Putovanie do krajiny predkov malo zmysel?
Ján Jančovic
Nadlackí Suchánskovci
prežili na Slovensku dobu temna
V roku 2023 si pripomíname dvestodvadsiate výročie príchodu a usadenie Slovákov v Nadlaku, ktoré je významným historickým medzníkom v živote slovenskej komunity na 
Dolnej zemi. Do prebádaného a bohatého historického kontextu života nadlackých Slovákov sa žiada zaradiť aj repatriáciu malej časti z nich po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie do materskej krajiny. Že to nebolo v každom prípade šťastné, ponúkam tu prípad jednej nadlackej roľníckej rodiny. Rovnaký osud prežili všetky nadlacké rodiny, ktoré sa prisťahovali na Tôň pustu - 
obec Dolný Štál.
Poslednou zastávkou na ceste za väčšou skyvou chleba a slobodou sa v čase feudalizmu pre rodinu Suchánskovcov stala osada na juhovýchode vtedajšieho Uhorska, teraz pohraničné mesto v Rumunsku – Nadlak. Rodina Jána Suchánskeho najdlhšie, viac ako sto rokov, vytrvala práve v tomto dolnozemskom stredisku Slovákov. Ťažká a poctivá roľnícka práca Slovákom usadeným v Nadlaku prinášala vytúžené ovocie. Po zúrodnení rozsiahlych plôch pri brehoch rieky Maruša zem začínala bohato rodiť. Hojnosť úrody bola však výsledkom úmornej a nadľudskej práce tunajších roľníkov, ktorí časom prešli na dvojdomové hospodárstvo. Aj rodina Jána Suchánskeho hospodárila na samote –„sálaši“, vzdialenom šesť kilometrov od mestečka. Tam mali osemnásť hektárov zeme, obytný priestor a hospodárske budovy a okrem toho aj svoj dom v mestečku, v ktorom obyčajne 
bývali už prestárli starí rodičia.
Tak to bolo aj u Suchánskovcov, kde na samote popri otcovi začal gazdovať roku 1925 aj osemnásťročný syn. Už od svojho štrnásteho roku Ján Suchánsky hrával v rodisku divadlá a túžil po kultúrnejšom roľníckom živote. Priateľa z detstva, Pavla Horváta, mal na štúdiách na Slovensku a ten pri návšteve rodného Nadlaku mu opisoval život a pomery na Slovensku. Po vzniku prvej Československej republiky roku 1918 a po parcelácii veľkostatkov sa poskytovala možnosť aj zahraničným Slovákom uchádzať sa o prídely pozemkov. V zime roku 1925 prišiel Ján Suchánsky starší tak ako každú nedeľu do mesta na bohoslužby, pritom navštívil rodičov a skontroloval, či je v dome všetko v poriadku. Popoludní sa v Nadlaku každú nedeľu roľníci schádzali v rámci 
Slovenského ľudového kruhu, ktorý mal výchovno-vzdelávacie poslanie. Tu mal vždy svoje miesto aj roľník Ján Suchánsky. Raz padla v rozhovore so svojimi priateľmi aj téma o možnosti presťahovať sa na Slovensko, kde v tom čase úradovňa Štátneho pozemkového úradu sprostredkúvala a ponúkala možnosť kolonizovať uvoľnené majere na južnom Slovensku aj zahraničným Slovákom. Slovo dalo slovo a k jeho návrhu presťahovať sa do krajiny svojich predkov sa odrazu rozhodli okrem neho aj ďalší traja roľníci – Ján Gregor, Juraj Hanko a Štefan Bomba. Spoločne sa vybrali do Bratislavy na kolonizačný referát, kde ich informovali o voľných miestach. Takto si napríklad prezreli aj Brhlovce pri Leviciach, no k ich nadlackému chotáru im skôr vyhovovala kolónia Štúrová pri Komárne, kde nakrátko aj pobudli. Nakoniec sa rozhodli pre 
Tôň pustu, ležiacu v chotári obce Dolný Štál pri Veľkom Mederi. Je to územie, kde dodnes žije väčšina obyvateľov maďarskej národnosti. Jánovi Suchánskemu tu pridelili 33 hektárov zeme, ktorú kúpil od Štátneho pozemkového úradu v Prahe.
Do roku 1928 všetky štyri nadlacké rodiny, kým si nepostavili vlastné domy, bývali v zanedbanom kaštieliku, ktorý na puste zostal po statkárovi Pállfymu. Postupne kolóniu doplnili ďalší Slováci, ktorí sem prišli nielen z Rumunska, ale aj z Bulharska a Maďarska. Na Tôň puste žilo jedenásť dolnozemských rodín, kde si všetci vystavili nové domy a verili, že tu na Slovensku nájdu svoj trvalý domov. Boli to nadlacké rodiny Suchánskych, 
Gregorovcov, Bombovcov, Šprochovcov a rodina Štefana Ambruša, ďalej rodiny štyroch bratov Ambrušovcov, ktorí sa prisťahovali z bulharskej Gornej Mitropolji a rodina Rohošková, ktorá prišla zo Slovenského Komlóša. V Maďarmi obývanej obci Dolný Štál vlastnými rukami postavili slovenskú školu a za učiteľa si vybrali Jána Ambruša, ktorý sem prišiel spolu s rodinou z bulharskej Gornej Mitropolji, kam predtým jeho rodina prišla z Nadlaku.
Suchánskovci si hneď okrem zeme zakúpili aj hospodárske zvieratá a syna Jána hneď v roku príchodu na kolóniu zapísali do Hospodárskej školy v Komárne, ktorú nakoniec ukončil v Kroměříži. Celá rodina začala úspešne hospodáriť a rovnako sa darilo aj ostatným kolonistom. Ján Suchánsky mladší bol predsedom miestnej organizácie Slovenskej ligy a stál aj na čele Spolku kolonistov so sídlom v Dunajskej Strede. Táto nadlacká komunita tu žila svojským slovenským kultúrnym a hospodárskym životom, na aký boli zvyknutí doma. A keď už mali splatené takmer všetky dlhy a črtala sa im tu v starej vlasti sľubná budúcnosť, prišiel rok l938. Po viedenskej 
arbitráži a následnej maďarskej okupácii sa v kolónii jedného dňa objavili „kosierkári“ – maďarskí žandári a po nich aj vojaci a všetkých jedenásť rodín dolnozemských Slovákov, reemigrantov z Rumunska, Maďarska a Bulharska, z tejto kolónie doslova vyhnali. So sebou si mohli zobrať len tie najnutnejšie veci, čo mohli uniesť v rukách. Vojaci a žandári ich odviedli na železničnú stanicu, vypravili na vlak smerujúci na vtedy už okýptené Slovensko a viac sa o nich nestarali.
Rodina Jána Suchánskeho sa uchýlila v Malom Záluží pri Nitre, skadiaľ mal Ján Suchánsky mladší manželku. Ostatné rodiny sa rozpŕchli po celom Slovensku, kto kde mohol, kde mal šťastie u dobrých ľudí sa ubytovať. Roľník Ján Suchánsky mladší, znalec viacerých remesiel, sa potom počas okupácie uchytil na Slovensku ako 
skladník v nákupnom sklade v Zlatých Moravciach a hneď po skončení druhej svetovej vojny aj vo Vrábľoch a Senci. Jeho rodičia boli odkázaní pracovať ako najatí poľnohospodárski robotníci v Nových Sadoch pri Nitre. Počas ich vyhnanstva, do ich vlastných domov v Tôni puste, nasťahovali maďarské úrady nových hospodárov - Maďarov, ktorí boli počas plných sedem rokov novými neželanými majiteľmi ich príbytkov a majetku. Ešte že rodina Jána Suchánskeho dostala do dočasného „podnájmu“ poriadnejšieho hospodára a tak keď sa skončila vojna, našiel Ján Suchánsky starší všetky budovy v dobrom stave, ale bez akéhokoľvek živého a mŕtveho inventára. V októbri roku 1945 sa na gazdovstvo vrátil i syn, aby opäť spoločne obnovili svoje rodinné hospodárstvo. Je to 
paradoxné, ale je to skutočnosť, že po návrate na kolóniu si Suchánskovci museli kupovať niektoré svoje vlastné veci a zvieratá, ktoré sa nachádzali na okolí, za drahé peniaze a tých bolo po vojne naozaj veľmi málo. Aj z toho dôvodu sa Ján Suchanský mladší v mene všetkých kolonistov vybral na Povereníctvo poľnohospodárstva za povereníkom Ferenčíkom do Bratislavy, kde žiadal finančnú výpomoc, ktorá nakoniec po viacerých opakovaných urgenciách aj skutočne prišla. Každý kolonista dostal po päťdesiat tisíc korún, niečo si vypožičali a takto mohli znovu začať hospodáriť.
Bolo to ťažšie, ale v roku 1949 sa im ukazovala dobrá možnosť spoločného hospodárenia v novo založenom roľníckom družstve (JRD) v obci Dolný Štál, vtedy už s názvom Hroboňovo. Do družstva vstúpili všetci slovenskí kolonisti a tak sa spojili s pôvodnými obyvateľmi dediny, do ktorej patrila aj ich kolónia. Roľníci vložili do družstva po 16,5 hektárov poľnohospodárske pôdy a prislúchajúci živý a mŕtvy inventár. Družstvo nefungovalo tak ako malo a za asistencie politických inštruktorov v družstve za rok vymenili troch predsedov družstva a v októbri roku 1950 bol Ján Suchánsky mladší zvolený v poradí za štvrtého predsedu JRD. Akého prekvapenia sa však po roku dočkal? V nedeľu 26. augusta 1951 na členskej schôdzi, ktorú sám zvolal, malo už pripravené stranícko-politické krídlo družstva z radov pôvodných obyvateľov nielen jeho odvolanie, ale aj 
vylúčenie z družstva ako kulaka, ktorý vraj sabotuje socialistické myšlienky a napredovanie. Tento ortieľ nad ním prečítal predseda strany v dedine a podobne postihnutí boli aj ďalší slovenskí kolonisti Pavel Ambruš, Juraj Ambruš mladší a Juraj Ambruš starší. Všetci vraj ako kulaci z rozhodnutia strany a členskej schôdze nepatria do družstva. „Už dlhšie som cítil napätie dvoch táborov a preto som vedel čo bolo hlavnou príčinou, prečo chceli aby sme odišli. Hneď po mojom nútenom odchode do Nových Sadov pri Nitre som v Dolnom Štáli nemal možnosť pracovať, ale majetok mi nevydali. Počas rabovky v komore a byte prítomný predseda strany manželke na otázku – prečo musíme stadiaľto odísť? odpovedal – „Aj Maďari museli odísť zo svojho!“ – mi vykreslil situáciu vtedajších čias roku 1991 už 83-ročný obyvateľ Nových Sadov pri Nitre, Ján Suchánsky.
Práve vtedy uplynulo od tejto krivdy štyridsať rokov a Ján Suchánsky s podlomeným zdravím nerád na túto dobu spomínal, preto sa ujala vykreslenia situácie z roku 1951 v družstve jeho manželka. „Manžel po vylúčení z družstva stratil v Hroboňove akúkoľvek možnosť zamestnania a preto bol nútený hľadať prácu v blízkosti môjho rodičovského domu. Mal šťastie, vtedy v susednej obci Čab budovali Pozemné stavby Praha závod Elektroporcelánka Čab, kde sa ako robotník mohol zamestnať hneď na druhý deň po vylúčení z družstva. Poslal mi telegram, že je už zamestnaný a mám sa prisťahovať za ním. Lenže po jeho odchode prišiel do nášho domu miestny predseda komunistickej strany a jeho syn na traktore a vyzvali ma, aby som im odovzdala kľúče od komory a sýpky. Zo sýpky zobrali obilie a z komory 35 kg medu a 40 kg cukru. Pre istotu prehliadli aj obytné priestory, kde prezreli skrine a niečo hľadali aj pod posteľami. Keď si zobrali všetko, čo podľa nich považovali za spoločné, 
za manželom som aj tak nemohla odísť. Vraj ešte aj bicykel, ktorý si zobral so sebou je spoločný i napriek tomu, že si ho manžel kúpil ešte ako súkromník, ale pri podpise do družstva ho vlastnil a používal ako predseda JRD. A kým ho nevrátim, nemôžem si z vlastného domu zobrať vlastný nábytok“ – také to boli časy a ľudia, vydýchla si pani Suchánska. A tak, keď potom Ján Suchánsky „vrátil“ svoj vlastný bicykel do družstva, ktorý bol veľmi potrebný politickému pracovníkovi družstva, potom sa mohla za ním presťahovať aj jeho manželka a neskoršie aj jeho prestarlí rodičia a tak opustili Žitný ostrov natrvalo.
Podobný osud postupne stihol aj všetkých jedenásť dolnozemských rodín. A aby si náhodou nerozmysleli vrátiť sa, družstvo iniciatívne zlikvidovalo celú kolóniu, samozrejme, bez súhlasu právoplatných vlastníkov. Zbúralo všetky rodinné domy až na jeden – Jána Ambruša, v ktorom si zriadili poľovnícku chatu. Okrem toho zbúrali aj hospodárske budovy a iné zariadenia, ktoré boli vo vlastníctve kolonistov z Dolnej zeme. Bývalý roľník a družstevník Ján Suchánsky po niekoľkých rokoch „prevýchovy“, zbavenia sa komplexu kulaka, po udelení zlepšovateľských a úderníckych ocenení na stavbe fabriky, sa odvážil prvý raz písomne v roku 1967, keď odišiel do dôchodku, pýtať si to, čo mu patrí. V prvom rade nedostal celkovú náhradu za vnesený živý a mŕtvy inventár do družstva, v roku 1961 dostal len veľmi malú čiastku. Po neúspešnej žiadosti na JRD sa ďalej obrátil na Krajskú výrobnú poľnohospodársku správu, aby jeho vklad do družstva spravodlivo vyriešili. Sťažnosti posielal aj na iné orgány a tak na základe nich dostal aj list z Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede zo dňa 22. 11. 1967. Okresný prokurátor napríklad v ňom okrem iného uvádza aj takéto konštatovanie: „Pri vstupe do JRD nebol vyhotovený zápis o prevzatí živého a mŕtveho inventára. Tento zápis bol vyhotovený dodatočne dňa 10.júna 1958, podľa ktorého hodnota živého inventára vneseného vami a vašim otcom predstavovala sumu 14054,- Kčs, mŕtveho inventára 7100,- Kčs, ktorý zoznam ste vy osobne, zrejme na znak súhlasu dňa 3.12.1966 podpísali“. Ján Suchánsky sa k tomu vyjadril, že nič nepodpisoval, ani v tom čase v Hroboňove nebol a povedal, že v zozname chýbali aj násilne zobraté zvieratá dňa 27. augusta 1951, a to štyri kravy, tri jalovice, teľa, kôň, šestnásť ošípaných a štyridsať oviec. Okrem toho, keď ho dňa 26. augusta 1951 vylúčili z družstva, za mesiac august mu nevyplatili ani mzdu za odpracované pracovné jednotky. Prokurátor v liste ďalej uvádza: „Pri početnom a vekovom zložení vašej rodiny nebola záruka zabezpečenia riadneho obrobenia vášho hospodárstva. Z uvedeného dôvodu Rada MNV v Hroboňove právom vydala rozhodnutie, ktorým sa vaše a otcove hospodárstvo so živým a mŕtvym inventárom prikazuje natrvalo dať 
do užívania JRD Hroboňovo s tým, že sa jedná o kulacké hospodárstvo. Tomuto rozhodnutiu možno vytýkať iba to, že aj obytnú budovu prikázalo do užívania JRD a to, že nebol presne označený paragraf vládneho nariadenia 50/55 Zb., podľa ktorého bolo vydané. Inak v ostatnej časti je rozhodnutie správne. Aj skutočnosť, že ste boli označený za kulaka je odôvodnené tým, že ste sústavne počas celého roka zamestnávali 1-2 sluhov. Ako kulakovi neprislúcha vám náhrada za živý a mŕtvy inventár ani nájomné. Pokiaľ JRD Hroboňovo vám v decembri roku 1966 za živý inventár poukázalo 11243, Kčs, stalo sa tak zrejme omylom. O tejto skutočnosti budem JRD Hroboňovo informovať“. Potom prokurátor tiež uvádza, že tí čo „vyzametali“ Suchánskeho komory, jeden zomrel, druhý sa odsťahoval na neznáme miesto a hlavný vykonávateľ B. Horváth to pri výsluchu poprel. Bolo to akési čudné vyšetrovanie a rozhodnutie o sťažnosti za násilné odobraté, či presnejšie ukradnuté veci.
To však z tohto listu ešte nie je všetko. K rodinnému domu sa pán prokurátor vyjadril okrem iného aj takto: „Okrem nariadenia MNV Hroboňovo, v ktorom prikázal váš dom do užívania JRD, je ohľadne neho aj ďalšie rozhodnutie vám nedoručené, a to z ONV Dunajská Streda (pod patričným číslom), ktorým bola právoplatne vykúpená nehnuteľnosť (dom, dvor), a to podľa § 10, odst. 1 zákona č. 46/48 Zb., keďže v pozemkovej knihe ako vlastník bol uvedený maďarský štát. Teda váš rodinný dom je vo vlastníctve československého štátu na základe vyššie citovaného rozhodnutia“.
Ako vidieť z príbehu rodiny presídlenca Jána Suchánskeho, v dobe temna bolo všetko možné. Okrem evidentnej majetkovej a morálnej krivdy rodine Jána Suchánskeho, ktorá časom prebolela, ostáva ešte otázka. Komu a prečo záležalo na tom, aby naši dolnozemci nemohli v pokoji obrábať úrodné polia Žitného ostrova a postupne všetci museli opustiť miesta, na ktorých sa mienili trvalo usadiť? A v roku 1991 prestárly Ján Suchánsky, zdržiavajúci sa pri svojich včelách sa v mojej prítomnosti zamyslel, či putovanie jeho rodiny do krajiny predkov malo zmysel. A potom jeho krátky pohľad do neznáma, akoby naznačil, že sa mu v mysli vybavujú roky mladosti, okamžiky a pekný život, ktorý so svojimi druhmi prežil na šírej rovine v rumunskom Nadlaku. Aj najmladšia rodina na rodný kraj svojich predkov žijúcich okolo Maruši dodnes si úcty k svojim koreňom v peknom zachováva. Ján Suchánsky mladší zomrel 10. 5. 1992. Jeho dcéra žijúca v Trnave, druhá v Nových Sadoch a syn žijúci v Lučenci nakoniec až v roku 1998 sa dočkali spravodlivosti a dostali náhradu za nezákonne zhabaný rodinný majetok. Takto štát aspoň čiastočne odčinil morálnu a hmotnú ujmu poškodenej rodiny kolonistov z rumunského Nadlaku.
Ján Jančovic
Fotografie: autor a archív autora