Molnárovci z Nadlaku zakotvili na Slovensku
Po dlhšom putovaní spokojný život našli v Nových Sadoch
Do strediska Slovákov v Rumunsku, mestečka Nadlak sa prví Slováci prisťahovali v rokoch 1802-1803, keď rozsiahly chotár domáci rumunskí roľníci už nestačili obrábať. Aj v dôsledku toho si popri domoch v samotnej osade veľa tam usadených Slovákov postavilo svoje príbytky a hospodárske budovy aj uprostred úrodných polí, známych ako „sálaše”. Žili a pracovali tam roľníckym spôsobom a len v nedeľu prichádzali do mestečka na bohoslužby a na kultúrne podujatia. Aj rodina Petra Molnára, ktorý sa narodil v Nadlaku roku 1910, žila na jednej takejto svojráznej usadlosti. Všemajster Peter Molnár pochádzal zo siedmich detí a v mladosti bol v 
Nadlaku známym cukrárskym majstrom a tiež zo začiatku aj zvonárom. „Zvonárskemu umeniu som sa začal učiť už ako šesťročný chlapec. V roku 1916 sa otec vrátil z vojny a hneď ho obec a cirkevný konvent zvolili za obecného zvonára. V tom istom roku som aj ja prvýkrát vystúpil na turňu a začal si všímať činnosť zvonárov, ktorí boli zároveň hlásnikmi, dohliadajúci na požiare v rozsiahlom nadlackom chotáre. Pri zvonení museli byť vždy štyria, a to dvaja starší a dvaja chlapci. Tak som sa popri otcovi stal zvonárom aj ja. V noci slúžili dvaja zvonári, ktorí bývali vo vežovej izbičke a ďalší dvaja mali pohotovosť. Za službu boli platení väčšinou formou naturálií. Ja som sa pomerne skoro prihlásil do služby ku gazdom, ale otec zvonársku službu vykonával až do roku 1933” – zaspomínal si roku 1990 pri svojom jubileu tento 
zručný navrátilec z Dolnej zeme. V Nadlaku a v okolí bol Peter Molnár známy ako vyučený cukrár. Okrem toho, že svoje cukrovinky a medovníky ponúkal v rodisku, vyhľadávané boli aj na jarmokoch v Peregu, Péčke a Sarafale. Ako záľubu si toto pekné remeslo osvojila aj jeho manželka, ktorá však svoju zručnosť získanú v mladosti prejavovala donedávna na prvom mieste na krosnách pri tkaní. Dá sa povedať, že Molnárovci si obdivuhodne do posledných chvíľ spoločného života zachovávali fortieľ, zvyky a obyčaje prinesené na Slovensko z Dolnej zemi. Po skončení druhej svetovej vojny sa v roku 1949 rozhodli repatriovať na Slovensko, podobne ako ďalších 2 600 Nadlačanov. Väčšina z nich nevedela, do akého prostredia budú umiestnení, a tak sa 
ocitli v česko-nemeckom a moravsko-rakúskom pohraničí. Takýto osud stihol aj Molnárovcov, ktorých zaradili umiestniť na česko-nemecké hranice do obce Hraníc v okrese Cheb.
Zachoval sa denník, v ktorom Peter Molnár podrobne opísal cestu z Nadlaku do Chebu: „V nedeľu dňa 24. júla 1949 sme sa hýbali z Nadlaku, po obede o piatej hodine. O pol jednej v noci sme odchodili z Péčky a do Episkopii sme došli na poludnie 25. VII., kde nás aj ten istý deň o jednej po obede začali prehliadať. Táto kontrola trvala tri a pol dňa, čiže slovom do štvrtka večera. V ten istý deň 28. júla sme sa hýbali o pol ôsmej a za polhodiny sme už boli na hranici v stanici Bihar Keresteš. Prehliadka bola ťažká, 
lebo sme si museli vyberať z vagónov všetky lády a bagáže. Nám nezobrali okrem balíka, čo sme niesli pre krajanov nič, a nakoniec aj ten nám vrátili. Z Bihar Keresteša sme sa hýbali o pol jedenástej večer a šli sme celú noc cez Solnok a Cegléd. V Pešti sme boli 29. júla, ráno o šiestej a keď sme sa tam nafruštikovali, hneď sme sa hýbali a napoludnia sme už boli na poslednej maďarskej stanici Sob. Tam sme dostali aj obed a o druhej po obede sme už boli za hranicou na Slovensku. Potom sme došli do Štúrova, kde sme stáli dve hodiny a stadiaľ sme prišli o pol ôsmej do Nových Zámkov. Stadiaľ sme išli rovno cez Šaľu a Galantu a do Bratislavy sme prišli večer 29. júla o jedenástej hodine. A hneď sme sa aj hýbali ďalej a cez Brno, kde sme boli ráno o deviatej sme 
prechádzali smerom do Prahy, kde sme došli večer o ôsmej a po dvojhodinovej prestávke sme sa púšťali do Chebu. V nedeľu večer o pol desiatej sme už boli po týždňovej ceste na mieste”.
Pre Molnárovcov bolo šťastím, keď prišli do pohraničnej obce Hranice, že tam už bolo usadených do tridsať rodín Nadlačanov, čo uľahčilo ich počiatočné sklamanie. Molnárovci začali pracovať v továrni na výrobu kobercov s názvom „Hrako”. Prostredie a práca v továrni na výrobu kobercov im nie najlepšie lahodila. Ich cieľom bolo dostať sa na Slovensko a vychovať tri deti v slovenskom povedomí, aspoň takom ako mali v Nadlaku. A tak sa aj oni po roku odsťahovali bližšie k 
Slovensku, do Hevlína pri Znojme, do obce ležiacej na moravsko-rakúskych hraniciach, kde tiež žila pomerne väčšia komunita slovenských presídlencov z Rumunska. Rodina nadlackých Molnárovcov dostala prácu na poľnohospodárskom štátnom majetku. To bolo v čase, keď deti chodili do školy a chceli sa učiť po slovensky a tak opäť po roku sa im konečne podarilo dostať na Slovensko, najprv do Vrboviec pri Myjave a roku 1956 do Nových Sadov pri Nitre. Tam si Molnárovci postupne postavili dom a odvtedy sa tam usadili natrvalo a celá rodina spokojne žila viac ako štyridsať rokov a syn Peter s rodinou doteraz. Presídlenci Molnárovci vychovali tri deti, dve dievčatá narodené v Nadlaku a syna Petra narodeného v obci Hranice, ležiacej na česko-nemeckej hranici. Ten si tiež postavil moderný dom v Nových Sadoch a pracoval ako manažér v neďalekej obci a tešil sa 
z vydarenej a vzdelanej rodiny. Veľkú radosť mali aj z dvoch dcér - Nadlačaniek, z ktorých poľnohospodárska inžinierka - agronómka pracovala v Košiciach a mladšia vo veľkoobchode v Partizánskom.
Keď prišla rodina roku 1949 do starej vlasti, v ich skromnej výbave, ktorú si so sebou priviezli, nechýbali staručké krosná, kolovrat a ostatné náčinie potrebné k výrobe domáceho plátna a iného materiálu. Toto náradie putovalo s nimi na ceste z Nadlaku do Hraníc, odtiaľ do Hevlína a cez Vrbovce až do Nových Sadov pri Nitre. Všade im dobre poslúžili, i keď už v trochu inej funkcii ako pôvodne na Dolnej zemi, 
kde na nich tkali vrecia, plachty, zástery, pokrovce, uteráky, rubáše, obrusy a plátno. Voľakedy na strednom Slovensku, skadiaľ Molnárovci pôvodne pochádzajú, ale i v samotnom Nadlaku, krosná nechýbali takmer ani v jednej domácnosti. Vtedy ich využívali hlavne v zime. Na Slovensku už mali viac času a tak Anna Molnárová siahala ku svojej obľúbenej práci rovnako v lete ako v zime. V zime rozložila krosná ako voľakedy v kuchyni a v lete ich mávala rozložené na dvore, kde potom v chládku pod stromom tkala koberce a ozdobné dečky. V čase, keď som ju navštívil, na širokom okolí jej ojedinelú prácu pri tkaní sledoval známy etnograf, Slovák z rumunského Temešváru, profesor Pavol Rozkoš a pochvalne sa vyjadroval o zhotovených výrobkoch a dodržiavanej tradícii. Manžel Peter Molnár jej pri tejto činnosti pomáhal hlavne pri navíjaní nití, ale najradšej sa v pokročilom veku venoval výrobe cirokových metiel. „Krosná majú už takmer sto rokov. Dala si ich zhotoviť 
moja matka a aby na ne zarobili, otec s matkou lámali u gazdov dva týždne od rána do večera kukuricu. Takú mali hodnotu vtedy a teraz, keď sú už opotrebované, majú pre mňa ešte väčšiu a nezaplatiteľnú hodnotu. Sú spomienkou na mojich predkov a rodisko. Na ceste do starej vlasti sprevádzali nás v dobrom i zlom a stali sa súčasťou nášho života” – vyznala sa Anna Molnárová, ktorá bola donedávna jedinou tkáčkou na okolí. Zručný manžel si zase vo voľnom čase rád, a to aj so synom Petrom, zahral na hudobnom nástroji – citare, typickom dolnozemskom hudobnom nástroji, ktoré si tiež vyrábal sám. Tomuto hudobnému kumštu sa tiež naučil v rodisku a týmto umením rád pobavil, a to nielen svojich krajanov. Napríklad po 
roku 1989 v Bratislave a Martine s citarou vystupoval aj v programe Rodostrom národa. Rodinu Molnárovcov z Nadlaku a z Nových Sadov na širokom okolí poznali ako jedinečných výrobcov obradných pečív. Známe boli hlavne nimi pripravené torty z griláže, ktoré znázorňujú rôzne figúrky, ako napríklad svadobný pár vezúci sa v „hintove” ťahanom parádnymi koňmi.
Nadlacký rodák Peter Molnár dnes už nežije, ale aj vďaka tvorivej činnosti dožil sa vysokého veku. A pritom ešte ako 78-ročný pracoval ako strážnik na miestnom družstve. A manželka Anna pri jednej mojej návšteve v Nových Sadoch, vtedy už 88-ročná, mi povedala, že jej a deťom dobre padne, keď im z Austrálie, USA alebo i z Rumunska krajania napíšu, že ich príbytky zdobia Molnárovcami vytvorené koberce, obrusy, dečky, ale i citary a mandolíny. Pokračovatelia rodu sa vždy potešia i návštevám, keď za nimi prichádzajú krajania Nadlačania, či už rovesníci rodičov alebo ich deti a vnuci. Medzi takých patria napríklad aj čerství poslucháči na vysokých školách v Nitre, prichádzajúci z Nadlaku. Pre nich, ale aj pre ostatných sú u Molnárovcov v Nových Sadoch vždy dvere otvorené dokorán. Aj zásluhou tejto rodiny sa v ostatných rokoch zintenzívnila vzájomná spolupráca a priateľstvo medzi evanjelickým cirkevným zborom v Nových Sadoch a rovnakým zborom z Nadlaku. Svedčia o tom najmä každoročne uskutočnené návštevy a vystúpenia cirkevných spevokolov a divadelných súborov. Po dlhé roky odpútaný od rodiska – Nadlaku, Molnárovci nikdy naň a na jeho obyvateľov nezabúdajú. Niet roka, aby ho aj individuálne nenavštívili a pripomenuli si prežitú mladosť rodičov a ich predkov. V ostatných rokoch tieto návštevy absolvujú už iba deti Petra a Anny Molnárovcov.