Stavební robotníci zo Slovenska v Budapešti
Fenomén „liptovský murár“ ● O storočnej aktivite robotníkov zo Slovenska pri budovaní metropoly mnohonárodnostného Uhorska ● Zanechali nezmazateľné stopy, ktoré pretrvávajú aj na dnešnom výzore Budapešti ● Pýchou liptovských murárov, lešenárov a fasádnikov bola ich účasť na výstavbe budovy Parlamentu
V Mestskej knižnici v Bratislave sa 21. novembra 2012 uskutočnila prednáška na tému: Stavební robotníci zo Slovenska v Budapešti. Prednášku si pripravil a predniesol Ing. Michal Hronec, profesiou stavebný inžinier. Prehľadne informoval o storočnej aktivite robotníkov zo Slovenska pri budovaní Pešti, neskôr aj Budapešti ako metropoly mnohonárodnostného Uhorska. Osobitne sa zameral na stavebných robotníkov, najmä murárov a popísal fenomén „liptovský murár“ v širších historických a geografických súvislostiach. Spomenul aj dve výrazné slovenské staviteľské 
osobnosti: J. N. Bobulu a M. Harminca. Stavbári zo Slovenska zanechali v 19. storočí pri výstavbe (najmä) Pešti nezmazateľné stopy, ktoré pretrvávajú aj na dnešnom výzore hlavného mesta Maďarska. Poslucháčov zaujali zmienky o počtoch stavebných robotníkov, podľa dokumentov ich bolo až 80 tisíc a napríklad na fasádach budovy parlamentu pracovalo zo 4000 fasádnikov 1200 z Liptova, osobne ich vyberal J. Bobula, ktorý vtedy zabezpečoval stavebný dozor. Svedčí to o vysokej kvalite ich práce. V diskusii zaznel aj návrh umelecky stvárniť (pamätná tabuľa, socha) zástoj slovenských peštianskych murárov a staviteľov v Bratislave.
Prednášku zorganizovali: Združenia spolkov dolnozemských Slovákov na Slovensku, Spolok Slovákov z Juhoslávie a Matica slovenská v rámci tradičných „podvečerov“, ktoré organizátori pripravujú každú tretiu stredu v mesiaci. V tomto roku prebieha už deviaty ročník a ich významný organizátor doc. Zelenák pevne verí, že sa im podarí zorganizovať aj jubilejný desiaty ročník v roku 2013. Ako poslucháč a účastník niekoľkých podvečerov im to prajem a teším sa zo zachovávania slovenskej pamäti, ktorá je roztrúsená po šírom svete.
Jozef Schwarz
Murárstvo bolo už začiatkom 19. storočia výrazným doplnkovým zamestnaním mnohých obyvateľov horného Liptova. V druhej polovici 19. storočia sa táto doplnková zárobková činnosť zmenila na pevne organizovaný hlavný zdroj obživy v mnohých rodinách. Tradíciu spoľahlivej práce hornoliptovských stavbárov založili skupiny murárov, tesárov a fasádnikov, ktorí pomáhali stavať Miškovec, Segedín, Záhreb, Viedeň, ale najmä Budapešť. Kvalifikovanú prácu murárov z horného Liptova vyhľadávali nároční stavitelia, ktorí si prostredníctvom svojich zástupcov každoročne zabezpečovali kompletné stavebné skupiny priamo v hornoliptovských obciach. Pýchou liptovských murárov, lešenárov a fasádnikov bola ich účasť na výstavbe skvostu uhorskej (maďarskej) architektúry - budovy Parlamentu.
Z dovalovskej chalupy do budapeštianskych palácov
http://liptov.sme.sk/c/5125720/jan-nepomuk-bobula-vysiel-z-dovalovskej-chalupy-do-budapestianskych-palacov.html
Majstri z Liptova
http://plus7dni.pluska.sk/plus7dni/reportaz/majstri-z-liptova.html
História murárskeho remesla na Slovensku - Liptovskí murári
http://www.obnova.sk/blog/historia-murarskeho-remesla-na-slovensku-liptovski-murari
Liptó megyei kőművesek budapesti építkezéseken
http://www.hhrf.org/kisebbsegkutatas/kk_2003_04/cikk.php?id=1095
Liptovskí murári v Budapešti
Slováci a Maďari dlhé stáročia žili v rámci jednej krajiny. Toto spolužitie, aj keď nebolo vždy bez obláčkov, predsa v konečnom dôsledku iste bolo veľmi plodné pre obidva národy. Viac sa hovorí o aktivite Slovákov od 18. storočia, napriek tomu, že tie základné predpoklady, ktoré boli pohonnou silou ich spolupráce, boli dané už od začiatkov. Územná deľba práce, ktorá sa automaticky vytvára medzi krajmi s odlišnými prírodnými danosťami, v hornatom kraji žijúcich Slovákov už dávno prinútila ísť za obživou na Dolniaky. O tom ani nehovoriac, že Budín, ako kráľovské sídlo, vždy pôsobil príťažlivo i na svoje širšie okolie. Výstavba hradu a kráľovského paláca i vtedy potrebovala pracovné ruky z Horniakov. Z rôznych príčin to vtedy bolo ešte celkom samozrejmé. V tomto spolunažívaní Maďarov a Slovákov, ako i ďalších národov a národností 18. storočie má zvláštne postavenie predovšetkým tým, že počas tureckej nadvlády a kuruckých vojen sa obrovské územia vyľudnili hlavne v strednej časti Uhorska, čo sa dalo napraviť len dobre 
premysleným znovuosídlením patričných oblastí. V tomto procese sa vytvorili slovenské osadlosti po celom území dnešného Maďarska, ako i okolo samotného Pešť-Budína. Napriek tomuto stálemu osídleniu vnútorná migrácia zameriavajúca sa na pracovné a zárobkové možnosti, ďalej žila a prekvitala. Dôkazom toho je obrovský nával murárov z Horniakov na výstavbu kráľovského paláca Márie Terézie.
Pokračovanie týchto tradícií môžeme sledovať i v 19. storočí. Murárstvo sa stalo výrazným doplnkovým zamestnaním mnohých obyvateľov hornoliptovských obcí. Od začiatku 19. storočia z iniciatívy palatína arcivojvodu Jozefa začal stavebný rozvoj dnešnej Budapešti ako budúcej uhorskej metropoly. Jej výstavbu ovplyvnil najmä rozmáhajúci sa obchod a rozvoj riečnej železničnej 
dopravy. Práve táto skutočnosť umožnila aj hornoliptovkým murárom uplatniť pri jej výstavbe svoje schopnosti a skúsenosti. Kvalifikovanú prácu murárov z horného Liptova vyhľadávali nároční stavitelia, ktorí si prostredníctvom svojich zástupcov každoročne zabezpečovali kompletné stavebné skupiny priamo v hornoliptovských obciach. V týchto skupinách boli okrem murárov aj ich pomocníci (podavači, ženy-maltárky), ako i fasádnici, tesári a lešenári.
Z časového hľadiska pôsobenia liptovských murárov v Budapešti môžeme hovoriť o troch obdobiach ich prác. Pre prvé obdobie - prvá polovica 19 storočia - bola charakteristická sezónna práca. Pomáhali stavať súkromné a verejné budovy - hotely, paláce, Vojenskú akadémiu, Župný dom a ďalšie. Podieľali sa i na výstavbe Národného múzea.
Druhé obdobie - 50.- 80. roky 19. storočia - bolo obdobie výrazného rozvoja výstavby Budapešti, čím sa zvýšil i záujem o prácu liptovských murárov a ich pomocníkov, ktorí pracovali u staviteľov F. Schuleka, J. Hilda, M. Ybla. Ich postavenie bolo neporovnateľne lepšie ako robotníkov iných profesií, pretože miestni stavební podnikatelia poznali ich vysokú odbornosť a kvalitu práce. V tomto období pracovali na záverečných prácach Národného múzea, na výstavbe 
Baziliky, budovali kúpele na Margitinom ostrove, Lutherov dvor na Kerepešskej (dnes Rákócziho) ulici. K tomuto obdobiu sa viaže obnovenie Chrámu Mateja Korvína, výstavba Rybárskej bašty, Lekárskej fakulty, Kráľovskej opery, paláca New York, Peštianskej radnice a postavili celý rad palácov na Andrássyho ulici.
V treťom období - posledné desaťročia 19. storočia - práca hornoliptovských murárov sa z organizačného hľadiska ďalej zdokonaľovala. Iste i preto, lebo na tento čas vyrástli z ich radov takí významní stavební podnikatelia, ako J. N. Bobula, bratia Hlavajovci a M. M. Harminc. V tomto období hornoliptovskí murári s vysokým uznaním pracovali na výstavbe univerzitných budov na Múzeum körúte, na palácoch na Andrássyho ulici, na výstavbe Múzea umeleckého priemyslu, 
Múzea krásnych umení, Krajinského archívu, budapeštianskej podzemnej železnice, Zoologickej záhrady, centrály Poštovej sporiteľne a iných.
Avšak pýchou liptovských murárov, lešenárov, a hlavne fasádnikov bola ich účasť na výstavbe skvostu maďarskej architektúry, budovy Parlamentu, ktorú projektoval podľa londýnskeho vzoru I. Steindl. Štátnym stavebným dozorom na tejto stavbe bol poverený liptovský rodák Ján Nepomuk Bobula (1844-1903), ktorý sa na tento čas stal najvýznamnejším slovenským stavebným podnikateľom v Budapešti, majiteľom stavebnej a projekčnej kancelárie, zamestnávateľom a najmä sprostredkovateľom práce pre mnohých hornoliptovských murárov. Vybudoval si i vlastný palác, ktorý je dodnes pýchou stredného úseku Andrássyho ulice.
Začiatkom 20. storočia sa výstavba v Budapešti spomalila, a preto aj väčšina liptovských murárov zostávala doma, ale stávali sa vyhľadávanými majstrami stavebného remesla na Slovensku, lebo označenie peštiansky murár bolo znakom kvalitnej práce.
