Z novej tvorby Zoltána Bárkányiho Valkána
Od svojho dospievania, od roku 1953, keď nastúpil do 7. triedy budapeštianskej slovenskej základnej školy, sa považuje za obyvateľa hlavného mesta. V roku 1959 zmaturoval v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave a o päť rokov neskôr získal diplom stredoškolského profesora maďarského, slovenského a českého jazyka a literatúry. Krátky čas pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku a v roku 1966 sa stal redaktorom Ľudových novín. V týždenníku Slovákov v Maďarsku začal publikovať aj svoje literárne pokusy. Po 36 rokoch v roku 2002 ako šéfredaktor odišiel do dôchodku. Svoje literárne práce uverejňoval v Ľudových novinách, v Našom kalendári a vo viacerých literárnych antológiách doma i na Slovensku. Doteraz mu vyšlo päť samostatných zbierok krátkej prózy.
Z tvorby Zoltána Bárkányiho Valkána na portáli oslovma.hu
Odkladaná návšteva
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/877-zoltan-barkanyi-valkan-odkladana-navteva
Čaro záhradky / Májový mráz
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/948-zoltan-barkanyi-valkan-zahradkari
Kto zdvihne tú motyku?
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/550-zoltan-barkanyi-valkan-kto-zdvihne-tu-motyku
Zmarená kúpa
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/838-zoltan-barkanyi-valkan-zmarena-kupa
Elektrikár a jazykovedec
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/1087-zoltan-barkanyi-valkan-elektrikar-a-jazykovedec
Barón
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/1031-z-najnovej-tvorby-zoltana-b-valkana-baron
Smrť prichádza ako vykúpenie
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/1275-zoltan-b-valkan-smr-prichadza-ako-vykupenie
Štedrovečerná večera
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/190-archiv-magyarul/1328-zoltan-barkanyi-valkan-karacsonyi-vacsora
Vzbura maliara-natierača
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/literatura/17-irodalom/306-blahozelanie-k-sedemdesiatinam-zoltana-b-valkana
Smútočné pásky
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/literatura/17-literatura/264-zoltan-b-valkan-smutocne-pasky
Príhody všedných dní - Tučko
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/literatura/17-literatura/175-zoltan-b-valkan-prihody-vsednych-dni-tucko
Zámelky
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/literatura/17-literatura/287-z-najnovsej-tvorby-zoltana-b-valkana-zamelky
Zakáľačka
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/literatura/17-literatura/274-z-najnovsej-tvorby-zoltana-b-valkana-zakalacka
Dve smeny
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/literatura/17-literatura/162-zoltan-b-valkan-dve-smeny
Pilíšsky svet v próze Zoltána B. Valkána
Zoltán Bárkányi Valkán v Ľudových novinách
http://www.luno.hu/index.php/component/search/?searchword=Valk%C3%A1n&searchphrase=all&Itemid=9999
Zoltán Bárkányi Valkán
Tabak, pijatika
Tetka Marča, družstevná dôchodkyňa, po letmom pohľade na počet bicyklov opretých o stenu dedinského obchodu s potravinami a o stromy popri obchode ihneď zistila, že veru predavačka Julka nečaká iba na ňu. Ako iní, aj ona sa bude musieť postaviť do radu.
– Daj Bože každému dobrý deň! – riekla nahlas hneď ako vstúpila do obchodu a pomalými krokmi namierila ku koncu radu. Aby však nečinne nestála, ale si dajako krátila čas, natŕčala uši, stavala sa na špičky, pozerala smerom dopredu k pultu, aby videla, kto čo kupuje, kto čo si môže dovoliť.
Po niekoľkých minútach, ako blesk z jasného neba, tetkina tvár z jednej sekundy na druhú od hnevu očervenela, hlava sa jej zatočila a lapala po dychu. Nechcela veriť vlastným očiam. Či je to vôbec možné, že chalan od susedov, maturant Jožko, v jednej ruke držiac krabičku cigariet, v druhej fľašu vodky s úsmevom na tvári kráča od pultu smerom k nej! Veď Jožko je iba chlapčisko, ktorému ešte sotva rastú fúzy. A ľaľa ho, už začína s tabakom a pijatikou! Keď takto zažína cestu do sveta dospelých, aký to bude mať koniec? – pýta sa zhrozená tetka v duchu.
– Jožinko, čo to robíš? – zastavila paholka. – Nehanbíš sa? Načo sú ti cigaretle a pálené v takomto čase, takto skoro popoludní? Načo? Najlepšie by bolo, keby si sa vôbec nenaučil cmúlať tabak a nadájať sa páleným. Na to máš ešte prevelice mnoho času. Či chceš tak pochodiť ako starý Navrátil? – zapichla oči do tváre vyľakaného chalana. – Že budeš aj ty závislý od týchto jedov a celý život budeš zarábať iba na cmúlanie a na nadájanie sa? Tie jedy ťa nikdy nepustia, prikujú ťa k sebe a po celý život ťa budú v hrsti držať. Či to chceš? To? No, povedz!
– Nie, tetka Marča, kdeže, – vyhováral sa mladík v pomykove. – Úspešne sme zmaturovali a pozajtra, v sobotu, to s chlapcami trošičku oslávime. Bude to skromná oslava. Uverte mi! Na vaše slová však nezabudnem, tetka Marča.
Rozhovor sa týmto skončil. Nastalo ticho. Tetka Marča situáciu však ešte chcela využiť, preto sa obrátila k predavačke:
– No povedz, Julka moja, nemám pravdu?
– V čom, tetka Marča?
– Nuž v tom, že najväčším nepriateľom ľudstva je tá prekliata pijatika a ten čertovský tabak, – odpovedala tetka hlasom trasúcim sa od hnevu. – Ten, kto vymyslel tieto neduhy, sa ani nemal narodiť, ale zdochnúť ešte v materinom bruchu…
– Tetka Marča, iste ste zle spali, že takto hovoríte, – uškrnula sa predavačka.
– Viem, prečo to hovorím… Šak aj ty dobre poznáš báčika Pištu, toho môjho starého… Aj ten, že sa nehanbí! Je mu už na osemdesiaty druhý rok a za tento dlhočizný čas nič nezmúdrel, ale vonkoncom nič… Aj dnes ešte furt tak fajčí a pije ako pred päťdesiatimi ôsmimi rokmi, keď sme sa zobrali… Že čo som sa ja natrápila, čo všetko som musela zniesť pre tento jeho prekliaty zlý zvyk!? To len ja viem… Nikto iný… Uznávam, som na môjho muža nahnevaná, ale musím uznať aj to, že on sa nikdy tak nespil, že by bol ležal ako snop, nikdy mu džbán vína neudrel do hlavy, alebo že by mu bola bývala cesta úzka. Od pijatiky má nos červený, to je fakt, mne sa však vyhovára, že každé leto mu ho slnko opáli. Je pravda, aj to uznávam, že v očiach iných sa zdá byť triezvym, oni na ňom nevidia, že by holdoval trunku, ale mňa nemôže oklamať. Ja vždy viem a vidím, keď má pod širákom. A potom popri pijatike tu sú ešte aj tie hnusné a smradľavé cigaretle, – pokračuje tetka Marča a horkosť jej sťahuje hrdlo. – Pfuj! Smrdí od nich celý dom! Ráno akonáhle otvorí oči, prvé je, že si zapáli cigaretľu a potom po tej prvej aj druhú, aj tretiu… No a čo je najhoršie, šlukuje, vdychuje dym do pľúc… Môžeš si predstaviť, ako mu to škodí…
– Prečo, kašle? – spýtala sa predavačka predstierajúc súcit.
– To by som nepovedala, ale často si brúsi hlasivky aj hrdlo. No ale ja daromne mu hovorím do duše. Je to zbytočné hádzanie hrachu na stenu. Vždy sa bráni tým, že chlap, ktorý nefajčí, ten teľacinou smrdí. Zavše mi na moje výčitky iba toto odfrkne a ako nevinné kozliatko pozerá na mňa… Bože môj, koľko peňazí sa prelialo cez jeho hrdlo a koľko vyfúkalo do luftu! Keby sme tie peniaze teraz mali! Lenže tu je to keby…
– Tetka, a čo by ste robili s toľkými peniazmi? – spýtala sa predavačka s milým úsmevom na tvári.
– Julka, ty spomedzi nás najlepšie vieš, aká prenáramná drahota mám strpčuje život, – začala tetka s odpoveďou. – Nielen tieto nehorázne ceny nás gniavia, ale stalo sa ešte niečo, čo zhoršilo našu situáciu. Za naším domom vo vinohrade si vnuk postavil rodinný dom. Viem, je to radostná udalosť, prevelice sa jej aj tešíme, lenže týmto sa vyše polovica vinohradu musela vyrúbať. A výsledok je pre môjho starého tragický, od začiatku roka v pivnici nemá už ani hlt vlastného vína. Deň čo deň ma otravuje, doslova narieka: Milá moja jediná Marienka, pekne ťa prosím, dones mi trošku hocijakého vínčiska, aby som si mohol urobiť strik, čo je, veď vieš, najväčšia radosť v mojom živote. A ja mu na to: Čuš, neni si ty kohút, že furt len toto kikiríkaš! Vieš, Julka moja, kedy mu ja donesiem domov pijatiku? – tetka sa zastavila na chvíľku v reči a poobzerala sa dookola. – Len vtedy, keď budem frištukovať namiesto lekvárového chleba a sladkého mlieka bláznivé hríby. Len vtedy.
– Chi, chi, chi, – zasmiala sa nahlas predavačka.
Medzi rečou sa rad skrátil a tetka sa ocitla priamo pri pulte, keď predavačka prerušila tému rozhovoru otázkou: – Čo si želáte, tetka Marča?
– Dobre, že sa pýtaš, Julka moja, ja som skoro aj zabudla, prečo som sem došla, – riekla tetka už pomerne upokojene. – Aha, daj mi liter mlieka a pol kila chleba. Iné ani nechcem. To je všetko na dnes. Navarím pudingu, z ktorého sa ujde aj tomu môjmu korheľovi, – dodala tetka s grimasou na tvári.
– S prepáčením, tetka Marča, ja by som však veľmi zdvorilo pripomenula, že báčik Pišta si asi ani nezaslúži, že takto o ňom hovoríte, – pokúsila sa predavačka jemne upozorniť starenku, aby aspoň pred inými takto nehanila manžela. – V dedine ho každý pozná ako tichého, pokojného, srdečného a pritom ešte aj zbožného človeka, – pokračovala. – Veru, báčik Pišta by ani muche neublížil, nieže človekovi… Nepočula som ešte od nikoho, že by sa bol voči niekomu grobiansky zachoval. Neublížil on nikomu… Ani vám, tetka… Aspoň ja tak viem.
Tetka Marča sa po slovách predavačky po dlhšom uvažovaní ozvala:
– Máš recht, Julka, môj muž je opravdu dobrý, poriadny človek, – riekla a oči jej zahoreli šťastím. – Kiež by každá žena mala takého… Som si istá, nebolo by toľko zlých manželstiev a neboli by ani rozvody. Tie by určite neboli.
Tetka Marča sa slovami i miernym úklonom rozlúčila s predavačkou a pomalými krokmi namierila k dverám. Keď chytila kľučku, nečakane sa zastavila, akoby sa jej nohy do zeme zakorenili. Chvíľku váhala, potom sa prudko otočila a rozhodným krokom sa vrátila k pultu.
– Julka moja, prepáč mi, ale skoro som zabudla, čo som ešte chcela kúpiť, – riekla zvýšeným hlasom. – Prosím ťa, daj mi krabičku cigaretiel, ale z tých najlacnejších, a fľašku vína, tiež to najlacnejšie! Nech si ten môj všetkými masťami mazaný kujon nemyslí, že v dome už nemá žiadne slovo.
Tetka Marča s roznežnenou tvárou a lesknúcimi sa očami vyšla z obchodu, tašku s nákupom si pritlačila k hrudi a rozhodným krokom sa vydala najkratšou cestou domov.