Slováci v Maďarsku - Historické súvislosti
J. Schwarz: Tézy o historických súvislostiach dnešného stavu slovenskej menšiny v Maďarsku ● Slováci vedome aj podvedome považovali Uhorsko za svoju vlasť až do roku 1867 ● Maďarizácia významne mení etnickú mapu až koncom 19. storočia ● Slovensko k ochrane Slovákov v Maďarsku pristupovalo pasívne
Jozef Schwarz: Tézy o historických súvislostiach
dnešného stavu slovenskej menšiny v Maďarsku
Osud k Slovákom v Maďarsku nebol a nie je prajný. Doviedol ich do dnešnej situácie. Situácie radikálneho strácania ich podstatnej a neopakovateľnej charakteristiky - slovenského jazyka. Ako k tomu došlo a aké sú možnosti „nápravy“ - to sú otázky, ktoré si kladú (mali by si klásť) nielen Slováci v Maďarsku, ale predovšetkým obidve ich vlasti: Maďarsko i 
Slovenská republika. Ja si ich kladiem...
Maďarsko ako štát Maďarov existuje až od roku 1918. Predchádzajúce štátoprávne usporiadanie nazývané v maďarčine Magyarország (Maďarorság) - Maďarská krajina či Krajina Maďarov bolo po celý čas krajinou, štátoprávnym celkom viacerých národov a národností. My túto krajinu nazývame Uhorsko. Uhorsko do roku 1918 nebolo Maďarsko! Základom Uhorska z 10. storočia boli Maďari a Slováci (priami predkovia dnešných Maďarov a Slovákov), od začiatku 12. storočia sa pridali personálnou úniou Chorváti, v nasledujúcich storočiach bola silná a významná kolonizácia Nemcov. Do etnického a národnostného kotlíka Uhorska pridali substrátu národy (etniká) z Východu ako napríklad Kumáni. Uhorsko bolo aj vlasťou Rusínov, Rumunov a Srbov, no ich nosné populácie žili za jeho hranicami.
Uhorsko vzniklo na všeobecnom (štátoprávnom) a organizačnom základe Veľkej Moravy. (Maďari skôr používajú pojem karolínske obdobie), ktorej zániku napomohol okrem vnútorných rozporov na konci 9. storočia aj vstup kočovných kmeňov - jeden z nich niesol meno Meder. Toto pôvodne nomádske obyvateľstvo po neúspechu ďalších koristníckych výprav smerovaných ďalej na západ (bitka pri Lechu) sa rozhodlo zakotviť v stredodunajskom priestore. Uhorsko sa pri svojom vzniku vyznačovalo rozhodujúcim organizačným podielom dynastie Arpádovcov za významného prispenia domácej slovansko/slovenskej vládnucej vrstvy. Pretože celá stredoveká štátnosť bola stavaná na princípoch dynastickej územnej príslušnosti a konkrétne v Uhorsku „štátnym, či úradným“ jazykom k tomu bola latinčina, nepociťovali národy a etnické skupiny v Uhorsku národnostné obmedzenia. Táto situácia trvala až do konca 18. storočia. Rozklad jazykovej a národnej „neutrality“ Uhorska počal jozefínskymi reformami. Národno-jazykovú politickú iniciatívu prevzala do svojich rúk maďarsky hovoriaca a predovšetkým maďarsky mysliaca šľachta. Sprevádzali ju prvé maďarizačné zákony už od roku 1792. Významným míľnikom na tejto maďarizačnej ceste bola revolúcia v rokoch 1848 až 1849, v ktorej sa pokúsila maďarská národná vládnuca vrstva prevziať politickú moc. Komplexné maďarizačné snahy vyvrcholili tzv. rakúsko-uhorským/maďarským vyrovnaním v roku 1867. Od vtedy sa datuje nekompromisná a nedemokratická politika Uhorska proti ostatnému, pôvodnému obyvateľstvu v jednorečovom, maďarskom rúchu.
Formovanie národných štátov nebolo v európskom priestore v tom čase žiadnou zvláštnosťou. Uhorská, konkrétne maďarská špecifickosť však spočívala v tvorbe maďarského štátu na úkor inorečového obyvateľstva, pritom Maďari boli v menšine voči ostatným národom a národnostiam. Využívali k tomu proces zvaný maďarizácia. Podľa J. Svetoňa: „maďarizácia znamená pomaďarčenie. Nemci užívajú pojem Madjarischwerden a Madjarisirung a Maďari sami: magyarosodás. Teoreticky to znamená odpútať sa od vlastnej ľudovej osobitosti a prijať ľudovú osobitosť maďarskú. Značí to prenárodniť sa, a nie odnárodniť. Je to aktívna premena národno-biologickej povahy proti (na rozdiel od) asimilácii, ktorá je pasívnym prispôsobením sa novému ľudovému prostrediu“. Maďarizácia Uhorska bola rovná a rovnako zameraná voči všetkým národom. Najsilnejšie sa však dotýkala Slovákov. Pokiaľ Nemci, Rumuni, Srbi mali za jeho hranicami národné materské štáty (a Chorváti v rámci Uhorska mali zvláštne postavenie), Slováci (tiež Rusíni - tí sa však v moderný národ nesformovali v podstate doteraz) sa dostali do takmer neriešiteľného národného postavenia. Východiskom sa ukázalo jediné riešenie - opustenie uhorského (v tom čase reálne už len 
maďarského) štátu. K tomu využili výsledky prvej svetovej vojny.
Slováci (najmä národná elita) vedome aj podvedome považovali Uhorsko za svoju vlasť až do roku 1867. Štátnymi príslušníkmi Uhorska boli až do jeho konca v roku 1918. Počas takmer 900 ročnej existencie sa podieľali na jeho budovaní, rozkvete i obrane. Slovenská etnicita mala podiel v štruktúrach moci, v ekonomike stredovekej i novovekej. V devätnástom storočí sa Slováci sformovali v moderný európsky národ. V prísne limitovaných a neprajných podmienkach doma i vo vysťahovaleckej diaspóre vytvorili dokonca svoje málopočetné, ale vplyvné elity. Slováci na rozdiel od spomínaných Chorvátov či Sedmohradska (kniežatstvo, ktoré vytváralo do určitej miery priaznivé podmienky pre život Sikulov/Maďarov, Rumunov a Nemcov), nikdy nemali za existencie Uhorska vyznačený 
svoj priestor, územie. Čiastočne to potvrdzuje fakt, že Slováci a Maďari sa rovnocenne pričinili o tento štát a nepotrebovali sa voči sebe vyhraňovať. Koniec koncov v 14. a 15. storočí sa často aj spoločne v stredovekých mestách ohradzovali voči nadvláde Nemcov a bojovali za svoje národné práva. Slovensko-maďarské územné rozmiestnenie sa stabilizovalo fakticky už v období vzniku Uhorska. Obe spoločenstvá spoločne znášali príchody Nemcov, Tatárov, či niektorých nomádskych skupín z východu. Ale aj útoky z iných svetových strán. Spoločne sa bránili aj proti Osmanom.
Územno-národnostnú stabilitu výrazne narušila osmanská okupácia časti Uhorska po roku 1526. V prvom kole nastal pohyb z juhu na sever. Pred Turkom utekajú páni, utekajú poddaní. Napríklad rod Gorjanských z Chorvátska sa stáva pánom Devína (meno pomaďarčené na Garay). Samotné chorvátske etnikum postupuje popri západnej hranici Uhorska až povyše Trnavy. Dodnes sú prítomní v rakúskom Burgenlande (ten je bývalá časť Uhorska do roku 1918) a na Slovensku v okolí Bratislavy. Vo viacerých vlnách prichádzajú Srbi (dodnes povyše Budapešti), na dnešnom Slovensku bola silná komunita v Komárne. Samozrejme migruje aj ostatné obyvateľstvo, niektorých Turci zmasakrujú, odvlečú či vyženú, časť z nich sa presúva na Osmanskou ríšou neobsadené územia. A presúva sa aj vládnuca moc, Budín a Ostrihom sú osmanské, centrami Uhorska sa stávajú Bratislava a Trnava. To zo sebou prináša na slovenské etnické územia aj viac rôznorodosti, kozmopolitizmu a maďarčiny. Po vyhnaní Turkov na konci 17. storočia začína opačný pohyb obyvateľstva, zo severu na juh. Relatívne vyľudnené územia Uhorska sa osídľujú najmä slovenským etnikom. Napríklad na územie okolo Nových Zámkov (Tvrdošovce, Palárikovo) prichádzajú najprv osadníci z Moravy, v druhej vlne z Hornej trenčianskej stolice, všetko Slováci. Následne v Tvrdošovciach sa pomaďarčia, v Palárikove zostávajú Slovákmi. Podobne sa zasídľuje (Slovákmi, Nemcami, Maďarmi i inými) na príklad severná slovenská časť Ostrihomskej stolice, južný Hont a Novohrad. Nové osídľovanie pokračuje na juh, okolie Pešti, Níreďháza. Tak vzniká aj slovenská Dolná zem, samozrejme sú tu aj iné národnosti. Na začiatku 19. storočia vzniká priam národnostná šachovnica na mape Uhorska. Na celom území Uhorska sú z tohto pohľadu všetky národy a národnosti autochtónne. Tak aj Slováci v Pilíši, okolo Pešti, v Matre i Bukových vrchoch, v Békešskej župe sú pôvodné, domáce obyvateľstvo, nie sú cezhraniční „privandrovalci“.
Maďarizácia významne mení etnickú mapu až koncom 19. storočia. Čiastočne prirodzene, čiastočne štatisticky. Pochopiteľne existuje aj prirodzená asimilácia, v Uhorsku však vláda kladie dôraz na násilnú maďarizáciu. Kde sú vhodné podmienky sa všetkými prostriedkami mení etnická štruktúra v prospech tvorby veľkého, mnohopočetného maďarského národa. Príklad potvrdzujúci oficiálnu politiku maďarského Uhorska prináša B. Varsík vo svojej práci: Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach (Bratislava, s. 15): „V akom duchu sa viedla výchova v škôlkach, ilustruje príklad z obce Krátke Kesy. Po 25-ročnej práci v materskej škole bola E. Kapočiová (Kapocsy) v roku 1908 navrhnutá na ministerskú pochvalu za svoju úspešnú maďarizačnú činnosť. Keď nastúpila do miestnej materskej školy, navštevovali ju len 2 maďarské deti, ostatné rozprávali po slovensky. O 25 rokov sa v obci už hovorilo po maďarsky“. Obec Krátke Kesy je spojená dnes s obcou Marcelová a nachádza sa neďaleko Patiniec.
Koniec októbra 1918 znamená nielen vznik Slovenska v Česko-Slovensku, ale aj vznik Maďarska ako štátu, konečne jednonárodne maďarského. Väčšina Slovákov žije vo vlastnom štáte. (V tejto súvislosti je nepodstatná problematika československého národa.) Ostatní Slováci z bývalého Uhorska žijú v nástupníckych štátoch Uhorska: v Maďarsku, Rumunsku a Kráľovstve SHS a stávajú sa Slovákmi v zahraničí. Je to však iná kvalita „zahraničného“ Slováka, na rozdiel od západnej Európy či zámoria. Tento Slovák sa nepobral za prácou mimo vlasť, svoju krajinu, neutekal pred politickou perzekúciou. On zostal žiť na svojej postati. Zmenili mu hranice štátu. Vláda bola naďalej neslovenská. Ale vytvoril sa materský štát (Česko-Slovensko), ktorý mohol a mal ovplyvňovať jeho národné prežitie. V SHS, neskôr Juhoslávii a Rumunsku problémy s národným prežívaním Slovákov v zásade neboli. Len v Maďarsku. Národná vláda národného maďarského štátu pokračovala v národnej maďarizačnej politike Uhorska. Slovák v Maďarsku sa dostal z dažďa do búrky. Obdobie od roku 1919 do októbra 1938 bolo poznamenané pokračujúcou bezohľadnou maďarizáciou. V Maďarsku v horthyovskom období v centre pozornosti stála „svätá vec maďarizácie“ (po slovensky: zmena etnických pomerov) uskutočňovaná aj spôsobmi tak „malichernými“ ako je násilná zmena priezvisk a (aj dnes Maďarmi) „ospevovaná idyla ničím nerušeného rozkvetu slovenského živlu v Békešskej Čabe v 20-tych a 30-tyh rokoch minulého storočia bola narušovaná rôznymi represiami zo strany orgánov maďarskej štátnej moci, prenasledovaním ľudí, ktorí organizovali slovenské ochotnícke divadlá, slovenské jazykové kurzy a udržiavali kontakty s materskou krajinou, ba zo strany štátu úplne cynickým spôsobom za prejavenie svojej slovenskosti naši Slováci museli znášať aj finančné tresty o. i. prispievaním na tzv. revizijný fond.“ Uvedená politika zostávala bez náležitej československej odpovede. Počas medzivojnového obdobia existencie Maďarska „iredentizmus (…) predstavoval, ako súčasť edukačného systému a sociálnej každodennosti obyvateľstva, významný fenomén prítomný vo všetkých segmentoch spoločnosti.“
Počas druhej svetovej vojny novým prvkom vo vzájomných vzťahoch sa stáva princíp reciprocity, ktorý sa ukázal v tom čase relatívne efektívny z hľadiska obhajoby slovenských záujmov v Maďarsku. Vzťahy po Mníchove sa jednostranne vyvíjali podľa želania maďarskej strany. Nespravodlivú, aj z etnickej stránky, Viedenskú arbitráž, v rýchlom slede sprevádza vyhnanie kolonistov či agresívna „Malá vojna“ v marci 1939 spolu s okupáciou ďalších území Slovenska, ktoré už ani neobývali príslušníci maďarskej národnostnej menšiny. Pri politike reciprocity treba však poznamenať, že v arbitrážnom Maďarsku slovenská menšina zosilnela. Najprv v roku 1938 po 1. viedenskej arbitráži z okupovaných južných a východných území Slovenska, v roku 1939 po Malej vojne z východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi, po druhej viedenskej arbitráži v roku 1940 pribudli Slováci so severného Rumunska. A v roku 1941 po okupácii Juhoslávie, silná slovenská menšina z Báčky, čo významne pomáhalo aktívnemu slovenskému životu. I keď v pôvodnom Maďarsku už bol v tom čase dosť obmedzený.
Slovák v Maďarsku sa dostal do relatívne najlepšieho postavenia v rokoch 1945 až 1947. Samozrejme predovšetkým zásluhou prehry Maďarska v druhej svetovej vojne. Významné miesto aspoň v dočasnom ožití slovenskosti Slovákov v Maďarsku zohral Antifašistický front Slovanov. Nebývalou udalosťou boli Slovanské dni na Vyšehrade. Snaha po náprave národnostných krívd trianonskej dohody (skutočných v podobe pokračujúcej maďarizácie v Maďarsku, či vymyslených - vraj nespravodlivého okyptenia Veľkého Maďarska) viedla v československo-maďarských vzťahoch k tzv. výmene obyvateľstva. V príprave a priebehu repatriácie - v roku 1947 sa potvrdilo, že po prvé: slovenská menšina v Maďarsku je ďaleko početnejšia ako uvádzal maďarský štát a po druhé: ich záujem po plnohodnotnom slovenskom živote sa prejavil v podobe 
mohutnej účasti na presídlení na Slovensko.
Roky ľudového Maďarska sa niesli v pokračovaní maďarizácie inými prostriedkami. Ako hlavná príčina zvyšujúceho odnárodňovania Slovákov v Maďarsku sa uvádzalo ich presídlenie v roku 1947, ktoré ich vraj zbavilo intelektuálnej elity. Hlavnou príčinou však bolo (okrem pokračujúceho systematického štátneho i verejného maďarizačného nátlaku) zrušenie slovenských škôl, škôl vyučujúcich v slovenčine od roku 1960. Maďari neustále kritizujú u nás „benešovské“ opatrenia v rokoch 1945 až 1948, ktoré znamenalo aj zrušenie maďarských škôl. Oprávnene! Trvalo to tri roky, avšak Slováci v Maďarsku nemajú svoje školy (materské, základné, stredné, vysoké, žiadne (!!!)) už skoro 55 rokov a čudujeme sa, že 
sa nehlásia k svojej národnosti?
A Slovákov v Maďarsku sa nezastala ani Rada Európy!
Od roku 1990 sa maďarská národnostná politika aj k Slovákom na Slovensku ďalej nesie v znamení otvoreného presadzovania maďarskej idey. Maďarsko neprekročilo svoj historický tieň a postupovalo systémovo v doterajšej politike pri dosahovaní historicko-archaického dlhodobého cieľa - posilnenia maďarskej prítomnosti na Slovensku s nevysloveným predsavzatím návratu do stavu pred zánikom Uhorska. Dokumentuje to nielen na vlastnom území - národnostné zákony, volebný zákon, praktická politika v školstve, kultúre a vo verejnej práve, za dvadsať rokov dochádza v Maďarsku už takmer k nezvratným zmenám na slovenskom povedomí. Dokumentuje to aj aktívna podpora maďarskej menšiny na Slovensku, ktorá má umocniť osobitné postavenie „maďarského národného cítenia a správania“, v podstate ide o neustále živenie maďarizácie ako permanentného a globálneho procesu.
Slovensko k ochrane Slovákov v Maďarsku vždy pristupovalo pasívne (okrem rokov 1938 - 1944). O Slovákov v Maďarsku sa staralo (alebo nestaralo) tak isto ako o iné diaspóry. Nebolo to a nie je to správne. Slováci v Maďarsku si nevedia pomôcť sami zachovať identitu. Slovenská republika, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a ďalšie organizácie sú povinné spracovať samostatný program prežitia Slovákov v Maďarsku, koncepciu práce so Slovákmi v Maďarsku. A nielen spracovať, ale aj naplniť v praxi. Už dnes je neskoro!
Jozef Schwarz
sociológ a publicista
Pilíšan voľbou
Odznelo na konferencii ZSM
„Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“
v Mlynkoch 29. novembra 2013