Čanádski Slováci v Národných novinách
Vybudovaním širokej siete dopisovateľov sa redakcii podarilo získať cenné informácie zo všetkých slovenských stolíc a rovnako od dopisovateľov žijúcich v dolnozemských stoliciach. V stredobode záujmu bol slovenský ľud, ktorý bolo treba prebúdzať z nevedomosti, viesť ho k vzdelávaniu, podávať mu návod na budovanie spolkového a hospodárskeho života a tak postupne vytvárať základňu pre formujúce sa národné hnutie. Vo vývine slovenského novinárstva Slovenskje národňje novini (SNN) sa stali prvým národným politickým tlačovým orgánom. V revolučnom pohybe, keď sa redaktori začali zapájať do revolučných akcií, číslom 9. z 9. júna 1848 SNN definitívne zanikli. Obsah týchto novín svojimi článkami významne obohacovali dopisovatelia z Dolnej zeme. Z čanádskej oblasti pravidelným dopisovateľom týchto novín bol Ľudovítovi Štúrovi veľmi dobre známy dolnokubínsky rodák Ján Kutlík st., evanjelický farár v Pitvaroši, neskôr na penzii v Bánhedeši.
Z Pitvaroša napísal do č. 77 z 24. apríla 1846, víta vydávanie SNN, v ktorých sám okrem iného píše: „...ktoré i my Slováci od Maruše pozdravujeme a ako prirodzené dieťa našej ľúbeznej matky k srdcu tiskneme. Našli sme v nich veľkú vojnu proti nemiernosti v pití, menovite takého pekelného nápoja, ktoré pálenkou nazývame... Počul som ešte ako chlapec, že i mŕtvemu do hrobu položili pálenku.“ V článku uvádza nešťastné príklady a odrádza od kupovania a pitia pálenky. Doslova píše: „Milí bratia Slováci, skúste na pracovníkoch tejto vinici, na židoch. Ja som vzrástol medzi nimi, ale som veru nikdy nevidel žida pálenku piť, ani len na jazyk pustiť. Keby to bola dáka lakota, či by to bolo tak?“ - položil otázku. Uvádza príklad zo susedného Slovákmi obývaného Albertu, kde mladého 30-ročného muža morila zimnica. Keď domáce lieky nepomáhali, odporučili mu, aby zimnicu prepil pálenkou. Nešťastník uveril, začal navštevovať krčmu, kde na jedno posedenie vypil 4 ½ holby vína a na to ešte holbu naprávanej židovskej pálenky. 
Zimnica ho v skutku nechala a nikdy sa mu nevrátil, lebo je už v hrobe! - poznamenal a na konci sa pýta: - Či to nie je hrozný blud, žeby pálenka choroby liečila?. V čísle 98 zo 7. júla 1846 ten istý autor z Pitvaroša oznamuje, že pred dvomi rokmi vznikli v ich chotári tri malé komorské osady, ktoré majú pestovať tabak. Medzi nimi sú dve evanjelickými Slovákmi osadené a jedna maďarskými kalvínmi. Do osady Ambrózka sa nasťahovali Slováci z Veľkej Čaby (Békešská Čaba), ktorí tam boli „vincúri“ a salašníci, ktorí žili predtým na samotách mimo mesta. V Ambrózke jeden otec zato, že karhal svojho neporiadneho syna, ten sa mu pomstil zabitím. Spolu s matkou otca zakopali vedľa domu a dom predali. Keď však nový majiteľ prebudovával dom, vykopal zo zeme mŕtvolu tohto nebožtíka a oznámil to vrchnosti. Syna s matkou dali zaslúžene do väzenia, napísal dopisovateľ a uvádza to ako poučenie pre všetkých, ktorí by sa chceli na takéto činy odhodlať. Východisko vidí vo vzdelávaní v školách, na náboženstve a návštevách kostolov.
Neúnavný pitvarošský farár Ján Kutlík v čísle 132 z 3. novembra 1846 sa opäť hlási a oznamuje, že v Pitvaroši dokončili stavbu novej školy a tak už do nej začalo chodiť viac ako 300 detí. Chváli Pitvarošanov, že túto školu postavili z dobre ubíjanej hliny, ale na pevnom základe. Škola má dve oddelenia, jedno pre chlapcov a druhé pre dievčatá a navyše s bytom pre učiteľa. Stavba školy stála takmer 5000 zlatých. Poznamenáva, že deti už nebudú viac chodiť do temnice, ale do zdravej školy. - Teraz už len hodní učitelia sú nám potrební, jedného máme, druhého budeme potrebovať. Budeme ich učiť v našej milej slovenčine, ktorou naši najviac sem z hora prišlí, obyvatelia si ju dobre zachovávajú a ňou hovoria. Ale ani na maďarskú reč nezabudneme, lebo nám je na týchto stranách potrebná, aby naši Slováci neboli nútení kadekde po maďarských salašoch a pustatinách musieť učiť svojich synov maďarčinu, kde by sa mohli naučiť aj iné nešváry. Ale nám trochu chuť odoberú to, že sa do nás zadrapujú. Napísali sme na novú budovu obyčajný nápis „Škola“ a kážu nám ho zatrieť a napísať „Oskola“. No či škola, nie oskola? Škola je predsa naša, mozole sú naše, reč je na Pitvaroši naša - a pýta sa, či je spravodlivý takýto postih? a dodáva, že niekde sú na školách latinské nápisy a do nich nikto nezabŕda, náš je slovenský a už voľakomu oči kole. Nakoniec uvádza, že ich najbližšou 
povinnosťou bude zaviesť nedeľnú školu.
V čase neúrody a biedy 2. marca 1847 J. Kutlík v SNN okrem iného píše, že u nich ešte dobročinnosť nezmizla. Na jeho srdečné kňazské vyzvanie za jeden deň vyzbierali bohatší obyvatelia 40 prešporských meríc obilia a niečo peňazí, k tomu sa ešte pridá niečo z mlynských prebytkov a tým sa pomôže chudobnejším. A tento príklad Pitvarošanov ponúka aj ďalším. Už majú hotový popis biednejších obyvateľov a nenechajú zahynúť ani jednému. V nedeľu po troch kráľoch vyzval farár J. Kutlík z kancľa, aby sa zbojstva a krádeži vyvarovali a aby sa radšej o pomoc prihlásili. Ďalej informuje, že sa pripravujú založiť pomocnicu, akú už majú v Starej Pazove. V tejto súvislosti vyzval pazovského farára Štefana Lešku, aby o tejto pomocnici informoval v novinách. Pripomenul, že ich cirkev má svoju pokladnicu a že cez nich ani jeden chudák neprejde, 
aby sa mu niečo neudelilo a uvádza, že z nej najviac bratia Oravci a šarišskí Rusíni dostávajú. - Konečne dokladám, že moji cirkevníci Lichardovu Pokladnicu s veľkou obľubou čítajú, ale im trochu priťažko pripadá, že sa také litery písané latinsky neučili. Ej veru, že ti je to za veľký poklad tá naša Pokladnica...
V SNN 4. mája 1847 s titulkom Z Pitvaroša Ján Kutlík v širšom článku píše o dlhej zime, v dôsledku ktorej prvý pluh mohol ísť orať do poľa len 25. marca a zima nielen biedu a hlad znásobila, ale aj kurivo na dve zimy spotrebovala. Poznamenáva, že je šťastie, že bola dobrá úroda vlaňajšieho obilia, ktorého cena sa takto znížila, a že najviac robotníkov pracuje na regulácii Tisy, kde obratný robotník môže za deň zarobiť 25 grošov a toliar. Pri tom si kladie otázku? - Čo však z toho, keď si tam nemá kde kúpiť chlieb a tak ho je nútený kúpiť si od maďarských priekupníčok, ktoré ho za robotníkmi donášajú a pýtajú zaň až tri zlatky. Ešte niečo dodáva o poľutovaniahodných Oravcoch v Banáte. - Týchto ešte vlani jeden akýsi správca baní tam naverboval. Tí, ktorí hneď odišli, robotu dostali. Ďalší si to vtedy rozmysleli a neskôr v tuhej zime sa vybrali do Banátu cez Rešicu, Oravicu, akúsi Konopu a veľmi sa sklamali. 
Doma predali všetok svoj majetok a tam ani strechu nad hlavou nemali. Plačúci žobrú, ruky a nohy majú oziabnuté a pomrznuté a mnohí už na ceste zahynuli alebo sa stratili. A to deti od rodičov, žena s deťmi od muža a to tak, keby som chcel túto biedu živšími farbami vymaľovať, stŕpli by ste dobrosrdeční krajania a rodáci. Jeden chudák sťažoval sa na banátskych „Oláchov“ (Rumunov), že majú veľké svorky psov a aj od nich veľmi trpeli a surový Olách sa len pozeral ako ich rujú. Ján Kutlík apeluje na duchovných otcov a správcov, aby takto zanedbaný a neskúsený ľud, neznalých dolnozemskej práce a pomerov, odrádzali od tohto exodusu a končí 
slovami: - Týmto som vyslovil cítenie môjho rozboleného srdca a pritom ani z tisícej čiastky, aká je bieda a môj žiaľ som neopísal, čo vidím očami na týchto úbohých oravských Írčanoch.
V SNN 28. júna 1848 z Pitvaroša tento stály dopisovateľ po dlhšej dobe píše, že u nich je babylonská miešanica jazykov a národností, kde na jednej dedine pätorakú reč a národné zvyky možno počuť a vidieť. Poukazuje na prichádzajúci maďarizmus, ktorý veľké pole našiel aj u jeho rodákov. Uvádza príklad zo Slovenského Komlóša, ktorý má 8 tisíc Slovákov a dvoch farárov. Vysvetľuje, že je to veľká storočná kvitnúca dedina, v ktorej bývajú prosperujúci gazdovia a remeselníci, ktorí by mohli kúpiť celú Oravskú stolicu. Sú tam poriadne školy a v nich 800 žiakov. Komlóšania podľa neho začali kráčať za módou a maďarčiť sa. - Gazdasági olvosói egyesületek už založili, z ktorých majú úžitok len miestni páni a pospolitosť zaostáva. Nie je tu ani nedeľná škola, Priateľ ľudu, ani len to sa nevie, čo sa deje na Slovensku. V článku ich vyzýva, aby si založili Komlóšsku čitateľskú spoločnosť, objednali namiesto českých Slovenské národné noviny i Hospodárske noviny a zaopatrili si slovenské knižky. A verí, že sa tak stane a že sa Komlóš s Nadlakom na tomto slovenskom kultúrnom a vzdelávacom poli bude pretekať.
