D. Kunovac: O dorast ste sa nepostarali
Konferencia „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“ (2012)
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/183-archiv-politika/896-konferencia-ako-alej-slovaci-v-maarsku
Očami mladého čabianskeho Slováka
V roku 2011 som sa rozprával s riaditeľkou Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Annou Ištvánovou a položil som jej otázku, či podľa nej bude mať slovenská inteligencia dorast a ako vidí našu budúcnosť. Ona mi vtedy odpovedala nasledovne: „Budeme mať toľko slovenskej mládeže, 
koľko budeme potrebovať v našich inštitúciách. Ja sa obávam toho, že do škôl sa nedostanú dobrí učitelia. Nemyslím to tak, že z pedagogického hľadiska nebudú mať skúsenosti, ale nebudú dosť vzdelaní na to, aby vyučovali mládež. Dnes už treba vyučovať v školách slovenčinu ako cudzí jazyk, a to je náročná vec, na ktorú ešte momentálne nepripravujú na vysokých školách. Myslím si, že to je najväčším nedostatkom dneška.“ Vtedy som ešte nepochopil, na čo konkrétne myslí. Neviem, či to myslela tak ako ja, ale tento víkend sa mi všetko vyjasnilo.
Vtedy, keď sa ešte v rodinách používala slovenčina a deti vychovávali v slovenskom (národnostnom) duchu, školy zastávali úplne inú funkciu. Vtedy stačilo žiakov trošku usmerňovať v slovenskom duchu a pomáhať im pri zdokonaľovaní sa v ich materinskom jazyku. Lebo tým, že vyrastali v rodinách, kde pestovali kultúru svojich predkov a oni od malička mali k nej blízky vzťah, mali v sebe zakódovanú potrebu ďalej sa zaoberať slovenskou kultúrou, jazykom a odovzdať ich ďalším generáciám. Jednoducho povedané: mali slovenskú národnostnú identitu. Ale tie časy už prešli.
V súčasnosti len veľmi málo detí získa v rodine národnostné povedomie. Nebudem uvažovať nad tým, prečo sa to 
stalo, nad tým sa už zamýšľali povolanejší ľudia ako som ja. Ja osobne hlavný problém vidím v tom, že chyba nastala na tej základnej úrovni, čiže v rodine, kde deti už nevychovávajú v národnostnom duchu, neovládajú jazyk, nemajú záujem spoznať kultúru svojich predkov a z toho vyplýva, že toto dedičstvo ani neodovzdajú ďalším generáciám. Myslím si, že v tomto tkvie základný rozdiel medzi tým, keď sa slovenčina v školách vyučuje ako národnostný alebo ako cudzí jazyk.
Ak chceme, aby národnostné školstvo bolo také efektívne ako kedysi, naše školy musia prevziať národnostno-výchovnú funkciu, o ktorú sa v minulosti postarala rodina. Samozrejme, mali by klásť väčší dôraz aj na výučbu jazyka, lebo dnes deti, ktoré začínajú povinnú školskú dochádzku v 
našich inštitúciách, nemajú ani základné znalosti jazyka a - čo je najsmutnejšie - ani citový vzťah k tomuto jazyku. Jediný dôvod, prečo ich rodičia zapísali do národnostnej školy, je úcta ich rodičov k svojim slovenským koreňom a možno ich presvedčenie, že úroveň vyučovania na týchto školách je na relatívne vysokom stupni. Alebo proste sú najbližšie k ich bydlisku.
To, že sa niekto naučí v škole po slovensky (samozrejme, dnes už aj to je menší zázrak, hlavne keď si z domu nepriniesol žiadne základy), ešte neznamená, že bude pokračovať na slovenskom poli, hlavne z toho dôvodu, ktorý som už spomenul: pretože nemá k tomu emocionálny vzťah. To je to, na čo ešte naši učitelia nie sú pripravení. Prevziať úlohu rodiny, vychovávať detí v národnostnom duchu, aby získali národnostnú identitu. Lebo, bohužiaľ, bez toho to nemá zmysel. Dá sa, ale nemá to zmysel. Je to len ako boj s veternými mlynmi.
Môžem vyhlásiť, že ja som výnimka, čiže jeden z tých „šťastných“, ktorí svoju národnostnú identitu získali v rodine. Čiže som mal oveľa ľahšiu úlohu v porovnaní s mojimi rovesníkmi pri osvojovaní si kultúry a jazyka našich predkov. Na 
spomínanej konferencii, pozorujúc našu inteligenciu, ktorá má v prevažnej miere už nad 50 rokov, som si uvedomil, nakoľko je nás málo a v mojej hlave chtiac-nechtiac sa sformulovala nasledujúca otázka: Prečo sa táto generácia nepostarala o dorast? Veď je to našou povinnosťou, ak chceme, aby si náš ľud zachoval svoju slovenskosť.
Nie je mojou úlohou nikoho odsudzovať, ani by to nemalo zmysel. Predsa máme dôležitejšie poslanie - nájsť najefektívnejšie riešenie, ako zaplniť túto generačnú medzeru. Touto cestou vám chcem dať na vedomie, že nie ste sami, sme tu aj my, moji rovesníci, priatelia a kolegovia, ktorí rovnako ako ja cítia v sebe potrebu odovzdať aspoň niečo z toho daru, čo sme zdedili od našich predkov.
Musíme si uvedomiť, že dnes je už iná doba a netreba sa báť zmien. Po prvé by sme mali určiť cieľovú skupinu, čiže tú vrstvu ľudí, ktorú chceme osloviť, privábiť. Zrejme to budú mladí vo veku 14-25 rokov. Pretože v súčasnosti väčšina programov a podujatí sa organizuje hlavne pre staršiu generáciu, čo by nebol problém, ale dnes už musíme klásť väčší dôraz na mladých, čiže na dorast, pretože oni sú budúcnosť.
Kedysi aj podľa oblečenia sa dalo rozoznať, kto je z ktorej obce, z akého kraja, ale dnes, v ére globalizácie, keď sa všetci obliekajú rovnako a už aj na to zabudli, odkiaľ pochádzajú a kto boli ich predkovia, je ťažké nájsť si vhodnú spoločnosť, kam by človek mohol patriť. Ale títo mladí ľudia sú práve v tej búrlivej fáze svojho života, keď hľadajú svoje miesto vo svete. My im máme ponúknuť príležitosť vyniknúť z davu, a to sa nám podarí len keď budeme 
schopní vyrukovať s prevratnými reformami, ktoré budú v súlade s ich očakávaniami, túžbami. Tak by sme vzbudili ich záujem a mohli by sme ich privábiť do nášho kolektívu, ktorý zdôrazňuje ich hodnoty a vytvára pocit spolupatričnosti.
Podľa môjho názoru toto je pre nás najdôležitejšia výzva v tomto desaťročí, lebo keď sa nám nepodarí prekonať túto generačnú priepasť, o pár rokov nebude mať zmysel prevádzkovať naše inštitúcie a voliť slovenské samosprávy, pretože nebudú mať pre koho pracovať. K dosiahnutiu tohto cieľa potrebujeme spojiť vašu schopnosť tvrdo pracovať a skúsenosti, ktoré ste nadobudli za dlhé desaťročia na národnostnom poli, s našimi novodobými myšlienkami a znalosťou túžob dnešnej mládeže. Verím, že moje myšlienky vnímate ako konštruktívnu motiváciu a budete nad nimi uvažovať.