Kráľovstvo z iného sveta / Kníchalove sebahľadanie
O. Kníchal sa venuje aj umeleckému prekladu, literárnej kritike a esejistike. Samostatnou knižkou krátkej prózy Predjarie sa predstavil v roku 1999 a o rok neskoršie sa prihlásil krátkym románom Kráľovstvo z iného sveta. Tieto dve diela sú predmetom nasledujúcej interpretácie.
Humenné, Košice, Praha - tie tri mestá známe zo životopisu autora tvoria epický priestor krátkeho románu Kráľovstvo z iného sveta (1990). Črtajú sa v ňom kontúry „autobiografie so snahou rekonštruovať minulosť a pátrať po prázdnych miestach osobných dejín. V románe sa naskicuje životný údel intelektuála Stredoeurópana, zmietajúceho sa vo víre histórie, v období totalitného režimu v 50. a 60. rokoch minulého storočia bývalej Československej republiky. Autor v ňom vyslovuje pocit neistoty a ohrozenosti svojej generácie, vyplývajúceho z protirečenia medzi jej túžbou stať sa samým sebou a požiadavkou režimu zaradiť sa pod „spoločnú zástavu” kolektivizmu. Východiskom príbehu je pozvanie na 30. výročie maturitného stretnutia, ktoré fiktívnej postave je príležitosťou aj na to, aby navštívila niekdajšie mesto svojho rodného domova a svojich gymnaziálnych štúdií.
Story prerozpráva priamy rozprávač ako fiktívna postava v prevej osobe minulého času, ktorý cez spomienky na kamaráta Vila prezrádza niekoľko informácií aj o sebe. Rad spomienok však nevytvára koherentný priebeh udalostí, ktorý by čitateľ mohol vnímať ako jednoliaty celok s jednoznačným zmyslom, ale v súlade s rozptýlenosťou osobných zážitkov sa podáva fragmentárne a asociatívne. Takýto typ organizácie prozaického textu síce vyžaduje od čitateľa väčšiu aktivitu pri interpretácii, no ponúka mu za väčšiu námahu možnosť tvorby voľných asociácií. Narúšanie nepretržitého rozvíjania deja Kníchal uskutočňuje jeho rozsekávaním na drobné kúsky, ktoré nenadväzujú na seba v príčinných a časových súvislostiach metonymicky, ale sa spájajú do reťaze nevypočítateľných metaforických súvislostí.
Rozprávač nikde nepomenúva mestá, ani osoby, ktorými by pomáhal orientovať sa čitateľovi časopriestorovo. Rozosieva však v texte také dominantné záchytné body, na základe ktorých ten môže lokalizovať dejisko a čas udalostí. Takými sú napríklad stredoveká katedrála s parčíkom a fontánou pred ňou a cukrárňou oproti, ako aj opis cesty do gymnázia, v blízkosti Šrobárovej ulice. Tieto objekty typické pre dané mesto dávajú tušiť, že ide akiste o mesto Košice. Na druhom mieste sú odkazy na Prahu, ktorú sprítomňuje v rámci obrazu smútočného sprievodu sprevádzajúceho telesné pozostatky zosnulého prezidenta (Antonín Zápotocký, 1957), vinúceho veľkým námestím, v blízkosti hlavného nádražia (Václavské námestie). Okolnosti tejto historickej udalosti sa upresňujú aj uvádzaním prírodnej scenérie tohto pamätného dňa (druhá polovica novembra):
„Po námestí sa plazila zima v čiernom, pomaly, nesmierne pomaly sa vliekli minúty tryzny a lafeta kĺzala nečujne ako čierny chrobák s obrovskými krovkami po zamrznutej dlažbe.” (Kníchal: 1990, s. 14-15)
Vo vedomí fiktívnej postavy (rozprávača) však tento z hľadiska ďalších dejín Československa historicky a politicky medzníkový pietny akt vo chvíli jeho priebehu sa uloží cez osobné kontexty tohto dňa (očakávané stretnutie s Ľubou), ktoré majú prevahu nad ním. Tu nachádzame styčný bod s Hrivnákom, keď v jeho novele Corpus delicti 23. október 1956, deň vypuknutia celokrajinskej revolúcie v Maďarsku v pamäti dievčaťa a mladíka splýva s momentom splanutia ich lásky. Transformáciou súkromných konexií a historických zvratov obidvaja autori individualizujú dejinné peripetie, čím sa tieto príbehy stávajú pre čitateľov prístupnejšími. Hmlisté odkazy na epické prostredie románu ponúkajú čitateľovi možnosť referenčného čítania, respektíve možnosť zapájania do procesu interpretácie aj dimenziu vlastných skúseností a vedomostí, ktoré v ňom vyvolávajú dané referencie v literárnom texte. Referenčnosť ako významotvorná zložka epického textu poskytuje mu nové informácie, ktorými sa rozširuje a obohacuje významová sieť diela. To však neznamená, že by ovládanie referenčných odkazov bolo podmienkou osvojenie si diela vzhľadom k tomu, že je iba jednou z opcií pri narábaní s literárnym textom.
Po naznačení času a priestoru prerozprávaných spomienok rozprávanie sa sústreďuje na dokreslenie atmosféry doby drobnými, ale o to výstižnejšími epizódami. Takouto strhujúcou scénou je zničenie kníh z literárno-kultúrneho života odstránených autorov, čoho je svedkom fiktívna postava, keď navštívi Vila pracujúceho cez letné prázdniny v mestskej knižnici. Kruté zaobchádzanie s knihami zo strany zamestnancov symbolicky pripomína represie štátnej moci proti mysliteľom, ktorí neboli ochotní vysluhovať komunistický režim.
„Celý ten čas , čo z hora zhadzovali knihy aj po desiatkach, dole stáli silní muži v kovových prilbách a knihy, ktoré im padali k nohám, dobíjali železnými tyčami.” (s. 53)
„Dobíjanie” kníh možno vnímať ako „zabíjanie”, vygumovanie myšlienok, ktoré sa nachádzali vo vyradených knihách a cez ne aj ako „zabíjanie”, zničenie ich autorov existenčne, ľudsky, respektíve vymazanie ich z palety kultúry a z verejnej mienky ľudí, ako keby nikdy ani neexistovali. Tiesnivé ovzdušie knižnice s „vyplienenými regálmi” vzbudí dojem pustošenia spôsobeného veľkou katastrofou. Tento moment akoby odkazoval na myslenie nevidomého knihovníka prenasledujúceho text Aristotelovej Poetiky z aspektu nesprávne vnímaných kresťanských ideí v románe Umberta Eca Meno ruže (1980). Dvaja kamaráti nerozumejú, čo sa odohráva pred ich očami a Vilo, ktorý je z núdze aktívnym účastníkom tohto „pogromu”, vidiac zhrozenie svojho priateľa nad „dokaličenými” knihami, na ospravedlnenie poznamenáva, že len v takomto stave sa dajú knihy skartovať (vyradiť). Z „cintorína kníh” sa mu podarilo zachrániť iba jeden balík, v ktorom sa nachádzala aj cestopisná kniha, svojím nadpisom odkazujúca na Austráliu. Vo Vilovi akoby v tom momente, keď inštinktívne siahol práve pre ten balík kníh, skrsla myšlienka nutnosti odchodu z vlasti, práve do tejto ďalekej krajiny. Bola to z jeho strany akiste neuvedomená vzbura proti vtedajším nehumánnym spôsobom. Vilo proti obmedzeniu slobody myslenia a činu a proti idei „stádovosti” protestoval aj v gymnáziu, a neskoršie aj na svojom pracovisku, odkiaľ ho prepustili z nevyjasnenej „straty dôvery.”
„Hádam preto, že chcel učiť tých, ktorí mu dôverovali, len a len pravde a ničím nepredstierať, to je to. Len jednu pravdu a len jednu morálku a nie dve. A náš život je len jeden, jediný, žiť ho dvojako?”
Mnohí si položili túto otázku najmä po porážke povestnej pražskej jari a rozhodli sa pre odchod z vlasti, ako sa rozhodol aj Vilo, kto na ďalekom kontinente darmo hľadal svoj stratený domov, nikdy sa nedokázal adaptovať k novému prostrediu a zomrel veľmi mladý, s pocitom prázdnoty. Pravdepodobne aj fiktívna postava emigrovala, ktorá sa o tejto časti svojho života nezmieni. Nepriamo však pasová kontrola vo vlaku, ktorým cestuje do mesta svojej mladosti, a jej drsný tón, proti ktorej v duchu pociťuje odpor, signalizuje, že aj on hľadal možnosti sebarealizácie mimo vlasti. Z Kníchalovho krátkeho románu vanie atmosféra románov Milana Kunderu alebo textov Györgya Konráda (1933), ktorých spája s generáciou tvarovanou Kníchalom pocit vážneho ohrozenia v ich ľudskej a mysliteľskej existencii vo vlastnej domovine. Záujem o významné dejinné medzníky bývalého Československa, medzi inými aj o dobu po roku 1968, je stále živý aj v kruhu mladšej generácie spisovateľov, z ktorých možno spomenúť napríklad román Pavla Rankova (1964) Stalo sa to prvého septembra (alebo inokedy) 2010.
Opustiť domovinu či z vlastnej vôle v nádeji za lepšie živobytie, či z historicko-politických príčin nútene a pokúsiť sa pustiť korene v novej vlasti, je v živote obyvateľov Strednej Európy takmer každodennou skúsenosťou. Nepokoj, pocit dočasnosti a vyhnanstva, neustále hľadanie nového domova namiesto strateného možno cítiť aj v novele Predjarie, v ktorej čerství mladomanželia, Kníchaloví generační druhovia živoria v malom podnájme v nádeji, že čoskoro sa dostanú k vytúženému vlastnému bytu. Patria ku generácii, ktorá má ešte zlomkovité spomienky na druhú svetovú vojnu z obdobia raného detstva, a ktorá dospievala v 50. rokoch a získavala konkrétne skúsenosti z antidemokratického režimu v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Skľučujúce dojmy a pocity z tejto periódy života sa v nich traumatizovali a uložili sa v podvedomí, ktoré sa na vonkajší podnet prebíjajú na povrch. Takýmto podnetom je u nich aj v súčasnosti trvalý pocit nestálosti, spôsobený hiátom vlastného domova. Ich život plynie vo večnom očakávaní zlepšenia situácie, ktoré sa vždy odsúva do neskoršieho obdobia a nevie sa, či sa vôbec niekedy realizuje. Tento stav pripomínajúci najhoršie chvíle z minulosti v nich vyvoláva rozlaďujúce spomienky na niekdajšie príbytky, ktoré možno vnímať len ako kvázi domovy, v ktorých s rodinou žili kratšie, či dlhšie za detstva, a ktoré najčastejšie mali iba funkciu nahrádzania ich skutočného domova. Takýmto príbytkom zastupujúcim domov im bola „kasárenská izba”, kde ich počas vojny evakuovali, a ktorá bola
„(…) obrovská, ako malé námestie, do stropu sa dívali ako do neba a vyčkávali deň za dňom. Musíme vydržať ešte nejaký ten týždeň, povedal vtedy otec.” (Predjarie, s. 127)
V tomto nevľúdnom bývaní myšlienky sa prenášali do „skutočnej rodinnej spálne”, kde bolo všetko, čo prislúcha domovu: „priateľská posteľ”, „mäkký koberec” a ďalšie veci, ktoré izbu napĺňajú teplom pokoja a bezpečnosti. Týmto požiadavkám však nevyhovel ani „internátna izba”, ktorá zase bola primalá a neponúkala jej obyvateľom možnosť domáceho pohodlia a priestor pre osobnú intimitu. Tiesnivý pocit raz z nadmiernej veľkosti, raz z prílišnej malosti kvázi domova obrala svojich obyvateľov o typické atribúty domova devalvovaním jeho klasických hodnôt reprezentovaných hlavne istotou, fixným bodom v živote človeka. Pocit neistoty prehlbovali aj časté sťahovanie sa rodiny hlavnej postavy, motivované nie raz strachom o vlastný život. Mladý pár napokon sa nevie dočkať očakávaného panelového bytu, a keď sa im narodí dieťa, zo svojej bezvýchodiskovej situácie sa vrátia k rodičom v nádeji, že vo vidieckom prostredí konečne nachádzajú podmienky pre plnohodnotný život.
Pri čítaní Kníchalovho krátkeho románu a novely Predjarie vzniká dojem, akoby podtextom latentne vinula atmosféra nekonečného čakania na niečo a z tohto pocitu vyplývajúci vnútorný nepokoj, prejavujúci sa v stave permanentnej pripravenosti na odchod v záujme nachádzania si istoty niekde vo svete. Tento dojem vzniká akiste zo životných peripetií postáv, stopy ktorých sa stávali organickou súčasťou ich osudu. Niečo podobné cítiť aj v krátkych prózach Z. B. Valkána, ktorého drobné figúrky tiež patria do generácie silne poznačenej historickými traumami, spôsobenými vojnou, zajatím, nútenou prácou, výmenou obyvateľstva, revolučnými udalosťami v roku 1956 a komunistickou érou. Podobné životné situácie prežívané v Maďarsku a v bývalej Československej republike, a z nich vyplývajúce podobné životné pocity možno vnímať ako spoločný stredoeurópsky znak, spájajúci dolnozemské literárne postavy s Kníchalovými protagonistami.
Katarína Maružová Šebová
Použitá literatúra
Kníchal, Oldřich: Predjarie. Budapešť: Tankönyvkiadó, 1989.
Kníchal, Oldřich: Kráľovstvo z iného sveta. Budapešť: Tankönyvkiadó, 1990.
oSlovMa-Knižnica (stiahnite si):
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_jagave.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_kralovstvo.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_mlyny.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_more_a_cajka.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_predjarie.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_storociami.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/oldrich_knichal_zvony.doc
B i o g r a f i a
Prozaik, dramaturg, redaktor, zahraničný spravodajca, jazykový lektor, publicista a prekladateľ Oldřich Kníchal sa narodil 9. januára 1939 v Humennom. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe (odbor história - český jazyk a literatúra). Svoju publicistickú činnosť zameral hlavne na oblasť zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov. Uverejnil do 200 beletristických prác. Takmer 25 rokov sa venoval tlmočeniu a popularizovaniu českej a slovenskej literatúry a kultúry v esperante. V roku 1980 získal cenu za román v súťaži Svetového esperantského zväzu, nevládnej organizácie UNESCO. Na slovenskej literárnej prehliadke v roku 1992 získal 1. cenu za prácu v kategórii zahraničných autorov. Od roku 1990 je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov, v roku 1993 sa stal podpredsedom Zväzu slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. V slovenčine vydal Predjarie (1988), Kráľovstvo z iného sveta (1990), Suterén na sever (1993) a i.
Oldřich Kníchal v Prahe pracoval o. i. ako redaktor Čs. tlačovej kancelárie, odb. asistent Ústavu dejín európskych socialistických krajín ČSAV a vyše desať rokov ako redaktor denníka Práce so špecializáciou pre oblasť USA a Latinskej Ameriky a podnikol viacero reportážnych a študijných ciest do európskych krajín a zámoria. V rokoch 1979-1981 bol dopisovateľom českých a slovenských denníkov v Budapešti, po presídlení do Maďarska v roku 1981 pracoval ako superlektor českej a slovenskej mutácie časopisu Maďarský týden/týždeň (externe až do roku 1986), od roku 1982 ako vedúci vydania Ľudových novín (v rokoch 1988-1991 zároveň ako redaktor literárnej rubriky), kde o. i. udomácnil recenzovanie diel slovenských autorov a preklady najmä z maďarskej literatúry. Hlavne ako jazykový lektor sa podieľal na redigovaní mnohých publikácií v edícii Vydavateľstva učebníc a slovenských organizácií, vrátane almanachu Zrod (1984-1987), ročenky Náš kalendár (1985-1989) a časopisu SME (1988-1992).
V uplynulých desaťročiach okrem publicistickej činnosti najmä v oblasti zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov (publikoval v 50 denníkoch a časopisoch), časopisecký a knižne uverejnil na 200 beletristických prác v slovenčine a češtine, vrátane prekladov z maďarčiny, češtiny, resp. slovenčiny, ruštiny, angličtiny a iných jazykov. Na Slovensku publikoval o. i. v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Romboide. Na slovenskej literárnej prehliadke 1992 získal 1. cenu za prózu v kategórii zahraničných autorov, v súťaži DZSM v roku 1988 dve prvé ceny za poéziu a esej. Od roku 1990 je čestným členom SSS, v roku 1991 mu Slovenský literárny fond udelil tvorivé štipendium. Takmer 25 rokov sa venoval tlmočeniu a popularizovaniu českej a slovenskej literatúry a kultúry prekladmi a redigovaním niekoľkých časopisov v esperante. V tomto jazyku vydal aj pôvodné literárne práce a o. i. získal cenu za román v súťaži Svetového esp. zväzu, nevládnej organizácie UNESCO (1980).
Tvorba - knižné publikácie v slovenčine: Predjarie (poviedky, 1988), Kráľovstvo z iného sveta (krátky román, 1990), Suterén na sever (dramatické texty, 1993). Je spoluautorom antológií Chodníky (1984). Pre slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu napísal dva rozsiahle seriály Storočiami slovenskej literatúry a Zvony dolnozemské (1995). Pre potreby škôl s vyučovacím jazykom slovenským preložil alebo lektoroval viacero učebníc. V češtine publikoval o. i. Svetadiel bez tlmočníkov, Desať kapitol o medzinárodnom jazyku (Praha, 1978), časopisecký román Skalpel a puška (1982) a preklad časti románu V. Ferku Červený delfín (1966).
Z maďarčiny do slovenčiny preložil dva romány pre mládež od G. Szávaiho Ženích Zelenej púšte (1996) a Majster Detektív Belo Burgum (1996). Ako autor, prekladateľ a editor vydal vyše 20 publikácií v esperante, ako napr. Komenský a medzinárodný jazyk (Praha, 1974), Spev nad kolískou, osem slovenských autorov (1976), Zamyslene (1980), Zbohom, Kuzko (Budapešť, 1987), Ktorí sejú so slzami (spoluautor, Rotterdam, 1984). Je zastúpený v dvojjazyčnej antológii esp. literatúry Utam a világban (Bp., vydavateľstvo Európa, 1987), v Antológii esperantskej poézie 1887-1981 (Rotterdam-Peking, 1984) a i.