Ľudovít Haan – kronikár dolnozemských Slovákov

Ľudovít Haan (1818 – 1891), evanjelický farár a historik spätý najmä s Békešskou Čabou, patrí k najvýznamnejším vzdelancom dolnozemských Slovákov 19. storočia. Vyrastal v slovenskom evanjelickom prostredí a jeho dielo patrí k základným prameňom slovensko-maďarských a dolnozemských dejín.

Z Novohradu do Čaby a Prešova

Ľudovít August Jaroslav Haan sa narodil 13. augusta 1818 v Šámšone, dnešnej Šámšonháze v Novohradskej župe. Jeho rodina patrila k vrstve slovenských evanjelických vzdelancov, ktorá v 18. a 19. storočí zohrávala na území dnešného Maďarska mimoriadne dôležitú úlohu. Starý otec pôsobil ako učiteľ v Ábelovej a otec Ján Haan sa stal evanjelickým farárom. Keď mal Ľudovít približne mesiac, rodina sa v septembri 1818 presťahovala do Békešskej Čaby, kde Ján Haan prijal farárske miesto. Békešská Čaba sa tak stala skutočným domovom budúceho historika. Vyrastal v prostredí, ktoré vzniklo v dôsledku veľkého sťahovania slovenského obyvateľstva z hornouhorských stolíc na juh. Slovenskí evanjelici z Novohradu, Hontu, Malohontu, Turca, Oravy a ďalších oblastí osídľovali po osmanských vojnách vyľudnené územia Dolnej zeme a vytvárali nové cirkevné zbory, školy a hospodárske spoločenstvá. Práve v týchto komunitách sa po celé generácie udržiaval slovenský jazyk, evanjelická tradícia a osobitá dolnozemská kultúra. Ľudovú evanjelickú školu navštevoval Haan v Békešskej Čabe. V rokoch 1829 – 1834 študoval na nižšom seniorátnom gymnáziu v Poľnom Berinčoku (Mezőberény). Aj tam bol obklopený sieťou dolnozemských evanjelických vzdelancov. Počas štúdia býval u učiteľa Jána Vilíma, rodáka z turčianskej Bystričky, a výrazne naňho vplýval sarvašský pedagóg a autor učebníc Adolf Molitoris. Roku 1834 odišiel na evanjelické kolégium do Prešova. Päťročný pobyt na severovýchode Uhorska zásadne formoval jeho kultúrny a jazykový profil. Aktívne pracoval v Slovenskej spoločnosti, stal sa jej tajomníkom a patril k jej najproduktívnejším básnikom. V Pamätníku spoločnosti sa zachovalo 21 jeho básní. Udržiaval korešpondenciu s Jánom Kollárom a so zástupcami nastupujúcej generácie slovenského národného života. Súčasne bol členom obdobnej maďarskej študentskej spoločnosti. Od prešovských rokov používal vo svojej literárnej práci slovenčinu i maďarčinu a usiloval sa o spoluprácu slovenských a maďarských študentov. Táto dvojjazyčnosť nebola v jeho prípade krátkou epizódou, ale trvalou črtou celého života. Haan sa neskôr pohyboval medzi slovenským evanjelickým prostredím Dolnej zeme a maďarskou vedeckou verejnosťou bez toho, aby sa jedna z týchto vrstiev dala jednoducho oddeliť od druhej. Po skončení štúdií krátko pôsobil ako vychovávateľ v rodine hlavného slúžneho v Békéši. Napokon sa rozhodol pokračovať v rodinnej kňazskej tradícii. Roku 1841 odišiel študovať do Nemecka: prvý semester strávil na univerzite v Jene, druhý v Berlíne a po skončení štúdií cestoval po nemeckých a rakúskych krajinách. Na jeseň 1842 sa vrátil do Békešskej Čaby, kde sa stal učiteľom maďarského jazyka na novozriadenej vyššej škole. O rok neskôr ho superintendent Ján Seberíni vysvätil v Banskej Štiavnici za evanjelického farára a Haan nastúpil ako kaplán po boku svojho otca.

Nadlak a návrat do Békešskej Čaby

Historické záujmy sa u Haana prejavili veľmi skoro. Už ako mladý kaplán začal využívať dokumenty uložené na čabianskej fare, cirkevné matriky a staršie listiny a zároveň zaznamenával rozprávanie najstarších obyvateľov. Roku 1845 vydal v Budíne prvú podobu svojich dejín Čaby pod názvom Pamětnosti B. Čabanské, ku stoletní památce tamějšího starého evanjelického chrámu. V texte zachytil nielen dejiny miestneho zboru, ale aj pôvod slovenských osadníkov, ich každodenný život, hospodárske pomery a utváranie komunity. V revolučnom roku 1848 krátko pôsobil ako vojenský farár vo Veľkom Bečkereku, dnešnom Zreňanine. V tom istom roku mu zomrela prvá manželka Karolína Vilímová. Roku 1849 ho za riadneho farára zvolil slovenský evanjelický zbor v Nadlaku. Haan tu zostal do roku 1855 a jeho pôsobenie predstavuje ďalší významný dolnozemský rozmer jeho životnej dráhy. Nadlak bol v tom čase jedným z najvýznamnejších slovenských sídel juhovýchodnej časti HaanKomp 2 75a1e6932b329eabDolnej zeme. Slovenské osídlenie sa tu rozvíjalo aj vďaka presunom z už starších slovenských komunít, najmä zo Slovenského Komlóša a ďalších dolnozemských lokalít. Haan sa tak dostal do prostredia, ktoré bolo s Békešskou Čabou prepojené rodinnými, cirkevnými, hospodárskymi i kultúrnymi väzbami. Spolu s nadlackým farárom Danielom Zajacom spracoval dejiny miestnej komunity a roku 1853 v Sarvaši vydali Dějepis starého a nového Nadlaku. Aj táto práca patrí k základným starším prameňom dejín dolnozemských Slovákov. Haan sa v nej neobmedzil na cirkevnú kroniku, ale sledoval širšie osídľovacie a spoločenské súvislosti. Keď 12. septembra 1855 zomrel jeho otec Ján Haan, čabiansky evanjelický zbor povolal Ľudovíta späť. Od tej chvíle bola Békešská Čaba opäť jeho hlavným pôsobiskom a zostala ním až do smrti. Zbor, ktorému slúžil, patril k najväčším evanjelickým cirkevným obciam v Uhorsku a jeho základ tvorilo slovenské obyvateľstvo. Farárska služba sa u Haana prirodzene prepájala s historickou a archívnou prácou. Systematicky zhromažďoval a usporadúval cirkevné listiny, matriky, protokoly, účtovné knihy a ďalší materiál. Uvedomoval si, že dejiny Čaby sa nedajú písať bez dejín slovenských rodín, ktoré ju vybudovali. Na jeho prácu neskôr nadviazal aj Július Dedinský, ďalší významný čabiansky evanjelický farár a historik. Roku 1866 vyšlo v Pešti podstatne rozšírené vydanie Haanovej knihy pod názvom Pametnosti Békeš-Čabánske. Dielo sa stalo jedným zo základných prameňov čabianskej historiografie. Haan v ňom zaznamenal mená prvých osadníkov, ich pôvod, osídľovacie zmluvy, cirkevné a školské pomery, miestny jazyk, zvyky, hospodárenie i premeny samotného sídla. Čaba, ktorú Haan poznal z detstva, sa počas jeho života dramaticky menila. Z rozsiahlej roľníckej obce vyrástlo hospodárske a kultúrne centrum s výrazným spolkovým životom, novými verejnými budovami a železničným spojením. V polovici 19. storočia tvorili Slováci veľkú väčšinu obyvateľstva a Čaba patrila k najväčším slovenským sídlam celého Uhorska.

Historik Békešskej stolice a vedec

Haanov výskumný záber sa postupne rozšíril z miestnych dejín na celú Békešskú stolicu. Desaťročia zhromažďoval dokumenty, odpisoval listiny a preveroval staršie údaje. Výsledkom bola rozsiahla práca Békés vármegye hajdana, vydaná v Pešti roku 1870. Dielo zaradilo Haana medzi popredných regionálnych historikov vtedajšieho Uhorska. Jeho práca mala výrazne pramenný charakter. Haan nebol iba kronikárom založeným na ústnom podaní; systematicky pracoval s archívnymi dokumentmi a usiloval sa ich sprístupňovať ďalším bádateľom. Roku 1877 pripravil spolu s Michalom Žilinským (Mihály Zsilinszky) Békésmegyei oklevéltár, rozsiahlu edíciu historických listín Békešskej stolice. Aj vďaka týmto publikáciám zostáva jeho meno pevnou súčasťou maďarskej regionálnej historiografie. Súčasne sa nikdy úplne neodklonil od slovenského evanjelického kultúrneho prostredia. Roku 1873 vydal v Pešti prácu Cithara sanctorum, její história, její původce a tohoto spolupracovníci, HaanKomp 3 61089f31e7c0b392venovanú Tranovského kancionálu. Cithara sanctorum bola po stáročia jednou z najdôležitejších kníh slovenských evanjelikov a na Dolnej zemi mala nielen náboženskú, ale aj jazykovú a identifikačnú funkciu. Haan publikoval v maďarských periodikách, no zároveň prispieval aj do slovenských časopisov a cirkevnej tlače. Jeho texty vychádzali napríklad v Obzore, Evanjeliku, Evanjelických cirkevných novinách a Korouhvi na Sionu. Cez slovenskú tlač sprostredkúval aj každodenné správy z Dolnej zeme. Počas veľkej cholerovej epidémie v rokoch 1872 – 1873 informoval o situácii v Békešskej Čabe a okolí, kde choroba zasiahla početné slovenské obyvateľstvo. Od začiatku sedemdesiatych rokov si zapisoval aj spomienky a denníkové poznámky. Ich ťažiskom nebola iba vlastná osoba, ale život čabianskej komunity, cirkevného zboru a miestnej spoločnosti. Vďaka tomu sa jeho zápisy stali osobitným prameňom k sociálnym, jazykovým, kultúrnym a náboženským dejinám dolnozemských Slovákov. Roku 1877 bol zvolený za korešpondenta Uhorskej akadémie vied. Jeho akademické členstvo potvrdilo, že pôvodne lokálny bádateľ z prostredia slovenskej Dolnej zeme si získal uznanie v celouhorskom vedeckom priestore. Venoval sa pritom nielen histórii, ale aj archeológii, etnografii, genealógii a dejinám umenia. Patril k zakladateľom archeologickej a kultúrno-historickej spoločnosti Békešskej župy a podieľal sa na jej odbornej činnosti. Vlastnil zbierku mincí a archeologických predmetov a podporoval myšlienku vytvorenia verejnej múzejnej zbierky v Békešskej Čabe. Aj dnešné Múzeum Mihálya Munkácsyho ho preto pripomína medzi predchodcami organizovaného múzejníctva v meste. V roku 1881 dostal rytiersky kríž Radu Františka Jozefa. V tom čase už patril medzi najznámejších vzdelancov Békešskej stolice. Jeho vedecké postavenie však nevytlačilo jeho farársku identitu: až do konca života zostal spätý s čabianskym evanjelickým zborom a s komunitou, z ktorej vyrástol.

Medzi slovenským a maďarským svetom

Haanov život nemožno pochopiť bez slovensko-maďarského kontextu 19. storočia. Bol slovenským evanjelickým kňazom, vyrastal medzi čabianskymi Slovákmi, v Prešove sa angažoval v Slovenskej spoločnosti a jeho prvé historické práce zachytávali dejiny slovenských dolnozemských komunít. Zároveň písal po maďarsky, stal sa uznávaným historikom Békešskej stolice a členom Uhorskej akadémie vied. Táto viacvrstvová orientácia nebola vždy bez konfliktov. Keď vyšlo jeho maďarské dielo o minulosti Békešskej stolice, časť slovenského prostredia na Čabe reagovala kriticky. Národný hlásnik mu vyčítal, že historickú prácu vydal po maďarsky v období silnejúceho maďarizačného tlaku. Dobová polemika ukazuje, že otázka jazyka vedeckej a verejnej komunikácie už v druhej polovici 19. storočia nadobúdala výrazný národnopolitický význam. Haan sa však slovenského prostredia nevzdal. Naďalej pôsobil ako farár slovenského zboru, publikoval aj po HaanKomp 4 cc6fa6ce694569cfslovensky a venoval sa témam slovenského evanjelického kultúrneho dedičstva. Jeho jazykové postoje zároveň odrážali osobitú tradíciu dolnozemských evanjelických vzdelancov, ktorí zostávali dlho spätí so slovakizovanou biblickou češtinou – bibličtinou – používanou v cirkevnom a literárnom živote. Práve preto je Haanova osobnosť dôležitá aj dnes. Nevojde sa bez zvyšku do jednej modernej národnej kategórie. Jeho slovenské korene, služba slovenským evanjelikom, dolnozemské historické práce a súčasne jeho maďarská vedecká kariéra tvoria jeden celok. V tomto zmysle je jeho život priamym svedectvom o prepojenosti slovenských a maďarských dejín v historickom Uhorsku. Ľudovít Haan zomrel 12. augusta 1891 v Békešskej Čabe, deň pred svojimi 73. narodeninami. V meste zostala jeho busta, pamätné tabule, hrob a ulica nesúca jeho meno. Jeho meno nesie aj jedna z ulíc v Bratislave-Petržalke. Jeho dielo však prežilo predovšetkým v archívoch a knihách. Haanove Pametnosti zostávajú jedným zo základných prameňov k dejinám čabianskych Slovákov. Békés vármegye hajdana a Békésmegyei oklevéltár patria k základným dielam regionálnej historiografie Békešskej župy. Práca o Cithare sanctorum je súčasťou staršieho výskumu slovenského evanjelického kultúrneho dedičstva a jeho denník a korešpondencia umožňujú nahliadnuť do každodenného života jedného z najväčších slovenských centier na Dolnej zemi. Na Haanovu prácu nadväzovali ďalšie generácie čabianskych historikov a archivárov, medzi nimi Július Dedinský. Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku sa k jeho dielu opakovane vracia a jeho meno nesie aj odborná edícia Bibliotheca Ludovici Haan. Novšie vydania jeho korešpondencie a denníka znovu otvorili otázku identity dolnozemských vzdelancov, ktorí mohli byť súčasne pevne zakotvení v slovenskom spoločenstve a aktívni v maďarskom vedeckom a verejnom živote. Pre dejiny Slovákov na území dnešného Maďarska má Haan mimoriadny význam ešte z jedného dôvodu. Zachoval pamäť komunity, ktorá bola v jeho časoch početná, sebavedomá a kultúrne produktívna, no v nasledujúcich desaťročiach prešla hlbokými jazykovými a identitnými zmenami. Bez jeho záznamov by sme dnes o pôvode rodín, cirkevnom živote, školstve, hospodárstve, miestnych zvykoch a každodennosti čabianskych Slovákov vedeli oveľa menej. Ľudovít Haan tak zostáva jednou z osobností, na ktorých možno veľmi presne sledovať spoločné dejiny Slovákov a Maďarov: nie ako dve oddelené línie, ale ako prepojený historický priestor, v ktorom sa jazyky, cirkvi, lokálne identity a vedecké kultúry navzájom dotýkali, ovplyvňovali a niekedy aj dostávali do konfliktu.

Pramene a literatúra

hangszoro 01
SLOVÁK V MAĎARSKU / MAGYARORSZÁGI SZLOVÁK

Nezávislý slovenský portál v Maďarsku / Független magyarországi szlovák portál
Prevádzkovateľ a redaktor portálu založeného v roku 2011: / A 2011-ben alapított portál üzemeltetője és szerkesztője:
Imrich Fuhl / Spol. Slavio / slaviobt@gmail.com / Fuhl Imre / Slavio Bt. / oslovma@oslovma.hu / +36 20 316 7402

S finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí / Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru.

hangszoro 02