Zomrel azda najväčší slovakista na svete
Keď prišiel na začiatku päťdesiatych rokov na Slovensko, po slovensky nevedel ani slovo. So značnou dávkou nostalgie hovorieval, že ešte aj citoslovcia sú v slovenčine ináč než v jeho rodnej rumunčine; rumunský kohút nevraví kikirikí, lež cocorocú...
Nedokázal si spočiatku vypýtať chlieb ani štipku soli. Trvalo mu istý čas, kým dobojoval svoj boj medzi túžbou po domove a túžbou po poznaní. Našťastie pre nás, pre Slovensko, túžba po poznaní zrodila jedného z najväčších, najkvalitnejších a najúprimnejších propagátorov slovenského ducha, slovenskej kultúry.
Corneliu Barborica (5. 4. 1931 - 11. 5. 2017) sa narodil v slávnom historickom meste na Dunaji Turnu Severin, kde ukončil strednú školu. Po prijatí na Štátnu univerzitu v Bukurešti ho vyslali na štúdium slovenského jazyka a literatúry na Filozofickú fakultu UK v Bratislave.
Od svojich literárnych začiatkov je Barborica aktívnym prekladateľom, ale najmä autorom mnohých závažných článkov a štúdií, úvodov a doslovov k vydaniam slovenských literárnych diel, autorom vysokoškolských učebníc, ako aj učebníc slovenského jazyka a literatúry pre slovenské menšinové gymnáziá a základné školy v Rumunsku, mnohých komparatistických štúdií z oblasti slavistiky i slovensko-rumunských literárnych a vôbec duchovných vzťahov. Corneliu Barborica má doslova zakladateľské postavenie pri konštituovaní slovenskej menšinovej literatúry v Rumunsku.
Stál pri zrode menšinového média Naše snahy a bol jeho nadšeným prispievateľom i podporovateľom až do posledných síl. Spoluredigoval viaceré zborníky, výbery, antológie, podporoval mladých a priebojných slovenských intelektuálov na území Rumunska, z ktorých sa viacerí presadili aj v celkovom slovenskom literárnom kontexte.
Asi bude na mieste poznamenať, že po jeho návrate na univerzitu v Bukurešti sa najmä vďaka nemu intenzívne začal rozvíjať odbor slovakistiky, ale aj bohemistiky. Počas desaťročí Barboricovho pôsobenia tak vzniklo pracovisko, ktoré sa radí medzi to najlepšie v európskej slavistike a 
slovakistike.
Iste, je to nemalá vedecká, publicistická, tvorivá i organizátorská práca, ktorá zdobí biografiu i bibliografiu tohto autora. Sú v nej však aj také diela, ktorých význam je pre slovenskú literatúru kolosálny. Je to predovšetkým zväzok, aký pred ním iný zahraničný autor nenapísal: Dejiny slovenskej literatúry (Istoria literaturii slovace, Editura Univers, Bucuresti 1976) alebo reprezentatívny výber a preklad z tvorby Ivana Kraska Nox et solitudo (Editura Univers, Bucuresti 1973) s vynikajúcou sprievodnou úvodnou štúdiou, ktorá aj z hľadiska slovenskej literárnej histórie a literárnej vedy priniesla niekoľko zaujímavých a podnetných poznatkov, najmä čo sa týka vzťahu Ivana Krasku k tvorbe najvýznamnejšieho rumunského básnika Mihaila Eminesca (1850 - 1889). Mimochodom, za toto dielo Barboricovi udelili Cenu P. O. Hviezdoslava. Asi bude vhodné pripomenúť, že jeho Dejiny slovenskej literatúry vyšli v čase, keď sa na Slovensku naplno rozbehla „konsolidácia“ spoločnosti. Kritériá, ktoré Barborica použil pri hodnotení slovenskej literatúry, boli doslova v rozpore s vtedajšou oficiálnou slovenskou kultúrnou politikou. (Z tohto dôvodu sa v tom čase 
stal nie síce neželaným, ale nie celkom žiadaným či vítaným v slovenských reáliách...)
Barboricovo dielo si pre svoju kvalifikovanosť (ale aj kvôli jeho vzťahu k slovenskej literatúre) rozhodne zaslúži pozornosť slovenského čitateľa. Napokon aj samotná slovenská literatúra si zaslúži takýto pohľad „spoza dverí“, aby sa nedívala iba do svojho vlastného zrkadla; lebo takýto obraz by sa mohol deformovať...
Zvlášť v posledných desaťročiach svojho života, keď už nemohol zo zdravotných dôvodov opúšťať svoj domov, svoje aktivity rozšíril aj na pôvodnú prozaickú tvorbu. Písal v jazyku rumunskom, ale aj slovenskom (pseud. Ján Severíni). Napriek osudovej nepriazni vytvoril ešte práce, ktoré boli stále aktuálne a prínosné.
Corneliu Barborica zasvätil celý svoj život slovenskej literatúre, kultúre. Sumu jeho poznatkov a výsledkov dopĺňa aj veľká a reprezentatívna antológia slovenskej poézie od jej veľkomoravských počiatkov až po súčasnosť. Ak si uvedomíme, že spomínané dielo obsahuje približne 6 000 veršov (výber, preklad, obsiahla štúdia o vývine slovenskej poézie, biografické a bibliografické údaje spracoval C. Barborica) a vyšla v takom masovom náklade, o akom sa slovenskému básnikovi nemôže ani snívať, nevyhnutne musíme uznať, že Corneliu Barborica vykonal kolosálny kus práce pre propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí.
Jeho odchodom strácame veľa. Strácame najmä onen vznešený symbol, spojovník v historickom i kultúrnom kontexte. Na druhej strane - chvála Bohu, bol. A odovzdal všetko, čo mohol dať. Bol pre nás Slovákov ako dar nebies...