štv06202024

Posledná aktualizáciapia, 14 jún 2024 10am

Čabianska rodina Šerešovcov na Slovensku

Ing. Zoltán Šereš: - V roku 1946 moji rodičia, Slováci žijúci v Békešskej Čabe, sa prihlásili na presídlenie do vlasti svojich predkov. Keďže môj otec v békeščabianskej elektrárni pracoval ako hlavný strojník, po repatriácii bol v bratislavskej teplárni ihneď zaradený do zodpovednej funkcie prevádzkového dozorcu.

Pôtor 1948 - vychádzajúca hviezda na nebi industrializácie Slovenska? - Všetko tomu nasvedčovalo. Oficiálne bola otvorená Baňa Háj, v ktorej príprava na ťažbu aj samotná ťažba začali už v r. 1947. Prebiehala výstavba elektrárne a rozsiahla elektrifikácia Pôtra a okolitých obcí. Cesty osudu sú však nevyspytateľné a k Pôtru, žiaľ, neboli trvalo priaznivo naklonené. Dnešná realita je toho nemým svedkom. Keďže v novembri 2018 bolo 70 rokov odvtedy, ako sa naša rodina na štyri roky prisťahovala do Pôtra, rád by som v tomto článku čitateľom priblížil túto Zoltan Seres Potor 02hektickú dobu tak, ako ju naša rodina videla a na vlastnej koži prežila.

Repatriácia z Maďarska - Na úvod musím spomenúť, že pre našu rodinu sa všetko začalo momentom, keď sa v roku 1946 moji rodičia, Slováci žijúci v župnom meste Békešská Čaba (v roku 1900 najväčšie slovenské mesto v Rakúsko-Uhorsku - pri sčítaní mala najväčší počet obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti) prihlásili na presídlenie do vlasti svojich predkov. Ak názov mesta niekomu nič nehovorí, tak ho iste oslovi názov klobásy čabajka, ktorá odtiaľ pochádza - recept tam priniesli Slováci, naši predkovia, ktorí Čabu osídlili. Preskočím medziobdobie, ktoré presídľovaniu predchádzalo.

Bratislava - naše prvé bydlisko vo vlasti predkov - Začnem tým, že 7. novembra 1947 sme sa ocitli v hlavnom meste Slovenska. Ako kompenzáciu za nehnuteľnosť zanechanú v Maďarsku sme v Bratislave - Ovsišti na Ružovej ulici dostali dom po vysídlenom Nemcovi. Keďže otec Michal Šereš zastával v mestskej Zoltan Seres Potor 03elektrárni v Békešskej Čabe dôležitú funkciu hlavného strojníka, bol v bratislavskej teplárni ihneď po príchode zaradený do vysokej funkcie prevádzkového dozorcu. Matka s tromi malými deťmi bola domáca.

Industrializácia Slovenska a jej dopad na našu rodinu - V roku 1948 sa rozbiehal na Slovensku proces industrializácie. Zhodou okolností sa v Pôtri otvárala baňa Háj a štátne orgány rozhodli vedľa nej postaviť elektráreň, ktorá mala časť uhlia, vyťaženého v bani Háj, spaľovať. Vedenie rozhodlo, že najskôr sa bude demontovať jedna parná turbína a inštalovať sa bude v elektrárni, ktorej výstavba sa v Pôtri (v miestnej časti Háj) práve rozbiehala. Bolo preto treba následne zabezpečiť jej montáž, vrátane kompletnej technologickej časti elektrárne. Pre proces montáže bolo nevyhnutné zabezpečiť aj technologický dozor. Po ukončení výstavby sa počítalo s otcom, pokiaľ prijme poverenie do funkcie vedúceho elektrárne. Veľkým problémom v tej dobe bolo nájsť osobu, ktorá má pre to nielen kvalifikačné a organizačné predpoklady a zároveň by bola aj ochotná sa spolu s rodinou do Pôtra presťahovať. Hlavne sťahovanie na vidiek bolo pre Bratislavčanov neprekonateľnou prekážkou. Veľmi intenzívne preto presviedčali môjho otca, aby sa na túto náročnú úlohu podujal. Rozhodovanie bolo preňho veľmi ťažké. V Maďarsku sme žili v župnom meste Békešská Čaba a následne po presídlení, v hlavnom meste Slovenska. Nevedeli sme nič o tom, čo život na vidieku prináša, ani čo nás tam čaká. Otec mal v bratislavskej teplárni navyše vysoké funkčné zaradenie. Náš dom v Ovsišti mal síce svoje zápory, no rodina mala zabezpečenú strechu nad hlavou. Pre nás, tri Zoltan Seres Potor 04deti, dávala Bratislava garanciu z hľadiska možnosti ďalšieho vzdelávania sa. A čo Pôtor? Vôbec nič sme o ňom nevedeli, ani nám o ňom nikto nevedel nič povedať. Znovu sme sa, rok po presídlení, ocitli na Životnej križovatke. Otec nechcel svoju rodinu ohroziť, takže to pri svojom rozhodovaní vôbec nemal ľahké. Garancie totiž neboli žiadne a riziko, že to nevyjde, veľké. Musel sa spoľahnúť výlučne len na slovné ubezpečenia predstaviteľov štátnych orgánov a energetiky, že všetko sa dorieši za chodu. Týkalo sa to hlavne zabezpečenia bývania pre rodinu. S odstupom času je treba otvorene povedať, že mal obrovské šťastie na serióznych nadriadených. Občas sa síce vyskytli nejaké problémy, no tieto boli rýchle doriešené. Najdôležitejšie však bolo, že všetko, čo sľúbili, do písmena splnili. Ponuku sa teda, po zvážení všetkých za a proti, rozhodol prijať.

Sťahovanie sa z Bratislavy do Pôtra - V polovici roka 1948 teda otca vyslali do Pôtra, kde začal montáž technológie elektrárne. Súčasne plnil funkciu dozoru technologickej časti stavby. Provizórne sa tam ubytoval. Problém nastal, keď sme ho, celá rodina, mali nasledovať. V časti Háj nám síce bol, blízko elektrárne hneď vedľa štátnej cesty, pridelený drevený domček, no tento nebol ešte dostavaný. Po hľadaní sa našlo prijateľné riešenie - prichýlila nás pani Petrovičová, ktorá nám poskytla podnájom. Aká to vzácna náhoda, bola to príbuzná herca Ctibora Filčíka, ktorú, aj spolu so svojim o štyri roky mladším bratom Ernestom, volal starká. V roku 1928 (mal vtedy 8 rokov) im tragicky zahynul otec. V nej našli osobu, ktorú vrúcne milovali a aj ona ich. Vždy keď bolo treba, im podala pomocnú ruku a ochranné krídla. Mali spolu, ako som sa dozvedel od Ernesta Filčíka, jeho synovca, veľmi blízky vzťah a celý život sa k nej rád vracal. V päťdesiatych rokoch, keď spolu žili aj s JUDr. Husákovou - Lökvéncovou, ktorú si starká pre jej milú povahu obľúbila. Miesto jeho posledného odpočinku je, určite nie Zoltan Seres Potor 05náhodou, práve na pôtorskom cintoríne.
V novembri roku 1948 sme sa teda za otcom presťahovali a ubytovali u nej. Párkrát sme sa tam, s pánom Filčíkom aj stretli. Rád si na to spomínam. Na ukončenie pre nás určeného domčeka sme si museli ešte pol roka počkať. Veľkým plusom bolo, že vrchnosť nám tu maximálne vyšla v ústrety a druhá, hospodárska časť obydlia, presnejšie budova na dvore nám bola doslova „šitá na mieru“. Za zmienku stojí napr. postavenie murovanej pece na pečenie chleba, čo bolo v tej dobe pre rodinu s malými deťmi veľmi vítané. Za domom sme dostali k dispozícii parcelu na pestovanie zeleniny. Obidvoje nám prišlo veľmi vhod. Predsa len bolo krátko po vojne a zásobovanie obchodov, na začiatku výstavby elektrárne, malo svoje rezervy. Predaj základných potravín, ošatenia a obuvi bol vtedy regulovaný lístkovým bodovým systémom. Zásobovanie obchodov sa neskôr, po uvedení bane a elektrárne do prevádzky, výrazne zlepšilo. V Slatinke otvorili začiatkom 50-tych rokov montovaný obchodný dom, čo bolo na tú dobu nevídané veľkorysé gesto zo strany štátu, ktoré obyvateľom výrazne zlepšilo životné podmienky. Úroveň obchodnej siete v Pôtri bola na takej výške, akú v tej dobe nemali okresné, ba ani krajské mestá. V máji 1949 sme sa konečne nasťahovali do jedného z dvoch dokončených drevených domčekov. Druhý bol určený zástupcovi vedúceho (neskôr v poradí druhému vedúcemu elektrárne) Gabrielovi Beerovi.
Výstavba ďalších dvoch, z vnútra a z vonku ovakovaných drevených heraklitových domčekov, ktoré vyzerajú ako murované, v našom rade a troch rovnakých domčekov v druhom rade za nimi, plynulo pokračovala. Tieto, postupne ako sa dokončovali, boli odovzdávané kľúčovým Zoltan Seres Potor 06zamestnancom elektrárne.

Náš život v Pôtri - V elektrárenskom domčeku, ktorý bol vtedy hádam najkrajší v okolí, no dnes je z neho, vďaka nezodpovedným vlastníkom, ruina narušujúca inak pekný vzhľad elektrárenskej kolónie, sa mi narodila v septembri 1951 sestra Alžbeta. Telefóny v súkromných rukách vtedy neboli, tak som nočnou hodinou utekal za pôrodnou babou. Ak by si bola sestrička trochu počkala, mohlo to byť v modernej pôrodnici, ktorú v Pôtri o 2 roky otvorili, a ktorá v tej dobe nemala široko-ďaleko páru.
Otvorene musím konštatovať, že v novom obydlí v Pôtri sme, ako presídlenci, ani náznakom nepocítili žiadnu diskrimináciu. S prostredím sme sa zžili, rovnako aj so spoluobčanmi, iste aj preto, že sme sa dostali do čisto slovenského prostredia, z ktorého neboli odsunutí Maďari. V obciach, v ktorých prevažovali Maďari, to mali presídlenci neporovnateľne ťažšie. Tí pôvodní obyvatelia, ktorí tam zostali, no ich blízki boli odsunutí, keďže presídlencom boli pridelené ich obydlia, im to aj dali náležíte pocítiť. Ich adaptácia tam bola veľmi komplikovaná. Neraz dohádzalo k obrátenej asimilácii. My sme od podobnej nevraživosti boli oslobodení. Adaptovanie sa na vidiecky spôsob života bolo u rodičov zložitejšie, ako u nás, detí. Rýchle sme si našli kamarátov. Využívali sme spolu s ostatnými pôtorskými chlapcami výhody, ktoré poskytovala vybudovaná hať na potoku Stará rieka a kanál chladiacej vody z elektrárne do nej ústiaci. Tento sme, keďže ním tiekla teplá voda, spoločne „splavovali” a drali trenírky, za čo sme doma často dostali výprask. Úžitková voda pre Zoltan Seres Potor 07elektráreň bola odoberaná okolo 100 metrov vyššie nad haťou.
Nezabudnuteľné pre Pôtorčanov, no hlavne deti zamestnancov bane a elektrárne, boli veľkolepé oslavy Dňa baníkov a energetiky, ktoré sa každoročne konali v Slatinke. Mali bohatý kultúrny a športový program. Zúčastňovali sa ich hojne aj kultúrni činitelia a športovci z Bratislavy. V obchodoch sa vtedy regály prehýbali pod lukratívnym tovarom. Na svoje si prišli hlavne tí, ktorí boli odmenení úderníckymi prídelovými lístkami (akási obdoba tuzexových bonov pre nákup úzkoprofilových, hlavne československých tovarov).
Spomínam si aj na oslavy 1. mája, ktoré sa každoročne konali pod hradom vo, vtedy okresnom, meste Modrý Kameň. Z Pôtra boli vypravované nákladné autá, ktoré na otvorených korbách viezli účastníkov. Baňa a elektráreň na oslavy vysielali alegorické vozy, na ktorých sme mali svoje miesto aj my, deti zamestnancov. Nesmiem ešte zabudnúť na celoštátnu oslavu 5. výročia SNP, ktorá bola 29. augusta 1949 pod zvolenským zámkom a na ktorú ma vtedy otec zobral. Hlavným aktérom tam bol prezident Klement Gottwald. Súčasťou osláv bol aj kultúrny program, kde prvýkrát od svojho vzniku vystúpil aj SĽUK. Baňa aj elektráreň poslali do Zvolena nákladné autá so zamestnancami aj s rodinnými príslušníkmi, ktorí o to prejavili záujem. S odstupom času je možné konštatovať, že spomínané akcie boli viac či menej poplatné danej dobe. Nesmieme však zabúdať ani na to, že bolo krátko po voj­ ne a optimistická nálada a budovateľské nadšenie obyvateľstva boli vtedy celkom spontánne.
Život v Pôtri, pravda, nebol vždy len idylický. Rodina bola závislá na prídelových lístkoch, hlavne základných potravín, ošatenia a obuvi. Problém nastal, keď nás nejaký dobrák udal, že doma chováme sliepky. Verejná bezpečnosť u nás urobila domovú prehliadku a tri sliepky našli. Na základe toho nám predseda národného výboru odobral prídelové lístky na vajíčka. Bol to pre nás, vtedy šesťčlennú rodinu, dosť silný zásah. Matka preto išla za predsedom MNV, aby ho presvedčila o tom, že vajíčka sú pre rodinu so štyrmi deťmi, nevyhnutné, no neúspešne. Navyše, pri odchode jej otvoril dvere kancelárie a posmešne hlasité zareval: „Česť práci, milostivá pani!”. Matke v tej chvíli v žilách vzkypela krv, otočila sa na podpätkoch a celou silou mu dala takú facku, že sa zapotácal. Keďže sa to uskutočnilo pred svedkami, malo to aj súdnu dohru. Bola obvinená z útoku na verejného činiteľa, čo v rokoch päťdesiatych bola zlovestná, nič dobrého neveštiaca klasifikácia spáchaného „trestného činu” - citujem úvodnú časť z obžalovacieho spisu PT/192/52-6 modrokamenskej prokuratúry: „dňa 7. 4. 1952 obžalovaná, v úmysle pôsobiť na verejného činiteľa vytackala predsedu MNV z Pôtra”. Na súd boli predvolaní dvaja svedkovia. Rozsudok bol nepredvídateľný, no mohol byť aj drastický. Nakoniec, ako matka štyroch malých detí, dostala „len” podmienečný trest odňatia slobody. Že bol na dolnej hranici sadzby, za to môže vďačiť aj mladému, čestnému lekárovi MUDr. Vladimírovi Plintovičovi, ktorého predseda MNV, bezprostredne po incidente navštívil a požadoval od neho potvrdenie, že u neho došlo k ublíženiu na zdraví. Lekár to napriek tomu, že si ohrozil svoju sľubne sa rozbiehajúcu kariéru obvodného lekára v Pôtri, odmietol so slovami: „K ublíženiu na zdraví nedošlo, žiadne potvrdenie vám nedám a dostal ste iba to, čo ste si zaslúžili”.
Dlho som rozmýšľal nad tým, prečo bol tento incident mojej matky s predsedom MNV po celú dobu v Pôtri verejným tajomstvom. Zoltan Seres Potor 08Pravdepodobne to súviselo s politickými procesmi, ktoré v spoločnosti vtedy prebiehali. V porovnaní s nimi to bola drobotina, ktorú mali komunisti záujem, kvôli zdaniu, že na provincii všetko klape, udržať v tajnosti.

Možnosti kultúrneho vyžitia v Pôtri a na Žihľave boli vtedy naozaj na veľmi skromnej úrovni a odpovedali dobe, v ktorej sme žili. S odstupom rokov si ale myslím, že sme na tom boli predsa len podstatne lepšie, ako inde na slovenskom vidieku. Pojazdné kino prichádzalo do Žihľavy zo začiatku dvakrát mesačne, neskôr každý týždeň. Poobede sa zatemnili okná a z našej triedy sa na 2 hodiny stala „kinosála“ a šlo sa na vec - začalo sa premietanie pre deti a mládež. Večer zase pre dospelých. Premietali sa väčšinou slaboduché sovietske filmy oslavujúce Červenú armádu - napr. film „A hviezdy žiaria“, ktorý patril do tejto kategórie. Väčšiemu záujmu sa tešili historické ruské filmy, no najväčšiu obľubu, aj medzi dospelými mali rozprávkové filmy, hlavne grotesky. Tie mali aj o poznanie vyššiu úroveň. Výber nebol žiadny, to čo sa doviezlo, sa aj premietalo. Rovnako Pôtor navštevovalo pojazdné kino a premietali sa tam obdobné filmy.
Neskôr, po vybudovaní kultúrneho domu, sa premietalo tam. Najbližšie kino bolo v Dolných Strhároch. Keď tam napríklad premietali trhák - film „Jánošík“ tak, ak sme ho chceli vidieť, museli sme si urobiť trojkilometrovú prechádzku. Ako školáci sme sa tešili na majálesy, ktoré sa každoročne konali v stodole neďaleko školy, bola tam vždy veselá atmosféra. To bolo v podstate, čo sa týka kultúry, všetko.

Parná elektráreň Pôtor od roku 1948 - optimistické začiatky, smutný koniec. - Po ukončení výstavby elektrárne (oficiálny názov Turbocentrála /Tc/ Pôtor) bol otec menovaný za jej prvého vedúceho. Prvými obyvateľmi elektrárenskej mini-kolónie boli: Michal Šereš, Gabriel Beer, Jozef Sľúka, Ján Longaner, Dancák, Juraj Barcaj a Ernest Filčík, ktorí boli aj kľúčoví zamestnanci elektrárne. Patrila medzi nich aj Evička Kolárová, ktorá bývala v miestnej časti Háj a robila sekretárku vedúceho elektrárne.
Pre novootvorenú elektráreň bol v roku 1950 prijatý aj prvý učeň - bol ním 15-ročný Ludvík Kapičák z osady Bukovec od Dolnej Strehovej. Pamätám si na to, lebo bolo treba riešiť kurióznu situáciu, ktorá nastala v momente, keď ho mala organizácia vybaviť pre nástup do učenia predpísaným pracovným odevom a obuvou. Vzhľadom k drobnému vzrastu nádejného adepta, to však z elektrárenských skladov nebolo možné - také malé veľkosti tam proste neboli k dispozícii. Potrebné vybavenie teda bolo nutné nakúpiť priamo v predajniach Odevy (Vesna) a Obuv v Modrom Kameni. V učiliští Chemosvitu vo Svite Ludvík Kapičák sa v rokoch 1950-1952 vyučil za strojného zámočníka. Bol nielen snaživý a učenlivý, ale vekom aj zmužnel. Odborne rástol a aj kuriérne postupoval, najskôr v elektrárni Pôtor, neskôr v Teplárni Zvolen, kde sa vypracoval do zodpovednej funkcie zmenového majstra, z ktorej aj odišiel do dôchodku.
Zverenú funkciu v Pôtri môj otec zvládol k plnej spokojnosti štátnych orgánov. Najväčší problém nastal, keď sa zistilo, že výhrevnosť pôtorského uhlia je pre inštalované parné turbíny nedostatočná. Bolo preto nevyhnutné urýchlene prijať odpovedajúce opatrenie a tým bolo miešanie miestneho uhlia s uhlím z Ostravsko-karvinského revíru. Elektráreň viedol do konca roku 1951. Vo funkcii vedúceho pokračoval po ňom jeho zástupca Gabriel Beer a nakoniec Jozef Sľúka. Dodávateľom uhlia pre elektráreň bola baňa Háj, ktorej vedúcim bol od začiatku ťažby až do konca roku 1950 Pavol Weiss. Dňa 1. januára 1951 bol vytvorený samostatný národný podnik Modrokamenské uhoľné bane so sídlom v Pôtri. Za jeho prvého riaditeľa bol menovaný Peter Urban. Spôsob prepravy uhlia po úpadnici priamo z triediarni bane do elektrárne bol racionálny a skutočne unikátny.
Vzhľadom k odborným skúsenostiam vyslali otca v roku 1952 štátne orgány na stavbu elektrárne - Teplárne Zvolen. Tu vo fáze výstavby zabezpečoval dozor montáže jej technologickej časti až do uvedenia teplárne do prevádzky. Vo februári 1955 bol menovaný za správcu všetkých výrobní KE v Banskobystrickom kraji so sídlom v Teplárni Zvolen. Väzba na Pôtor, keďže mu tamojšia elektráreň bola organizačne priamo podriadená, pokračovala.

Školská dochádza a súvislosti s ňou spojené - Školskú dochádzku som začal 1. septembra 1948 v Bratislave, no po dvoch mesiacoch, v novembri sme sa presťahovali do Pôtra. Po príchode som spolu s rodičmi šiel do evanjelickej školy v Pôtri, kde ma rodičia chceli prihlásiť na prestup do školy, ktorú okrem iných navštevovali aj také významné osobnosti, ako bol v minulosti herec Ctibor Filčík a v súčasnosti je, slovenský patriot a zároveň veľký pôtorsky lokálpatriot a znalec problematiky vysťahovalectva Slovákov na Dolnú zem, autor mnohých odborných publikácií aj o Pôtri, Ing. Ján Jančovic.
Starý pán učiteľ Ján Cirbes otvoril rodičom dvere mnohotriedky, v ktorej bol riadny hurhaj a neskutočne veľa žiakov a oslovil rodičov: „Pozrite na to množstvo a skladbu detí! Viete čo, skúste to u Kálmána v Žihľave, neobanujete.“ A mal úplnú pravdu. V Žihľave, teraz súčasť Pôtra, tiež v mnohotriedke som dostal síce prísneho, ale vynikajúceho učiteľa Kolomana Vredíka. Takých vtedy nebolo veľa ani v renomovaných mestských školách. Bol to naozaj perfektný pedagóg, na ktorého si s láskou dodnes spomínam. Získal som tam kvalitné základy vzdelania, na ktorých som mohol následne stavať. Zo začiatku učil 1.-5. ročník sám, za pomoci jedného „externistu“ - pána farára Klaina, ktorý, kým to ešte bolo možné, učil evanjelikov náboženstvo. Do školy dochádzal z Pôtra na bicykli, v zime a v nečase pešky.
V bani dochádzalo k radikálnemu zvyšovaniu ťažby uhlia. Keďže nevyhnutný potenciál pracovných síl z miestnych zdrojov sa vyčerpal, bolo nutné novo prijímaných pracovníkov zabezpečovať nielen z blízkeho, ale aj vzdialeného okolia. Získaní pracovníci sa nasťahovali aj s rodinami s malými deťmi do domčekov v novobudovanej baníckej kolónii v Žihľave, no aj v Slatinke. V dôsledku toho v Žihľave prudko vzrástol počet školopovinných detí. Na našu školu preto nastúpila pani učiteľka Mária Králiková, ktorá zabezpečovala vyučovanie v 1. a 2. triede. V triedach 3. - 5. učil pán učiteľ Koloman Vredík. Vyučovanie žiakov z Pôtra, Žihľavy, Horných a Dolných Strhár v 6., 7. a 8. triede vtedy prebiehalo v OSŠ v Dolných Strhároch v schátralom dome správcu znárodneného Zichy ho kaštieľa.
O kvalite školy svedčí aj uplatnenie spolužiakov, z ktorých viacerí dosiahli vysokoškolské vzdelanie, čo v tej dobe nebolo až také obvyklé. Jedným z nich bol aj môj spolužiak Ing. Pavol Weiss, syn vtedajšieho vedúceho bane Háj (piatu triedu končil v Pôtri), ktorý neskôr zastával o. i. funkciu riaditeľa uhoľnej bane v Prievidzi. Teda pokračoval v šľapajach svojho otca. Nutné podotknúť, že nebol sám.
V škole som sa ocitol v zložitom období, keď komunisti aj v spoločenskom styku, začali zavádzať nové maniere. Prejavilo sa to napríklad aj radikálnou zmenou spôsobu každodenného začiatku a ukončovania vyučovania. Vynucoval sa aj nový spôsob oslovovania a zdravenia sa, a to v celej spoločnosti. Všade na úradoch, v školách, obchodoch a inštitúciách visela do očí bijúca výveska „Naše oslovenie súdruh - súdružka, náš pozdrav Práci česť!“. Prechod na nové „etické“ spoločenské normy sprevádzali rôzne trapasy, no všetci sa museli podriadiť.
Koncom novembra 1952 som, ako žiak 5. triedy, prestúpil do základnej školy vo Zvolene. Lúčenie s triedou v Žihľave bolo nezabudnuteľné a obojstranne dojímavé. Sťahovanie z Pôtra do Zvolena zase dobrodružné. Keď celý náš majetok naložili na Tatrovku a rodina nastúpila do kabíny auta, sa zistilo, že ja sa tam už nezmestím. Posadili ma preto na posledný autobus do Lučenca. Tam, vedľa železničnej stanice, bývali naši starí známi a ja som mal u nich prenocovať a ráno pokračovať v ceste. Neskoro večer, po príchode do Lučenca, som si to ale rozmyslel a povedal som si, že noc prečkám na stanici a ráno o 5 hodine odcestujem prvým vlakom do Zvolena. Za túto mladícku nerozvážnosť (mal som vtedy skoro 11 rokov) ma rodičia po príchode do nového bydliska, náležíte vyhrešili.

Čo ešte dodať? - V džavotajúcej hromade detí v pôtorskej triede v ten novembrový deň 1948, keď osud v osobe pána učiteľa Cirbesa rozhodol, že do pôtorskej školy nenastúpim bol, predpokladám aj o rok starší druhák, Ján Jančovic. Kontakt na neho som čírou náhodou zohnal zhruba po 66 rokoch, keď som chcel niečo bližšie zistiť, ako to vlastne s Pôtrom a elektrárňou po našom odchode, v závislosti na čase, vyzeralo. A musím povedať, že som bol milo prekvapený jeho znalosťami o Pôtri. Keď som ešte navyše zistil, že sa zaoberá aj tematikou vysťahovaleckou, tak som zbystril pozornosť. Pre mňa, ktorého životné osudy smerovali obráteným smerom - presídlil som sa totiž z Dolnej zemi späť do dávnej vlasti, to bolo obzvlášť interesantné. Čerešničkou na torte bolo zistenie, že sa v značnej miere zaoberá životom krajanov v Békešskej Čabe, teda mestom, kde som sa narodil. Keď som sa pozrel na internet, žasol som nad širokým rozsahom odbornej literatúry, knižnej tvorby a príspevkov v zborníkoch, týkajúcich sa nielen samotného Pôtra, ale aj vysťahovalectva Slovákov na Dolnú zem, ktoré publikoval. Výrazne prispel svojou odbornou a publikačnou činnosťou k tomu, aby to čo sa udialo v histórii Slovákov, neupadlo nenávratne do zabudnutia.
Navštívil som v rodičovskom dome tohto roduverného Pôtorčana, ktorý si tam zriadil vidiecke sídlo a vytvoril v ňom malé, ale sympatické, etnografické múzeum. Pokladám to za hold z jeho strany, ako voči svojim predkom, tak aj voči obci, v ktorej sa narodil a značnú časť jesene svojho života, spolu s manželkou, žije.

Aký mala elektráreň osud po našom odchode z Pôtra? - Výroba elektrickej energie v Pôtri pokračovala do roku 1964, keď bola ukončená. V priestoroch bývalej elektrárne SEZ k. p. Žilina zriadil Mechanizačnú dielňu, ktorú do r. 1972 viedol Jozef Sľúka a od roku 1972 až do svojej smrti v roku 1988 bol vedúci Ernest Filčík. Dňa 22. októbra 1988 nastala pre Pôtor smutná chvíľa - budova elektrárne bola riadenou explóziou demolovaná. V uvoľnených priestoroch potom v roku 1989 ČSAO Lučenec zriadili svoju prevádzku a začali so zriaďovaním Opravárenského závodu, za riaditeľa ktorého bol menovaný Ivan Kelemen. Toľko k pôtorskej elektrárni. Žiaľ, ani ďalšie zámery, ako využiť tam vybudované kapacity, celkom nevyšli. Zostáva už len dúfať, že všetko sa na lepšie obráti.
Doslov - Vo svojom vyprávaní som sa tematicky sústredil na oblasti, ktoré mi boli najbližšie, o ktorých niečo viem, či už z vlastnej skúsenosti, alebo zo spomienok rodičov. V neposlednom rade som čerpal z otcovej písomnej pozostalosti. Sústredil som sa preto hlavne na elektráreň, školu a kultúru, vrátane náležitosti, ktoré s tým súviseli. Je mi jasné, že nosnou témou v Modrokamenskom okrese v danom období, bola ťažba uhlia. Tam mi ale podstatné fakty chýbajú. O tom by určite vedel viacej povedať môj spolužiak zo základnej školy v Žihľave Ing. Pavol Weiss, pravda ak by žil. Spomienky mi umožnili osviežiť, doplniť či spresniť údaje čerpané z literatúry od Ing. Jána Jančovica a z publikácie Posledné Zdar Boh!, vydanej redakciou POKROK pri príležitosti ukončenia ťažby hnedého uhlia vo Veľkom Krtíši, ako aj spomienky potomkov prvých zamestnancov elektrárne pánov Ernesta Filčíka a Dušana Longauera, ktorí mi poskytli cenné informácie. Som veľmi povďačný aj Obecnému úradu Pôtor a Ing. Anny Kovárovej. Bez pomoci vyššie uvedených by bola moja snaha ťažko realizovateľná. Za to im patrí moja vďaka, rovnako ako aj za poskytnutie fotografií s dobou spojenými.

Ing. Zoltán Šereš