária Rázusová-Martáková
Všetkým, čo vojnu chcú
Sa spýtajte,
ó, spýtajte sa materí,
či túžia za vojnou, keď deti uspávajú,
či túžia zas blúdiť od dverí do dverí
s batôžkom perín - k tým, čo strechu dajú!
Otcov sa spýtajte!
Tých otcov skúpej reči,
čo s tajnou pýchou rast synov sledujú -
či sa im chce do múk, hrôz a nebezpečí
rozbíjať svet, čo sami tak budujú!
Detí sa spýtajte!
Ich očiek ako studne...
Nuž?... kto si trúfa ich zavaliť pohromou?
Kto túži zbaviť ich matiek ruky vľúdnej,
priniesť im hlad a strach - dať trosky za domov!
Milencov tážte sa!
Oni sú soľ zeme
a vlastná sila ich napĺňa úžasom...
Bojovať? Oj, áno - lenže za mier chceme,
za dom a záhradku s oblohou belasou!
Zvierat sa pýtajte!
Smutných radov koni,
čo v paľbe zúrivej šli krotko po svoj diel;
vtákov sa pýtajte, spálených jabloní,
mostov sa pýtajte, kto z nich by vojnu chcel!
Zeme sa pýtajte!
Zbitého jej tela,
rozrytých chotárov, vypálených miest...
Ó, tej sa pýtajte, či by vojnu chcela,
či chce piť našu krv, naše telá jesť...
A všetko zvolá: Mier!
A všetci skríknu: Nie!
Svet túži skvitnúť už radostnou obnovou.
Kto požiar zapáli, nech v ohni zahynie! -
Mier musí vyhrať boj na slávu domovov!
