Samuel Tešedík pretváral dobu a život roľníka
Samuel Tešedík ml. sa narodil 20. apríla 1742 v Alberti
Medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti pôsobiace na maďarskej Dolnej zemi patria Tešedíkovci. Skôr ako sa budem venovať Samuelovi Tešedíkovi ml. nemožno obísť jeho otca Samuela Tešedíka st., ktorý sa narodil roku 1710 v Púchove. Základné vzdelanie získal v Trenčíne, Kremnici a Rábe. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave (1728-32) a teológiu na univerzite v Jene. Kňazskú dráhu začal ako kaplán v Modre, potom ako riadny farár v Hornej Ďurke (teraz Galgagyörk), od r. 1737 v Alberti (obe obce Peštianska stolica) a od r. 1744 až do svojej smrti r. 1749 v Békešskej Čabe. Patril v tom čase medzi významných organizátorov cirkevného života Slovákov na Dolnej zemi a medzi jeho veľké zásluhy patrí aj to, že skonsolidoval náboženské a národnostné pomery v Čabe. Je autorom písomných mravných zásad a všeobecných pokynov verejného poriadku pre občanov v Čabe. V tomto vtedy výlučne Slovákmi obývanom meste sa zaslúžil o postavenie nového evanjelického kostola. Je autorom kázne Posvěcení chrámu Božího duchovního cirkve Čabanské (1746), ktorá je doteraz najstaršou slovensky písanou tlačenou pamiatkou čabianskych Slovákov.
Predmetom toho príspevku je však venovať sa dielu jeho syna - kňaza, národného a kultúrneho pracovníka a zakladateľa hospodárskeho školstva v Uhorsku a v Európe - Samuela Tešedíka ml. Narodil sa 20. 4. 1742 počas otcovho kňazského pôsobenia medzi Slovákmi v Alberti (dnes Albertirša).
Keď mal mladý Samuel sedem rokov, jeho otec uprostred najplodnejšieho a najaktívnejšieho života zomrel. Jeho matka Alžbeta Tešedíková, rodená Langová, potom rozhodla, že sa presťahujú do jej rodnej Bratislavy, kde sa ubytovali na Schöndorfskej, dnešnej Obchodnej ulici. Aby matka uživila syna a dve dcéry, rozhodla sa vychovávať deti iných evanjelických rodín. Často prijala na stravovanie aj väčší počet detí. Keď Samuel ukončil gymnázium, stal sa domácim vychovávateľom vo viacerých popredných meštianskych rodinách v Bratislave, aby matke pomohol zabezpečiť živobytie rodiny. Až takmer do svojich dvadsiatich rokov si Tešedík neosvojil maďarčinu, pričom zásluhou matky veľmi dobre ovládal nemčinu. Po štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave, aby sa naučil maďarčinu, odišiel študovať na kolégium do Debrecína. Až potom odišiel roku 1763 na štúdium teológie na nemecké univerzity, najprv dva roky pobudol v Erlangene, potom v Jene, Drážďanoch, Halle, Berlíne, kde popri štúdiu teológie sa venoval najmä štúdiu prírodných vied. Pobyt v tom ktorom nemeckom univerzitnom meste mu dal pre budúcu činnosť veľa poznatkov z výstavby a organizácie miest, regulácie tokov a riek, ľudovýchovných diel, dopravy, obchodu, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Už počas štúdií sa pripravoval na svoje budúce povolanie. Hlásal, že farár pôsobiaci na vidieku sa nemá venovať iba pastoračnej činnosti, ale má byť aj skutočným učiteľom ľudí, lekárom a poľnohospodárskym odborníkom, aby tak mohol čo najlepšie pomáhať svojim veriacim. Po skončení štúdia sa stal r. 1767 najprv dvorným kaplánom na veľkostatku J. Šrétera v novohradských Šuranoch (teraz Cserhátsurányi), hneď po polroku je kaplánom a v roku 1768 už riadnym kňazom v Sarvaši. Tu sa aj oženil s dcérou svojho predchodcu, slovenského literáta, rodáka z Dobrej Nivy Mateja Markovica. Do Sarvaša, ktorý už vtedy počítal viac ako šesť tisíc slovenských osadníkov, ho pozvala tunajšia slovenská evanjelická cirkev ako pokračovateľa pôsobenia svojho otca, ktorý sa ako kňaz na Dolnej zemi zapísal hlboko do sŕdc slovenských evanjelikov. Po príchode do tohto Slovákmi založeného mestečka, sa hneď oboznamuje popri cirkevných záležitostiach aj s prírodným prostredím, povahou, zvykmi a zmýšľaním ľudí. 
Kraj do ktorého sa vrátil ako dospelý ho prekvapuje svojou rozsiahlou rovinou bez stromov a vtedy aj neúrodnou slanou pôdou, s množstvom močiarov a barín a ťažkým položením tunajších Slovákov. Uvažuje, študuje a rozmýšľa ako začať, ako pomôcť. Začína tak, ako kedysi jeho otec na Čabe. Chodí po rodinách, poúča, vysvetľuje a povzbudzuje na dobré činy a vystríha pred zlými. Každú kázeň v kostole si dôkladne pripravuje a poučne zameriava. Osvetu sa rozhodol šíriť i prednáškami. S osobitným zreteľom sa venuje zaostalému školstvu, pretože vidí, že základom povznesenia a výchovy môže byť len vzdelávanie. Sarvašských evanjelických učiteľov, nad ktorými má podľa vokátora aj kontrolu, vedie k tomu, aby učili zaujímavé predmety, aby žiakom zrozumiteľne v materčine všetko vysvetľovali, nenútili ich učiť naspamäť a nepoužívali kruté tresty. Ako pedagóg bol stúpenec J. A. Komenského, ale ovplyvnený aj názormi nemeckých pedagógov - filantropov. Jeho celoživotným dielom bolo spojiť školu a výchovu s potrebami života. Od učiteľov vyžadoval disciplínu, pracovitosť, ustavičné vzdelávanie, dôslednosť a aby žiakom slúžili ako príklad aj usporiadaným súkromným životom. Veľkú pozornosť venuje Samuel Tešedík i pestovaniu rastlín. Vidí, že na Dolnej zemi rastlinstvo nevyniká pestrosťou a že úplne tu chýbajú stromy. Je presvedčený, že nové, výnosnejšie plodiny zabezpečia tunajším ľuďom vyššiu životnú a hmotnú úroveň. Podobnú prácu si už oddávna obľúbil, veď od malička poznal prácu v záhrade. Ako každý farár aj on mal podľa vokátora svoju pôdu aj záhradku. Pestuje plodiny, vysádza stromy, štepí, dováža nové druhy rastlín, skúma a sleduje ako sa ujmú. Neskôr sa stáva dekanom aj a inšpektorom evanjelických škôl v Békešskej stolici, členom Uhorskej kráľovskej školskej komisie v Bratislave a takto spoznáva úroveň vyučovania a výchovy v krajine. Zisťuje ich nízku úroveň, čo ho nabáda zriadiť v Sarvaši školu podľa vlastných predstáv, pričom využíva najmä poznatky získané počas štúdia na nemeckých univerzitách. 
Ideál novej školy postupne realizoval v Praktickom hospodárskom inštitúte založenom roku 1780 v Sarvaši. Spočiatku to bola dedinská škola so škôlkou - štepnicou pre mládež, neskôr komplexná pedagogická inštitúcia, (podobná dnešným priemyselným školám), ktorých cieľom bolo pozdvihnúť okrem roľníctva, domáce remeslo, prostredie domu a dvora, regionálne a štátne hospodárstvo výchovou poľnohospodárov, remeselníkov, manufakturistov, obchodníkov a úradníkov. Na neúrodnom pozemku najskôr o výmere 6 jutár a neskôr na ďalšej ploche, ktorú mu daroval miestny zemepán, Tešedík zväčša svojpomocne postavil školu aj s veľkou knižnicou, ku ktorej pribudla aj dobre ošetrovaná záhrada. Na vlastné náklady školu zaopatril aj jednoduchšími strojmi a náradím a štyri roky tu zadarmo vyučoval sarvašskú roľnícku mládež. Pomáhala mu pritom aj žena i deti, a to aj pri vyučovaní žiačok v šití a v starostlivosti o chudobných a chorých. Dedinská mládež v ňom získavala základné vzdelanie a z vybraných jednotlivcov sa takto vychovávali poľnohospodárski úradníci a odborníci. Vyučovala sa aj technológia niektorých textilných a iných remesiel, pozornosť sa venovala prírodným vedám, zdravovede, obchodu a účtovníctvu. Ústav vlastnil pokusné záhrady, polia, lúky, textilné stroje, herbáre, zbierky minerálov a semien. Vyučovalo sa 60 druhov práce, 38 technologických manipulácii a škola bola zároveň aj ústavom pre výchovu učiteľov.
Keď Sarvašania postavili roku 1791 novú poschodovú školu tohto inštitútu, v peštianskych novinách sa objavil článok, „že zakrátko tu začnú vyučovať, a to po slovensky, aby žiaci učivu rozumeli a po nemecky, aby si ich cieľom slúžiace knižky mohli prečítať“ a ďalej tiež, že „ak žiadaná a očakávaná podpora k tomu prispeje, tak sa lekcie aj v maďarskom a iných jazykoch budú prednášať“. Tešedíkove učenie a osveta mali zásluhu na tom, že sa tu ľudia naučili zúrodňovať slané pôdy a lepšie obrábať zem, rozšírili pestovanie plodín o kukuricu, lucernu a iných plodín. Na Dolnej zemi sa začali na šírej rovine objavovať stromy, a to najmä ovocné. Pribudli aj na dvoroch, záhradách, salašoch, pri cestách, kanáloch a riekach. Dodnes sa medzi nimi vyníma agát, ktorý dal Tešedík doviesť z Ameriky a jeho úžitok je dodnes všestranný, zmenil ekológiu celej Dolnej zemi. Tento osvietenský pedagóg naučil vhodne spájať knižné znalosti s praktickými životnými skúsenosťami, teóriu s praxou a školu so životom. Usiloval sa zmeniť hospodárstvo podaných roľníkov na akúsi „poľnohospodársku manufaktúru“ s používaním jednoduchých strojov a s premyslenou deľbou práce.
Získať učiteľské miesto v Sarvaši nebolo ľahké. Najlepšie o tom hovorí príklad učiteľa Juraja Krisfóffyho z Gemera, ktorý mal síce najlepšie školské vysvedčenia - odporúčania, a predsa ho tu prijali len po skúške rovnajúcej pravej odbornej skúške. Tešedík ako duchovný správca sarvašských škôl dal pri prijímaní za sarvašského učiteľa Kristóffymu tri otázky, ktoré zisťovali odbornú pripravenosť mladého učiteľa. Jedna z nich bola: „Či sú dôležitejším a podstatnejším predmetom ľudovej školy hospodárska náuka a remeselníctvo, alebo náuka o kresťanskej viere“? Kristóffy vyslovil presvedčenie, že hoci podľa jeho názoru je úlohou ľudovej školy vychovávať ľudí pre praktický život, predsa náboženská výchova je zárukou toho, aby človek svojimi vedomosťami a praktickou šikovnosťou bol na osoh a nie na škodu verejnosti. Tešedík nesúhlasil s Kristóffyho odpoveďou. Naopak „vychádzajúc z lenivosti a z nej vyplývajúceho mravného úpadku dolnozemského ľudu, pokladal za dôležitejšie dať na prvé miesto hospodárske a remeselnícke poznatky, uplatnenie ktorých má toľko predností v praktickom živote, že umožní aj kvalitnejšiu mravnú a náboženskú výchovu“. Potom nasledovala praktická skúška vyučovania detí za prítomnosti cirkevného presbyterstva a Tešedíka na metódu vyučovania a učiteľské majstrovstvo. Skúšobné vyučovanie dopadlo výborne. Len potom prišiel rad na voľby a vymenovanie Kristóffyho za riadneho učiteľa. Samuel Tešedík mal vôbec triezvejší názor na náboženstvo ako jeho súčasníci. Napríklad sa mu nepáčilo, že ľudia proti moru bojujú iba modlitbami, bez dodržiavania predpisov proti jeho rozšíreniu. Svojim veriacim nesľuboval ľahký záhrobný život, ale im chcel zabezpečiť priliehavý a bezpečný tuzemský život. 
Hovoril im, že jedna hodina modlitby denne postačí a zvyšok dňa treba vyplniť prácou. Často poukazoval na nerozumnosť povier a predsudkov a založil aj čitateľský spolok. A ako je už u nás u Slovákov zvykom, ten kto vyčnieva v rade, treba mu hlavu skrátiť, tak aj na Tešedíka nachádzali nepriatelia a závistlivci spôsoby, ako mu znepríjemniť život. Pánskym snahám ako ho znemožniť nahrávali aj jeho vlastní, medzi ktorými nechýbal druhý sarvašský evanjelický farár Daniel Bocko, rodák z Demänovej, ktorého kandidatúru na miesto podporoval aj sám Tešedík. Nepriatelia o ňom šírili, že sa len ryje v zemi ako krt, čo je kňazskému stavu nedôstojné, deti neučí náboženstvu a miesto toho ich zamestnáva všelijakými ručnými prácami. Aj jeho čítanka - šlabikár z roku 1780 pre ľudové školy, ktorý našiel veľký ohlas na terajšom území Slovenska, najmä pre svoje zrozumiteľné rozprávky a texty prístupné detskej vnímavosti, našla u nepriateľov kritiku, že sa tam dostali rozprávky namiesto evanjelia, epištol, otčenáša a označovali ju za nebezpečnú. Ohovárači stupňovali výhrady: vraj nechodí na svadobné hostiny, na krstiny, zabíjačky, medzi honoráciu, prijal na školu aj katolíckych študentov... Navyše v tom čase panoval aj krutý teror prenasledujúci každý prejav pokroku a Tešedíkove sympatie k osvietenským politickým ideám, to všetko mohlo mať vplyv na zrušenie jeho školy v roku 1795. Ústav bol obnovený r. 1799, upustil však od praktických predmetov a zameral sa na výchovu učiteľov a úradníkov a úplne zanikol roku 1806. Jeho bohatá odborná knižnica sa rozpredala a inventár rozkradol. Spustnutú budovu roku 1834 dostalo do užívania gymnázium s vyučovacím jazykom latinským. Bol to výsmech Tešedíkových snáh, pretože v jeho ústave s ohľadom na rôznorodosť žiakov sa prednášalo v nemčine, slovenčine a maďarčine a vo filiálke školy v Sedmohradsku aj v rumunčine. Natíska sa otázka - aký význam má Tešedíkove dielo pre dnešok ? V prvom rade pochopil, že treba usporiadať nielen vlastnícke vzťahy k pôde, ale spolu s tým rozvíjať aj výrobné prostriedky, modernizovať poľnohospodárske výrobné spôsoby, čiže tisícročné tradície vymeniť za intenzívnejšie, racionálnejšie a sústavne sa vzdelávať. Podujal sa roľníkovi podať pomocnú ruku. Pomáha mu zdolávať prechodné ťažkosti pri prekonávaní neistoty a predsudkov. 
Tejto veci zasväcuje aj svoje životné dielo Sedliak v Uhorsku (1784), v ktorom sa vo feudálnom Uhorsku prvý raz hovorí o roľníkovi. Vie že slovami málo dosiahne, preto ukazuje praktický príklad. Jeho modernizačné postupy v súvislosti s výrobou znamenajú základné reformy pre celé poľnohospodárstvo, čo vystihol aj jeden zahraničný časopis v roku 1804, keď ho nazval „uvedomelým reformátorom Uhorska“. Dnešná moderná poľnohospodárska veda medziiným zahrňuje do melioračnej činnosti aj zvyšovanie úrodnosti pôdy, skvalitňovanie pôdy a jej ochranu. Je priam neuveriteľné, že Tešedík už vtedy spomínal meliorácie a že sa s jej podstatnými oblasťami aj zaoberal. V záujme toho úmyselne odporúčal trávopoľný osevný postup a používanie ochranných lesných pásov. Veľký dôraz kládol na mnohostranné doplňovanie pôdnych živín. Ďaleko predstihol svoju dobu v zúrodňovaní slaných pôd. Pričinil sa sám o udomácnenie lucerny v Uhorsku. Na zúrodnených slaných pôdach pestoval 300 druhov ovocných stromov, čiže tam, kde dovtedy bolo dobré ovocie iba zriedkavosťou.
Svojim dielom a činnosťou sa pričinil o ekológiu celej vtedy pustej Dolnej zemi, čo vyústilo k výsadbe stromov, vetrolamov, úpravy tokov, výstavby kanálov, protipovodňovým ochranným systémom, správnym hospodárením s vodou. Na odvedenie vnútorných a spodných vôd navrhol výstavbu sústavy jarkov. Doslova vyzýval „Gazdovia mojej vlasti... najprv pracujte na tom, aby sa vodám otvorili priepusty“. Otázku vody skúma vo všetkých súvislostiach a tvrdí, že povodne ani močiare nebudú, ak sa uskutoční regulácia bezbrehých riek. V dedinách a mestách propaguje budovanie verejných studní. Myslí aj na budúce rozvoj potravinárstva a preto veľké úsilie vynakladá na vytvorenie podmienok na spracovanie poľnohospodárskych výrobkov. Do základov nového sveta uvádza začiatky priemyslu a to udomácnením remeselného podnikania. Už vtedy myslel na urbanistiku a to tým, že veľkú pozornosť venoval usporiadaniu uhorskej dediny a vytváraniu moderných obytných domov. V jednom zo svojich diel vyjadril aj vekom overenú pravdu: - „Budúcnosť každého národa je závislá od tej pracovnej sily, ktorú vie vyjadriť a že práca pre usilovných je skutočnou radosťou“. Pravda len vtedy, keď vidia jej cieľ a zmysel.
Samuel Tešedík so svojou školou pretváral dobu a život roľníka a chcel položiť základy poľnohospodárskej výroby na úrovni doby so zameraním na budúcnosť. Žiadal, aby sa podľa jeho predstáv a návrhov roľník kochal v istote tak svojej osoby, ako aj celého svojho majetku, a tým tiež v pocite svojej osožnosti, aby ho aspoň niečo tešilo v jeho vyčerpávajúcom a biednom živote. Ako presvedčený humanista vo svojich predstavách takto videl budúcnosť: - „Ako by som svojim duchom videl veselých a radostiplných obyvateľov novej dediny, ktorí spoznali užitočnosť zlepšeného roľníckeho hospodárstva a naučili sa ním žiť. Ako pekne v radoch stoja domy ! Ak dobre padne oddych v chládku ! Záhrada, lúka, oráčina, zvieratá, všetko je blízko. Stromy, ktoré som pred niekoľkým rokmi sadil do pustej zeme, kde predtým nikdy nestál strom, už prinášajú pekné ovocie. Zákrsky sú také obsypané chutným ovocím, že konármi sa dotýkajú zeme. Pole, ktoré teraz obrábam s polovičnou námahou, bohato rodí. Dobytok mám taký, ako by bol vykŕmený. Dane som zaplatil. Moja rodina a deti sú mojou radosťou a potešením“. Samuel Tešedík napísal približne 150 prác, väčšinu z nich po nemecky. V rodnej reči napísal „Knižečka k čítaní a k prvým začátkum vzdelávaní školských dítek“ (1780), 
„Dvanásť paragrafov o školstve“ (1791), „Pokyny pre dekanov, čiže školské pripomienky, editor reči J. A. Komenského prednesenej v. 1650 v Šárošpataku“.
Aj keď sa Tešedíkové plány neuskutočnili v plnom rozsahu, podľa jeho želania, aj keď mu ľudská závisť často prinášala smutné chvíle v živote, hoci mu znova a znova odopreli materiálnu podporu a napokon po prvom prerušení 1795 v roku 1806 musel celkom zatvoriť svoju školu, jeho dielo je aj tak úplné a dosiahlo svetového uznania. Tešedíkove reformné snahy však nezanikli ani po roku 1806, keď po dvadsaťpäťročnom pôsobení jeho ústav po kríze definitívne zanikol. Sám sa stal hlavným poradcom grófa Juraja Festetiča, ktorý roku 1798 založil v Keszthely Georgicon - prvú vysokú poľnohospodársku školu na svete. Samuel Tešedík bol nielen jej spolutvorcom, ale aj organizátorom. Georgicon a jeho odchovanci boli známi aj medzi štúrovcami. Jeden z nich, Benjamin P. Červenák (zomrel r. 1842 u svojho brata v novohradskom Bodoni), chcel zakladať podobné ústavy aj na Slovensku. Samuel Tešedík ml. zomrel 27. decembra 1820 v Sarvaši, keď ešte ako 78-ročný vykonával kňazské povinnosti. Je len na škodu nás Slovákov na Slovensku, že si tohto povedomím a skutkami významného Slováka málo privlastňujeme. Myšlienky a činy tohto ozajstného učiteľa ľudu, ktorý oveľa predbehol svoju dobu, vypracoval ľudový agrárny program na celé storočia, sa živou rečou prihovárajú aj dnešku.