Skalského prvý povolebný úkrok tzv. memorandový
„Osobne je mi navyše mimoriadne sympatická súčasná vládna zostava...“ (V. Skalský I. Radičovej) - V mene zvyšnej členskej základne Svetového združenia Slovákov v zahraničí, ktorá sa z pôvodných viac ako 100 členských organizácií za jeho „úspešného“ pôsobenia vo funkcii predsedu zúžila na 10 aktívnych členov.
Vladimíra Skalského na stránkach literárnych novín azda netreba osobitne predstavovať. Svoje písanie si dostatočne garantuje členstvom v PEN klube. Žije v Prahe (kam, ako sa sám charakterizuje, neemigroval, jeho „postavenie“ spôsobilo Slovensko, ktoré „emigrovalo“ z bývalej Československej federatívnej republiky). Aktivizuje sa predovšetkým ako krajanský funkcionár. V novom domove si zvykol na štátne privilégiá z podporných systémov vlády Českej republiky určenej pre početnú slovenskú menšinu. A do začiatku minulého roka bol za svoju pozíciu finančne významne podporovaný aj z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), ktorý vznikol 1. januára 2006 zo zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí.
Po päťročnej existencii ÚSŽZ a uplynutí funkčného obdobia jeho predsedníčky, vypísala vláda SR na obsadenie miesta nového predsedu úradu konkurz. O predsednícku stoličku sa uchádzal tucet záujemcov, medzi inými aj prvá predsedníčka vládneho úradu. Konkurzná komisia vyhlásila za najúspešnejšieho Milana Vetráka. Milan Vetrák nielenže prešiel náročnými odbornými a jazykovými testami, ktoré zvládli len dvaja zo spomenutého tuctu uchádzačov, 
ale konkurzná komisia jednoznačne usúdila, že predložil komplexný koncepčný návrh starostlivosti Slovenskej republiky o svoju menšinu vo svete. Nový predseda ÚSŽZ má na zreteli rovnocenne komunity potomkov pôvodných vysťahovalcov, ktorí sú občanmi iných štátov, i dynamické pohyby našich mladých ľudí, migrujúcich po svete za prácou, vzdelaním či osobným poznávaním.
Od okamihu oficiálneho rozhodnutia spustil Vladimír Skalský proti novému štatutárovi ÚSŽZ sústredenú mediálnu osobnú paľbu. Chrlil ju dvoma kanálmi. Prvým smerovali jeho neúnavné prejavy nespokojnosti rovno do kabinetu vlády SR. A vďačných odberateľov a tlmočníkov svojich sťažností našiel medzi viacerými súkromnými médiami. Svoju jednostrannú taktiku zmenil pri nedávnych parlamentných voľbách.
Mohol tým vyvolávať ilúziu, že sa rozhodol vlastnou zhovievavosťou nakresliť demokratickú čiaru za svojimi podlžnosťami voči Slovenskej republike (predchádzajúce vedenie ÚSŽZ mu totiž poskytlo státisíce korún zo štátneho rozpočtu na jeho občianske združenie nazvané Svetové združenie Slovákov v zahraničí a on ich doteraz riadne nezúčtoval). Ba zdanlivo upustil aj od opakovaných osočovaní terajšieho predsedu úradu - napríklad povedzme za takú „opovážlivosť“, že v dovtedajšom benevolentnom dotačnom systéme na podporu aktivít zahraničných Slovákov konečne zaviedol transparentné pravidlá zabraňujúce svojvoľné šafárenie s financiami prideľovanými zo štátneho rozpočtu.
Tí, čo Vladimíra Skalského poznajú dôvernejšie, sa oprávnene pýtali, čo ho viedlo k stlmeniu svojich vášnivých rozhorčení. Veľmi rýchlo im odpoveď dal sám. Bez toho, aby sme museli robiť hlboké analýzy nad volebnými výsledkami, pochopíme, že strategicky určite najpotrebnejšie bolo po krátkom nádychu dostať sa čím skôr a čo najpragmatickejšími krokmi do priazne víťaznej strany. Už pár dní po voľbách zvolal tlačovku. Zaiste po zrelej úvahe sa pobral do „domáckeho“ prostredia bratislavského Klubu spisovateľov. 
Privítal na nej popri iných podľa jeho vyjadrenia „tieňovú ministerku zahraničných vecí“, aby ju zároveň poveril čestnou funkciou „listonošky“, ktorá má zaniesť do centrály víťaznej politickej strany jeho tzv. Memorandum a ako ináč, nuž len s ambíciou diplomatickej korešpondencie (zdôraznené diplomatickým slovníkom: Aide-Mémoire). Typické pre chameleóna je jeho prispôsobivosť, ktorú V. Skalský pred rokom vo svojom liste premiérke I. Radičovej vyjadril nasledovne „Osobne je mi navyše mimoriadne sympatická súčasná vládna zostava i programové vyhlásenie vlády…“
Predpokladajme, že obsah tzv. memoranda preletel všetkými mienkotvornými médiami, nemá preto zmysel citovať z neho priam štátnické perličky sprevádzané úslužnými a zároveň varovnými slovíčkami typu: Máme nádej, Uplatňovanie kladných ústavných princípov, Budú si v plnej miere uvedomovať, Je nutné považovať a pod. Pri čítaní tzv. memoranda sa však neviem ubrániť dojmu, že jeho obsah stavia budúcu vládu SR už vopred do pozície, v ktorej by si mala (alebo si priam musí) uvedomiť, že treba konať tak, ako jej to predkladá Vladimír Skalský v mene zvyšnej členskej základne pôvodného Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ), ktorá sa z pôvodných viac ako 100 členských organizácií za jeho „úspešného“ pôsobenia vo funkcii predsedu zúžila na 10 aktívnych členov. Ani to nie je nič nové, podobne „obšťastňoval“ už aj predošlú vládu a keď mu nevyhoveli, vyhrážal sa Slovenskej republike medzinárodnými dôsledkami.
Vláda akoby bola už pred prvým dňom svojej štvorročnej práce povinná konať podľa predložených „tzv. memorandových“ nôt. Parafrázujúc slová esejistu Mináča: „v novom šate sa presúša stará úžerníčka“. Vladimír Skalský svojím tzv. memorandom sleduje rovnaký cieľ svojej súkromnej agendy, aký otvoril vlani. Možno očakáva, že nová vláda SR navrhovaný tzv. memorandový postup príjme nebodaj ako ultimátum. 
Predkladateľ si pri tom však neuvedomuje, že mu chýba akákoľvek potreba analyzovať reálny stav postavenia našich krajanov vo svete. A celkom mimo jeho zreteľa stoja aktuálne migračné pohyby, hoci Slovenskú republiku práve na pozadí mohutných migračných pohybov a trvalých odchodov desiatok tisíc našich mladých ľudí do sveta čakajú vážne povinnosti.
Tie sú oveľa akútnejšie, než je uspokojovanie osobných ambícií hŕstky krajanských funkcionárov držiacich sa vo vymletých koľajach občianskeho združenia (SZSZ) vyhlasovaného za celosvetové. Buď si Skalský pestuje falošnú ilúziu, aby ňou ovplyvnil širšiu verejnú mienku. Alebo toho vie o skutočnom pôsobení „svojho predchodcu“ - Svetového kongresu Slovákov založeného roku 1970 v časoch totalitného Československa - pramálo. Inakšie by si skôr zahryzol do jazyka, než by vypustili na svet na záver svojho „posolstva“ toto: „Generácie Slovákov v zahraničí pracujú v prospech našich spoločných záujmov, spoločného osudu - zväčša podľa slov básnika Rudolfa Dilonga „zadarmo, nie však nadarmo“.