http://www.oslovma.hu

21. októbra 2020 nás navždy opustil dolnozemský polyhistor: učiteľ, zbormajster, skladateľ, rádioamatér a politik Ján Šutinský. / Lúči sa učiteľský zbor čabianskej slovenskej školy: http://www.oslovma.hu/Archiv/Sutinsky.pdf / Ján Šutinský sa narodil v roku 1943 v Pitvaroši, diplom učiteľa hudobnej výchovy a spevu získal v Segedíne, prvé učiteľské roky strávil v Devecseri a potom v slovenskej škole v Békešskej Čabe, kde od roku 1997 pôsobil ako jej riaditeľ. V slovenskej škole založil spevácky zbor a mandolínový súbor, medzitým ho poverili vedením Všeobecného robotníckeho speváckeho krúžku založeného v roku 1921. Do slovenskej hudobnej kultúry v Maďarsku sa zapísal ako pedagóg, zbormajster, organista, zberateľ slovenských ľudových piesní, zakladateľ spevokolu a skladateľ. Blízky vzťah k slovenskej ľudovej hudbe prejavil tým, že svoju skladateľskú činnosť začal upravovaním slovenských ľudových piesní pre mandolíny, neskôr pre miešaný zbor, a spracoval ich aj pre flautu. V poslednej dobe upravil slovenské a slovanské ľudové piesne pre koncertné dychovky z Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša. Bol zakladajúcim dirigentom Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, pre ktorý upravil aj pitvarošské slovenské ľudové piesne, ktoré vydali aj knižne s názvom Piesne Slovákov v Pitvaroši. Nech odpočíva v pokoji!

Ján Šutinský: Zahučali hory
www.oslovma.hu/XXX/FelzugSJ.mp3

Ľudové piesne štvorhlasne

V domove dirigenta Jána Šutinského

Mnohí si všimli, že popredný predstaviteľ hudobného života Békešskej Čaby Ján Šutinský sa v poslednom čase neobjavoval na koncertoch; vlani totiž utrpel úraz a ťažká zlomenina nohy ho dodnes púta k domácemu krbu.
Práve prehráva Bachove chorály a izbu napĺňa chrámová atmosféra. Po chvíli si zaspomína na svoje mládenecké roky v Pitvaroši, kde mu učarovali slovenské ľudové piesne. V Segedíne získal diplom učiteľa hudobnej výchovy a spevu, prvé učiteľské roky strávil v Devecseri a potom v slovenskej škole v Čabe, kde od roku 1997 pôsobil ako jej riaditeľ. Syntetizátor opäť zaznie, hrá na ňom zborové skladby upravené pre štvorhlas, medzi nimi veselú pesničku z Pitvaroša Prší, prší..., ktorá je určená speváckemu zboru Ozvena.
Počas núteného odpočinku sa Ján Šutinský pustil do diela, ktoré už dávnejšie plánoval: do spracovania najkrajších slovenských piesní pre štvorhlasný prednes. Spracoval ich zo dva tucty a tú poslednú, Prší, prší..., uviedol s veľkým úspechom zmiešaný zbor Slovenskej samosprávy Budapešť Ozvena začiatkom mája v evanjelickom kostole na Deákovom námestí.
SutiJan2 J. Šutinského poznajú v Čabe aj ako uznávaného dirigenta. V slovenskej škole založil spevácky zbor a mandolínový súbor, medzitým ho poverili vedením Všeobecného robotníckeho speváckeho krúžku založeného r. 1921.
„Boli to plodné roky,” hovorí, aj keď päťročné riaditeľovanie mu neumožnilo venovať sa hudbe. V tom čase na slovenskej samospráve hlavného mesta prišli s myšlienkou založiť zmiešaný spevácky zbor. Ten vznikol roku 2001 a hneď sa dal do práce. Dirigent J. Šutinský každý piatok cestoval do Budapešti, kde so 40-členným zborom nacvičoval skladby pre dvoj- a trojhlas a dnes už aj pre štvorhlas. Vystupovali vo viacerých budapeštianskych kostoloch, na rôznych slávnostiach a koncertovali aj na Slovensku.
A teraz, keď nemôže cestovať do Pešti?
„Skúšky vedie a vystúpenia diriguje moja vynikajúca pomocníčka Marta Pálmaiová.” J. Šutinský k tomu pridá dojímavú spomienku. Keď vlani v októbri oslavoval v rodinnom kruhu narodeniny, v plnom počte sa dostavil so svojou zdravicou peštiansky zbor. „Nikdy som nemal krajšie narodeniny,” hovorí. V lete by už chcel byť na tradičnom tábore súboru a na jeseň prevziať jeho vedenie.
Medzitým pripravuje pre svoju dcéru, flautistku Beu Šutinskú, dve kytičky slovenských piesní z Dolnej zeme a zo severného Maďarska, pátra po prvých slovenských prekladoch textov Bachových chorálov, aby ich upravil pre štvorhlas. A zacituje slová známej speváčky Karoly Ágayovej: „Pekný spev a hudba sa dotýka duše.”
„To je to najdôležitejšie, zapôsobiť na ľudskú dušu. My, zbor Ozvena, sa o to usilujeme, keďže to je podstata zachovávania tradícií. Piesňami prezentovať dušu predkov a pochopiť, čo je vo svete. Aj to, kde je v tomto svete naše miesto.” (s-k)

Lastovienka malá II.
Mandolinra készített szlovák népdalfeldolgozások.
(kotta - szlovák népdal - fuvola - mandolin)
Budapeštiansky slovenský spevácky zbor - Ozvena, 2010

Lastovienka malá I.
A pitvarosi, békéscsabai, tótkomlósi szlovák nemzetiség népdalkincsének feldolgozása.

Učiteľ, zbormajster, kantor, rádioamatér, politik

Čabiansky polyhistor Ján Šutinský

Čabanom je tridsaťpäť rokov. Mnohí ho oslovujú pán profesor, v prvej polovici 90. rokov bol riaditeľom čabianskej školy, pre iných je pánom dirigentom a pre tých, ktorí s ním 24 rokov hrali v čabianskom symfonickom orchestri, je kolegom. Navyše je rádioamatérom, jedným z desaťtisícov na svete, ktorí sa zavčas ráno alebo neskoro večer hľadajú na vlnách éteru. Jeho volacie číslo je HA-8-AM.
Nepovedal by som, že je bohvieako mnohostranným polyhistorom, ale čosi na tom je. Je autorom školy hry na mandolínu, postavil dom, pre zmiešaný zbor Ozvena budapeštianskej slovenskej samosprávy upravil slovenské ľudové piesne, dva mesiace je kantorom a organistom na slovenských i maďarských bohoslužbách v jaminskom evanjelickom kostole. Človek pochybuje o tom, či má vôbec na to všetko čas.
- Ak chceme, na všetko si čas nájdeme, - odpovie optimisticky.

Bol raz jeden pitvarošský školák

Spytujem sa ho na Pitvaroš, na jeho rodnú obec.
- Bývali tam už moji prarodičia, my sme sa však pobrali ďalej do sveta. Moja sestra Zuzana je predsedníčkou Slovenskej samosprávy Budapešť. Vlani na jeseň sa ma spýtala, či by som nemal chuť viesť slovenský spevácky zbor v Budapešti. Práve teraz vznikol, povedala mi, a veľa si od neho sľubujeme. Akoby nie, vravím. Teraz teda chodievam raz týždenne skúšať do Pešti.
Vrátime sa späť do Pitvaroša, kam zvyknú cestovať už len na cintorín. Rodisko vyvoláva spomienky. Na roky a vek strávený v tamojšej škole.
- Riaditeľom školy bol Adam Žilinský, učiteľom zase oduševnený milovník kultúry Béla Steiner. Hrali sme divadlo, mali sme aj spevokol, tam som si zamiloval zborový spev. V Pitvaroši som sa začal učiť hudbu. Najprv som si zvolil klavír, avšak ako gymnazista vo Vásárhelyi som sa zamiloval do loveckého rohu. Absolvoval som konzervatórium a na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne som získal diplom učiteľa hudobnej výchovy a maďarčiny.
Prvý rok učiteľoval v zadunajskom Devecseri, kde čoskoro založil dychovku. Potom prešiel do Békešskej Čaby, kde sa oženil. Manželka a dve dospelé dcéry sú tiež učiteľky. Jedna z nich, Beáta, je flautistkou. Nedávno sa vrátila s orchestrom Maďarskej štátnej opery z turné po Španielsku.
Jeho terajšou záľubou je peštiansky zbor Ozvena. Pán zbormajster o tom hovorí:
- Je nás tridsaťpäť, prevažne učiteľov. Myslím si, že sa nám podarí uskutočniť zámer, na ktorý sme sa podujali. Každý si to želá a to je podstata. Zatiaľ máme v repertoári Mozartove a Kodályove diela a na vianočnom koncerte v paláci Dunaj sme predniesli aj niekoľko upravených slovenských ľudových piesní.
Ján Šutinský je pritom aspoň natoľko učiteľom ako zbormajstrom. Učiteľom sa stal po príchode z Devecseru do Čaby, kde vyučuje dodnes, odvtedy je to jeho druhý domov. Zorganizoval spevácky zbor, dlhé roky bol široko-ďaleko známy mandolínový orchester slovenskej školy, ktorý, žiaľ, zanikol, keď pán učiteľ v roku 1992 prijal funkciu riaditeľa školy.

Zaujíma ho aj miestna politika

- Človek sa v pozícii začiatočníka pustí do všetkého. Istý čas sa s úlohou popasuje, ale potom podnikavosti ubúda. V období Antalovej vlády som bol ombudsmanom pri mestskom zastupiteľstve, v roku 1998 som kandidoval ako poslanec SZDSZ v prvom čabianskom obvode. Keďže som tam nebýval ani dvadsať rokov, ľudia ma nepoznali. Aj teraz trochu politizujem, som členom mestského výboru KÉK (zahraničné vzťahy, koordinovanie záujmov a menšinové otázky). Snáď budem kandidovať aj v najbližších komunálnych voľbách.
Počas rozhovoru si začínam uvedomovať, že Ján Šutinský zďaleka nie je začiatočník, veď čoskoro bude mať šesťdesiat rokov, ale jeho život nestratil na intenzite a všestrannosti. Dokonca skôr sa obohatil, aj keď ma uisťuje, že na to tempo už akosi nestačí. Je síce pravda, že už nehrá na lesnom rohu v čabianskom symfonickom orchestri, ako po 24 rokov. Zato si často spomína na japonské turné spred dvadsiatich rokov, desaťkrát koncertovali v Hamaoka Čo a okolí, spolu s detským zborom Maďarského rozhlasu. Dlho sa zhovárame o jeho rádioamatérskej činnosti, vášni, ktorej sa jednoducho nemožno vzdať.
- Na veľké vzdialenosti je najbezpečnejší spôsob používanie morzeovky, hoci mikrofón je oveľa vzrušujúcejší. Napríklad pred niekoľkými týždňami sa mi podarilo spojiť sa s americkou výskumnou stanicou na Južnom póle. Po zvyčajných formalitách sme si zaželali všetko dobré. Z okolitých krajín (aj zo Slovenska) tvoríme spoločnosť ranostajov, na takpovediac prvé zaspievanie kohúta začneme vysielať signály. Stáva sa, že nás je pätnásť či dvadsať.

To najdôležitejšie

Takže: dirigent, kantor, rádioamatér, politik, člen orchestra. A učiteľ?
- Po piatich rokoch riaditeľovania opäť vyučujem. Škola je v dobrých rukách, Edita Pečeňová je znamenitá riaditeľka. Viacerí v meste tvrdia, že slovenská škola a gymnázium sú na vzostupe. Je to pravda! Zo šesťdesiatich škôlkárov bude raz aspoň tridsať prváčikov našej školy. Dnes je bežné, že máme triedy s dvadsiatimi žiakmi, učiteľský zbor je silný, pozostáva z vynikajúcich jednotlivcov. Usmeje sa: - Je nás tridsať sedem a iba traja muži...
Z Pitvarošana sa stal čabiansky učiteľ, polyhistor, človek, ktorý sa nikdy netlačí do popredia. Skôr mu ide o vec, na ktorú sa podujal a ktorej slúži.

(sass-kni-ľn / 2002)

Sutyinszki Jánost pedagógusi, karnagyi, zeneszerzői tevékenységéért, a szlovákok népdalkincsének népszerűsítéséért,
a szlovák nemzetiségi zenei kultúra ápolásáért és megőrzéséért 2014-ben Nemzetiségekért díjjal tüntették ki.

Sutyinszki János indulót írt szülőfalujának

„Nem minden település büszkélkedhet azzal, hogy saját himnusza van. Pitvaros igen” - hirdeti a falu honlapja, amely beszámol arról, hogy a darabot a település szülötte, Sutyinszki János nyugalmazott pedagógus szerezte. Pitvaroson járt általános iskolába, három testvérével együtt. Valamennyien muzikális örökséget ápoltak és ápolnak ma is. Már megvolt a mű bemutatója is: a közeli Tótkomlós fúvószenekara tűzte műsorra karácsonykor. A Békéscsabán élő zeneszerző, kóruskarnagy és muzsikus elmondta: bár a pitvarosiak himnuszuknak tekintik alkotását, s ezt ő örömmel fogadja, a darab műfaját tekintve valójában induló. Megírásakor a falu szlovák népzenei hagyományaira épített, ami nem véletlen: három évtizeden át gyűjtötte a helyi szlovákság népzenéjét - mint mondja, élő magyar népzenei hagyomány itt tulajdonképpen nincs is. A kollekció egyelőre kiadásra vár, ihletet adott viszont neki egy kifejezetten pitvarosi mű megírásához. Az induló 2 perc 50 másodperc hosszú. Szövege is van, az is a helyi népdalokból merít, s többek között a katonasorban lévő pitvarosi legények rátermettségét dicsőíti. Hogy a mű további sorsa mi lesz, egyelőre nem tudni. A tótkomlósi fúvósok biztosan műsoron tartják, de reméli, más együtteseknek is megtetszik, s hamarosan talán a pitvarosi ünnepségeken is felcsendül majd. Sutyinszki János három éve ír zenekarok számára szviteket, egyvelegeket, indulókat. Több ilyet szerzett már, többségüket úgy, hogy valaki felkérte. Mindegyik népszerűvé vált, s bízik abban: így lesz ez a szülőfaluja számára írt művel is. Ez utóbbi megírására nem kapott felkérést, önszorgalomból látott munkához.