Rok Ľudovíta Štúra sa koná od roku 1985 kontinuálne každých 10 rokov pri príležitosti narodenia Ľudovíta Štúra, v roku 2025 je to už 210. výročie. Začína aj končí sa vždy 12. januára, ktorý je dňom jeho nešťastného úmrtia v Modre. Na dlhej ceste k súčasnej slovenčine stál aj tento významný muž a mnoho ďalších národných buditeľov, hodno si preto pripomenúť históriu ich cesty.
Najstarším kodifikovaným slovanským jazykom bola staroslovienčina, ktorú v polovici 9. storočia nášho letopočtu priniesli na územie Veľkej Moravy Konštantín a Metod. Norma staroslovienčiny bola utvorená na základe macedónskeho nárečia používaného v okolí Solúna. Prinesený jazyk spolu s písmom boli dorozumievacím prostriedkom medzi takmer všetkými slovanskými krajinami. V tých časoch bola staroslovienčina 
tretím najpoužívanejším medzinárodným jazykom, hneď po latinčine a gréčtine a do staroslovienčiny bolo preložených množstvo kresťanských textov vrátane biblie. Po páde Veľkomoravskej ríše staroslovienčinu v úradnom a kultúrnom styku vytlačila predovšetkým latinčina.
V súčasnosti sa staroslovienčina používa na pomenovanie jazyka z obdobia 9. a 10. storočia a niekedy sa viaže dokonca len k písomným pamiatkam Veľkej Moravy. S určitými obmenami sa ale staroslovienčina používa dodnes ako bohoslužobný jazyk katolíckych cirkví byzantského obradu.
V období stredoveku bola rímsko-katolícka cirkev výlučným zriaďovateľom škôl a hlavným obsahom vyučovania bolo osvojenie si latinčiny a základov kresťanského učenia. Latinčina sa stala v tom období jazykom vedy, kultúry, administratívy a diplomacie.
Začiatkom novoveku na našom území sa v písomnom styku začala presadzovať čeština, nemčina a maďarčina. Pre slovenské obyvateľstvo bola spomedzi týchto jazykov najzrozumiteľnejšou čeština a biblická čeština sa u nás používala pri evanjelických bohoslužobných obradoch v období 16. – 19. storočia. Avšak paralelne už od 16. storočia sa začali u nás vyvíjať aj tri varianty nekodifikovaných slovenských nárečí – západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské.
Rozvoj vzdelanosti bol potrebný pre rozvíjajúcu sa priemyselnú výrobu. Habsburský panovník Jozef II. presadzoval vzdelávanie a šírenie osvety medzi ľudom prostredníctvom reči, ktorej ľud rozumie. Jedným z jeho opatrení bolo aj zriadenie Generálneho seminára na Bratislavskom hrade (1784), čiže vysokej školy pre vzdelávanie katolíckych kňazov. Prešpurské noviny vychádzajúce v rokoch 1783-1787 sa stali prvým informačno-komunikačným zdrojom písaným v západoslovenskom dialekte. Ich vydávanie ovplyvnilo osvietenské a obrodenecké tereziánsko-jozefínske hnutie. Zanikli však pre nedostatok odberateľov, spôsobený zrejme aj nízkou vzdelanosťou slovenského obyvateľstva.
S rozvojom vzdelanosti a vied sa začínalo aj formovanie novodobého slovenského národa. Bez existencie vlastného štátu, ani územia, bola zvlášť naliehavá otázka kodifikovania spisovného jazyka, ktorý by bol jediným reprezentatívnym znakom formujúceho sa národa. Pretože národ 
bez územia môže existovať, ale bez kodifikovaného jazyka nie.
Nástojčivejšie ako evanjelici, ktorí používali ako spisovný jazyk biblickú češtinu, pociťovalo túto potrebu katolícke duchovenstvo pri každodennej pastoračnej a ľudovýchovnej činnosti. Preto nie náhodou vznikla myšlienka uzákonenia prvého slovenského spisovného jazyka práve medzi mladými teológmi bratislavského katolíckeho seminára.
Na konci 18. storočia sa kultivovaná západoslovenčina stala zásluhou Antona Bernoláka základom kodifikácie pre spisovnú slovenčinu. Bernolák uplatnil zásadu, že slovenská spisovná reč má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu. Oprel sa o kultúrnu západoslovenčinu, lebo v tom období bola Trnava významným kultúrnym a hospodárskym centrom.
Úsilie o zavedenie jednotného spisovného jazyka sa začalo dielom Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách (1787). O rozširovanie bernolákovčiny a o dodržiavanie jej kodifikácie v tlačených textoch sa pôvodne starali vlasteneckí filológovia v bratislavskom seminári a členovia spolku Towarišstvwo litterného Umeňá. Rozvoj bernolákovského hnutia na prelome 18. a 19. storočia bol dovtedy najväčším celoslovenským organizovaným hnutím národnokultúrneho charakteru. V bernolákovčine je napísané celé básnické dielo „slovenského Homéra“ Jána Hollého. Bernolákovská slovenčina sa používala do 50. rokov 19. storočia, keď sa jej stúpenci prihlásili k novej štúrovskej kodifikácii spisovnej slovenčiny.
Začiatkom roku 1843 prichádza Ľudovít Štúr s myšlienkou jednotného slovenského jazyka vychádzajúceho zo základov stredoslovenského nárečia. Za účelom kodifikácie spisovnej slovenčiny sa stretli Štúr, Hurban a Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom. Kodifikáciu verejne vyhlásili 27. augusta 1844 v Liptovskom svätom Mikuláši.
V roku 1845 dostáva Štúr povolenie od panovníka vydávať noviny a pod jeho vedením vyšlo 1. augusta 1845 prvé číslo Slovenských národných novín s literárnou prílohou Orol tatranský, s cieľom kriesiť slovenské kultúrne, národné a kresťanské tradície a podporiť boj slovenského národa za svoju emancipáciu. Revolučné roky 1848-1849 priniesli veľa zmien. Napriek tomu, že Uhorský parlament prijal v marci 1848 zákon o slobode tlače, pre vysokú kauciu na vydávanie politických časopisov, sa nepodarilo potrebné prostriedky zozbierať, a tak posledné číslo Slovenských národných novín vyšlo 9. júna 1848. Okrem nich vydával v rokoch 1846-1852 Jozef Miloslav Hurban Slovenské pohľady na vedy, umenie a literatúru. Ich vydávanie neskôr obnovil Svetozár Hurban Vajanský.
V polovici októbra 1851 sa v Bratislave stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník a rozoberali problémy gramatiky slovenského jazyka, v ktorej sa prelínali normy štúrovskej podoby slovenčiny s bernolákovčinou. Účastníci stretnutia poverili Martina Hattalu vypracovaním novej podoby slovenskej gramatiky. Tú Hattala zhrnul v publikácii 
Krátka mluvnica slovenská (1852), ktorá sa stala základnou normatívnou príručkou slovenského pravopisu až do roku 1902.
Napriek pomaďarčovaniu školstva vývoj spisovnej slovenčiny sa nezastavil. Slovenský jazykovedec prekladateľ a filológ Samuel Czambel sa pričinil o presadzovanie martinskej slovenčiny do spisovného jazyka. V roku 1902 vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej založenej na stredoslovenskom nárečí. Ako najrozšírenejšia gramatická príručka bola až do roku 1931 jediným zdrojom normy spisovného jazyka.
Prvé Pravidlá slovenského pravopisu vydané v Prahe v roku 1931 sa stali jednou zo záväzných kodifikačných príručiek slovenčiny. Vychádzali zo staršieho variantu Czambelovej kodifikácie, no príklon k češtine, respektíve k bohemizmom, ktoré v danom období prenikali do slovenčiny, je v nich väčší. Reflektovali vtedajšiu teóriu o jednotnom československom spisovnom jazyku. Na Slovensku ale väčšia časť inteligencie vydanie Pravidiel chápala ako čin namierený proti svojbytnosti slovenského národa a dovolávala sa nápravy.
V roku 1940 sa v pravidlách kodifikoval matičný spisovný úzus s menšou revíziou starších zásahov do spisovnej slovnej zásoby. Upravil sa spôsob písania viacerých slov podľa spisovnej výslovnosti. Výsledkom úsilia bolo odstránenie českého vplyvu zo slovenského jazyka. Ďalšie zmeny slovenského pravopisu z roku 1953 podstatne zjednodušili systém slovenského pravopisu a priblížili ho k vtedajšej spisovnej výslovnosti. Zmeny z roku 1970 obsahovali zmenu písania predpôn s-/z- na dnešný stav.
Spisovná slovenčina je živým jazykom a neustále sa vyvíja. Do svojho slovníka prijíma nové názvy a mnohé z nich prispôsobuje svojmu tvarosloviu. S otváraním sa svetu zvyšuje sa dôraz na ovládanie cudzích jazykov, predovšetkým na angličtinu. Dôležité je ale dbať na správnosť tlačeného a hovoreného slova, predovšetkým v médiách. Najmä nepoužívať anglické frazeologizmy otrocky preložené do slovenčiny a tiež obmedziť výrazy, na ktoré máme rovnocenné slovenské pomenovanie. Zabezpečiť to s príchodom internetu je však problematické. Preto hlavné ťažisko v tomto smere zostáva na školách, aby aj nasledujúce generácie si pestovali a kultivovali svoju materinskú reč tak, ako to robili generácie pred nami.
