H12232024

Posledná aktualizáciaV, 08 dec. 2024 10am

Dôvody odporu Maďarska k vodnému dielu

Sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros mala byť realizovaná ako spoločný projekt. Maďarsko bez oznámenia ukončilo práce, Slovensko realizovalo záložný projekt.Dostavbe diela po súde v Haagu zabránil nakoniec až Viktor Orbán.Staviteľ Gabčíkova vidí politické dôvody odporu Maďarska...

Podpis zmluvy o výstavbe
Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros

Zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN) podpísali 16. septembra 1977. Maďarsko a Československo uzavreli v roku 1977 zmluvu, predpokladajúcu výstavbu SVDGN s cieľom vyrábať elektrickú energiu, bojovať proti záplavám a zlepšiť navigáciu na Dunaji. VD Gabčíkovo sa budovalo pôvodne ako vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros gabchu02predovšetkým s cieľom zabrániť pravidelným záplavám v tejto oblasti (napríklad v rokoch 1954 a 1965).

Maďarsko odstúpilo, Slovensko realizuje plán C

Maďarsko však v máji až novembri 1989 jednostranne a bez toho, aby to oznámilo, ukončilo práce na stavbe svojej časti, čím donútilo Česko-Slovensko od novembra 1991 realizovať len časť diela pri Bratislave v pozmenenej podobe. Maďarsko jednostranne zrušilo realizáciu projektu a neskôr od zmluvy odstúpilo s odôvodnením, že ide o projekt s vážnym rizikom pre životné prostredie v Maďarsku a pre zásobovanie Budapešti vodou. Hlavnými dôvodmi však boli pravdepodobne finančné problémy Maďarska v súvislosti s týmto vodným dielom. Slovensko, ktoré sa stalo v zmluve nástupníckym štátom Československa, odmietlo tieto tvrdenia a nástojilo na tom, aby Maďarsko splnilo záväzky, vyplývajúce zo zmluvy. Neskôr Slovensko pristúpilo výlučne na svojom území k uvedeniu do prevádzky projektu - variantu C, ktorého využívanie malo vraj dopad na prístup Maďarska k vodám Dunaja. 24. októbra 1992 o 9.55 h sa začalo uvádzanie stupňa Gabčíkovo do prevádzky prehradzovaním prirodzeného koryta Dunaja v kontexte variantu C.

gabchu03Vodné dielo (VD) Gabčíkovo sa nachádza na rieke Dunaj juhovýchodne od Bratislavy. Za „duchovného otca” Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros možno považovať prof. Dr. Ing. Petra Danišoviča. Do výskumu Dunaja sa zapojil už v roku 1937, keď sa vtedajšie vedecké kapacity usilovali splavniť túto európsku veľrieku pre medzinárodnú dopravu.

Počas prevádzkovania VD sa potvrdili jeho kvality tak, ako to predpokladali autori projektu a nepotvrdila sa žiadna z negatívnych prognóz odporcov vodného diela. Realizáciou náhradného riešenia zdrže Hrušov - stupňa Čunovo výhradne na území SR sa zabránilo obrovským environmentálnym a ekonomickým škodám, ktoré by vznikli prerušením prác na vodnom diele maďarskou stranou a následne neuvedením Vodného diela Gabčíkovo do prevádzky. Druhú etapu gabchu04stupňa Čunovo dokončili v roku 1997.

Medzinárodný súdny dvor (MSD) v holandskom Haagu vyniesol 25. septembra 1997 rozsudok v spore medzi Maďarskou republikou (MR) a Slovenskou republikou (SR) o výstavbe a využívaní SVDGN. Potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977, nástupníctvo Slovenska po ČSFR a vyhlásil vybudovanie náhradného riešenia (stupňa Čunovo) za oprávnené. Súd rozhodol, že obe strany v záujme zosúladenia ekonomického rozvoja s ochranou životného prostredia by mali spolu opätovne preskúmať účinky využívania elektrárne Gabčíkovo na životné prostredie. Osobitne mali nájsť uspokojivé riešenie, pokiaľ sa týka objemu vody, vstupujúceho do starého koryta Dunaja a do ramien situovaných na obidvoch brehoch rieky.

Predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) podpísali 16. septembra 1977 v Budapešti medzištátnu zmluvu o výstavbe a prevádzke SVDGN. Neskôr ju ratifikovali parlamenty a podpísali vtedajší prezidenti oboch štátov Gustáv Husák (ČSSR) a János Kádár (MĽR).

gabchu05Chronológia privatizácií

26. júna 2002 - Vláda SR schválila spôsob privatizácie Slovenských elektrární (SE), a. s., bez začlenenia majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo (VEG). Kabinet tak akceptoval dopracovaný materiál, ktorý predložil minister hospodárstva Ľubomír Harach.

8. apríla 2004 - Do privatizácie 66-% podielu SE vstúpil taliansky energetický koncern Enel. Spolu s novým uchádzačom tak hĺbkový audit v 21 závodoch SE vykonávalo päť firiem. Z pôvodnej pätice akceptovaných v prvom kole totiž odstúpil britský International Power (IP), ktorý uviedol, že nemá záujem o SE ako o celok.

gabchu0610. septembra 2004 - Komisia pre privatizáciu SE po posúdení ponúk na kúpu 66 % akcií podniku odporučila za preferovaného investora taliansky Enel. Firma Enel za elektrárne ponúkla spomedzi troch záujemcov najvyššiu cenu na úrovni 840 miliónov eur a dostala pri posudzovaní aj najvyššie konečné hodnotenie. V prípade neúspechu rokovaní s Enelom ako prvým vyhodnoteným investorom komisia ďalej odporúča za prvého rezervného investora český ČEZ, druhým rezervným investorom bol ruský RAO UES.

6. októbra 2004 - Vláda SR akceptovala odporúčanie ministra hospodárstva Pavla Ruska a dala súhlas na začatie rokovaní o privatizácii SE s talianskou spoločnosťou Enel. Tá za 66-% balík akcií SE ponúkla 840 miliónov eur.

8. decembra 2004 - Vláda SR schválila konečnú podobu transakčných dokumentov o privatizácii SE a rozhodla o predaji ich 66-% balíka akcií talianskemu Enelu za 840 miliónov eur.

17. februára 2005 - V Bratislave oficiálne podpísali transakčné dokumenty, na ktorých základe talianska spoločnosť Enel získala 66 % akcií SE. Dokumenty podpísal za SR minister hospodárstva Pavol Rusko a za Enel generálny riaditeľ gabchu07firmy Paolo Scaroni.

Marec 2006 - Štátny podnik Vodohospodárska výstavba (VHV) a Slovenské elektrárne, a. s., podpísali zmluvu o prevádzke VEG (Vodná elektráreň Gabčíkovo), ktorou prišlo k prevodu VEG na SE. Zmluva medzi štátnym podnikom Vodohospodárska výstavba a SE podpísaná na 30 rokov, umožnila SE získať každý rok 35 percent z príjmov z výroby a predaja elektrickej energie vyrobenej v Gabčíkove. Ostatné príjmy z tejto elektriny mali naďalej plynúť do Vodohospodárskej výstavby.

27. apríla 2006 - Talianska spoločnosť Enel definitívne prevzala kontrolu nad 66-% balíkom akcií gabchu08Slovenských elektrární, a. s., (SE). Slovenská republika zaň získala 839 miliónov eur.

9. marca 2007 - Na podnet Generálnej prokuratúry SR podal Úrad verejného obstarávania (ÚVO) žalobu v súvislosti so zmluvou o prevádzke VEG. GR zistila, že niektoré ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní boli pri uzatváraní zmluvy porušené. ÚVO požiadal o určenie neplatnosti tejto zmluvy, pretože pri jej uzatváraní sa malo podľa ÚVO postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní.

23. mája 2008 - Na okresnom súde Bratislava 2 podal štátny podnik Vodohospodárska výstavba žalobu o určenie neplatnosti Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo (VEG) medzi Slovenskými elektrárňami (SE), a. s., a Vodohospodárskou výstavbou. Vodohospodárska výstavba argumentovala právnymi analýzami, podľa ktorých bola Zmluva o prevádzke VEG v rozpore s medzinárodnou zmluvou medzi Československom a Maďarskom o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros z roku 1977.

gabchu0917. júna 2008 - Premiér Robert Fico označil zmluvu o prenájme Vodnej elektrárne Gabčíkovo (VEG) Slovenským elektrárňam (SE) po tom, čo 66 % ich akcií získala talianska spoločnosť Enel, za škandalóznu a „šialenú”.

10. septembra 2008 - Okresný súd Bratislava 2 odročil pojednávanie v spore o neplatnosti Zmluvy o prenájme Vodnej elektrárne Gabčíkovo (VEG). Obdive hlavné zúčastnené strany po vypočutí troch svedkov už nemali návrhy na ďalšie dokazovanie. Právna zástupkyňa SE navrhla žalobu zamietnuť. Odporca v druhom rade požiadal však súd o zabezpečenie úradných prekladov právnych medzinárodných dokumentov, mimo iného príslušnej smernice Európskeho parlamentu 2004/17 a navrhol predvolať ako svedka bývalého ministra hospodárstva Jirka Malchárka, gabchu10bývalého a súčasného splnomocnenca vlády pre Sústavu vodných diel Gabčíkovo. Na pojednávanie sa dostavili osoby, ktoré Zmluvu o prenájme VEG podpisovali: bývalý riaditeľ VHV Ladislav Gáll a zástupcovia SE Miroslav Fikus a Andrej Dušan Lipták. Vypočutí mali pôvodne byť aj dvaja privatizační poradcovia.

5. novembra 2008 - Okresný súd Bratislava 2 opäť odročil pojednávanie v spore o neplatnosti Zmluvy o prenájme Vodnej elektrárne Gabčíkovo (VEG) na neurčito. Dôvodom bolo písomné ospravedlnenie odporcu v druhom rade - zástupcu štátnej Vodohospodárskej výstavby (VHV).

Bývalý minister Baco je hrdý na to, že s Maďarmi Gabčíkovo dohodol

Bývalý slovenský minister pôdohospodárstva Peter Baco a zástupca maďarskej vlády Gyula Horn, profesor János Nemcsók, v roku 1998 parafovali rámcovú dohodu o spôsobe plnenia rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v gabchu11Haagu ohľadom Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Dohoda umožňovala dostavanie sústavy vodných diel na princípoch pôvodnej zmluvy z roku 1977, pričom modifikácie boli odsúhlasené oboma stranami a jej realizácii zabránila až novozvolená vláda Viktora Orbána. „Som hrdý na to, že sa nám vtedy dohoda podarila uskutočniť,” povedal Baco pre TASR pri príležitosti 20. výročia prehradenia Dunaja.

„Mal som viac kontaktov s Maďarmi aj ako európsky poslanec, vždy som sa s nimi dokázal dohodnúť. Také to ich, na pozadí fungujúce maďarónstvo, stavanie sa do vyššej pozície, také narážky som vždy ignoroval a išiel som na koreň veci. A pokiaľ sme sa vecne bavili, vždy som sa vedel dohodnúť,” spomína Baco. Dodáva, že rokovania o Sústave vodného diela Gabčíkovo - gabchu13Nagymaros trvali šesť rokov a maďarská strana mala vtedy viaceré požiadavky, napríklad presunutie ich vodného diela z Nagymarosu na inú lokalitu, ktorým slovenská strana vyhovela.

„Ale treba povedať jednu vec. My sme tú dohodu parafovali ako predsedovia vládnych delegácií, pán Nemcsók a ja, potom sme to predložili do vlády. Slovenská vláda to schválila, ale pán Mečiar ako predseda vlády ma informoval, že pán Horn (vtedajší maďarský premiér, pozn. TASR) mu telefonoval, že on to teraz nemôže podpísať, lebo v Maďarsku sú o dva mesiace voľby. Hovoril, že v Maďarsku je médiami navodená taká rozbesnená atmosféra, že Slovensko by sa malo ustúpiť a že keby to spravil, tak by mu to voliči po voľbách spočítali. Takže to necháva na novú vládu a dúfa, že vyhrá a po voľbách sa o tom bude dať dohodnúť,” dodal.

gabchu14Horn však voľby prehral a nová vláda odmietla dohodu podpísať. Na základe toho Slovensko požiadalo v Haagu o dodatočný rozsudok, ktorý by spresnil a doplnil pôvodný verdikt. „Dzurindova vláda, v ktorej bola aj SMK, potom žiadosť stiahla. Ak by to nebola stiahla, mohli sme mať veci už za sebou, alebo už mohli byť ďalej,” dodal Baco. Odvtedy sa podľa neho v riešení problému nijako významne nepokročilo.

Baco dodal, že o dodatočný rozsudok je možné požiadať znovu, Slovensku v tom žiadne lehoty nebránia. Maďarsko si podľa neho dovolilo doslova luxus v tom, že odmieta dokončiť spodný stupeň sústavy vodných diel a elektrinu, ktorú by tam mohlo vyrábať, nakupuje v zahraničí. „Nám zasa vznikli škody v tom, že niekoľkonásobne drahšia špičková energia sa výrazne zredukovala gabchu15oproti tomu, keby tam boli oba stupne,” dodal Baco.

„Predpokladám, že pokiaľ Maďari ustúpia z dnešnej pozície a začnú dobromyseľne rokovať, ako to vždy robila slovenská strana, riešenie sa nájde,” podčiarkol. „Keď sme rokovali my, ako vládne delegácie, boli tam v prvom rade odborníci, vodohospodári, ochranári prírody, plavebníci, energetici a medzinárodní právnici, pretože išlo o právny spor. A jednoducho sa slovenskí a maďarskí odborníci dohodli vo všetkých týchto sférach. Na odbornej úrovni neboli pochybnosti o dobromyseľnosti. Ale potom sa to dostalo znova do politickej polohy,” zdôraznil Baco.

Dodal, že maďarské médiá dlhé roky informujú verejnosť nepravdivo o tom, že vodné dielo bolo gabchu16maďarskej strane nanútené zo strany Sovietskeho zväzu, že je to nevýhodné riešenie a podobne. „Všetci vieme, že to tak nie je, ale jednoducho v Maďarsku je taká situácia, maďarský občan to asi chce takto počuť,” poznamenal. Sústava vodných diel sa podľa neho pripravovala dlhé roky a o niečo výhodnejšiu pozíciu si v zmluve z roku 1977 vyrokovala práve maďarská strana.

Dodal, že on osobne by znovu podal žiadosť o dodatočný rozsudok na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. „Niet je pochýb o tom, že by rozhodol v náš prospech. A tá časť maďarskej politickej reprezentácie, ktorá sa chce dohodnúť, by sa mala o čo oprieť,” zdôraznil. Základom nových rokovaní by podľa neho mohol byť práve text rámcovej dohody z roku 1998. „Ale v zásade je to otázka ochoty a dobromyseľnosti. Veď vodné dielo je tu, efekty sú preukázateľné. V roku 1997 bola povodeň. Ak by nebolo vodné dielo postavené, spôsobila by väčšie škody, než boli celé gabchu17náklady na jeho výstavbu. A boli by bývali tie škody najmä v Maďarsku. Oni aj pokyvujú plecami, že áno, ale nič viac. Keď je nejaká ideológia nadradená nad ratio, tak je to veľmi ťažké,” uzavrel Baco.

Staviteľ Gabčíkova vidí politické dôvody
odporu Maďarska k dielu

Skutočné dôvody nesúhlasu maďarskej strany s dobudovaním vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros neboli ekologické ani ekonomické, ale politické a súviseli s odporom k trianonským hraniciam. Pre TASR to uviedol staviteľ vodného diela Július Binder, ktorý bol v čase prehradenia gabchu18Dunaja pred 20 rokmi riaditeľom investora, Vodohospodárskej výstavby.

„Prečo Maďari začali svoju teóriu hlásať až pri rozpade Varšavskej zmluvy a socialistického tábora?” poznamenal s tým, že odborné otázky, či už ekonomického alebo ekologického charakteru, sa riešili dávno pred rokom 1989. „Medzištátna Zmluva o spoločnej výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros (SVD G - N) z roku 1977 stanovila hranice po uvedení SVD do prevádzky v súlade s trianonským rozhodnutím,” vysvetlil Binder. Zmluvu podpísala aj maďarská strana, čím tieto hranice akceptovala. „Maďari sa nikdy nezmierili s Trianonom. Tu je celý problém. Sú presvedčení, že Trianon nie je spravodlivé riešenie, učia sa o tom v škole deti a je gabchu19to v celom maďarskom povedomí. Maďari sú už takí, to si nepomôžeme. Musíme rokovať takým spôsobom, aby sme obhájili naše práva. A to je len a len otázka politiky,” dodal Binder.

Čo sa týka oficiálne prezentovaných dôvodov proti vodnému dielu, ako bola obava z vyschnutia lužných lesov či poklesu hladiny spodnej vody, podľa Bindera samotný čas ukázal, že boli neopodstatnené. Naopak, to, čo sa označovalo ako „pôvodný stav” pred vybudovaním vodného diela, prinášalo ekologické riziká, keďže sa koryto Dunaja v dôsledku vodných diel na rakúskom úseku postupne zahlbovalo. „Spôsobilo to výrazné zníženie hladín nízkych prietokov, ale aj zníženie hladiny podzemných vôd v okolí. Poklesnutý Dunaj už nezásoboval svojou vodou riečne ramená po viac ako 11 mesiacov v roku, lužné lesy začali vysychať,” poznamenal. Navyše povodne na slovenskom aj maďarskom území v druhej polovici 20. storočia spôsobili enormné škody. „Bolo potrebné riešiť protipovodňovú ochranu Žitného ostrova a zabezpečenie plavby,” dodal Binder s tým, že uvedenie vodného diela do prevádzky podľa pôvodnej zmluvy z roku 1977 by bolo umožnilo splavnosť Dunaja v priebehu podstatnej časti roka. Po uvedení do prevádzky kanála Rýn-Mohan-Dunaj by sa vytvorila vodná magistrála spájajúca Čierne more so Severným morom.

gabchu20Po 20 rokoch existencie vodného diela je podľa neho možné konštatovať, že lužné lesy, pôvodne odsúdené na zánik, sa postupne regenerujú. „Na celom území ovplyvnenom vodným dielom nedošlo k poklesu hladín podzemných vôd, okrem nepatrného pásma tesne popri Dunaji pod Čunovom na maďarskej strane, čomu sa mohlo a má predísť prehrádzkami a jednoduchými úpravami v koryte Dunaja,” poznamenal. Kvalita spodnej vody sa podľa neho nezhoršila, na niektorých miestach sa výrazne zlepšila. „Prehradením koryta Dunaja vznikla nádrž, ktorá sa začína nebadane pri Bratislave zvýšením hladín. To spôsobilo stúpnutie hladín podzemných vôd, zavodnenie Chorvátskeho ramena a zvýšenie hladiny v Draždiaku, ale aj zavodnenie budúceho vodného športového areálu a dunajského ramena nad Rusovcami. Podobná situácia nastala aj na ľavej strane, zvýšenie hladiny v Dunaji zlepšilo vlastnosti dunajského prístavu, zavodnilo Biskupické rameno, podstatne stúpli hladiny podzemných vôd na úroveň, aká bola v 50. rokoch, teda pred začatím procesu sústavného a v čase sa zrýchľujúceho zahlbovania dna Dunaja,” podčiarkol Binder.

Aj keď vodné dielo neprodukuje také množstvo a takej kvalitnej elektrickej energie, ako v prípade dobudovania celej sústavy podľa pôvodnej zmluvy z roku 1977, aj náhradné riešenie prostredníctvom „variantu C” prinieslo Slovensku výrazný profit. „Náhradné riešenie v hrubých číslach aj s úrokmi za pôžičku stálo 20 miliárd slovenských korún. Takmer 50 mld. kWh elektrickej energie vyrobenej vo vodnej elektrárni s pomocnými službami prinieslo do 20. výročia prevádzky najmenej 60 miliárd korún,” konštatuje Binder.

Uvedenie vodného diela do prevádzky podľa pôvodnej zmluvy by však podľa Bindera znamenalo možnosť výroby špičkovej energie a Slovensko by získalo podstatne viac. „Škodové nožnice sa stále otvárajú v prospech Slovenska,“ poznamenal. Čo sa týka politických rozhodnutí ohľadom sústavy vodných diel, v 50. a 60. rokoch minulého storočia podľa neho brzdila prípravu stavby najmä česká strana, ktorá zo začiatku preferovala skôr uhoľné elektrárne. Neskôr došlo k dohode s Maďarmi, ktorí sami navrhli variant s Nagymarosom. Ďalšie veľké politické problémy sa ukázali po páde komunizmu, keď Maďarská republika vyvíjala veľký medzinárodný tlak na likvidáciu vodného diela. Do istej miery boli tomuto riešeniu naklonení aj niektorí českí federálni ministri, bývalí disidenti, najmä minister životného prostredia Josef Vavroušek.

gabchu21Kľúčovú úlohu vtedy zohral vtedajší slovenský predseda vlády Ján Čarnogurský, ktorý s Binderom spolupracoval ešte pred jeho nástupom do čela Vodohospodárskej výstavby. „Ja som prichádzal na konkurz, ktorý vyhlásilo ministerstvo lesného a vodného hospodárstva s tým, že ideme dokončiť vodné dielo Gabčíkovo náhradným riešením podľa variantu C. Išiel som na Vodohospodársku výstavbu jedine s cieľom dokončiť vodné dielo,” spomína Binder. „Cítil som obrovskú zodpovednosť za prehradenie Dunaja. Vedomie, že keď neprehradíme Dunaj v októbri 1992, už nikdy nebude Vodné dielo Gabčíkovo v prevádzke, bolo neznesiteľné. Tak isto predstava, že odporcom vodného diela nebudeme môcť dať lekciu z absurdnosti ich tvrdení,” spomína Binder. Dodáva, že konečné rozhodnutie o prehradení Dunaja, ktoré padlo 24. októbra 1992, ostalo na ňom. „Dňa 23. októbra, deň pred ohláseným prehradzovaním, v súlade s rokovaním vlády z 20. októbra zasadal krízový štáb. Viac než štvorhodinové rokovanie neprinieslo žiadne rozhodnutie. To ponechali na riaditeľa Vodohospodárskej výstavby,” podčiarkol Binder.

Čo sa týka ďalšieho politického vývoja, za kľúčové považuje rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, ktorý rozhodol, že zmluva z roku 1977, ktorú Maďarsko jednostranne vypovedalo, je stále v platnosti. Za ďalší dôležitý krok považuje vyrokovanie rámcovej dohody o realizácii rozsudku, ktorú v roku 1998 dosiahol na slovenskej strane minister pôdohospodárstva Peter Baco a na maďarskej profesor János Nemcsók. Maďarská strana ju však len parafovala, k podpisu nikdy nedošlo. Vtedajší predseda maďarskej vlády Gyula Horn, aj vzhľadom na gabčíkovskú tému, prehral v Maďarsku voľby a dohoda, ktorá by umožnila dobudovať sústavu vodných diel za obojstranne výhodných podmienok sa nikdy nerealizovala. „Čas pracuje pre nás. My využívame Vodné dielo Gabčíkovo. Rieši ochranu nášho i maďarského územia, vyriešilo ekológiu ramennej sústavy, vyriešilo plavbu od Komárna nad Bratislavu a vyrába elektrickú energiu. Vodné dielo sa bráni už samo. Už nie je potrebné vysvetľovať odporcom vodného diela, že je to ekologické dielo. Je to typické dielo tretieho tisícročia, je to ekologické dielo, ekonomické dielo a dielo chrániace územie,” uzavrel Binder.

Július Binder zohral významnú úlohu pri výstavbe a dokončení Gabčíkova

gabchu12Július Binder sa narodil 12. septembra 1931 v Bernolákove. Má 81 rokov. Na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v Bratislave vyštudoval Fakultu inžinierskeho staviteľstva, špecializáciu hydrotechnické stavby. Absolvoval aj postgraduálne štúdium s orientáciou na zdravotné vodohospodárske stavby. Dvadsať rokov pôsobil na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Bratislave, odbor poľnohospodárskej meliorácie učil na Strednej poľnohospodárskej škole. Externe prednášal na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Environmentálne témy prednášal aj na zahraničných univerzitách a vedeckým spoločnostiam v USA, Kanade, Venezuele, Mexiku, Juhoafrickej republike (JAR), v Číne, Japonsku a takmer vo všetkých štátoch Európy.

V roku 1955 začal pracovať v Hydroprojekte Bratislava (neskôr Hydroconsult), kde pôsobil 36 rokov ako projektant, výrobný námestník a hlavný inžinier podniku. Od januára 1991 do konca januára 1998 bol riaditeľom štátneho podniku Vodohospodárskej výstavby Bratislava. Predmetom jeho odbornej činnosti bola hydraulika otvorených vodných tokov, úpravy vodných tokov, vodohospodárska bilancia v povodí, cestné stavby, vodárenstvo, ochrana podzemných vôd pred znečistením, čistenie odpadových vôd, špeciálne problémy pri rekonštrukcii teplární, vodné cesty, vodná doprava a špeciálne zakladanie. Podieľal sa na projektovaní vodohospodárskych diel a hydrotechnických stavieb. Bol pri návrhu a realizácii Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). Od roku 1986 bol členom spoločnej operatívnej skupiny a od roku 1990 sa spolupodieľal na projektovaní náhradného variantu C vodného diela. Inicioval a bezprostredne riadil uvedenie Vodného diela Gabčíkovo (VDG) do prevádzky. Správnosť jeho postupu potvrdil v roku 1997 v rozhodnutí aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Pri vodnom diele Wolfstahl Bratislava sa podieľal na výpočte priebehu hladín a vplyvov na rieku Moravu.

Mal rozhodujúci podiel na vyriešení ochrany podzemných vôd na Žitnom ostrove pred ropnými derivátmi. Bol hlavným inžinierom projektu čistiarne odpadových vôd v bratislavskom Slovnafte, podieľal sa na riešení projektu čistiarne odpadových vôd Nováckych chemických závodov, na sanácii skládky nebezpečných odpadov v Chemku Strážskom. Vydal niekoľko odborných knižných publikácií (Nahlas o Tichom Potoku, Rád odpovedám, Prečo nemá Gabčíkovo Nagymaros, Vodné dielo Slatinka a súvislosti s ním). Vyjadroval sa na vodohospodársku tému, ale aj k spoločenským problémom.

Július Binder sa po voľbách v roku 1998 stal poslancom Národnej rady (NR) SR za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Je významnou osobnosťou s výrazným národným cítením, verejným činiteľom, funkcionárom Matice slovenskej a iných národných inštitúcií. Je členom mnohých spoločenských a odborných organizácií a nositeľom významných vyznamenaní. Stal sa manažérom roka (1992 a 1993), získal ocenenie Zlatý podnikateľský Biatec - ocenenie HN klubu (1993). Udelili mu štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Zlatý dvojkríž za zásluhy o národnú kultúru (1996), Cenu za záchranu kultúrneho dedičstva a rozvoj mesta Banská Štiavnica (1997). Nadácia Matice slovenskej mu udelila v januári 1998 prestížnu cenu Štefana Moyzesa za prínos k slovenskému národnému životu. Vedecká rada Slovenskej technickej univerzity (STU) mu v roku 1995 udelila titul doctor honoris causa.

Ovláda nemecký, anglický, ruský a maďarský jazyk. Je ženatý, má dve deti. Aj v osemdesiatke zostáva činorodým človekom. Hoci mu zdravotný stav už občas kladie do cesty prekážky, pracuje, dokonca projektuje, externe prednáša na STU, pôsobí v kultúrnych spolkoch slovenskej inteligencie a národovcov. Na podujatí Matice slovenskej v januári 2012 s názvom Okrúhly stôl slovenskej inteligencie podpísal vyhlásenie na pomenovanie Nábrežia generála Štefánika v hlavnom meste SR.

Béla Bugár: Keby Maďari dokončili Nagymaros, boli by na tom lepšie ako Slováci

Keby Maďari dokončili svoju časť Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, boli by na tom lepšie ako Slováci. Myslí si to predseda strany Most-Híd Béla Bugár. „Oni by dávali vodu toľko, koľko by oni chceli,” vysvetlil v rozhovore. Maďarsko podľa neho urobilo zlé rozhodnutie, keď odstúpilo od výstavby vodného diela. Bugár ale neschvaľuje ani krok Slovenska, ktoré 24. októbra 1992 ešte pred vyhlásením samostatnosti spustilo Variant C bez Maďarov. Oba kroky skritizoval aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Bugár sa nazdáva, že diplomatický konflikt medzi dvoma krajinami možno vyriešiť len vtedy, ak je politická vôľa. Samotný konflikt označil viac za odborný. Jeho aktérom vyčíta, že spor odborne nezvládli. „Nevysvetlili to ľuďom. Ja som tiež nebol presvedčený, že vodné dielo prinesie ten úžitok, ktorý sa očakával,” povedal Bugár v rozhovore. Podľa jeho slov nikto dopredu nevedel, aké dopady bude mať vodné dielo na životné prostredie. Hoci sa katastrofické scenáre nepotvrdili, podľa Bugára to nikto dopredu nevedel. „Odborne to až tak vysvetľované nebolo. Každý to bral ako nejaký znak slovenskej vôle. Akosi tak, že my Slováci to teraz ukážeme. Tie odborné debaty neboli také, že by presvedčili ľudí,” uviedol Bugár. Časom sa podľa neho ukázali výhody Gabčíkova, ktoré ale má aj svoje negatíva. „Bývali veľké povodne a už nie sú. Ale nevýhodou je, že minimálne z troch dedín urobilo vodné dielo polostrov. Majú napríklad problém, keď kompa nechodí,” konkretizoval.

Csáky myslí na Gabčíkovo každý mesiac pri platení elektriny
Bývalý predseda SMK stál počas konfliktu medzi Slovenskom a Maďarskom o vodné dielo na maďarskej strane.

Bývalý predseda SMK Pál Csáky myslí na Vodné dielo Gabčíkovo (VDG) každý mesiac, pri platení elektriny. „Vybudovanie Gabčíkova platí každý občan cez elektrickú energiu a som si istý, že to platíme dodnes. Každý mesiac som trošku nahnevaný, keď musím platiť elektrinu a myslím aj na to, že platím aj za Gabčíkovo,” povedal Csáky. Počas konfliktu medzi Slovenskom a Maďarskom stál na maďarskej strane. Podľa neho je ekologickejšia. Neschvaľoval jednostranný krok Slovenska spustiť Variant C. „Myslím si, že jednostranný krok bol unáhlený a nesprávny. Bolo treba nechať priestor na rokovania a hľadať humánnejšie riešenie,” tvrdí. Čunovo až také humánne nie je. Dodnes to vyvoláva problémy predovšetkým na maďarskej strane v regióne Szigetköz, lebo je tam staré koryto Dunaja,” uviedol s tým, že vodné dielo vníma aj v súčasnosti skepticky. Súhlasí s tým, že plavbu cez Dunaj treba riešiť, myslí si však, že vodné dielo neodzrkadľuje moderné myslenie. „Myslím si, že to ekologické hľadisko by malo byť viac zohľadnené. Nemalo by to byť robené takýmto necitlivým betónovým spôsobom, myslím predovšetkým na jednostranné prehradenie Dunaja,” vysvetlil Csáky, ktorý si napriek niektorým pozitívam nie je istý, či je dobré, že Vodné dielo Gabčíkovo vzniklo. „Je tu 120 kilometrov, na ktoré má vodné dielo vplyv, pričom na 50 km je tam zdvojené koryto Dunaja. Samozrejme, že keď to zdvojíte až k Čiernemu moru, máte doriešenú ochranu proti povodniam, lenže vybudovať dvojnásobné koryto nemôže byť riešením. Nerieši všetky problémy ani v Bratislave pričom si pamätáme, že tu aj nedávno boli problémy,” zdôvodnil svoje výhrady. Csáky si zároveň myslí, že vodné dielo nie je dokonalé ani technicky a navyše bolo veľmi drahé. „Vzhľadom na to, že produkuje elektrickú energiu, dnes každý občan Slovenska prispieva na to určitými eurami. Dosť výrazne to zdražuje celkovú elektrickú energiu na Slovensku,” poznamenal. Pokiaľ ide o jednostranné rozhodnutie Maďarska nestavať vodné dielo, podľa Csákyho sa malo rokovať. Následné rokovania, pri ktorých Maďari neraz od riešení ustúpili, komentoval tým, že sa hľadal ekonomickejší a menej bolestivý variant. „Dokonca aj český - federálny minister bol za citlivejšie riešenie. Ale vtedy nastalo to jednostranné rozhodnutie zo strany Slovenska. A to urobila Čarnogurského a dokončila Mečiarova vláda,” pripomenul Csáky, ktorý tento krok označil za „krásny príklad rodinného klientelizmu”. „Bol som vtedy poslancom Slovenskej národnej rady. Jej podpredsedom bol Ivan Čarnogurský, ktorý politicky kryl vládu, šéfom vlády bol jeho brat Ján Čarnogurský, ktorý to robil cez vládu a vykonával to cez Hydrostav, kde generálny riaditeľ bol ten istý Ivan Čarnogurský, ktorý bol podpredsedom SNR. Takže z tohto hľadiska je to pikantné,” uzavrel Csáky.

Spor o Vodné dielo Gabčíkovo priniesol precedens v dejinách diplomacie

Počas sporu o Sústave vodných diel Gabčíkovo Nagymaros (SVDGN) sa v roku 1992 stal precedens, ktorý v dejinách diplomacie nemá obdoby. Povedal v rozhovore pre TASR český historik Jan Rychlík. Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR) a Maďarsko súhlasili s tým, že spor sa dostane pred Medzinárodný súdny dvor (MSD) do Haagu. Sprostredkovateľom bolo Európske spoločenstvo (ES), predchodca EÚ. „Podmienkou tribunálu bolo, aby sa obe strany zdržali nezvratných krokov. V praxi to znamenalo, že Maďarsko prestane zasypávať výkop pod Nagymarosom a ČSFR prestane pod Bratislavou prehradzovať Dunaj,“ zdôraznil Rychlík. Dohodu odobrila federálna vláda, keď napokon rozhodol hlas premiéra Jana Stráského. „Vladimír Mečiar sa domnieval, že existencia ČSFR mu dáva oporu v záležitosti Gabčíkova. Slovenská strana pokračovala v stavebnej činnosti a napokon aj Dunaj prehradila. ČSFR bola nútená oznámiť Maďarsku a ES, že síce prijíma podmienky Medzinárodného súdneho dvora, no nie je schopná ich naplniť,“ dodal Rychlík. Maďarsko potom po diplomatických linkách upokojovalo Nemecko, ktoré mu naznačilo, že po rozdelení federácie Slovensko v tejto kauze nebude mať podporu Českej republiky, ktorá sa vyviaže zo všetkých záväzkov súvisiacich s vodným dielom. „Mečiar počítal v tejto kauze s podporou Českej republiky a týmto dostal diplomatický kopanec,“ poznamenal český historik. Spor napokon navždy ostal vo verbálnej rovine a iné pokračovanie ani nehrozilo. „Nemalo zmysel, aby kvôli jednej priehrade na Dunaji vypukla stredoeurópska vojna. Taký konflikt si žiadna zo strán nemohla dovoliť,“ dodal Rychlík s tým, že v konečnom dôsledku to bol pre Slovensko diplomatický úspech. „Aj vtedy bolo jasné, že keď je už raz Dunaj prehradený, tak sa na ňom nič búrať nebude,“ uzavrel historik.

Výberová chronológia udalostí súvisiacich s výstavbou dunajskej SVDGN

Prehradzovaním prirodzeného koryta Dunaja sa dňa 24. októbra 1992 o 9.55 h začalo uvádzanie stupňa Gabčíkovo do prevádzky. TASR prináša výberovú chronológiu udalostí súvisiacich s výstavbou dunajskej Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN).

16. septembra 1977 - Predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) Lubomír Štrougal a György Lazár podpísali v maďarskej Budapešti Zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN), neskôr zmluvu ratifikovali parlamenty a podpísali najvyšší štátni predstavitelia oboch krajín.

6. februára 1989 - V Budapešti na podnet maďarskej strany podpísali protokol o urýchlení výstavby a skrátení termínu o 15 mesiacov oproti pôvodnému harmonogramu.

13. mája 1989 - Maďarská vláda sa bez konzultácií so slovenskou stranou rozhodla s okamžitou platnosťou pozastaviť výstavbu stupňa Nagymaros na dva mesiace. Dôvodom bola údajná hrozba rozsiahlej ekologickej katastrofy v okolí SVDGN po jeho dobudovaní.

15. mája 1989 - Vláda ČSSR označila tento krok za neodôvodnený a vyhlásila, že trvá na dodržaní zmluvy.

20. júla 1989 - Maďarská vláda pozastavila stavebné práce pri Gabčíkove. V tom čase bolo už 85 až 90 % prác na československej strane ukončených.

25. augusta 1989 - Splnomocnené orgány československej vlády formulovali prvé požiadavky na náhradu škody v prípade, že sa stavebné práce nedokončia.

31. októbra 1989 - Maďarský parlament rozhodol o zastavení prác na zariadení v Nagymarosi a splnomocnil vládu rokovať o zmene zmluvy z roku 1977.

30. novembra 1989 - Maďarská strana ponúkla riešenie spoločného dokončenia Gabčíkova ako riečnej elektrárne s priebežnou nešpičkovou výrobou elektriny. Podmienila ho však tým, že československá strana upustí od plánu výstavby stupňa VD v Nagymarosi. Československo vyhlásilo, že je ochotné rokovať o takomto riešení.

17. januára 1991 - Slovenská vláda rozhodla o začatí príprav dočasného riešenia, teda variantu C, ktorý nezávisí od spolupráce s maďarskou stranou.

16. apríla 1991 - Maďarský parlament prijal uznesenie, ktorým zaviazal svoju vládu rokovať so slovenskou stranou len o zrušení zmluvy z roku 1977 a navrátení územia do pôvodného stavu.

25. júla 1991 - Vláda ČSFR (zmena názvu republiky z ČSSR) odobrila začatie prác na variante C.

18. novembra 1991 - Začali sa práce na výstavbe zariadení dočasného riešenia.

2. decembra 1991 - Konalo sa nové kolo rokovaní medzi vládnymi delegáciami v Budapešti. Maďarská vládna delegácia odmietla podpísať protokol o rokovaní a vyslovila ultimátum, že práce na dočasnom riešení sa musia zastaviť do 10 dní ako podmienka na rozhovory na úrovni expertov.

23. decembra 1991 - Premiér Maďarskej republiky (MR) zopakoval premiérovi ČSFR ultimatívnu žiadosť zastaviť práce na výstavbe zariadení na československom území listom a taktiež listom predseda parlamentu MR predsedovi parlamentu ČSFR.

23. januára 1992 - Odpoveď premiéra ČSFR obsahovala garancie, že Československo bude rešpektovať rozhodnutie tripartitnej komisie expertov.

7. mája 1992 - Po neúspešných rokovaniach vypovedala maďarská strana zmluvu z roku 1977. Slovenská i československá federálna vláda označili krok za právne neúčinný, pretože zmluva neobsahovala ustanovenia o jednostrannom vypovedaní.

18. mája 1992 - Zainteresovaní zvolali vo Viedni konštituujúce stretnutie s cieľom založiť tripartitnú komisiu, avšak maďarskí zástupcovia na stretnutie neprišli.

19. mája 1992 - Vláda MR oznámila vláde ČSFR, že jednostranne ruší platnosť zmluvy z roku 1977 spolu so všetkými dokumentmi s ňou spojenými s platnosťou od 25. 5. 1992.

24. októbra 1992 - Prehradzovaním prirodzeného koryta Dunaja sa o 9.55 h začalo uvádzanie stupňa Gabčíkovo do prevádzky.

1. januára 1993 - Slovensko sa stalo nezávislou republikou a prebralo všetky záväzky spojené so zmluvou z roku 1977.

2. novembra 1993 - Trilaterálna pracovná skupina - traja experti z ES, jeden zo Slovenska a jeden z Maďarska - predložila po stretnutí v Budapešti správu s údajmi o dočasnom riešení. Nenachádzal sa v nej žiadny katastrofický scenár.

2. mája 1994 - SR a MR odovzdali svoj spor týkajúci sa Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros oficiálne Medzinárodnému súdnemu dvoru (MSD) v holandskom Haagu.

8. septembra 1995 - Ukončenie likvidačných prác na maďarskom úseku SVD Gabčíkovo-Nagymaros, vrátane zbúrania kruhovej hrádze v Nagymarosi.

19. apríla 1995 - Uzavretie slovensko-maďarskej dohody v Budapešti o dočasnom zásobovaní Malého Žitného ostrova vodou do rozhodnutia MSD v Haagu.

22. júna 1995 - Ukončenie výstavby prehrádzky dna pri Dunakiliti.

17. mája 1996 - Uvedenie VD Gabčíkovo do plnej a stálej prevádzky vrátane výroby elektrickej energie. Vodnú elektráreň Gabčíkovo uviedli do trvalej prevádzky. Prevádzkovo ešte plne nevyužitá Vodná elektráreň Gabčíkovo v predchádzajúcom roku 1995 vyrobila viac než desatinu elektrickej energie vyprodukovanej na Slovensku.

24. augusta 1996 - V Čunove neďaleko Bratislavy sa uskutočnila slávnosť vďakyvzdania za vodné dielo Gabčíkovo. Zároveň sa v Čunove uviedla do prevádzky plavebná komora, ktorá nahradzuje hrádzu v Dunakiliti.

25. septembra 1997 - MSD v Haagu vyniesol rozsudok v spore medzi MR a SR o výstavbe a využívaní SVDGN. Súd rozhodol, že oba štáty porušili právne záväzky, a vyzval ich, aby realizovali záväznú zmluvu berúc do úvahy zmeny, ku ktorým došlo od roku 1989.

Text: (TASR) Foto: Imrich Fuhl a TASR