Najslovenskejšia dedina vo Vojvodine

Výber z najstaršieho fotoalbumu Padiny k 220-ročnici obce ● Názorný obraz kultúrneho dedičstva vojvodinskej Padiny ● Od začiatku s učiteľom a farárom ● Zápas s rosou života ● Národný buditeľ Albert Martiš o starých Padinčanoch ● Bohaté ľudové tradície ● Život pulzuje aj hospodárstvom - Príspevok Jána Jančovica

Názorný obraz kultúrneho dedičstva Padiny

Srbská časť Banátu zaberá severovýchodný cíp krajiny. Tento pôvodne historický kraj vo Vojvodine, rozprestierajúci sa medzi Dunajom a Tisou, bol v minulosti málo úrodným močaristým územím. Za obdobie osmanskej nadvlády sa táto pohraničná marka uhorského kráľovstva takmer vyľudnila. Napríklad roku 1717 tu bolo iba 56 obývaných a až 125 opustených osád. Po vyhnaní Turkov z Temešváru a Pančeva, na základe uzavretého mieru z roku 1718, celý Banát ostal ako osobitne vojensky spravované územie, známe ako „Vojenská hranica“. Cisárske úrady potom začali s organizovaným osádzaním kolonistov. Najprv sem prišli Nemci, Taliani, Španieli, ale všetci zo strachu pred Turkami tento kraj opustili veľmi skoro. Potom sem prišli Srbi, ale ani oni v tejto časti krajiny dlho nevydržali. Prví evanjelickí Slováci prišli do týchto končín Uhorska až po vydaní „Tolerančného patentu Jozefa II“, roku 1781. Prvá skupinka prišla z Novohradu už roku 1782 do Nového Komlóša (teraz Comlosu Mare v Rumunsku), v rokoch 1785-1786 húfne s najväčším počtom z Novohradu, postupne cez Bardáň (stadiaľ už r. 1786 do Aradáča), Ečku, odtiaľ roku 1802 do Kovačice.

Samostatne hneď v susedstve Kovačice sa v rokoch 1804-1806 začali Slováci zaujímať a dojednávať na usadenie sa na puste rozsiahlej roviny s drsnými prírodnými a životnými podmienkami s názvom Padina. Výmerom z 11. septembra 1804 sa hraničiarsku osadu Padina rozhodlo zaľudniť veliteľstvo „Vojenskej hranice-nemeckobanátskeho regimentu“ s potvrdením Dvornej rady vo Viedni. Prvým odvážnym Slovákom, ktorí doputovali s povolením cisára Františka I. v roku 1806 do tohto púštneho piesočnatého kraja – do osady s názvom Padina, vymerali hneď v prvom roku 83 pozemkov na stavbu domov, jeden pozemok pre obecný dom a ďalší pozemok pre školu a faru. Prvé dva roky tu boli slovenskí prisťahovalci bez studne a sprašový chotár, na ktorom sa usadili vyzeral skôr na púšť, ako na územie, na ktorom by mohli začať hospodáriť a natrvalo sa usadiť. Všetci osadníci boli vlastne poddaní roľníci a vybrali sa sem obrábať pridelenú zem a súčasne vykonávať hraničiarsku službu. Bez vody a studne to nebolo možné, preto sa prví osadníci rozhodli z tohto vtedy nehostinného miesta doslova utiecť. Veliteľstvo vtedajšej „Vojenskej hranice“ však týchto smelých a tvrdých slovenských roľníkov, ktorí plnili i hraničiarsku službu, jednoducho vrátilo späť. Vojenské veliteľstvo, aby tu udržalo prvých osadníkov, potom bolo nútené vyčleniť prostriedky na založenie osady a po dvoch rokoch pobytu slovenských osídlencov vykopať im aj prvú studňu. Takto potom vytvorili zlepšené podmienky pre príchod ďalších slovenských osadníkov, ktorí sem prichádzali z viacerých slovenských a zo skôr usadených dolnozemských stolíc. Podobne ako v Aradáči a Kovačici v prvej vlne aj v Padine prevládali Slováci z Novohradskej stolice, potom postupne aj Gemerskej, Nitrianskej, Békešskej a Peštianskej, ale z tých už nie všetci prišli rovno zo Slovenska. Veľká časť z týchto prisťahovalcov žila už niekoľko rokov v dolnozemských stoliciach terajšieho Maďarska, napríklad aj v Zadunajsku, najmä tí čo pochádzali z okolia Myjavy. Niekoľko rodín sa prisťahovalo aj z Békešskej Čaby a odvtedy sa jedna časť Padiny nazýva „Čaba“. Z cirkevnej matriky sa možno dozvedieť, že sa v prvom roku pobytu Slovákov v Padine narodili prví jej obyvatelia-dvojičky Katarína a Eva Žolnajové. Prvý najmladší Padinčan bol Michal Cicka, syn Michala a Zuzany, rodenej Vaškorovej. Prvý sobáš bol zaznamenaný 10. novembra 1806, keď do manželstva vstúpil Ján Šimák (narodený 17. 9. 1785 v Pôtri), ktorý sa v lete roku 1806 dosťahoval z Pôtra ako najmladší, vtedy dvadsaťročný syn Andreja Šimáka a Doroty rod. Novákovej a za manželku si v Padine zobral Máriu Ďuricovú, dcéru Michala a Anny rod. Tothovej. Podrobnosti vieme aj o ďalšom prisťahovalcovi z Pôtra do Padiny, ktorým bol Martin Ďuriš, ktorý sa narodil 13. 9. 1783 a jeho manželkou bola Zuzana Vaškorová, s ktorou sa v Pôtri sobášil 17. 1. 1803.(In. Matricula Ecclesiae Evangelicae Sz.Peter cius dengue Filialium Nagy et Kis Sztratzin et Želenyik in qua nomina Baptisatorum, Copulatorum et Mortuorum fideliter confignantur, per Joannem Hajnal, 1767)

Od začiatku s učiteľom a farárom

Je dôležité, čo bolo v tom čase zvyklosťou slovenských evanjelických prisťahovalcov na Dolnú zem, že do novozakladaných osád prichádzali, alebo si hneď na začiatku povolávali učiteľov a farárov. V Padine už v prvom roku príchodu mali svojho učiteľa Jána Kováčika, ktorému postavili z ubitej hliny školu s bytom. Vyučovanie aj keď bolo cirkevné, sa hneď od začiatku muselo prispôsobovať predpisom územnej vojenskej ustanovizne s názvom Vojenská hranica. Jej veliteľstvo malo okrem iného aj dohľad nad vyučovaním a muselo byť tiež informované o všetkom, čo sa v osade a škole deje. Po prvých dvoch rokoch, roku 1808 si priviedli novousadení Padinčania aj prvého farára Martina Hamaliara, rodáka z Veľkého Krtíša. Dovtedy prvé dva roky Padinčania patrili do evanjelického cirkevného zboru v Kovačici, ako jeho dcérocirkev. Príchod farára Martina Hamaliara bol nielen povzbudením cirkevného a národného života, ale znamenal aj prílev ďalšej väčšej skupiny evanjelických Slovákov, ktorí sem prišli priamo zo severných slovenských stolíc bývalého Uhorska. Práve v čase formovania novej dediny, navštívil Padinu kvôli nemecko-banátskemu hraničiarskemu regimentu arcivojvoda Ludwig a keď videl, že ďalší rozvoj tejto slovenskej dediny závisí od dostatku vody, nariadil vykopať na náklady štátu a potom aj udržiavať v dobrom stave dve hlboké studne. Tunajší Slováci na znak vďaky na návrh farára Hamaliara rozhodli o premenovaní osady po Ludwigovi na Ludwigsdorf. Neskôr z tohto názvu vznikla nariadením počas pomaďarčovania miest a obcí v Uhorsku, maďarská modifikácia názvu dediny „Lajosfalva“. Po rozpade monarchie sa obyvatelia tejto čisto slovenskej veľkodediny vrátili k názvu, ktorý ľud od svojho zrodu aj tak vždy volal Padina, čo vo voľnom preklade so srbčiny znamená svah alebo úpätie. Po odchode farára Martina Hamaliara do Kovačice, keď Padinčania mali vtedy iba modlitebňu, prišiel za farára dovtedy kaplán pri otcovi v Báčskom Petrovci - Ján Stehlo. Ten sa hneď na začiatku svojho príchodu zasadzoval za výstavbu chrámu, ale narážal na prekážky s udelením povolenia od vojenského veliteľstva a tak kostol začali stavať v roku 1832 a dokončili ho roku 1839. Z významných slovenských učiteľov, ktorí v Padine v čase Uhorska na seba najviac upozornili, to bol okrem národného buditeľa Alberta Martiša (1855 Kulpín - 1918 Padina), aj hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý, ktorý v Padine pôsobil v rokoch 1903-1907.

Zápas s rosou života

Problém vody sa v Padine stával čoraz aktuálnejší, pretože s rozrastaním obyvateľstva dovtedajšia jedna studňa nestačila ani len pre pitnú vodu. Dovtedy kým nemali studňu, chodili prví Padinčania po vodu až 9 kilometrov vzdialenej Slovákmi o štyri roky skôr založenej Kovačice, skadiaľ ju v krčahoch a v drevených nádobách privážali pekne po poriadku, podľa rozvrhu pre každú rodinu, do zásobníkov domov. Neskôr, keď už mali svoju prvú studňu a po návšteve arcivojvodu aj ďalšie dve studne, na prepravu vody zo studní do svojich dvorov si zhotovili špeciálne vozy so sudmi, ktoré nazývali „vodáre“. Voda vo vykopaných studniach sa nachádzala vo veľkých hĺbkach a studne boli väčším obmurovaným a zastrešeným objektom, aby sa v nich mohli kvôli pohonu pohybovať kone. Bolo to podobne ako aj u nás v minulosti známom pohone pomocou gepľa, keď tu kone pohybujúce sa do kruhu prenosom okrúcali reťazou koleso a valec, čím v jednom stolitrovom drevenom vedre vyťahovali vodu a súčasne druhé prázdne vedro spúšťali na dno studne. Aj na základe takého naberania vody v susedných slovenských dedinách o Padinčanoch posmešne vraveli, „že v Padine sa voda melie“. Charakteristickou črtou týchto studní v minulosti bolo, že pri týchto životne dôležitých objektoch pre existenciu obyvateľov, sa dňom a nocou ponevierali smädné kone a kravy. Aj sedliaci vracajúci sa z poľa sa tu často museli tlačiť, aby sa tu oprášili a umyli znoj po namáhavej práci. Voda tu bola vzácna a pre usadených Slovákov sa v Padine stala rosou života - zápasom na prežitie. Nie náhodou si jeden z tunajších popredných insitných umelcov, maliar Ján Husárik (1942 - 2017), tvoriaci istý čas aj na Slovensku, zvolil za svoju ústrednú tému - smäd. Zápas o vodu, ktorý ako chlapec pozoroval povzbudzujú v ňom spomienky, fantáziu a boj sedliaka s prírodou, čo sú časté námety jeho obrazov.

Martiš o starých Padinčanoch

Dolnozemský národný buditeľ Albert Martiš po skončení učiteľských štúdií nastúpil za učiteľa v Padine ešte v časoch existencie Vojenskej hranice. V Padine pôsobil plných štyridsať rokov a zaslúžil sa o kultúrne a hospodárske povznesenie tunajších Slovákov. Už roku 1885 založil Vzájomnú pomocnicu, po desiatich rokoch premenovanú na Sporiteľňu, ktorá sa potom čoskoro stala filiálkou Pančevskej banky. Jeho aktivity presahovali hranice regiónu a v rámci Vojvodiny sa stal u dolnozemských Slovákoch priekopníkom chmeliarstva. Za svoje výsledky v pestovaní chmeľu bol odmenený aj na svetových výstavách. Svojimi článkami uverejňovanými v novinách a časopisoch na Dolnej zemi a na Slovensku povzbudzoval a informoval Slovákov v Uhorsku v národnobuditeľskej činnosti a v cirkevných a obecných záležitostiach. Z jeho rukopisu napísaného roku 1903 prevzal a uverejnil časopis „Živena“ roku 1924 článok, v ktorom Martiš opisuje spôsob života a povahu Slovákov ešte v časoch Vojenskej hranice, keď Padinčania okrem roľníčenia museli vykonávať aj hraničiarsku službu. Okrem iného sa v článku uvádza „Keď som sa dostal do Padiny ešte za existencie Vojenskej hranice, našiel som tu slovenský ľud zdravý, čerstvý, pekne urastený, duchovne rozvinutejší ako inde. Vyučovania trvali od 1. októbra do 20. augusta a do školy bolo povinné chodiť každé dieťa bez výnimky. Ľud tu bol vzdelanejší ako tam, kde sa do školy chodilo iba štyri mesiace a škola bola bez akýchkoľvek učebných pomôcok. Dobrotu ľudu bolo poznať na veselej a červenej tvári - veď v „zádruhách“ mali vždy dostatok chleba, mäsa i vína. Chlapi boli vysokí a chodili rovno, ako by za nimi stál sám kaprál. Povestne hraničiarske fúzy si mohli i dvakrát obkrútiť okolo uší. Dievčatá boli krásne a na okolí nemali páru. Keď som prišiel do Padiny, 12 ročné žiačky boli také veľké, že sa hanbili chodiť do školy a nespratali sa do lavíc. Ale keď sa družstvá - zádruhy podelili, morálka sa uvoľnila a začalo pitie pálenky, včasná ženba a výdaj, čo malo za následok, že udatní hraničiari začali krpatieť a špatnieť. Osemnásťročnému šuhajovi, aby sa netúlal po nociach, radšej dovoľujú oženiť sa a nikto ďalší ich od toho neodrádzal. Vydávajú sa i 15 ročné dievčatá“. Dolnozemský buditeľ, kulpínsky rodák Albert Martiš, pre svoje národné presvedčenie (publicita v slovenských novinách) a spoluprácu so slovenskými národovcami bol v roku 1895 z učiteľských služieb predčasne penzionovaný. Zomrel v roku rozpadu monarchie v Padine roku 1918 vo veku 63 rokov. O jeho popularite svedčia mnohé údaje a správy o jeho živote a smrti, ktoré priniesli viaceré slovenské časopisy. Napríklad spisovateľka Ľudmila Podjavorinská napísala jeho životopis v dvoch číslach Národných novín.

Padinská pestrosť a bohaté ľudové tradície

Prvé divadelné predstavenie bolo v Padine roku 1919. Odbočku Ústredného spolku československých žien založili o štyri roky neskôr. Remeselnícky spolok, ktorý bol síce založený už roku 1898, naplno začal pracovať až po prvej svetovej vojne. Sokolskú jednotu založili roku 1930. Tieto spolky sa už začali podieľať na organizácii kultúrnych podujatí, čo sa znásobilo založením Miestneho odboru Matice slovenskej v roku 1933. Padinčan Dr. Jozef Holúbek (1883 Padina - 1956 Trenčianske Teplice), ďalšia významná osobnosť kultúry v Padine, daroval v roku 1931 svojim spoluobčanom dom a v ňom začala činnosť knižnice a čitárne. Právnik, spisovateľ a prekladateľ Jozef Holúbek napísal knihu s názvom „Z temného kúta“. V nej prostredníctvom typických epizód v podobe dedinských poviedok realistický zobrazil život a folklór Slovákov v Padine v druhej polovici 19. storočia. Kniha vyšla tlačou roku 1926 v Liptovskom Svätom Mikuláši. O toto dielo bol veľký záujem aj po rokoch a tak jeho reedíciu roku 1992 zabezpečil v jeho rodisku Spolok poľnohospodárov v Padine a vydavateľstvo „Elit“ v Belehrade. Konali sa tu aj prednášky a divadelné predstavenia. Činnosť všetkých spolkov sa v roku 1948 presunula do novozaloženého Kultúrno-osvetového spolku „Bratstvo“. V roku 1990 v Padine medzi prvými slovenskými obcami bývalej Juhoslávie znovu obnovili činnosť miestneho odboru Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorá svojimi stálymi národnými podujatiami upevňuje medzi členmi a ostatnými obyvateľmi slovenské národné povedomie. Pri obnove činnosti tejto inštitúcie sa v jej začiatkoch najviac angažovali predsedovia MO MS Martin Šimák, ktorý sa neskôr stal podpredsedom celej MS pre Banát, ďalej Pavel Kuľa, Dušan Kereš, Ján Kolárik, aktuálne Zlatko Šimák. Hlavnou a profesionálnou ustanovizňou pre kultúrnu činnosť však stále zostáva Dom kultúry, ktorý nesie meno po známom vojvodinskom slovenskom básnikovi a literárnemu kritikovi, padinskom rodákovi Michalovi Babinkovi (1927-1974). Tento stánok kultúry vykonáva kultúrnu činnosť prostredníctvom divadelnej odbočky, založenej r. 1919, od r. 1957 literárnej, SKUS - od r. 2007 „Studnička“ folklórnej a speváckej odbočky, ako aj dievčenskej (speváckej) skupiny. Od roku 1973 sa Padina každoročne stáva usporiadateľom festivalu vojvodinských Slovákov v speve s názvom „Padina spieva“, podujatia „Padinské akordy“, Banátsky festival“, ktorý ma za sebou už 26. ročník a dlhoročnú tradíciu majú „Babinkove stretnutia“. Významný podiel na rozvoji kultúry má „Ženský spolok“, ktorý v roku 2023 si pripomenul sté výročie založenia a 20. výročie obnovenia. Svoje miesto v kultúre a vzdelávaní Padinčanov má „Obecná knižnica“, kde prebiehajú besedy a prezentácie kníh autorov, výstavy insitných umelcov. Aj Športové stredisko „Dolina“ býva často miestom spoločensko-kultúrnych podujatí. Napríklad v roku 2023 v ňom prebehlo folklórne podujatie s názvom „Guča“. V kultúre a v slovenskom národnom povedomí svoje miesto zastáva Miestny odbor Matice slovenskej. Duchovnú činnosť a významný podiel na udržaní slovenskosti v Padine majú miestny evanjelický a.v. cirkevný zbor a iné náboženské spoločnosti. A bokom nestojí ani „Základná škola Maršala Tita“, ktorej žiaci neraz vystupujú so svojim kultúrnym programom. Svetoznáma Galéria insitného umenia v Kovačici má tu svoju odbočku, v rámci ktorej tvoria a tvorili aj insitní maliari z Padiny. Patria medzi nich aj na Slovensku známi svojimi výstavami a obrazmi donedávna líder Ján Bačúr (1937-2022), ďalej Ján Husárik, Michal Povolný, Martin Marko, Pavel a Juraj Ľavroš, Anna Kotvášová, Ján Širka a Pavel Povolný Juhás, no a v ostatných rokoch k nim pribudli ďalší noví adepti tohto zvláštneho fenoménu Slovákov v Banáte. Osobitné miesto si v Padine zaslúži „Etnomúzeum Pavla Petráša“, ktoré za viac ako 60 rokov zbiera a opatruje klenoty ľudovej kultúry a obyčaje, ako doklad kultúrneho dedičstva svojho rodiska. Napríklad v roku 2010 sa v tomto múzeu uskutočnila výstava každodenných a svadobných padinských krojov zo začiatku 19. storočia. Dodávam, že v Padine a Kovačici mládenci v čase po druhej svetovej vojne a do obdobia šesťdesiatych rokov minulého storočia nosili „prucľak“, „pršňak“ hnedej farby s rôznymi aplikáciami a s motívom srdca. Bol kratší po pás a zapínal sa na pleci. Už vyše šesťdesiatročnú organizovanú činnosť zaznamenáva aj telovýchova a šport. Medzi najstaršie športy aj tu patrí futbal, keď futbalový klub s názvom „Jánošík“ dal o sebe vedieť už roku 1938. Po skončení druhej svetovej vojny niesol tento klub opäť pekný názov pripomínajúci tunajším Slovákom starú vlasť a volal sa „Tatra“. Potom už neskôr sa dostal pod strechu novovytvoreného športového strediska Dolina, v ktorom sú združené aj ďalšie oddiely: volejbalový, stolnotenisový, hádzanársky, kolkársky, šachový, v ktorých nachádza uplatnenie veľké množstvo mladých a nadaných Slovákov. Kým v mnohých slovenských vojvodinských dedinách zaznamenávajú v ostatných rokoch pokles počtu Slovákov v dôsledku nižšej pôrodnosti, v Padine sa ešte ako-tak drží natalita oproti mortalite, ale odsťahovaniu svojich súkmeňovcov za prácou v zahraničí sa neubránia ani oni. Veľa ich spolurodákov už niekoľko desaťročí žije najmä v Austrálii, Nemecku, Rakúsku a v ostatných rokoch aj na Slovensku. Padina sa vo Vojvodine právom považuje za najslovenskejšiu obec. Ako je už uvedené z náboženských ustanovizní, významné národnokultúrne počiny vyvíja aj evanjelický cirkevný zbor. Už viac ako päťdesiat rokov pôsobí pri cirkevnom zbore „Oltárny krúžok žien“, ktorý pomáha svojim spoluobčanom a veriacim najmä v charitatívnej oblasti. Zimné obdobie tu vrcholí rôznymi aktivitami. Divadelníci pravidelne nacvičia divadelnú hru. Dievčenská spevácka skupina a folkloristi sa pravidelne predstavujú doma a na okolí novo nacvičeným programom. Zachované fotografie, ktoré autor tohto príspevku vlastní, sú svedectvom o bohatej národopisnej kultúre, napríklad, že páračky, tkanie a krosná nechýbali ani v jednej domácnosti (odev, remeslá, folklór) a tak zobrazené činnosti aj v minulosti, dokumentujú významné slovenské kultúrne dedičstvo. Pre svojich krajanov v Austrálii, kde žije väčšia komunita ich rodákov, Padinčania nakrútili a poslali pätnásť hodinový videozáznam autentického padinského folklóru. Nebohý insitný maliar Ján Bačúr ako líder padinských insitných maliarov, vydal roku 2004 svoju reprezentačnú celofarebnú knižnú monografiu, a aj ďalší jeho kolegovia nevystavujú svoje obrazy len doma, ale aj v zahraničí. Miestni matičiari pripravujú pre svojich členov a ostatných záujemcov tradičnú spoločensko-zábavnú súťaž s názvom „Víno – hudba – klobása“, kde v súťaži o najlepšie víno a najlepšiu klobásu súperia aj s hosťami z Kovačice. Všetky usporiadané podujatia majú za cieľ popri zábave aj udržovanie spolupatričnosti a národného povedomia. To popravde povedané zatiaľ v Padine nikdy nechýbalo a veríme, že nebude nikdy chýbať.

Život pulzuje aj hospodárstvom

Aj keď v Padine majú už aj jeden priemyselný podnik, rozhodujúcim zamestnaním Slovákov v Padine stále zostáva poľnohospodárstvo. Z družstevných a spoločenských poľnohospodárskych podnikov je to „Pokrok“ a „Dolina“ a súkromní poľnohospodári. Od roku 1990 sa vo väčšej miere začalo rozvíjať súkromné podnikanie v rôznych oblastiach: obchodoch - predajniach, potravinárskych výrobniach, priemyselných prevádzok, doprave, autoopravárenstve... Padina už dávno patrí v rámci celej Vojvodine, kde žijú Slováci, medzi najslovenskejšie obce a za Slovákov sa tu hlásia takmer všetci obyvatelia z celkového počtu donedávna takmer šesťtisíc (roku 2022 – 4744 obyvateľov). Je to dôsledok nepretržitej národno-osvetovej práce, rozvinutému slovenskému školstvu, slovenskej evanjelickej cirkvi a všetkých už menovaných kultúrnych a spoločenských podujatí.                                                                                                                                        Ján Jančovic ●  Foto: archív autora